Tento príspevok píšem preto, lebo s úžasom sledujem, aká je krátka pamäť a ako dnešní ľudia, ktorí sa uchádzajú o spravovanie Slovenskej republiky hodnotia uplynulých 30 rokov. Iste mnohí mali v roku 1989 10-15 rokov, niektorí dokonca sa narodili po roku 1989 takže nemôžu mať o tom čo sa dialo osobnú skúsenosť. Preto my skôr narodení máme povinnosť podať im o tej dobe osobné svedectvo.
Mýty, ktoré sa rozšírili, že za všetko zlé v poľnohospodárstve je na vine Ján Čarnogurský a KDH a v privatizácii zase Vladimír Mečiar a HZDS sa nezakladajú na pravde. Ak sa chceme v budúcnosti z chýb minulosti poučiť tak musíme stavať na pravde a nie na mýtoch.
Ako to bolo naozaj.
Po novembri 1989 sa každý tešil z konca komunistickej samovlády. Ľudia boli presvedčení, že nástup demokracie bude spojený so skutočným charakterným a odborným spravovaním štátu.
Do čela ešte vtedy federálnej vlády ČSFR a republikových vlád sa postavili kvalifikovaní odborníci, ktorí dovtedy pracovali vo významných inštitúciách. Napríklad prvým podpredsedom federálnej vlády pre ekonomiku bol Valtr Komárek dovtedy riaditeľ Prognostického ústavu ČSAV, kde vytvoril tím pripravujúci návrhy možných zmien, ktorého členmi a spolupracovníkmi boli ponovembroví politici ako Václav Klaus, Miloš Zeman, Karel Dyba, Tomáš Ježek, Vladimír Dlouhý, ktorí sa stali ministrami federálnej vlády.
Títo museli poznať vývoj svetovej ekonomiky a preto ich návrhy boli brané ako kvalifikované. Z vtedajšej platnej Ústavy ČSFR vyplývalo, že federálne orgány boli v otázkach rozhodovania o ekonomických pravidlách fungovania štátu a o majetkových otázkach rozhodujúce. Republikové vlády a parlamenty boli rozhodnutiam federálnych orgánov podriadené tak, ako je tomu teraz v zadefinovaných oblastiach, rozhodnutiam orgánov Európskej únie.
Na Slovensku mali svojich podporovateľov vo vedení VPN, kde tiež boli kvalifikovaní ľudia dovtedy pracujúci vo vedeckých a výskumných ústavoch Jozef Markuš, Fedor Gál, Jozef Kučerák (všetci Prognostický ústav SAV), Peter Zajac (SAV), Ivan Mikloš (Ekonomická univerzita), Jozef Dančo (Výskumný ekonomický ústav poľnohospodársky), Anton Vavro (Ústredný ústav národohospodárskeho výskumu).
S odstupom času práve preto, že išlo o rozhľadených ľudí sa ukazujú ich ekonomické rozhodnutia z odborného hľadiska ako nepochopiteľné, alebo poplatné iným ako česko-slovenským záujmom.
Ekonomický program KDH sme nemohli realizovať lebo sme vo federálnej a republikovej vláde mali menšinové postavenie, čo bol dôsledok výsledku volieb v roku 1990, kde KDH dosiahlo iba 19%. Náš program bol postavený na tom, že všetko úspešne fungujúce treba ponechať štátu a predávať iba to, čo nemá ekonomickú perspektívu. Z predajov štátneho majetku financovať rozvoj domácej súkromnej podnikateľskej sféry. Aj keď sme boli v menšine, predsa sme mali niekoľko pokusov, aby sme to čo sa dialo zastavili, ale jednoducho sme boli vždy prehlasovaní. Preto v tom čase vznikla aj iniciatíva na presadenie ekonomickej zvrchovanosti Slovenska, aby nám z Prahy nemohli nanucovať ekonomickú reformu, ktorá nám škodila. To bol aj jeden z dôvodov vtedajšieho rozdelenia KDH a vzniku Slovenského kresťanskodemokratického hnutia (SKDH), ktoré sa neskoršie premenovalo na Kresťanskú sociálnu úniu (KSÚ).
Čo sa vlastne dialo a čo na dlho zadefinovalo ďalší ekonomický vývoj.
Skôr, ako došlo k presunom majetku zo štátu na súkromné osoby, prišli velitelia ekonomickej reformy s chorou tézou o tzv. demonopolizácii. Zdôvodňovali to tým, že atomizáciou majetku štátu sa vytvoria podmienky, aby takto privatizované podniky začali medzi sebou súperiť o odberateľov a tak hospodárskou súťažou pôsobiť na reguláciu cien a vlastnú efektívnosť. Všetko mala regulovať zázračná ruka trhu. Prax však tento nezmyselný ekonomický experiment nepotvrdila a drvivá väčšina takto atomizovaných ekonomických subjektov, ako výrobných, tak aj obchodných stratila schopnosť uspieť v ekonomickej súťaži a skrachovala.
Prečo to bola chorá téza ?
Ďalšou choromyseľnou tézou, ktorá sa na začiatku 90-tych rokoch rozšírila bola, že štát nevie dobre spravovať svoj majetok a tak treba za každú cenu ho presunúť na jednotlivcov.
Už sama téza a jej realizácia niesli v sebe niekoľko systémových nezmyslov.
Vláda Slovenskej republiky, ktorej som bol v rokoch 1990-1992 súčasťou bola zahraničnými expertmi, ktorí to zo Slovenskom mysleli dobre, niekoľko krát varovaná, že výsledkom takýchto ekonomických experimentov bude stav, akého sme svedkami..
Spomeniem iba dve takéto varovania.
Na porade vlády v Trenčianskych Tepliciach pred spustením malej privatizácie nás rakúski experti dôrazne upozornili, že ak rozbijeme naše obchodné siete, ako bol v potravinách ZDROJ, obchodné domy PRIOR, Drogérie, Drobný tovar, Železiarstvo, Obchod so zeleninou a ovocím, Obchod s nábytkom, atď., že takto atomizované obchody do piatich rokov všetky skrachujú. Ukazovali nám, že na západe prežívajú iba obchodné siete a že tie ak to spravíme obsadia aj náš trh. U nás preto prežila iba obchodná sieť COOP JEDNOTA, lebo tá bola družstevná a tak nemohli experti typu Mikloša a Kaníka ju privatizovať.
Druhé také rokovanie bolo s japonskými expertmi v roku 1991 na ministerstve hospodárstva SR, kde nás dôrazne upozornili, že bez kvalitnej štátnej hospodárskej politiky v hospodárskej súťaži naše podniky v konkurencii s veľkými hospodárskymi nadnárodnými monopolmi neprežijú. Trhovú ekonomiku pripodobnili k permanentnej ekonomickej vojne, kde štát musí v súťaži podporovať hospodárskymi opatreniami svojich, lebo tak robia všetky štáty či už otvorenou, alebo skrytou formou.
Takže na záver tejto úvahy musím konštatovať, že tí čo riadili ekonomickú reformu realizovanú v ČSFR na začiatku 90-tych rokov boli odborníkmi, ktorí mali vedomosti kam hospodársky svet smeruje. Mali ho zo svojej dovtedajšej odbornej práce a tiež z varovania expertov, s ktorými sme sa stretávali.
Prečo však rozhodovali tak, že dovtedy vybudované hospodárstvo je v rozvalinách a štát ani nezískal z jeho predaja zdroje pre ďalší rozvoj, ale sme zadlžení ?
Ako sa to mohlo stať ?
Slúžili cudzím záujmom, alebo pri privatizácii sledovali svoj osobný prospech a prospech svojich priateľov a to ich natoľko ovplyvnilo, že tomu podriadili všetky ekonomické rozhodnutia, aby si k tomu vydláždili cestu ?
Mal predseda federálnej vlády Jan Stránsky dobré informácie keď povedal, že na začiatku dnešní vybraní oligarchovia sa stretli s realizátormi hospodárskej reformy a dohodli sa že treba v štáte zhasnúť, aby sa mohol premiestniť majetok ? Boli uvedené reformné kroky tým zhasnutím svetla ?
(Ďalej v pokračovaní.)