Siena: čiernobiela, hrdá a krásna

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Siena: čiernobiela, hrdá a krásna

Il Campo zvrchu. Foto: gonuke/lickr.com

Letný seriál o najkrajších talianskych mestách. Začíname v meste, kde búši srdce.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Keďže sa mi toto leto pokazila dovolenka a namiesto cestovania po Apúlii a Kampánii som ležal doma v posteli, rozhodol som sa Taliansko prejsť inak, viac si o ňom čítať a niečo si pripomenúť. Výsledkom je aj malý seriál o najkrajších mestách, v ktorých som bol.

Kde začať, ťažká vec. Až do momentu, keď som si spomenul na Sienu.

Prišli sme tam večer, bola už tma, blúdili sme trochu bez mapy a hľadali hotel, kde sme mali rezerváciu. Až sme v jednej z uličiek vypadli na vrchný okraj Il Campo, hlavného námestia Sieny. Neuveriteľná energia. Bolo už skoro prázdne, vyľudnené, ale pod košeľou mi zrazu búšilo srdce.

Začnem v Siene.

Osud chcel, že sme bývali v hotelíku, kde kedysi žil Zbigniew Herbert, najlepší poľský básnik. Herbert o Siene napísal dlhú esej, ešte sa na ňu v texte odvolám, teraz len dodám, že v tom texte vysvetľoval svojim poľským čitateľom z hlbokého komunizmu aj také exotické veci ako, čo je to pizza, že špagety sú prvý chod a ako sa patrí vychutnávať si toskánsky klenot – víno chianti.

Dnes pôsobí smiešne, že pizzu bolo treba opísať, Herbert chcel pri tom napodobniť jej výrobu, čiže jednoducho: „Zhruba povedané, pizza je placka, na ktorú sa naukladajú pokrájané paradajky, cibuľa, plátky ančovičiek, čierne olivy. Existuje množstvo druhov. Od dômyselnej capriziosy až po ľudovú, pečenú na obrovských plechoch a predávanú na porcie.“ Herbert urobil na sienskú predavačku dojem, dal si tri.

Il Campo. Foto: wikimedia

Centrum mesta, to je najmä Il Campo. Dá sa na ňom sedieť hodiny, nedá sa povedať, či je krajšie ráno alebo večer, podobne ako ďalšie veľké talianske krásy sa nezmestí do fotoaparátu. Je to námestie v brehu, vydláždené, obkolesené stredovekými stavbami, na spodnej strane stojí Palazzo Pubblico s monumentálnou vežou Mangia. Dvakrát do roka sa tu konajú konské preteky – palio. Dostihy majú stáročnú tradíciu, na ich počiatku stála vnútromestská rivalita jednotlivých okrskov, ktoré mali rozdelenú obranu mesta. Musí to byť nádhera, všetok ten chaos a zmätok, pachy, krik, smrad, vášne, energia, veľa ľudí, veľa farieb. Nevidel som, ale azda sa to raz podarí. Tu v Siene je to len jeden z dôkazov, aký bol stredovek v skutočnosti.

Palazzo Pubblico to je politika. Vedeniu mesta slúži aj dnes, ale najmä je to miesto, kde kedysi sídlili hlavné orgány Sienskej republiky. Tunajšia republika trvala od roku 1125 do 1555, viac ako 400 rokov. Na konci tohto obdobia sa moci ujal Pandolfo Petrucci, okolo roku 1500 sa stal v podstate autokratom, niekde ho nazývajú aj tyranom. Nebol to ale žiadny tyran v modernom zmysle slova, vládol vo veľkej miere na prospech mestskému štátu (aj umeniu), Machiavelli ho mal rád, bol mu vzorom dobrého vladára. Problém bol - ako to už chodí - po jeho smrti, mestské kliky sa spájali s cudzími mocnosťami, Španielmi, Francúzmi, napokon aj Pandolfo Petrucci sa k moci dostal s pomocou nenávidenej Florencie. Ako tušíte, Mediciovci boli silnejší, Siena im napokon pripadla, španielsky kráľ mal v Mediciovskej banke veľké dlhy, Sienu im za to postúpil.

Trpké pre Sienčanov v 16. veku, šťastie pre nás. Vďaka tomu sa stalo mesto zanedbávanou perifériou a prežilo v pôvodnej podobe.

Sienská republika nebola žiadnym ideálom pre učebnice demokracie, podobne ako v iných republikách aj tu mali silné postavenie silné rodiny (o tom niekedy inokedy), aristokracia aj vojaci, chvíľami by sme to možno nazvali aj oligarchiou či plutokraciou, ale boli tu voľby, aj zastúpenie ľudu, volené orgány s presne vymedzeným časovým trvaním, zmiešaná forma vlády je jednou z najlepších foriem moci, z čoho Siena ťažila.

Consiglio Generale bolo niečo ako parlament, čiže 300 najvýznamnejších sienských občanov. Pravidelne volili Signoriu (Radu), počet jej členov sa menil (raz 8, inokedy 10, 11, 12), išlo o to, aby schopní zastávali výkonné pozície, kvázi-ministerstvá. Hlavou exekutívy bol podesta, starosta, často to boli cudzinci, všetky orgány strážili, aby sa z neho nestal autokrat, funkciu mohol zastávať rok.

Keď vojdete do Palazzo Pubblico, dýchne to na vás, duch signorie aj consiglia tu stále žije. Výzdoba, politické fresky, priestranné sály, prežilo to. A výhľad na Il Campo. Nádhera. Siena vôbec patrí do učebníc: prvú ústavu tu mali napísanú polstoročia pred Magnou Chartou, kapitalizmus (a prvá banka, čo funguje dodnes!) tu vznikol ešte pred bankou Mediciovcov, veľký politický spor guelfov s ghibellinmi (aj o tom niekedy nabudúce), väzby na nemecké rodiny, konflikty miest s pápežom, mestských štátov navzájom, Talianov s cudzincami, ale aj prekvapivá prítomnosť šľachty, ktorá svoj pôvod spája s rodom Karola Veľkého, ale Siena, to je aj asi 500 svätcov a blahoslavených, celé je to mozaika, čo nemá konca kraja.  

Stredoveká Siena mala až štvornásobne viac obyvateľov ako dnešné mesto. Najťažší rok bol 1348, keď vypukol mor. Mor ničil najmä mestá, tu až ¾ populácie. Do mesta krátko potom prišiel na návštevu aj Karol IV., český kráľ a rímsky cisár. Vieme si predstaviť, že v Bratislave by po nejakej pliage zostalo 100-tisíc obyvateľov? A zomierali všetci, nielen starí a chorí, všetci. To prázdno vidieť aj na osude kultúry a vôbec úpadku mesta po epidémii. Ktosi napísal: „Veľká doba katedrál a križiackych výprav sa skončila hnilobou a krízou...“

Duomo, ďalší skvost. Superlatív si ponechám na iné mesto, ale tunajší dóm je aj tak nádherný. Je to gotika s románskymi prvkami a neobyčajnou ľahkosťou, čierno-biely mramor je všade (farby mesta), zvonku, zvnútra. Duomo je ale až prekvapivo svetské, výzdobou nie sú len pápeži (zo Sieny ich bolo 9), ale napríklad aj filozofi. A na zemi aj odhalené telá, to celé ukazuje, ako sú taliansky stredovek a renesancia navzájom prepojené, objavovanie antiky sa začalo predsa mníchmi, ktorí prepisovali staré diela, a pokračovalo ďalej, ale tunajšia renesancia, či to boli velikáni ako Michelangelo, Leonardo et tutti quanti, je proste spojená s kresťanstvom, otvára ho, helenizuje a spája s antikou. Il Duomo v Siene je dôkaz. Wagner sa vraj neskôr inšpiroval jej ilustráciami pri komponovaní Parsifala. Herbert vo svojom texte opisuje, ako vyzerala procesia, keď sem niesli jeden z hlavných obrazov, je to dojímavo opísaná kresťanská procesia spojená s duchom sienského vlastenectva. V Ríme gotika chýba, tu sa leskne na slnku.

Duomo, foto: wikimedia

To je ďalšia črta mesta: tunajšie umenie, bohaté a krásne, Martini, Duccio, Lorenzetti a ďalší boli všetko Sienčania (aj niektoré výnimky potvrdzujú pravidlo, keď sa tu usídlili a stali sa nimi), takého Duccia mnohí porovnávajú s Giottom, ktorého nájdete vo viacerých mestách Talianska, mali vraj dokonca rovnakého učiteľa, ale Duccio je iný prípad: „Nie je tak ako Giotto objaviteľom nových pevnín, ale prieskumníkom zatopených ostrovov.“

Siena je pritom malá, uličky sú plné tieňa, pretože sú stredoveko stiesnené a pokrivené, je to ostrov na kopci (podobne ako Orvieto). A pritom si toto mesto netrúfalo iba na Florenciu, s ktorou sa dodnes porovnáva a cíti prevahu, ale aj na Rím. Podľa legendy mesto založili dvaja Remusovi synovia, ušli potom, ako Romulus zabil ich otca. A ukradli sochu vlčice, tá je dodnes symbolom mesta. Keďže prišli na bielom a čiernom koni, sú to mestské farby.

Siena má k Rímu toho povedať viac. Najväčšia tunajšia svätica Katarína Sienská zomrela síce mladá, starala sa o chorých na mor, ale podobne ako Johanka z Arku aj ona žila politikou. A bola v Avignone prosiť pápeža, aby sa po 70 rokoch vrátil do Ríma. Stalo sa, legenda vraví, že zásluhu má ona, historici vedia viac. Katarína Sienská ale dosiahla svoje, listov plných politiky nadiktovala a poslala celé desiatky, snažila sa podnietiť obranu Európy pred Turkami, pritom to bolo dievča, ktoré hovorilo iba miestnym nárečím. Neskôr sa stala aj spolupatrónkou Ríma a poľský pápež ju urobil spolupatrónkou Európy.

Dosť slov, do Sieny sa treba vybrať na návštevu. Rozbúši sa vám tu srdce.

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo