Prvý pokus o komunistický režim na Slovensku

Prvý pokus o komunistický režim na Slovensku

Béla Kun reční v Košiciach. Kun dostal od boľševikov z Ruska poverenie, aby vyvolal proletársku revolúciu v Maďarsku.

Práve zo Slovenska sa mala pred 100 rokmi šíriť boľševická revolúcia ďalej na západ.

Za minulého režimu nám vtĺkali v školách do hláv poučku znejúcu Nebyť Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, nevzniklo by ani Československo. Inými slovami, ak by Lenin neuspel s boľševickým prevratom v Rusku, Slováci a Česi mohli v roku 1918 o spoločnom štáte iba snívať.

Prevrat v Rusku na jeseň 1917 mal nepochybne vplyv na rozpad rakúsko-uhorskej monarchie. Ale iný, než nás to učili. Boľševici ako jeden z prvých dokumentov vydali Dekrét o mieri, kde sa písalo o práve národov na sebaurčenie.

Išlo o účelový krok. Národy cárskeho Ruska sa mali oslobodiť, potom absolvovať vlastné boľševické revolúcie a pridať sa do spoločnej rodiny komunistických štátov s centrálou v Moskve. Rovnaké posolstvo letelo do Rakúsko-Uhorska a potom ďalej do západnej Európy.

Toto bolo ústrednou myšlienkou vytvorenia sovietskej republiky na Slovensku. Podobne ako v ďalších dedičných nestabilných štátoch rozkúskovanej Habsburskej monarchie, kde sa mali udiať boľševické prevraty.

Lenin už na začiatku novembra 1918 veril v revolúciu v Rakúsko-Uhorsku a Nemecku. „Už je blízko čas, keď sa bude oslavovať prvý deň svetovej revolúcie,“ vyhlásil. Ruská boľševická vláda vyzvala nemeckých, českých, chorvátskych, maďarských a slovenských robotníkov a vojakov, aby vzali „vládu do svojich rúk“ a dokonali „dielo národnostného oslobodenia“.

Po proletárskych revolúciách malo byť ďalším krokom uzatvorenie zväzku slobodných národov. To sa aj viac ako rok po skončení prvej svetovej vojny nedarilo. Vo februári 1919 Lenin tvrdošijne opakoval, že nová éra svetovej revolúcie vedie cez štáty bývalej Habsburskej monarchie a Nemecko.

V tejto etape už nenechávali ruskí boľševici nič na náhodu. Vybraní a vyškolení vojaci vracajúci sa po skončení prvej svetovej vojny z ruského zajatia do strednej Európy prichádzali s jasnými inštrukciami – zakladať komunistické strany a vyvolávať revolúcie. Na túto činnosť ich sovietsky režim vybavil peniazmi a udržiaval s nimi spojenie.

Lenin hodlal vyvolať revolúciu v celej Európe a v roku 1919 viedla podľa jeho predstáv cesta cez územie bývalej Habsburskej monarchie.

Takýmto agitátorom bol napríklad Matyás Rákosi v Nemecku, ktorý mal na hraniciach zorganizovať zničenie železničného mosta spájajúceho Sasko s Československom, aby vyvolal zmätok. Iným bol Béla Kun v Maďarsku. Jednou z hlavných tém jeho korešpondencie s Moskvou po návrate do Budapešti boli finančné dotácie na jeho aktivity.

Situácia na Slovensku bola výnimočná tým, že ešte ani na začiatku roka 1919 nebolo úplne jednoznačné, či ostane súčasťou Československej republiky, alebo minimálne nebolo zrejmé, kde bude ležať spoločná hranica s Maďarskom. Oslobodenie cez proletársku revolúciu tak mohlo prísť z Budapešti, a nie z Prahy.

Kľúčovým mužom bol Kun

Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Maďarskej republiky na jeseň 1918 sa ujal vlády kabinet Mihálya Károlyiho. Ten sa pustil do sľubovaných sociálnych reforiem, ale nemohol uspieť, lebo krajina stále trpela vojnovým nedostatkom, blokádou protivníkov, pretrhnutím väzieb s Rakúskom, návratom demoralizovaných vojakov z frontov a prílevom utečencov z odtrhnutých území.

Za posledný impulz na pád maďarskej vlády sa považuje stále nedoriešená otázka hraníc nového Uhorska. Keďže víťazné dohodové mocnosti povolili Rumunom posunúť demarkačnú líniu prisľúbenú ešte počas vojny bližšie k Debrecínu a Segedínu, Károlyi stratil šancu uskutočniť svoje hlavné poslanie – zachovať územnú celistvosť krajiny. Preto dobrovoľne odovzdal moc sociálnym demokratom, v skutočnosti sa jej však v marci 1919 úplne zmocnili boľševici.

Bývalý úradník a novinár Kun, verný školiteľom v Rusku, presadzoval myšlienku celoeurópskej komunistickej revolúcie. V Budapešti vyhlásil v marci 1919 Maďarskú republiku rád a odmietol sa podriadiť diktátu víťazných mocností.

Nie náhodou to bolo práve v čase, keď sa Francúzsko rozhodlo skončiť intervenciu v prospech protiboľševickej armáde bielych v južnom Rusku. To bola dobrá správa pre Lenina, aby sa v časoch ťažkých bojov občianskej vojny s procárskymi silami predsa rozhodol potisnúť svoje revolučné zámery v strednej Európe.

Postava Kuna je zaujímavá z pohľadu nedávnej histórie. Kun pochádzal z uhorského Sedmohradska. Už počas mladosti sa podieľal na činnosti sociálnodemokratickej strany. Za organizovanie nepokojov spojených s ľudskými obeťami ho v Uhorsku odsúdili.

Kun sa dostal sa do väzenia v Segedíne, kde sa niekedy okolo roku 1908 ocitá spolu s Andrejom Hlinkom a Vavrom Šrobárom. Tu vedú diskusie, okrem iného o komunizme, nevediac, že v Komárne v roku 1919 sa Šrobár stretne s Kunom na dvoch stranách barikády – prvý ako československý minister s plnou mocou pre správu Slovenska a druhý ako komisár zahraničia a vojenstva Maďarskej republiky rád.

Počas prvej svetovej vojny Kun padá do zajatia v Rusku, agituje za komunizmus medzi maďarskými vojakmi. Potom sa dostáva priamo do štábu boľševickej revolúcie. Spolupracuje s ľuďmi, ako boli Lenin či Trockij. Neskôr ho vyšlú do Maďarska, aby vyvolal revolúciu. Medzinárodná situácia mu praje.

Zachovať Uhorsko aj s boľševikmi

Francúzsko sa cítilo po prvej svetovej vojne určujúcou veľmocou v tomto regióne. V prvých mesiacoch roka 1919 organizovalo vo Versailles mierovú konferenciu, ktorá mala dať bodku za vojnou. Na nej chýbalo porazené Nemecko, ale aj Rusko.

Maďari boli medzi porazenými a záviselo od vôle víťazov, aké budú hranice nového štátu. Bolo dôležité, ako sa usporiadajú pomery v priestore medzi Nemeckom a Ruskom.

Boľševikom neujasnené pomery vyhovovali, veď práve čas nepokojov bol najvhodnejší na spustenie proletárskej revolúcie. Ešte pred neskoršou zamýšľanou poľskou alternatívou sa oslabené Maďarsko malo stať klinom, odkiaľ sa revolúcia rozšíri ďalej, hlavne do Nemecka. Tieto zámery určite postrašili Francúzsko, ktorého vláda sa sama obávala vnútorných revolučných pohybov.

Kun a jeho spoločníci pochopiteľne očakávali pomoc od ruských boľševikov. Bolo to jediný raz v histórii, čo sa Maďari obrátili na pomoc k Rusom, donedávna veľkým nepriateľom. To len dokazuje, v akej nepríjemnej situácii sa nachádzali.

Maďari boli ochotní zaplatiť takúto vysokú cenu, len aby na mierovej konferencii dosiahli svoje požiadavky. Preto Kuna podporovali ľudia, ktorí by predtým o niečom podobnom ani neuvažovali. Kunovu diktatúru pokladali za prechodnú udalosť do čias, kým sa nátlakom na dohodové mocnosti podarí zabezpečiť priaznivé hranice nového štátu.

A tak hoci Kun vládol s použitím teroru, znárodňoval továrne a pôdu, vystupoval proti magnátom a cirkvám, do jeho armády sa zapojili maďarskí vojaci a velitelia z bývalej rakúsko-uhorskej armády.

Lenin situáciu v Maďarsku pozorne sledoval. V druhej polovici marca 1919, deň po uchopení moci vyslal v rozhlasovom prejave pozdrav „proletárskej vláde Maďarskej socialistickej republiky a najmä súdruhovi Bélovi Kunovi“. Na ďalší deň poslal do Budapešti rádiogram odvolávajúc sa na posledné osobné stretnutie s Kunom v Kremli, kde mu bol dával inštrukcie.

Keďže Kun sa spojil so sociálnymi demokratmi, Lenina zaujímalo, či títo socialisti nie sú náhodou „sociálzradcovia“ a či uznávajú diktatúru proletariátu. V máji sa Lenin upokojil, ale pripomenul nutnosť ostať v bdelosti.

V pozdrave Lenin povzbudil maďarských robotníkov a vyzval ich, aby uplatňovali tvrdú diktatúru, ktorá „použije nemilosrdne hrubé, rýchle a rozhodné násilie na potlačenie odporu vykorisťovateľov, kapitalistov, statkárov a ich lokajov“. Vyjadril presvedčenie, že urobili ďalší krok k svetovej revolúcii.

Kun postupoval podľa Leninových inštrukcií, ale nevedno či bol dosť dôsledný, lebo počet obetí jeho režimu sa odhaduje iba na päť stoviek mŕtvych. A takisto nemal dosť času, lebo jeho diktatúra trvala iba 133 dní. Nedarilo sa mu podľa Leninových predstáv. Vojnoví víťazi ukázali svoju silu.

Už v polovici júna Lenin schvaľoval Kunovi, aby rokoval s dohodovými mocnosťami. Nádejal sa, že Maďarsko uzavrie so susedmi separátny mier a udrží svoj režim. Nestalo sa. Boľševici boli nútení zrazu viesť obrannú vojnu na vnútornom maďarskom území, čeliť postupujúcemu rumunskému vojsku a sformovanej protikomunistickej armáde admirála Milkósa Horthyho.

Presile podľahli. V auguste obsadili Budapešť Rumuni a v novembri vpochodoval do mesta na bielom koni sám Horthy. Maďarsko si týmto spôsobom o rok predĺžilo prvú svetovú vojnu.

Sovietska republika na Slovensku

S ustanovením Kunovho režimu sa spája prvý pokus založiť komunistický režim na území Slovenska. Po odstúpení Károlyiho sa v apríli československá vláda rozhodla konať. Hranice neboli zatiaľ pevne stanovené, a tak armáda prenikla na konci apríla 1919 za málo zreteľnú delimitačnú líniu a obsadila niektoré sporné územia.

Pre Kuna to bola vhodná zámienka, aby zaútočil. O mesiac už bola maďarská boľševická armáda na území Slovenska, pričom centrami ďalších výbojov sa stali prevažne maďarské Košice a Lučenec. Obsadila hlavne juh a východ Slovenska. Od Československa odstrihla Podkarpatskú Rus.

Boľševické vojsko obsadzovalo územie Slovenska s revolučným pátosom, v skutočnosti však sledovalo cieľ pripojiť ho opäť k Budapešti. Vstup vojsk do Košíc na začiatku júna 1919 výstižne opisuje Karol Medvecký, slovenský národovec a vtedy už člen československého parlamentu: „Obecenstvo kľačalo na uliciach, zasypávalo maďarských vojakov kvetinami a jasot ľudu bol priamo frenetický. Veľmi efektný bol pozdravný koncert košických cigánov, ktorí v počte asi 300 hudobníkov ustanovili sa na Hlavnej triede.“

Do Kunovej Červenej armády vstupovali hlavne miestni maďarskí dôstojníci, lebo sa to považovalo za nacionálnu povinnosť.

Neskôr, po definitívnom víťazstve komunistov v Československu v roku 1948 sa hľadali vysvetlenia, ako mohutne sa Slováci zapájali do boľševických aktivít. Podujal sa na to publicista Martin Vietor, ktorý v duchu oficiálnej propagandy v roku 1955 napísal, že úmyslom ešte pred vpádom Kunových vojsk bolo z vôle českej a slovenskej sekcie maďarskej socialistickej strany založiť Slovenskú sovietsku republiku.

V Prešove naozaj vyhlásili 16. júna 1919 Slovenskú republiku rád. Rada bol slovenský výraz pre ruský soviet. Predsedom revolučnej vlády sa stal český komunista Antonín Janoušek a celý aparát pricestoval z Budapešti. Už to svedčí o mizivej podpore tohto nového útvaru zo strany Slovákov. Medvecký spomína, že v čase obsadenia východného Slovenska prišli z Maďarska tisíce komunistov.

Naopak, jeden z najvýznamnejších slovenských historikov 20. storočia Ľubomír Lipták sa snažil vysvetľovať, že boľševická republika mala podporu veľkej časti obyvateľstva. Ako príklady uvádzal masové zhromaždenia, prihlášky do Červenej armády a robotníckych gárd.

Za úspech považoval voľby do miestnych rád, ktoré sa konali vo väčších mestách ešte pred 16. júnom podľa volebného poriadku ruských sovietov. Podľa Liptáka išlo o „prvé voľby v histórii na území Slovenska, na ktorých sa zúčastnili najširšie vrstvy pracujúcich, robotníkov a nádenníkov“.

Komunistický ideológ Vietor pripomenul tri desaťročia po komunistickom experimente na východnom Slovensku Leninove zámery z konca roka 1918. Cieľom malo byť vytvorenie sovietskych republík v bývalom Rakúsko-Uhorsku, neskôr akýchsi štátov bez hraníc, lebo všade by vládla robotnícka trieda.

Antonín Janoušek, český sociálny demokrat, prišiel z Budapešti a stal najvyšším predstaviteľom Slovenskej republiky rád.

Dokladajú to výroky Janouška, podľa ktorého Slovenská republika rád považovala za prirodzených spojencov „svojich víťazných bratov, rádovú republiku ruskú a maďarskú“. Pár dní po jej vyhlásení ruský komisár pre zahraničie Georgij Čičerin poslal telegram pozdravujúci Slovenskú sovietsku republiku, ktorá „vstúpila do radu revolučných socialistických sovietskych štátov“.

Vietor to vysvetľoval tak, že revolúcia sa mala rozšíriť po celom svete s cieľom vytvorenia „medzinárodnej republiky sovietov“. Prvým stupňom mala byť Maďarská socialistická federatívna sovietska republika – aspoň tak sa uvádzalo v ústave, ktorú prijali týždeň po vyhlásení Janouškovho útvaru v Prešove.

Príznačné je, že napriek novému, revolučnému náboju sa tak ako predtým viackrát v histórii Slováci v tejto federácii nespomínali. I to svedčí o účelovosti revolučných pohybov na Slovensku a nízkej podpore slovenského obyvateľstva.

Komunistické učenie sa uchytilo

Československá vláda na jar 1919 neprikladala veľkú váhu ideologickému náboju hnutia. Videla za ním predovšetkým snahu Maďarov o obsadenie Slovenska. Medvecký napísal, že zámerom maďarskej Červenej armády po výbojoch z Miškovca smerom na sever bolo dostať sa až na poľskú hranicu a potom postupovať do Žiliny. Druhý útok smeroval na juh stredného Slovenska. Konečným cieľom bolo obsadiť celé Slovensko.

Československá vláda vyhlásila na Slovensku stanné právo. Vypukla riadna vojna, s použitím ťažkej výzbroje, letectva a mobilizáciou obyvateľov na obsadených územiach. Československé vojsko bolo slabé, stále mu chýbali najsilnejšie légie z Ruska. Zachránil ho až zásah dohodových mocností, po ktorom museli maďarské vojská na začiatku júla opustiť územie Slovenska.

Ako som spomínal, sám Lenin radil Kunovi, aby sa s protivníkmi dohodol. Nový československý štát sa musel zmieriť s tým, že mu nepripadne priemyselná a národnostne zmiešaná oblasť okolo Miškovca, ktorú počas bojov s boľševikmi načas vojensky obsadil.

Hoci dnes vyznievajú vyjadrenia Vietora ideologicky až snivo, hodno sa nimi zaoberať. Počas dvojtýždňového trvania slovenskej sovietskej republiky sa preukázal „bratský zväz českej a slovenskej robotníckej triedy“. Počítalo sa s tým, že revolučná vlna sa prenesie do Čiech a na Moravu.

Tieto sny boli ďaleko od reality, skôr naznačovali, že vtedajší komunisti nemali vystupovať proti Československu, iba ho mali už v roku 1919 zmeniť na socialistickú republiku. Zhodovalo sa to s neskoršou politikou československej komunistickej strany, ktorá napádala buržoázny štát, ale nemohla ho úplne negovať, lebo pôsobila v jeho hraniciach.

Pozitívny postoj k júnovému revolučnému pohybu zaujal o pár rokov po Vietorovi Lipták, ktorý napísal, že história Slovenskej republiky rád bol „jedinečný pokus postaviť sa do prvých radov svetovej avantgardy“, a poťažkal si na skutočnosť, že sa „nestala súčasťou celonárodného historického povedomia“.

Medvecký zaznamenal, že už koncom júna 1919 bola morálka Červenej armády pozostávajúcej hlavne z robotníkov z Budapešti a sedliakov z Dolnej zeme podlomená. Vysvetľoval si to zdržanlivosťou miestnych obyvateľov.

Boľševici po ústupe na juh zanechali podľa neho na východnom Slovensku stovky agitátorov. Nevedno presne, ako to bolo, ale je isté, že pre budúce komunistické hnutie na Slovensku, ktoré dokonca získalo predstih pred Čechami a Moravou, bola táto historická epizóda dôležitá.

Kolektív historikov okolo Viliama Plevzu na začiatku 70. rokov zdôrazňoval, že v radoch maďarských a slovenských revolučných útvarov sa pohybovali mnohí slovenskí uvedomelí proletári, ktorí už roky žili v Budapešti a ktorí formovali predstavy o budúcom socialistickom usporiadaní.

Isté je, že sovietsky experiment nechal na Slovensku stopu. Odtiaľto vzišiel o rok a pol podnet na založenie celoštátnej československej komunistickej strany podľa Leninovho vzoru. Popularita komunistov stúpala len pomaly, ale o štvrťstoročie už s nimi koketovala tretina obyvateľov Slovenska.

Foto: Wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo