Svet kresťanstva 14. júl 2019

Keď sa na ženách pácha násilie, práve kresťania sa musia ozvať

Lukáš Krivošík
Lukáš Krivošík
S Nileshom Goundarom sme sa rozprávali o jeho obrátení, živote na jeho rodnom Fidži a tiež o násilí na ženách.
S Nileshom Goundarom sme sa rozprávali o jeho obrátení, živote na jeho rodnom Fidži a tiež o násilí na ženách.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Lukáš Krivošík

Keď sa na ženách pácha násilie, práve kresťania sa musia ozvať

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Nilesh Goundar (48) sa narodil a žije na Fidži. Vyštudoval v Austrálii. Pracuje pre Tichomorské spoločenstvo, regionálnu organizáciu pacifických štátov, kde pôsobí ako manažér programu pre ukončenie násilia na ženách. Je tiež „starším“ v zbore Samabula Gospel Chapel v Suva, hlavnom meste Fidži. Navštevuje ho asi tridsať rodín. Tento zbor patrí k bratskému hnutiu v rámci evanjelikálneho kresťanstva (v slovenských podmienkach mu zodpovedajú Kresťanské zbory, jedna zo štátom registrovaných protestantských cirkví).

Keď sa povie „Fidži“, Stredoeurópan si predstaví palmy a piesočnú pláž, obmývanú vlnami. Taký tropický raj. Ako sa žije v „raji“?

Je to naozaj tropický raj. (Úsmev.) Príroda je krásna, máme veľa slnka i vody a život ľudí je v niečom zrejme trochu odlišný od Európy. Žijeme v rozšírených rodinách, príbuzenstvo je pre nás veľmi dôležité a veľa vecí robíme spolu ako súčasť rozšírenej rodiny. No aj keď si iní o nás myslia, že život na Fidži je určite ako nekonečná dovolenka, v skutočnosti aj my musíme pracovať a deti chodiť do školy. Tak ako ľudia všade inde vo svete. Vyžiť pre veľa fidžijských rodín nie je jednoduché, keďže životné náklady sú vysoké, kým zárobky mnohých ľudí sú neuspokojivé.

Na druhej strane, o Fidži sa hovorí ako o jednom z tých bohatších tichomorských ostrovných štátov.

Minimálna mzda je približne niečo cez 1 americký dolár na hodinu (pozn. aut.: hodinová minimálna mzda v SR je asi trojnásobná). Pod hranicou chudoby žije 45 percent ľudí. No v kontexte tichomorských štátov patrí Fidži skutočne k najrozvinutejším. Už nie sme zaradení medzi krajiny s nízkymi príjmami, ale medzi krajiny so strednými príjmami. Ekonomika s časom rastie a veci sa pomaly zlepšujú.      

Kresťanstvo prišlo na Fidži len pomerne nedávno – v 19. storočí. Najpočetnejšou denomináciou sú dnes u vás metodisti. Ako vyzeralo pôvodné pohanské náboženstvo vašich ostrovov?

Išlo o animistické náboženstvo, teda vieru v istý druh duchov. Fidžijčania verili napríklad v žraločieho boha alebo v hadieho boha. Každý ostrov uctieval svojich vlastných duchov. Vyskytoval sa tiež kanibalizmus. Avšak po príchode misionárov často celé ostrovy nechali tieto presvedčenia a praktiky za sebou a prijali kresťanstvo. Bolo to preto, že misionári pracovali hlavne s náčelníkmi a keď oni prijali kresťanstvo, spolu s nimi prestúpili na novú vieru aj tí, ktorých viedli.

Bolo pokresťančovanie hladký proces alebo si vyžiadalo konflikty medzi zástancami starého a nového náboženstva?

Povedal by som, že nešlo práve o hladký proces. Boli tam prekážky, ktoré museli misionári prekonávať, a niektorí prišli o život. No aj o tom je život misionára. Idete do sveta a preberáte na seba riziko. Musíte rátať i s najhorším. Lenže aj vďaka ich obetiam mohlo kresťanstvo v našej časti sveta zapustiť korene a rásť.

Boli nejaké zvláštne výzvy alebo riziká, ktorým čelili misionári práve na Fidži?

Mohlo sa im napríklad stať, že ich zjedia, pretože sa tam vyskytoval kanibalizmus. (Úsmev.) V konečnom dôsledku však najväčšou výzvou pre človeka, ktorý prišiel z Anglicka, bolo prispôsobiť sa miestnym podmienkam. Napríklad v podobe tropických chorôb. A vôbec dostať sa na Fidži vzhľadom na vzdialenosť od Európy nebolo jednoduché. Ak tam chceli misionári viesť podobný život ako doma, museli si všetko priniesť so sebou.

Keď už hovoríme o vzdialenostiach, koľko trval váš let z Fidži do Európy?

Absolvoval som dlhšiu trasu a s prestupmi mi trvalo dostať sa do Ríma, kam som letel na medzinárodnú konferenciu bratského hnutia, 36 hodín. Priamy let by trval asi 24 hodín.

Fidži pôsobí ako exotický dovolenkový cieľ. Teda aspoň pre nás Európanov. Kam by letel človek od vás, keby chcel stráviť dovolenku v zahraničí?

Najbližší cieľ by bol asi Nový Zéland, ktorý je letecky vzdialený tri hodiny. A potom Austrália, kam let trvá 4,5 hodiny.

Čítal som o vás, že ste v Austrálii študovali.

Áno, strávil som tam štyri roky. Keď som sa rozhodoval, kam pôjdem na univerzitu, uchádzal som sa o dve štipendiá. Obidve som dostal. Mohol som buď študovať medicínu na Fidži alebo biotechnológie v Austrálii. Vybral som si biotechnológie na univerzite v Sydney. Mama bola mojou voľbou zhrozená, lebo zo mňa chcela mať lekára, no ja som radšej chcel vidieť svet. Inak, deti na Fidži sú vyučované v angličtine. To umožňuje veľkú pracovnú mobilitu. Vďaka tomu môžu Fidžijčania pracovať kdekoľvek na svete. A tak doktorov, zdravotné sestry, učiteľov, baníkov či námorníkov pôvodom z Fidži môžete nájsť po celom svete.

Niektorí z nás suchozemcov snívajú o návšteve a možno aj živote na vzdialených exotických ostrovoch, lebo je to pre nás niečo nevšedné. No z vašich slov usudzujem, že keď človek na relatívne malom ostrove vyrastá, tiež chce spoznať niečo pre neho neobvyklé, čo v jeho prípade znamená ostrovy opustiť.

V mojom prípade to súviselo aj s tým, že rodinu som mal roztrúsenú po celom svete. Mamini súrodenci žili v Londýne a v Toronte. Otec mal rodinu v Austrálii, Kanade aj v USA. Navyše, v našej domácnosti bolo vždy veľa kníh. A ja som túžil navštíviť všetky tie ďaleké miesta, o ktorých som čítal.

Čím sa živili vaši rodičia?

Mama pracovala pre stavebnú firmu. Otec bol stolár a vypracoval sa na prevádzkového riaditeľa jedného obchodného domu.

Načrtli sme, ako sa kresťanstvo dostalo na Fidži. Ako ste sa však k viere dostali vy? Bola vaša rodina kresťanská?

Nie, v skutočnosti mám veľmi neobvyklý pôvod. Môj otec bol z hinduistickej rodiny, kým mama z moslimskej. Mal som vďaka tomu veľmi zaujímavé detstvo, pretože som bol vystavený obom tradíciám.

Ako sa hinduizmus a islam dostali na Fidži?

Vďaka Indom, ktorých priviedli na ostrovy Briti v 19. storočí ako robotníkov. Niektorí sa vrátili po čase späť do Indie, ale väčšina zostala.

Akým spôsobom ste sa teda stretli s kresťanstvom?

Moji rodičia si kúpili pozemok a postavili dom. Bolo to blízko školy, ktorú prevádzkovali evanjelikálni kresťania. Tam som po prvýkrát bol vystavený evanjeliu. Misionári, ktorí tam vtedy učili, s nami trikrát do týždňa absolvovali biblické hodiny a hovorili nám o Pánovi Ježišovi, o jeho veľkej láske pre nás... pre mňa... o tom, že za mňa zomrel. Mohol som mať sedem alebo osem rokov, keď som Ježiša prijal ako svojho Pána a Spasiteľa.

Čo na to rodičia?

Keďže mali pôvod v iných náboženských tradíciách, príliš som sa sprvu bál im o svojej novej viere povedať. Lenže časom moja viera rástla, lebo som videl, že všetko, čo hinduisti i moslimovia robili, bolo o tom, aby sa prepracovali sa k spáse. Veľa ľudí trpí neistotou, čo s nimi bude. Preto chodia do svojich chrámov, snažia sa kúpiť si spásu almužnami alebo prepracovať sa k nej skutkami. Kresťanstvo bolo odlišné v tom zmysle, že ste v skutočnosti nemuseli robiť nič – len prijať, že už bolo dokonané, a to Pánom Ježišom Kristom. Vďaka tomu, čo urobil On, ja už nie som odsúdený a čaká ma večnosť v jeho prítomnosti.        

Lenže napokon sa vaši rodičia museli nejako dozvedieť, že ste uverili v Krista, či nie?

Priznal som sa s tým rodičom, keď som mal osemnásť. Povedal som im, že už roky neverím vo veci, v ktoré veria oni, a toto je moja viera – moja cesta, po ktorej chcem kráčať. Sprvu ich to roztrpčilo. Moju mamu viac ako môjho otca. Dôležité bolo pre mňa následne žiť proste svoj kresťanský život, aby bol svedectvom pre mojich rodičov s tým, že o zvyšok sa postará Boh.

Neprerušili s vami kontakt?

Nie, naďalej sa so mnou rozprávali. Nevyhodili ma z domu ani nič podobné. Bol som napokon ich jediný syn. No moja mama potom začala chodievať do kostola na ženskú skupinku a napokon tiež uverila v Ježiša Krista. Zomrela pred mnohými rokmi a verím, že je s Pánom. Otec žije a zostal praktizujúcim hinduistom. No modlím sa aj za neho. Boh má svoj čas i spôsob.

Pristavme sa ešte pri vašej mame. Spomenuli ste, že pochádzala z moslimskej komunity. To je z kresťanského pohľadu jedno z najťažších misijných území. Čo prispelo k tomu, že prijala Ježiša Krista?

Myslím, že jej rebelská povaha. Už to, že si vzala hinduistu, ukazuje jej otvorenosť iným svetonázorom. No vziať si ne-moslima znamenalo aj ostrakizáciu. Moja stará mama sa kvôli tomu s mamou nebavila celé roky. Ďalšia vec je, že mama chodila do kresťanskej školy, ktorú prevádzkovali metodisti. Počula teda o Ježišovi a s evanjeliom bola oboznámená. Duch Svätý pracoval v jej srdci a zrejme k obráteniu prispela aj moja zmena.

Viem o vás, že ste isté obdobie pracovali pre Greenpeace. Ako ste sa k tej práci dostali?

Keď som sa po štyroch rokoch štúdia biotechnológií vrátil z Austrálie na Fidži, nemal som tam čo robiť. Síce tam máme univerzitu, no tá nebola natoľko pokročilá, ako som bol zvyknutý. Desať rokov som teda učil na strednej škole, no nikam som sa neposúval, lebo vedúce miesta boli vyhradené starším kolegom. Prešiel som teda do Fidžijskej komisie pre ľudské práva, kde som strávil rok, a potom som tri roky pracoval pre Greenpeace.

To znie ako veľmi významná zmena.

Určite áno. No starostlivosť o prírodu je s Bibliou veľmi dobre zlučiteľná. Boh dal Adamovi a Eve za úlohu byť zodpovednými správcami stvorenia. Snažil som sa uplatňovať tento princíp a prispievať k zachovaniu Božieho stvorenia, namiesto toho, aby som uctieval prírodu.

Čomu ste sa venovali v Greenpeace? Bolo to o francúzskych testoch jadrových zbraní v Tichom oceáne alebo o ochrane morského života?

Historické korene Greenpeace sa naozaj týkali protestov proti testom jadrových zbraní v Tichom oceáne. Ja som však pracoval na tuniakovej kampani. Pre pacifické ostrovné štáty ide o jeden z najdôležitejších prírodných zdrojov. Európania, Číňania, Japonci i Američania prichádzajú do našich vôd so svojimi rybárskymi loďami. Kúpia si licencie, aby mohli loviť ryby, no pacifické ostrovné štáty dostávajú len veľmi malú časť koncovej ceny. Musia konať ako blok, aby voči rybárskym veľmociam presadili svoje požiadavky. Je to ako súboj Dávia a Goliáša. Okrem toho som sa tiež venoval ochrane veľrýb a ochrane oceánskeho života.

Čo žraloky? U nás táto téma pred pár týždňami zarezonovala, lebo v Chorvátsku, kam Slováci zvyčajne cestujú, keď chcú dovolenkovať pri mori, jeden turista nafilmoval žraloka. Na Fidži by asi niečo podobné ani nestálo za zmienku.

Na žraloky môžete naraziť kdekoľvek v Tichom oceáne. Ako som spomenul, Fidžijčania kedysi uctievali žraločie božstvo. Niekoľko ľudí ho uctieva stále. V každom prípade, záchrana žralokov sa v poslednom čase stala veľkou témou kvôli ich strmo klesajúcim počtom. Prímorské štáty vytvárajú žraločie útočiská. Fidži sa snaží využiť, že žraloky žijú v našich vodách. Asi štyridsať minút autom od môjho bydliska je možné potápať sa za žralokmi a kŕmiť ich.    

Keď si chodíte zaplávať, nebojíte sa útoku žralokov?

Nie na plážach, kam chodíme plávať. Ani sa mi nevybavuje žiadny incident s útokmi žralokov. Myslím, že častejšie sú pri brehoch Austrálie.

V súčasnosti sa venujete boju proti násiliu na ženách. Je to v tichomorskej oblasti veľký problém?

Výskyt násilia na ženách je v tomto regióne veľmi vysoký a patrí k najvyšším na svete. Až dve z troch žien v tejto časti sveta sa počas svojho života stretnú s násilím. Európa je veľmi rovnostárska, pokiaľ ide o vzťahy medzi pohlaviami, no v tichomorských krajinách sú spoločnosti silne patriarchálne. Muži väčšinou robia rozhodnutia za ženy, ktoré sú od svojich partnerov ekonomicky závislé. Veľa násilných incidentov sa deje, keď ženy vybočia z radu alebo im muži chcú ukázať svoju moc.

Čo sa s tým dá robiť?

Zákony tichomorských krajín sú dobré, no ich vynucovanie zaostáva. Okrem iného aj preto, že naše štáty majú k tomu obmedzenejšie zdroje. Dôležité je riešiť, keď sa takýto prípad stane. No dôležitá je tiež prevencia. Môj program sa týka vzdelávania na školách o násilí na ženách.

Ide tiež o problém cirkvi na Fidži?

Je to úplne všade vrátane cirkvi. Musíme ísť späť k Biblii, aby sme si položili otázku, čo bol Boží zámer, keď stvoril ženu. Jeho úmysly sa točia okolo manželstva.

Narážate na List apoštola Pavla Efezanom, kde sa v 5. kapitole píše, že muž je hlavou ženy, no ako kresťania často zabúdame, že v ďalších vetách sa spomína, aby muži milovali ženy tak ako Kristus miluje cirkev alebo ako milujú svoje vlastné telo?

... Ako Kristus miloval cirkev, pričom Kristus za cirkev zomrel. Kristus nebol násilník. Na to my muži zabúdame. Ľudia dostávajú nejakú predstavu o tom, čo sa píše v Biblii, bez toho, aby ju sami čítali. Potom vidia, čo robia mužskí členovia rodiny doma, ako konajú muži v širšej komunite – vidia tú mačovskú kultúru a potom sa jej prispôsobujú.

Na Slovensku sme mali v poslednom období veľkú spoločenskú diskusiu, či dôležitá téma, ktorou násilie na ženách bezpochyby je, sa nezneužíva niektorými kruhmi na presadenie určitých ideologických cieľov, namierených v skutočnosti proti veciam, ktoré sú pre kresťanov dôležité. Vnímate podobné riziko?

Keď cirkev zlyhá a zanedbá podchytenie tém ako obchodovanie s ľuďmi, rasizmus alebo násilie na ženách v pravom biblickom duchu, chopia sa ich sociálne hnutia mimo nej. Áno, je pravda, že o mužovi sa píše ako o hlave domácnosti. No čo to v skutočnosti znamená? Reprezentovať Krista! Byť hlavou rodiny znamená radiť sa s ostatnými. Muž nevie všetko a perspektíva ženy i dieťaťa je veľmi dôležitá. A ak žena nesúhlasí s rozhodnutím muža, nedáva mu to právo, aby voči nej pozdvihol ruku. Zbožný manžel a otec rodiny sa bude modliť, aj keď je v domácnosti nesúhlas. Cestou Kristovou je byť ako muž láskavý, trpezlivý, milujúci a veľkorysý. V Liste Efezanom je napísané, že Kristus miloval cirkev a vydal za ňu samého seba, aby ju posvätil. Obraz Krista a cirkvi je obrazom ženícha a nevesty. Kresťanskí muži by nemali hľadieť na manželstvo len cez prizmu vzájomnej príťažlivosti. Muži sú tiež povolávaní, aby ako hlava tohto vzťahu pomáhali svojej žene k posväteniu. Keby sme to takto chápali, manželské vzťahy by aj v cirkvi fungovali veľmi odlišne.

Kresťanstvo v Európe, ale tiež v Austrálii a na Novom Zélande čelí klesajúcim číslam veriacich. Zažíva niečo podobné aj cirkev na Fidži?

Žiaľ, nie sme voči týmto vplyvom imúnni. Mnohí mladí ľudia, ktorí vyrastali v kresťanských rodinách, do kostola chodili len kvôli rodičom. Keď vyrastú, od kresťanstva sa odvracajú. Syndróm „chýbajúceho mileniála“ tak máme aj u nás. Je na cirkvi, aby zostala spoločensky relevantná a súčasne nerobila kompromisy s biblickým učením. Musíme mať na pamäti, že nikto z nás nedokáže zachrániť nikoho. Je to Boh, kto zachraňuje. My môžeme akurát sprostredkovať evanjelium ostatným ľuďom.

Počas tohto rozhovoru sme veľa hovorili o živote na Fidži. Vy teraz cestujete po Európe. Okrem konferencie bratského hnutia v Ríme ste navštívili Prahu, Viedeň, teraz Bratislavu a zajtra odchádzate do Budapešti. Čo sa vám zdá na nás Stredoeurópanoch prekvapujúce alebo exotické?

Jedna vec je bohatá história. V minulosti som už navštívil Európu, no teraz som po prvýkrát v strednej Európe. Keď som pred dvadsiatimi rokmi učil na strednej škole na Fidži, vyučoval som tiež dejepis. Okrem iného aj príčiny prvej a druhej svetovej vojny. Je pre mňa fascinujúce vidieť všetky tie zámky a paláce a počúvať mená ako Mária Terézia alebo František Jozef. Vidieť to všetko, o čom som kedysi učil. A nejde len o svetské dejiny, ale tiež kresťanské dejiny.

Čo z nich vás fascinuje?

V strednej Európe boli korene reformácie. A potom ešte stredoveké katedrály. Viem, že ako evanjelikálni kresťania by sme nemali mať o nich príliš vysokú mienku, no nachádzam v nich toľko krásy. Nemôžem to všetko odbiť len ako modloslužobníctvo. Mne to pomáha oslavovať Boha a inšpiruje ma to. Nevídam totiž takéto budovy každý deň.

Foto: Andrej Lojan

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0