Merkelová chce po sebe zanechať najtvrdší kaliber, aký má

Merkelová chce po sebe zanechať najtvrdší kaliber, aký má

Nemecká kancelárka Angela Merkelová a šéf nemeckej centrálnej banky Jens Weidmann počas stretnutia vládneho kabinetu 1. júla 2015. Foto – Profimedia.sk

V najvyššej európskej politike nastalo obdobie veľkého delenia a vyjednávania, aké už dávno nebolo. Merkelová prišla s ťažkou váhou – Jensom Weidmannom.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

V tejto dobe sa intenzívne handluje, kto by mal byť šéfom Európskej komisie (viac aj v článku Martina Hanusa). No to nie je všetko. Začiatkom zimy by do funkcie mal nastúpiť aj nový šéf Európskej rady, no a k tomu všetkému sa pridáva aj voľba nového šéfa Európskej centrálnej banky.

Obsadenie postu šéfa centrálnej banky je napríklad podľa Financial Times dôležitejšie ako obsadenie šéfa Európskej komisie. Šéf ECB má vplyv na to, či, kedy a do akej miery sa bude spúšťať stroj na peniaze a aké drahé budú peniaze. A teda aj vplyv na to, čo sa bude diať s cenami, ekonomickým rastom, ale – čo je dnes ešte citlivejšie – za koľko si budú požičiavať krajiny, prípadne aj na to, aká bude budúcnosť superproblémových krajín ako Taliansko a v akej forme prežije eurozóna. Rozhoduje sa síce kolektívne v Rade guvernérov, ale je ťažko predstaviteľné, aby šéf ECB verejne presadzoval inú víziu ako táto rada.

Nemci sa tentoraz pustili do kandidatúry vážne, doteraz na čele ECB stál Holanďan, Francúz a Talian. Angela Merkelová tlačí o to viac, že jej hrozí, že neprejde jej nominant na šéfa Európskej komisie Manfred Weber. Za šéfa Európskej centrálnej banky preto navrhuje šéfa nemeckej centrálnej banky Jensa Weidmanna.

Draghiho flexibilita

Keď v roku 2011 vybrali za šéfa Európskej centrálnej banky Taliana Maria Draghiho, bol to politickejší ťah, ako boli predchádzajúce nominácie. Už v 2011 bolo zrejmé, že problémom eurozóny bude európsky juh, okrem Grécka, Portugalska či Španielska zvlášť Taliansko. Šéfom ECB mal to byť teda niekto z tohto prostredia, aby mohol na tamojšie vlády priateľsky zatlačiť.

Odpor k Nemcom, ktorí Grécku, Taliansku, Španielsku a Portugalsku odkazovali, aby viac šetrili, bol na juhu obrovský. Angela Merkelová či jej minister financií Wolfgang Schäuble si počas vyjednávania o pomoci Grécku ikskrát vypočuli, že sú novodobými Hitlermi a chcú si opäť podmaniť krajiny, že Nemecko má zaplatiť časť jej dlhu ako náhradu za vojnové škody a podobné narážky.

Mario Draghi, na rozdiel napríklad od šéfa nemeckej centrálnej banky Jensa Weidmanna, bol ochotný robiť veci, ktoré Weidmann odmietal. Zdieľať

Zvlášť dôležité po vypuknutí krízy bolo, aby na čele ECB stál niekto, kto sa vie rozprávať s Talianmi. Krajina s obrovským dlhom, ktorá je aj po desiatich rokoch od krízy ekonomicky slabšia, ako bola pred ňou, je dnes najväčším problémom eurozóny. Dnes sú na jej čele populisti hrajúci viac o čas ako o reformy.

No nominácia Draghiho mala ešte ďalší dôvod. Mario Draghi, na rozdiel napríklad od šéfa nemeckej centrálnej banky Jensa Weidmanna, bol ochotný robiť veci, ktoré Weidmann odmietal. Predovšetkým pristúpil na to, že ECB začne s netradičnou monetárnou politikou, teda skupovaním dlhu krajín za peniaze Európskej centrálnej banky.

Weidmann zasa proti

Weidmann predstavoval úplne inú filozofiu, bol oporou tvrdého nemeckého postupu voči Grécku a aj ostatným krajinám, ktoré dobehla dlhová kríza zapríčinená slabou fiškálnou disciplínou.

V Európe však bol so svojou striktnosťou v oslabení. Mainstreamom sa stalo Draghiho videnie, sformulované počas vypätej situácie na dlhopisových trhoch v roku 2012 a zhrnuté v slogane „Spravíme, čokoľvek bude treba!“. Tým verejne potvrdil, že Európska centrálna banka sa pustí do operácií, ktoré predtým nemali obdobu, aby upokojila vystresované trhy, ktoré sa už zdráhali požičiavať napríklad aj talianskej vláde.

Najdrsnejšia verzia tejto politiky (OMT – nakupovanie dlhopisov konkrétnej krajiny na finančných trhoch ako súčasť podpory pre krajinu v ozdravnom režime) sa zatiaľ priamo nezrealizovala. No už pripustenie tejto možnosti bolo signálom pre investorov, aby sa nebáli nakupovať aj dlhopisy rizikových krajín. A vzhľadom na nevyriešené problémy najmä v Taliansku, ktoré tlačí pred sebou obrovský (a rastúci) dlh na hranici únosnosti, je využitie tohto riešenia stále v hre.

Okrem toho Draghi rozbehol trochu podobný program, kde ECB skupuje dlhopisy všetkých krajín eurozóny pomerným spôsobom. Hlavným cieľom síce je nalievať peniaze do ekonomiky a cieliť infláciu, no jedným z efektov je zníženie úrokových sadzieb na vládny dlh. Teda jeho dotovanie.

Weidmann bol proti týmto „nekonvenčným“ menovým politikám, dokonca proti nim vystúpil na nemeckom Najvyššom súde, kde sa riešila ich legálnosť. Podľa neho z právneho hľadiska išlo o ilegálnu podporu centrálnej banky a prekročenie jej mandátu.

Weidmann trval na tom, že úlohou centrálnej banky je strážiť pevnosť meny, nie pomáhať vládam s ich dlhmi. Zdieľať

V tomto videní bol však Weidmann medzi významnými európskym centrálnymi bankármi osamotený. Zatiaľ čo ostatní boli radi, že sa našiel aspoň nejaký spôsob, ako aktuálnu situáciu upokojiť, Weidmann trval na tom, že úlohou centrálnej banky je strážiť pevnosť meny, nie pomáhať vládam s ich dlhmi, čo môžu byť protichodné záujmy.

Niekedy sa zdalo, že pre túto principiálnosť je ochotný akceptovať aj rozpad eurozóny. Táto predstava strašila väčšinu európskych politikov. Tí preto tlačili aj na centrálnych bankárov v duchu, že ak sa neštandardné veci budú robiť len do istej miery a kontrolovane, nikomu to predsa neublíži.

Pre túto väčšinovú časť je dnes Jens Weidmann neprijateľným kandidátom na šéfa ECB. Proti jeho kandidatúre sa za posledné týždne vyrojila séria výstražných článkov v najvýznamnejších médiách ako Financial Times, Politico či Foreign Affairs. Weidmann síce začal mierne cúvať a zmäkčovať svoje staršie vyjadrenie, ale prijateľným ho to zatiaľ nerobí.

Merkelovej chránenec

Weidmann je ale Merkelovej veľký chránenec. Predtým ako sa stal šéfom nemeckej centrálnej banky, bol jej poradcom. Zdá sa, že Merkelová ho používa ako ukážkový prototyp nemeckej učebnicovej nekompromisnej ortodoxnosti. A preto dobre pôsobí aj na domáce publikum, ktoré nemá dôveru v talianske či francúzske menové experimenty a je historicky vysadené na pojem „pevná mena“.

Merkelová tiež vie, že Weidmannova kandidatúra rozhodne nie je kompromisná a ťažko presaditeľná. Preto je otázne, do akej miery ju myslí vážne. A či jej Weidmann neslúžil ako ťažký kaliber na to, aby si presadila niečo iné – predovšetkým Manfreda Webera za šéfa Európskej komisie.

Ak to s Weidmannom myslí naozaj vážne, potom chce po sebe zanechať Európe naozaj ťažký kaliber.

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo