Prípadov, keď obete ušli samy, je veľmi málo

Prípadov, keď obete ušli samy, je veľmi málo

Rozhovor s Janou Verdurou, projektovou manažérkou STOP obchodovania s ľuďmi, ktorá pomáha slovenským otrokom v zahraničí.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Obchodovanie s ľuďmi či novodobé otroctvo je organizovaným zločinom, ktorý je dnes realitou pre vyše 40 miliónov ľudí na celom svete. Tento biznis patrí po zbraniach a drogách k jedným zo svetovo najvýnosnejších. Najnovšie čísla ukazujú, že Slovensko už nie je len zdrojovou, ale aj cieľovou krajinou.

Jana Verdura, projektová manažérka STOP obchodovania s ľuďmi na Slovensku v rozhovore pre Postoj hovorí, čo si predstaviť pod pojmom obchodovanie s ľuďmi v slovenských reáliách, ako celý systém vykorisťovania funguje a aj to, čo hovoria dáta o obetiach na Slovensku.

Ako ste sa dostali k projektom týkajúcim sa obchodovania s ľuďmi?

V Slovenskej katolíckej charite som najskôr pracovala na projekte reintegrácie utečencov na Slovensku, kde som pôsobila približne tri roky. Vždy ma bavila práca s cudzincami, ktorá mala medzinárodný presah. Keďže migrácia sa spája s obchodovaním s ľuďmi, táto oblasť ma veľmi zaujímala a do určitej miery som bola na túto problematiku tiež preškolená. Následne mi bola ponúknutá možnosť pracovať na národnom projekte Stop obchodovania s ľuďmi, konkrétne na pozícii koordinátor asistovaných dobrovoľných návratov.

Čo táto pozícia v praxi znamená?

V praxi to znamená, že pomáham občanom Slovenskej republiky, ktorí boli identifikovaní v zahraničí ako potenciálne obete obchodovania, dostať sa naspäť na Slovensko.

Kto tento program zastrešuje? Zrejme nejde čisto o charitnú agendu.

Slovenská katolícka charita začala byť aktívna v oblasti boja proti obchodovaniu, odkedy sa aj Slovenská republika začala viac venovať tejto problematike. Teda od roku 2008, keď vznikol národný program na podporu a ochranu obetí obchodovania s ľuďmi. Naším hlavným gestorom je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Konkrétne naše aktivity zastrešuje Informačné centrum na boj proti obchodovaniu s ľuďmi a prevenciu kriminality. Pri práci spolupracujeme najmä so zastupiteľskými a konzulárnymi úradmi, policajnými pridelencami, zahraničnými pomáhajúcimi organizáciami, ako aj s vyšetrovateľmi špeciálnej národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii, ktorá objasňuje prípady obetí obchodovania s ľuďmi.

Aký prípad ste v spojitosti so špeciálnou jednotkou riešili naposledy?

Naposledy bola naša pracovníčka na razii v Rimavskej Sobote, kde došlo k odhaleniu rodiny, ktorá vyvážala mužov na nútené žobranie do Nemecka.

V čom všetkom spočíva vaša agenda?

Keďže na poli boja proti obchodovaniu s ľuďmi pôsobíme už 10 rokov, od vzniku národného programu, aj naša agenda sa postupne rozvíjala. Začínali sme s reintegráciou, neskôr sme pridali agendu prevencie vo forme národných kampaní a od roku 2017 sme rozšírili agendu o asistované dobrovoľné návraty. V septembri 2018 sme začali prevádzkovať národnú linku pomoci obetiam obchodovania s ľuďmi 0800 800 818, ktorá nemá len preventívny charakter, ale vďaka nej sa nám podarilo identifikovať a aj prinavrátiť obete na Slovensko. Rovnako šírime osvetu o fenoméne obchodovania s ľuďmi aj medzi tými, ktorí na Slovensku požiadali o azyl. Ide teda o celé spektrum aktivít.

Koľko ľudí tvorí váš tím?

Na začiatku to bola len jedna osoba, dnes nás je už šesť. Máme jedného sociálneho pracovníka, dvoch asistentov, ktorí sú zároveň operatívcami národnej linky, právnika, psychológa a koordinátora preventívnych aktivít.

Pod pojmom obchodovania s ľuďmi si mnohí vybavia obchod s bielym mäsom. Obchodovanie s ľuďmi má však oveľa širší kontext a množstvo rôznych podôb. Čo si  máme pod týmto pojmom predstaviť v slovenských reáliách?

Väčšina populácie si naozaj spája obchodovanie s ľuďmi s predajom bieleho mäsa. Obchodovanie tohto typu má však veľmi veľa podôb. V každej krajine má obchodovanie s ľuďmi iné formy, záleží aj na tom, v akej ekonomickej a sociálnej situácii sa nachádza krajina, a od toho sa odvíja podoba obchodovania. Na Slovensku sa stretávame pri svojej práci najmä s ľuďmi, ktorí boli obchodovaní na nútenú prácu, konkrétne v tomto období ide najčastejšie o prípady núteného žobrania, ďalej sa stretávame s prípadmi sexuálneho vykorisťovania, rastú však aj prípady nútených detských sobášov.

Treba pripomenúť, že pri obchodovaní s ľuďmi ide o trestný čin proti slobode, čiže pri ňom je potrebné dokázať, že došlo k obmedzovaniu osobnej slobody. Inak ho nie je možné  klasifikovať ako trestný čin obchodovania s ľuďmi. To býva niekedy problém, keďže obchodníci dokážu psychicky zmanipulovať obeť tak, že sa javí, akoby žila slobodne.

Ak hovoríme o nútenom žobraní, tak tam v drvivej väčšine hovoríme len o prípadoch obetí pochádzajúcich z majoritnej spoločnosti. Zdieľať

Čo nútené sobáše v zahraničí, ktoré sú aj kvôli európskemu občianstvu stále atraktívnejšie?

Obetí nútených sobášov v zahraničí veľa neregistrujeme. Pri takýchto sobášoch je však z našich skúseností náročné zistiť, či ide o nútený sobáš alebo účelový. Či do toho dievča išlo samo slobodne kvôli peniazom, alebo bolo do takéhoto niečoho donútené a po tlaku sa podvolilo.

Koľko prípadov identifikovaných ako obete obchodovania s ľuďmi máme ročne na Slovensku?

Tak napríklad v roku 2017 to bolo 88 obetí, no v roku 2018 ich bolo „len“ 56. Síce je počet obetí nižší, neznamená to automaticky, že ide o pokles. Keďže pri obchodovaní s ľuďmi ide o skrytý zločin, množstvo prípadov nemuselo byť vôbec odhalených. Ide skutočne len o počet nahlásených, teda oficiálne identifikovaných prípadov či už políciou, spolupracujúcou neziskovou organizáciou v zahraničí, alebo prostredníctvom národnej linky pomoci obetiam obchodovania s ľuďmi, vďaka ktorej sme od septembra 2018 identifikovali už 5 obetí.

Úspešnosť polície tak závisí najmä od identifikácie v teréne, konzistencie výpovede obete, ale aj od cezhraničnej spolupráce.

Sú medzi Slovákmi, ktorí sa stali obeťami obchodovania s ľuďmi, najmä Rómovia?

Ak sa pozeráme na údaje vyplývajúce zo vstupu do programu, podiel majority a minority, teda rómskej populácie, je viac-menej 50 na 50, ale každý rok sa ten pomer môže meniť. Napríklad ak hovoríme o nútenom žobraní, tak tam v drvivej väčšine hovoríme len o prípadoch obetí pochádzajúcich z majoritnej spoločnosti. Avšak treba pripomenúť, že Rómovia sa nestávajú len obeťami, ale aj obchodníkmi, ktorí neobchodujú len so „svojimi“, ale aj s majoritnou spoločnosťou.

Z ktorých oblastí sú slovenské obete najčastejšie?

Obete obchodovania s ľuďmi pochádzajú najmä z Banskobystrického, Prešovského a Košického kraja. Konkrétne ide o okresy Lučenec, Revúca, Trebišov, Michalovce, Vranov nad Topľou a zas na severovýchode okresy Svidník a Medzilaborce.

V minulosti sa obchodovanie s ľuďmi spájalo najmä s nútenou prostitúciou. Aj na základe toho mnohí usudzujú, že medzi obete patria najmä ženy. Je to naozaj tak?

Je zaujímavé, že v počte identifikácie obetí skutočne prevládajú ženy, ale do nášho programu vstupuje viac mužov ako žien.

Kedy si človek uvedomí, že sa stal obeťou obchodovania s ľuďmi?

Je to veľmi rôznorodé. Máme prípady, keď k tomu došlo už po pár dňoch, týždňoch či mesiacoch, no inokedy to trvá aj dlhé roky. Ak hovoríme napríklad o ženách, ktorým bola sľúbená práca hostesky alebo pozícia au pair a po príchode sa stávajú obeťami sexuálneho násilia, tak im to, pochopiteľne, dôjde veľmi rýchlo.

V prípade nútenej práce či žobrania je to obdobie dlhšie, pretože tí ľudia neustále žijú pod nejakým klamlivým prísľubom, že svoje peniaze časom dostanú, len práve teraz musí ich „sprostredkovateľ“ zaplatiť nájomné, nejakú opravu a podobnými klamstvami im dávajú stále nové a nové dôvody, prečo nevidia svoj zárobok.

Mali sme však aj prípad, keď dievčinu jej vlastná mama dva dni po osemnástke poslala do Anglicka zobrať si za muža Pakistanca, ktorý ju predtým oslovil cez sociálnu sieť. Pozoruhodné na tom bolo to, že hoci bolo dievča mentálne zaostalé na úrovni malého dieťaťa, dokázalo sa vyslobodiť z tejto situácie krikom vo verejnej doprave a k nútenému sobášu vôbec nedošlo.

Často sa však ani samotné obete neidentifikujú ako obete obchodovania, pretože si to nechcú pripustiť.

Ako vyzerá život obete obchodovania s ľuďmi?

Obchodníci za obete na jednej strane platia všetky výdavky, no na tej druhej obete žijú veľakrát v hrozných podmienkach. Napríklad spia len na akýchsi matracoch na zemi v malej nevetranej miestnosti s množstvom ďalších ľudí. Ako stravu dostávajú zväčša len nejaké zvyšky z jedál a tiež sa stáva, že dostanú jesť len v takom prípade, ak odpracovali dostatočný počet hodín alebo umyli dostatočný počet áut. Teda závisí to aj od druhu práce, ktorý vykonávajú. V prípade núteného žobrania ľudia žijú na ulici a jedia jedenkrát denne, ak vyžobrú dostatok peňazí.

Samozrejme, nemôžu si chodiť nakupovať a slobodne sa pohybovať, i keď obete dostávajú aj isté smiešne vreckové, aby si mohli kúpiť cigarety a alkohol. Obchodníci si totiž potrebujú udržať svoje obete v určitom „komforte“, aby sa s nimi nedostali do nejakého veľkého konfliktu. Ak už ku konfliktu dôjde, prichádza na rad psychická manipulácia a vyhrážanie sa obetiam, že ublížia ich rodine, prípadne ich vyhodia na ulicu. Keďže obete nepoznajú jazyk, nadobudnú obavu, že bez svojho otrokára nedokážu v zahraničí fungovať. Dochádza aj k fyzickému násiliu.

Začiatky však nie sú také zlé, pretože obchodníci najprv potrebujú navodiť v obeti pocit dôvery, že všetko je v priadku. Potrebujú totiž najskôr vybaviť všetky náležité papiere na pobyt a prácu, takže sa k nim od začiatku ani nemôžu správať zle. Prístup sa však zhoršuje až postupom času, po ktorom už obete nemajú ani chuť, ani silu vzpierať sa.

Prečo?

Sú to vyčerpaní ľudia, ktorí nemajú len jedno zamestnanie, robia za deň aj 16 hodín, nie vždy sa vôbec stihnú najesť. Obchodníci sa ich však snažia tiež zmanipulovať a dať im pocit nielen naoko slobodného pohybu, ktorý si len kvôli dlhému pracovnému času nemajú možnosť uplatňovať, ale snažia sa im nabudiť pocit, že sú akoby súčasťou ich rodiny, keďže sa o nich „starajú“ a často si s nimi vytvárajú aj akýsi „kamarátsky“ vzťah.

Keď sa ich aj pýtame, prečo sa nedostali z takejto situácie skôr, tak dostávame odpovede, že nepoznali krajinu, nevedeli, koho požiadať o pomoc a ani to, že môžu odísť, aj keď nemajú doklady. Títo ľudia sa nevedia brániť, no rovnako už nedôverujú ľuďom. Zároveň majú obavu, čo bude s nimi, ak skončia na ulici.

Mnoho prípadov sú totiž spomínaní odchovanci detských domov, ktorí nemajú kam ísť, kam sa vrátiť a povedia si, že takéto podmienky sú stále lepšie, ako by mali skončiť na ulici. Zároveň v prípade núteného žobrania u bezdomovcov prepukne beznádej a ľahostajnosť, či už zomrú v cudzine, alebo na ulici v domovskej krajine.

Prípadov, keď obete ušli samy, je veľmi málo. Zdieľať

Ako je možné, že si zamestnávateľ málokedy všimne, že pre neho robí obeť obchodovania s ľuďmi?

Je to dosť bežné, stáva sa to často. Zamestnávateľ väčšinou nemá, hoci by mohol mať, kapacitu sledovať, čo sa deje s jeho zamestnancom. Závisí to teda aj od toho, či má 5 alebo 50 zamestnancov. Nespozoruje potom, či toho zamestnanca do práce stále niekto dováža a odváža, či je hladný, neupravený, prípadne v zlom zdravotnom stave.

Ako sa teda najčastejšie obete dostanú z tejto vykorisťujúcej situácie?

Vo väčšine prípadov ich vyslobodí až polícia alebo ich kolega v práci nahlási podozrenie zamestnávateľovi a ten to potom posunie polícii. Prípadov, keď obete ušli samy, je veľmi málo.

Aká je dnes cena otroka? 

Čo sa týka ceny obete, v minulosti bola vyššia. Teraz aj z dôvodu rýchleho nárastu populácie sa cena človeka znižuje. Novodobý otrokár už nemá potrebu investovať do človeka ako v minulosti, lebo v prípade, že sa obeti zhorší zdravotný stav alebo ju už nepotrebuje, „odhodí“ ju a vie si rýchlo nájsť novú.

Sumy sú však individuálne. Nútené sobáše sa pohybujú v stovkách až tisíckach eur, pri nútenej práci či žobraní stačí obchodníkovi zaplatiť často len benzín, cestovný lístok alebo letenku. Pri ľuďoch na ulici niekedy stačí aj balík cigariet či fľaška alkoholu.

Fakt, že sa im to po finančnej stránke skutočne vypláca, ilustruje prípad jedného nášho klienta, ktorý bol obchodovaný v Anglicku na nútenú prácu a po začatí vyšetrovania v tejto trestnej činnosti anglická polícia zistila, že za osem rokov dosiahol profit obchodníkov približne stotisíc libier.

V ktorých zahraničných krajinách končia obchodovaní Slováci najčastejšie?

Keď hovoríme o nútenom žobraní, tak Slováci sú väčšinou vyvážaní do nemecky hovoriacich krajín, teda Nemecka, Rakúska, Švajčiarska, ale aj Talianska. Čo sa týka nútenej práce, tak dlhé roky bola v našich štatistikách na čele Veľká Británia, no zrejme aj z dôvodu Brexitu čísla za rok 2018 hovoria o Nemecku ako o hlavnej cieľovej krajine. Je tak dobre vidieť flexibilitu obchodníkov, ktorí sa pri sťažení podmienok prispôsobia a svoje cesty presunú inde. V prípade sexuálneho vykorisťovania je to opäť Nemecko, Holandsko či Rakúsko.

Kto je cieľovou skupinou novodobých otrokárov?

Ide o súhru viacerých faktorov. Zväčša sú to ľudia bez zázemia pochádzajúci z nepriaznivého sociálneho prostredia, ako napríklad bezdomovci alebo odchovanci detských domov, rovnako dlhodobo nezamestnaní či ľudia s nižšou úrovňou dosiahnutého vzdelania. Pre obchodníka je však ideálna a najľahšia korisť obeť s nejakou závislosťou, poprípade so psychiatrickou diagnózou. Vtedy je ľahšie manipulovateľná a je pre ňu neskôr náročné tohto obchodníka identifikovať. Obchodníci teda hľadajú najmenej problematické obete. Podľa dát, ktoré máme, vieme povedať, že obchodník pristupuje k obeti so záujmom, pochopením a často jej pozadie dobre pozná. Obchodníci sú teda vždy o krok vpred a vedia, ako na obeť.

Pri nútenom žobraní si obchodníci často vyberajú svoje obete aj podľa vzhľadu – čím väčší viditeľný fyzický hendikep, tým lepšie.

Mali sme tiež prípad, keď ženu na žobranie obchodoval jej vlastný manžel, ktorý si ju vzal účelovo. Okrem núteného žobrania išlo tiež o obeť domáceho násilia.

Možno nájsť akýsi všeobecný kľúč, na základe ktorého sa obete nechajú vykorisťovateľmi nalákať?

Je to individuálne, často sa však stáva, že obete ani len netušia, kde budú pracovať, čo budú robiť, len vedia, že budú dobre zarábať a budú mať o všetko postarané. Obchodníkovi teda často bezhlavo dôverujú.

Posledné roky tiež ukazujú, že obete sa nenechávajú nahovoriť na vidinu lepšieho zárobku, ale v prvom rade si chcú vyriešiť svoju zlú sociálnu situáciu a túžbu po dôstojnom živote. O tom možno hovoriť najmä pri bezdomovcoch, ktorí chcú vyslovene strechu nad hlavou a pravidelnú stravu.

Náborári sú často v rovnakej pozícii ako obete, teda pochádzajú zo zlých sociálnych pomerov a ide im prakticky o zabezpečenie ich základných životných potrieb. Zdieľať

Či však padnú do pasce obchodníka, závisí aj od toho, v akom psychickom rozpoložení sa nachádzajú, či prechádzajú rodinnou krízou, poprípade inou náročnou životnou zmenou. V praxi sa stretávame s prípadmi, keď sa práve po rozvode dostali do rúk obchodníka, pochopiteľne, boli v tom období zraniteľnejší.

Jednoznačne to však ovplyvňuje aj región, v ktorom žijú. Ak ide o oblasť, v ktorej je dlhodobo miera nezamestnanosti vysoká a títo ľudia si v nej nedokážu nájsť zamestnanie, ich náchylnosť na lákavé pracovné ponuky vykorisťovateľov je vysoká. Treba sa teda na to pozerať ako na celok, podľa toho, čo sa deje u človeka v konkrétnej etape jeho života.

Ako sa líšia praktiky od krajiny ku krajine?

Napríklad na Ukrajine sa obchodujú deti, kvôli okupácii Donbasu sa deti strácajú v systéme, sú často bez dokumentov. Dochádza tam teda k tomu, že rodičia z veľkej núdze predávajú svoje dieťa a ani netušia, ako skončí. Či na detskú prácu, žobranie, na orgány alebo na adopciu. Ukrajina je tiež asi jediná krajina, kde funguje nielen altruistické, ale aj komerčné náhradné rodičovstvo, keď žena vynosí dieťa a predá ho.

Na Blízkom východe išlo o nútené detské sobáše detí utečencov, ale bez kultúrneho podtextu, len čisto preto, aby rodičia zabezpečili svojmu dieťaťu nejakú ochranu.

V Holandsku funguje metóda „lover boy“, keď obchodníci obeť nalákajú na romantický vzťah. Čo región, to iná cieľová skupina či forma obchodovania.

Koho si možno predstaviť pod náborárom, ktorý láka slovenské obete?

Náborári sú často v rovnakej pozícii ako obete, teda pochádzajú zo zlých sociálnych pomerov a ide im prakticky o zabezpečenie ich základných životných potrieb. Nejde len o cudzích ľudí, ale v mnohých prípadoch sú to rodinní príslušníci, známi, susedia či kamaráti obete. Nemožno automaticky povedať, že sú to ľudia, ktorí prídu do rómskej osady na Mercedese.

Je to však veľmi individuálne v závislosti od zámeru obchodníka, s ktorým za obeťou prichádza, a priestoru, kde sa nábor odohráva. Či ide o ulicu, alebo rómsku osadu. V prípade, že chce nalákať obeť na „výhodnú“ prácu v zahraničí, tak príde v značkovom oblečení, ukazuje obetiam fotky, ako sa tam má dobre, aby obeť presvedčil, že sa tak môže mať aj ona. V prípade sexuálneho vykorisťovania to tak vôbec nemusí byť. Náborári sú však len pešiaci v teréne, ktorí sú iba jedným článkom celého kolosu.

Koľko ľudí sa potom podieľa na tomto „kolose“?

Tým, že pri obchodovaní s ľuďmi ide o organizovaný zločin, hovoríme o organizovanej skupine s hierarchiou a viacerými pozíciami. Niekedy ide o rodinné klany, inokedy partie spolupracujú so skupinami v zahraničí. V zásade je však princíp rovnaký. Jeden človek, teda náborár, obeť naláka, ďalší, prípadne ten istý, ju sprevádza do zahraničia, povedzme letí spolu s ňou v lietadle. V cieľovej krajine už na obeť čaká opäť niekto iný, ktorý ju prevezme a dovezie k záverečnému vykorisťovateľovi. Prípadne je súčasťou tejto skupiny ešte niekto, kto pozná jazyk krajiny, kde dochádza k vykorisťovaniu, teda dokáže komunikovať s úradmi a vybaviť tak náležité dokumenty potrebné na legalizáciu pobytu, práce či otvorenia bankového účtu.

Pri žobraní sa však pomerne často stáva, že ide len o jedného človeka, ktorý to celé zastrešuje.

Treba si uvedomiť, že ide o skrytý zločin. Dopátrať sa k nemu chce čas, ide väčšinou o dlhé obdobie. Rovnako legislatívy v krajinách sú rôzne, niektoré postihujú páchateľov viac, iné menej, a preto je pre obchodníkov stále atraktívne zarábať si touto formou. Tento biznis patrí po zbraniach a drogách k jedným zo svetovo najvýnosnejších, pričom celkové ročné zisky obchodovania s ľuďmi predstavujú asi 150 miliárd dolárov.

V čom to majú súčasní obchodníci s ľuďmi jednoduchšie v porovnaní s minulosťou?

Vstup do Európskej únie obchodovanie s ľuďmi na Slovensku rozhodne uľahčil. Otvorené hranice, zväčšenie pracovného trhu, rýchly a lacný presun človeka v porovnaní s minulosťou. Obchodovanie s ľuďmi je jeden z najjednoduchších spôsobov, ako sa rýchlo dostať k veľkým peniazom. Jednoducho, obchodníci dnes dokážu človeka získať a dostať tam, kam potrebujú, do 48 hodín, ale aj za podstatne kratší čas, čo v minulosti nebolo vôbec možné.

Samozrejme, k tejto trestnej činnosti na Slovensku dochádzalo už po páde komunizmu, keď sa prvýkrát otvorili hranice, avšak obchodovanie s ľuďmi bolo v trestnom zákonníku zadefinované až v roku 2005. Treba si preto uvedomiť, že iné štáty sú v riešení tejto oblasti ďaleko pred nami.

Obchodovanie s ľuďmi je jeden z najjednoduchších spôsobov, ako sa rýchlo dostať k veľkým peniazom.  Zdieľať

Čo je úlohou vášho programu?

Ak obeť súhlasí so vstupom do programu, tak jej zabezpečíme návrat a umiestnime ju do zariadenia v závislosti od toho, aké potreby má a o akú osobu ide, aby jej dokázali adresne poskytnúť pomoc. Na základe nášho vstupného dotazníka a psychodiagnostiky vyhodnotíme adekvátny postup. Rovnako tak zanalyzujeme, o akú situáciu išlo a či je tam prítomná trauma z tohto obdobia.

Snažíme sa opätovne začleniť do spoločnosti ľudí s rôznymi potrebami a schopnosťami. Úspešnou reintegráciou je pre nás však aj umiestnenie obete do špecializovaného zariadenia s rozšírenou starostlivosťou, keďže obeťami sú aj ľudia bez zázemia a domova, s psychiatrickou diagnózou, so závislosťami či kombináciou všetkých aspektov. Aby však obete neboli opätovne vykorisťované, potrebujeme ich izolovať z kriminálneho prostredia, čo je aj jednou z podmienok vstupu do programu.

Pokiaľ sa však obeť nachádza v zahraničí, proces začína už tam s nami spolupracujúcou organizáciou a môže sa rozhodnúť, či v zahraničí ostane alebo sa vráti na Slovensko. Vstup do programu je dobrovoľný. My obeti ponúkneme svoju pomoc a ona sa musí rozhodnúť sama, či ju prijme.

​Okrem pomoci sociálneho pracovníka a psychológa ponúkame obetiam aj právne poradenstvo, snažíme sa im poskytnúť bezpečné a dôstojné ubytovanie, materiálnu pomoc, pokryť im všetky výdavky spojené s ich pobytom.

Snažíme sa dať najprv do poriadku ich zdravotný a psychický stav, vylúčiť infekčné ochorenia, vybaviť im doklady, následne vyriešiť ich finančnú situáciu. Väčšina obetí má obrovské exekúcie, riešime preto aj osobné bankroty. Ak je to človek zamestnateľný, snažíme sa mu pomôcť nájsť prácu a motivovať ho, aby v tom zamestnaní vydržal, pretože pre exekúcie peniaze hneď nevidí. Jednoducho, integrovať ho späť do spoločnosti.

Môžete uviesť aj nejaký konkrétny príbeh obete obchodovania s ľuďmi, ktorá potrebovala umiestnenie do špecializovaného zariadenia? 

Mali sme prípad jedného mladého muža, ktorý je jasným príkladom zlyhania celého systému. Ako trojmesačného sa ho pokúsil zavraždiť vlastný otec, následne bol umiestnený do detského domova, kde bol podľa jeho slov tiež zneužívaný. Keďže jeho mama bola schizofrenička, aj on postupne zdedil istú formu tejto choroby. Po dovŕšení osemnástich rokov dostal finančnú hotovosť, otec o neho prejavil záujem, zobral mu všetky peniaze a vyhodil ho na ulicu. Tam stretol známu, ktorá mu ponúkla prácu v zahraničí. Tým, že bol bezdomovec a nemal peniaze, ponuku prijal. V zahraničí bol neskôr sexuálne vykorisťovaný, do neliečenej schizofrénie začal brať drogy a dostal ešte aj epileptické záchvaty. Hoci sme mu pomohli vrátiť sa na Slovensko, pri takto zničenej osobnosti ste rád, keď sa vám ju podarí umiestniť do zariadenia, kde je jej ponúknutá komplexná starostlivosť.

Čo tí, ktorým sa podarilo utiecť či vymaniť z otroctva. Nestretávajú sa neskôr s vyhrážkami obchodníkov, prípadne ich rodina nie je v ohrození?

Obeť sa pre obchodníkov stáva hrozbou až vtedy, keď začne spolupracovať s políciou. V takom prípade môže dôjsť k nejakým vyhrážkam. Mali sme však iba jeden prípad, keď sa obchodník vrátil zo zahraničia s pištoľou v ruke a nemieril na obeť s tým, aby nespolupracovala s políciou, inak to pocíti jeho rodina. Ide však o extrémne a zriedkavé prípady.

Naša skúsenosť hovorí, že kým je človek v zahraničí, rodina nie je v ohrození a obchodníci o ňu reálne ani nemajú záujem. Stalo sa však už aj to, že obchodník doviezol do cudziny celú rodinu a zotročil všetkých jej členov.

Ide len o prípady Slovákov vykorisťovaných na Slovensku alebo ide aj o cudzincov, ktorých niekto dovezie za prácou na Slovensko?

Prípadov cudzincov vykorisťovaných na Slovensku máme aktuálne málo, ale sú. Mali sme maloletých Rumunov, takisto Ukrajincov a pri posledných dátach to boli aj občania Maďarska. Ale v tomto smere ide stále ešte viac-menej o raritu.

Pri Slovákoch na Slovensku ide najmä o prípady sexuálneho vykorisťovania kombinované s núteným sobášom. Alarmujúci je však fakt, že minulý rok bolo zo 16 obetí až 12 neplnoletých. Posledná razia v Liptovskom Mikuláši tiež odhalila v byte niekoľko dievčat, ktoré boli sexuálne zneužívané a ďalej ponúkané na prostitúciu.

Konečne sa však začal riešiť fenomén nútených sobášov maloletých, a to najmä v komunite olašských Rómov, kde to je ovplyvnené hlavne tradíciou. Tento rok bolo odhalených sedem prípadov. Ide hlavne o maloleté dievčatá vo veku od 12 do 16 rokov. Takéto dievčatá sa však zároveň môžu stávať aj obeťami domáceho násilia a sexuálneho vykorisťovania. Je tiež známy prípad, kde dokonca rodičia neplnoletej asistovali pri súloži.

Problémom je, že to v ich tamojšej komunite je hlboko zakorenené a takéto sobáše pokladajú za niečo normálne, priam prirodzené, pretože ich mama aj babka boli podobne vydaté. Treba preto dbať na osvetu a prevenciu.

Ako dlho môže obeť využívať vaše služby?

Obeť môže v našom programe ostať 6 mesiacov a v prípade, že spolupracuje s políciou, až do skončenia trestného konania. V takom prípade hovoríme o rokoch. Obete však môžu do programu vstúpiť aj spätne s odstupom času, ak predtým po návrate túto možnosť nevyužili. Samozrejme, obete môžu naďalej využívať ambulantnú formu pomoci, ostávame s nimi v kontakte aj po skončení programu.

Obeť môže v našom programe ostať 6 mesiacov a v prípade, že spolupracuje s políciou, až do skončenia trestného konania. V takom prípade hovoríme o rokoch. Zdieľať

Koľkým ľuďom momentálne pomáhate?

Momentálne máme v starostlivosti 15 klientov.

Stáva sa často, že obeť odmietne pomoc?

Áno, máme aj takéto prípady. Je to však ich slobodné rozhodnutie. Celý program funguje na báze dobrovoľnosti. Nemôžeme nikoho nútiť.

Mali sme tiež prípad troch bezdomovcov, otca a jeho dvoch synov, ktorí si v Anglicku tak zvykli na to prostredie, že sa už nechceli vrátiť na Slovensko. Boli sme s nimi v kontakte, mali možnosť sa vrátiť späť a aj to tak istý čas vyzeralo, no potom prestali spolupracovať a rozhodli sa ostať bezdomovcami. Bolo to však ich dobrovoľné rozhodnutie a my sme ho museli rešpektovať.

Samozrejme, ak však nedošlo z našej strany k vyradeniu z programu z dôvodu porušenia pravidiel, majú obete stále možnosť vrátiť sa doň.

Ako táto skúsenosť psychicky poznačí ľudí?

Väčšinou sme sa nestretli s natoľko traumatizovanou osobou, ktorá by bola vylúčená na dlhšie obdobie zo spoločnosti. Máme však aj prípady, keď sa trauma z tejto skúsenosti ľuďom postupne vracia. Čo sa týka mužov, tí sa neradi stavajú do pozície, že sú obeťami. Majú pocit, že pomoc ani starostlivosť nepotrebujú.

Máme prípady úspešnej, ale aj neúspešnej reintegrácie. Neúspech je spojený najmä s chýbajúcou vôľou človeka či s neschopnosťou vôbec prijať akúkoľvek pomoc. Bol vylúčený zo spoločnosti aj predtým a má preto tendenciu vrátiť sa späť do kriminálneho prostredia. Závisí to aj od toho, ako dlho bol v zahraničí v takýchto podmienkach.

 

Jana Verdura

Vyštudovala sociálnu prácu na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Na prelome rokov 2011 a 2012 pôsobila na HIV klinike v Ugande. V Slovenskej katolíckej charite pracuje od marca 2014, kde začínala na projekte integrácie utečencov na Slovensku. Dnes pôsobí ako manažérka projektu Stop obchodovaniu s ľuďmi.

Foto: Andrej Lojan

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo