Keď Putin pochováva liberalizmus

Keď Putin pochováva liberalizmus

Foto: TASR/AP

V čom sa ruský prezident mýli a v čom nie.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Bol koniec júna, krátko pred samitom G20 v Osake, keď vyšiel rozhovor s ruským prezidentom Putinom v denníku Financial Times, prepis vyšiel v dvoch častiach (tu a tu). Rozhovor obletel svet kvôli Putinovej vete, že „liberalizmus sa prežil“ (outlived its purpose).

Rozhovor bol aj o ďalších témach, Skripalovi a téme zrady, ktorá sa neodpúšťa a musí byť potrestaná, o Venezuele a zdôvodnení malej vojenskej ruskej prítomnosti na jej území, o Sýrii – o tom, čo získalo Rusko vojenským angažovaním na strane Baššára Asada, o Trumpovi a jeho talente rozumieť očakávaniam amerických voličov alebo o Číne, v čom sa správa inak ako Amerika a prečo sa za šesť rokov stretol Putin so Sin Ťi-pchingom dvadsaťosemkrát.

Ten rozhovor má skrátka viac poschodí ako len liberalizmus, aj keď práve o tom sa diskutuje najviac. Trval 90 minút, stojí za pozornosť, čomu všetkému sa šéfredaktor a moskovský hlavný redaktor FT úplne vyhli (Ukrajina), čo vedeli na ruskej politike oceniť (hovoriť s každým), kde ich dokázal Putin rozosmiať a čoho sa nechytili a nerozobrali to (biblické hodnoty). V článku si možno pozrieť aj krátke video.

Predtým než prejdeme k téme, ešte dve poznámky pod čiaru. Novinárom sa podarilo ukázať na niektoré zjavné protichodnosti v uvažovaní Putina, keď napr. hovoril, ako sa bez volieb dostane k postu premiéra budúci britský premiér, čo sa pokúsil kritizovať, ľahko mu pripomenuli začiatok jeho prezidentskej kariéry, ktorý bol rovnaký, rozhovor tiež ukazuje, že viac ako téza nezasahovať do krajín v rozvrate (Venezuela, Sýria, Líbya) je princípom ruskej zahraničnej politiky ruský záujem a istá stabilita, ne/zasahovanie sa tomu podriadi. V tom sa napokon Rusi od Američanov či Francúzov veľmi nelíšia.  

Poďme k pointe, je liberalizmus zastaraný?

Aby niekto nepodľahol ilúzii, že nám Putin vnútil tému, čo sa na periférii ľahko stáva, debata o kondícii liberalizmu sa vedie na Západe už dlhé roky. Debata najskôr donútila Fukuyamu revidovať jeho tézu o konci dejín (ktoré mal uzavrieť triumf liberalizmu), koniec sa nekonal, dlho sa rozoberalo, v čom súčasný liberalizmus popiera klasický liberalizmus 19. storočia (pozri napr. Gray Dve tváre liberalizmu), kde porušuje deľbu moci a staré Tocquevillovo varovanie o tyranii väčšiny (Bork Coercing Virtue), kde je liberálny štát menej efektívny ako ázijské a iné autoritatívne režimy (Micklethwait, Wooldridge Fourth Revolution), prípadne kde liberalizmus prekročil čiaru a akú to vyvolalo reakciu (Luce Soumrak západního liberalismu).

Putin teda žiadnu tému nenastoľuje, len sa zapája do diskusie, ktorú na Západe už sami dlho vedieme.

Prežila sa liberálna idea?

Napriek tomu, že dlhodobo píšem o liberalizme kriticky, nemyslím si to. Napokon, liberalizmus má na to až príliš veľký úspech, aby ho bolo možné posielať na smetisko dejín. To platí aj napriek vzbure voči jeho vykoľajeniu, ktorej sme svedkami od vypuknutia ekonomickej recesie v roku 2008, zvoleniu Trumpa či brexitu. Napokon, ešte aj ten Boris Johnson, vysmievaný celým liberálnym mainstreamom, Putina za tento názor kritizoval.   

Liberálna idea sa neprežila, ohrozuje ju samotný liberalizmus. Všimnite si, ako došlo k zámene slobody jednotlivca za tému rovnosti (Tocqueville pred tým varoval), všimnite si, ako liberalizmus začal regulovať a občas ohrozovať slobodu slova (politická korektnosť), zavádzať nové tabu a podobne.

Foto: TASR/AP

Čoho sme to vlastne svedkami, čo je jeho problém?

Pred časom som písal o tom, ako istý liberálny kritik vidí problém v progresívnom identity-liberalizme, ktorý vedie k oslabovaniu konceptu občianstva, ale to je len časť problému.

Myslím si, že jadro problému je inde. Je ním náboženstvo. Presnejšie pseudonáboženský duch súčasného liberalizmu.

K náboženstvu patrí predpoklad, že s diablom sa nevyjednáva ani nerobia kompromisy. Diabol sa vyháňa.

Niečo podobné neplatí ani vo vojne, kde ide o fyzické prežitie, aj tu treba s nepriateľom vyjednávať a občas urobiť dohodu. Aj predtým, než je jedna strana porazená.

Súčasný liberalizmus sa ale správa inak. Všimnite si, ako prezentuje liberálny mainstream Trumpa, Kaczynského, Salviniho či Orbána. Ak niekto vyhrá demokratické voľby s neliberálnym (a áno, často aj antiliberálnym) programom, je okamžite ohrozením pre demokraciu. Keď Trump navrhol sudcu Kavanaugha, videli sme, že niet zbrane a prostriedku, ktoré by boli v tejto vojne zatrhnuté. Počíta sa iba výsledok. Podobných tém je viacero. Poľská ústavnopráva kríza je exemplárny príklad. Koľkokrát ste čítali o tom, ako porušili pravidlá Ústavného súdu liberáli z Občianskej platformy?

Toto nie je liberalizmus, ktorého cieľom je spoločenské prímerie rôznych svetonázorov. Naopak. Myslí si katolícka cirkev niečo, čo je neliberálne? Musí sa zmeniť, je nebezpečná pre svet. Myslí si niekto, že masová imigrácia je ohrozením? Je to radikál alebo minimálne populista, nesmieme ho akceptovať. Má niekto iný názor na usporiadanie EÚ, aj keď nechce z Únie vystupovať? Je protieurópsky.

Tento prístup je iný, ako pestuje konzervativizmus. Ten síce hovorí, že o niektorých hodnotách sa nevyjednáva (definícia manželstva, právo na život či ochrana súkromného vlastníctva, v zásade základné princípy prirodzeného práva), ale k nositeľom týchto názorov sa nespráva, ako sa veriaci správajú k diablovi. Medzi nesúhlasom a totálnym popretím je veľký rozdiel.

Liberalizmus uveril, že je stelesnením jedinej racionálnej odpovede na spoločenský konflikt. Jeho odpoveď má niekoľko predpokladov, náboženstvo najskôr vytlačil do súkromnej sféry, medzi rôznymi náboženstvami odmietol robiť rozdiely a najmä sám prebral rolu, ktorú dlhé storočia plnilo v spoločnosti náboženstvo. Hlása svoju morálku, ktorá žiada likvidáciu opačnej morálky.

Politika a náboženstvo ale majú odlišné ciele. Zmena človeka nie je úlohou politiky a náboženské zákazy (čo si myslieť) a pokusy potlačiť svedomie nemôžu v politike fungovať. O tom bola už Antigona, aj Platónova úvaha o súvise slobody a otroctva, nespočetné množstvo ďalších textov, dnes o tom najzaujímavejšie píše Ryszard Legutko. Definuje to naše západné dejiny.

A práve o to dnes vo vzbure voči liberalizmu ide. Za posledných desať rokov sa ukázalo, že na politické spory nie je iba jedna prípustná odpoveď. Mať iný názor nemusí znamenať obdobu smrteľného hriechu.

Zistili sme to v politických sporoch s neprehliadnuteľným hodnotovým jadrom v kontakte s inými civilizáciami, napr. na Blízkom východe (otázka demokracie), v sporoch s Čínou aj Ruskom. Bola to liberálna ideológia, kto začal ohrozovať svet – nielen v Iraku, Líbyi či Egypte, ale aj v oslabovaní demokratického národného štátu, ktorý sa mal podriadiť ever-closer European union.

Ak myslí ruský autokrat Putin na to, má pravdu, v tom sa liberalizmus mýli. Nefunguje to. Hoci medzi ruským a čínskym prezidentom je rozdiel, tomu druhému naše témy ani médiá nestoja za rozhovor, ani ruskému prezidentovi nepatrí do úst pohrebná reč.

Mimochodom, možno je súčasťou odpovede na túto diskusiu aj to, prečo inak historicky nesmierne úspešný liberalizmus neuspel nikde mimo Západu (alebo západne založenej spoločnosti).

Je to diskusia o predpokladoch a limitoch liberalizmu, viac ako ruský prezident ale k tomu vedia povedať západní kritici liberalizmu. To preto, že treba hovoriť o ohrození práv a slobody, čo je téma, kde Putin nemá zrovna autoritu. Ktovie prečo o ich názor stoja západné liberálne médiá menej ako o ten Putinov.

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo