Päťkrát rozhodoval vo wimbledonskom finále. Tlak na rozhodcov je dnes menší

Päťkrát rozhodoval vo wimbledonskom finále. Tlak na rozhodcov je dnes menší

Martin Babík. Foto: Andrej Lojan

Rozhovor s bývalým tenisovým rozhodcom Martinom Babíkom.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Ktorý zápas ste rozhodovali naposledy?

Bolo to finále Wimbledonu v roku 2013. Domáci tenista Andy Murray v ňom porazil Novaka Djokoviča a stal sa prvým Britom v novodobej ére, ktorý získal wimbledonský titul.

Wimbledon ste v minulosti označili ako svoju srdcovku. Prečo?

Trvalo mi dlho, kým som sa tam dostal, a vyžadovalo to veľa práce. Hlásil som sa na Wimbledon ako čiarový rozhodca už koncom deväťdesiatych rokov. Prvých päť rokov som rozhodoval iba kvalifikačné zápasy. Keď sa mi konečne podarilo dostať na hlavnú súťaž, túžil som rozhodovať na centrálnom dvorci, ktorý je považovaný za najslávnejší kurt na svete. Nakoniec som rokoch 2009 až 2013 rozhodoval na čiare päťkrát za sebou mužské wimbledonské finále. Ďalšími veľkými zážitkami pre mňa boli finále olympiády v Sydney a Pekingu, ako aj Turnaj Majstrov v Šanghaji.

Ako ste sa vôbec dostali k práci tenisového rozhodcu?

Nie je to žiadna jadrová fyzika, v podstate sa to dokáže naučiť každý. Zdieľať

Po rozdelení Československa v roku 1993 bolo u nás potrebné vychovať nových rozhodcov, keďže ich bol nedostatok. Slovenský tenisový zväz vtedy robil nábor, do ktorého ma prihlásila manželka. Musel som zložiť skúšky, najprv na národnej, o pár rokov neskôr na medzinárodnej úrovni. Už o štyri roky som na čiare rozhodoval svoj prvý grandslam Australian Open.

To bola dosť rýchla cesta.

Áno, na Slovensku sa hral Davis Cup, kde som rozhodoval na čiare. Všimol si ma tam človek, ktorý vyberal rozhodcov na austrálsky grandslam.

Mal som tiež šťastie, pretože rozhodcov bol vtedy nedostatok. Myslím, že sme boli dobrá generácia, lebo sme dostali kvalitné základy.

Čím sa meria úspešnosť tenisového rozhodcu?

Nie je to žiadna jadrová fyzika, v podstate sa to dokáže naučiť každý. Ide tam ale o viacero faktorov. Dôležité je, aké máte skúsenosti, koľko chýb spravíte, ako zvládate stres a podobne.

Koľko je na svete tenisových rozhodcov?

Ťažko povedať, pretože sú rôzne formy toho, nakoľko sa tejto činnosti jednotliví rozhodcovia venujú. Ale tisícka to určite bude. Už len na Wimbledone potrebujú okolo tristopäťdesiat.

Dá sa touto prácou živiť?

Takých rozhodcov je asi dvadsať, patria do úplnej špičky. Sú to najmä hlavní, empajroví rozhodcovia. Ostatní to robia zväčša popri svojej ďalšej práci, tak ako to bolo aj v mojom prípade. Nedá sa to ale presne povedať, pretože títo ľudia majú rôzne zmluvy, podľa ktorých fungujú.

Na ktorom z povrchov sa vám rozhodovalo najlepšie?

Darilo sa mi najviac na tráve, robil som najmenej chýb a veril som si. Ale rozhodoval som veľa aj na tvrdom povrchu. Na najväčší antukový turnaj Roland Garros v Paríži som sa však nikdy nedostal.

Prečo?

Francúzi si to strážia, posielajú tam rozhodcov z krajín, kde sa hrajú grandslamy, alebo svojich domácich. Do tohto výberu ma nevzali, aj keď som absolvoval viaceré veľké turnaje.

Dá sa povedať, ktorá z čiar je pre rozhodcu najťažšia? Základná, bočná alebo stredová?

Všetky sú náročné, ak vám tam padajú loptičky vo veľkej rýchlosti. Ale základná sa považuje za najťažšiu.

Dokáže si rozhodca zápas vychutnať aj ako divák?

Áno, pamätám si napríklad, že v jednom finále Wimbledonu som mal servisovú čiaru, a teda v niektorých gemoch som mal voľno, keď podával hráč na inú stranu dvorca. Vtedy som si hru užil a ešte som mal za to honorár (úsmev).

Majú rozhodcovia šancu dostať sa s hráčmi do bližšieho kontaktu? Poznajú sa navzájom?

Darilo sa mi najviac na tráve, robil som najmenej chýb a veril som si.  Zdieľať

Ale áno, tenisová komunita, hráči aj rozhodcovia, cestujú na turnaje po celom svete. Nepoznajú sa dôverne, ale tenisti už tváre viacerých rozhodcov evidujú, keďže sa na dvorcoch často stretávajú.

Cíti aj rozhodca pri dôležitých zápasoch tlak podobne ako hráči?

Jasné, pamätám si to aj z môjho posledného wimbledonského finále. Domáci Briti veľmi fandili Andymu Murraymu. V tom zápase sa mi stalo, že hlavný rozhodca opravil moje rozhodnutie, keď som Murraymu zahlásil out. Bolo to tesné. Hodinu som bol potom vnútorne zneistený. Po zápase som sa dodatočne dozvedel, že som mal pravdu a moje zahlásenie bolo správne.

Celkovo si ale myslím, že vďaka technike, konkrétne jastrabiemu oku (elektronický systém monitorujúci dopady loptičiek, pozn. red.), ten tlak na rozhodcov už nie je taký veľký. Kamerovou technikou sa môže vizuálne potvrdiť rozhodnutie a je to záchranné koleso pre hráčov aj rozhodcov. Tí nemusia kvôli neistote z toho, či dobre rozhodli, pociťovať taký tlak ako v minulosti.

Takže jastrabie oko hodnotíte ako prínos?

Áno, aj keď nezobrazuje úplne presnú realitu. Je tam odchýlka asi troch milimetrov.

Ste vyštudovaný psychológ. Pozorovali ste popri činnosti rozhodcu aj to, ako hráči pracujú so svojou psychikou?

Emočný tlak je pri tých dôležitých zápasoch na veľkých turnajoch obrovský. Ide o to, ako ho kto dokáže zvládnuť. Ak máte odohraných niekoľko finále je to iné, ako keď sa ocitnete v tejto situácii prvý raz. Samozrejme to závisí aj od povahy. Na tohtoročnom Wimbledone sme videli pätnásťročnú tenistku Cori Gauffovú, ktorá sa senzačne prebojovala do osemfinále. Dokázala vypustiť okolie, ako sama povedala, čiary sú pre ňu rovnaké na každom kurte. Niekto to, naopak, príliš prežíva a stres na ňom vidieť.

Tréner Novaka Djokoviča Marián Vajda hovorí, že medzi tými najlepšími tenistami už nerozhodujú technické herné schopnosti. Tie majú všetci nacvičené dokonale. Rozhodujúci faktor je psychika.

Emočný tlak je pri tých dôležitých zápasoch na veľkých turnajoch obrovský. Ide o to, ako ho kto dokáže zvládnuť.  Zdieľať

Určite, funguje to asi pri všetkých činnostiach, kde sa stretnú tí najlepší. Ide o to, ako spracujete náročnú situáciu a nakoľko si ju pripúšťate. V rozhodujúcich momentoch je to o hlave a v tenise to nepochybne platí tiež.

V rámci svojej hlavnej práce psychoterapeuta sa venujete aj športovcom. Prečo za vami prichádzajú?

Hlavnými dôvodmi sú, že ich očakávania sú väčšie ako výkony, ktoré podávajú. Cítia tlak, strach alebo úzkosť. V prípade detí ide často o očakávania zo strany rodičov.

Čo im radíte?

Je to veľmi individuálne, ale v podstate každého športovca musíte obrúsiť ako diamant. Zisťujete, čo a ako u neho funguje. Vďaka tomu, že som mal možnosť pozorovať tenisový svet zblízka, poznám niektoré jeho špecifiká.

Aké napríklad?

Tenis nie je o víťazstvách, ale musíte sa predovšetkým naučiť zvládať prehru a snažiť sa, aby vám čo najmenej ublížila. Prehra nemá byť pre hráča deštruktívna, ale má si z nej odniesť niečo, čo mu môže ďalej pomôcť.

Môže športovanie v detstve pomôcť v prekonávaní ťažkostí neskôr v bežnom živote?

U detí je dôležité zázemie. Ak ich rodičia podporujú a deti majú z hry radosť, je to fajn. Keď však rodičia nadávajú a vyvíjajú na nich priveľký tlak, dieťa môže aj vyhrávať, no do života mu to nemusí dať veľa. Niektorí rodičia si prostredníctvom detí plnia svoje vlastné ambície či vízie.

Samozrejme, určité mantinely a disciplína musia existovať, pretože deti by si dnes vybrali radšej hru na tablete, ako vybehnúť na kurt v horúčave.

 

Foto: Andrej Lojan

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo