Hansjörg Klausinger je emeritný profesor ekonómie na Viedenskej univerzite ekonómie a podnikania. Špecializuje sa na dejiny ekonomického myslenia 20. storočia, v poslednom období so zameraním na dielo Friedricha Augusta von Hayeka. O tomto mysliteľovi v súčasnosti pripravuje dvojzväzkový životopis, ktorý píše spolu s americkým ekonomickým historikom Bruceom Caldwellom. Jeho vydanie sa očakáva na budúci rok.

Bratislavu navštívil na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika s prednáškou a nadväzujúcou diskusiou v rámci cyklu Conservative Economic Quarterely Lecture Series (CEQLS).

Ako Slováka ma vždy fascinovalo, že prakticky hneď za rohom, vo Viedni, existoval na prelome 19. a 20. storočia kultúrny kvas, ktorý z hlavného mesta habsburskej monarchie robil v tom čase zrejme najväčšie centrum spoločenských vied na svete.

Nešlo len o rakúsku školu ekonómie. Vo Viedni sa vtedy sústredili viaceré psychologické školy, od Sigmunda Freuda cez Alfreda Adlera až po Viktora Frankla. Boli tu myslitelia, ktorí ovplyvnili podobu právneho pozitivizmu ako Hans Kelsen. Bol tu Viedenský krúžok pod vedením Moritza Schlicka, ktorý sa zaoberal filozofiou vedy...

Je pomerne známe, že väčšinu tých mysliteľov napokon rozohnal do celého sveta nástup fašizmu v 30. rokoch. Moja otázka však je, ako sa vôbec Viedeň stala tým pozoruhodným centrom spoločenských vied?

Dobrá otázka. Zrejme k tomu prispelo viacero faktorov. Uprostred 19. storočia sa uskutočnila veľká reforma vzdelávania, ktorá slobodné bádanie na Viedenskej univerzite umožnila a povzbudila. Išlo tiež o krátku fázu politického a ekonomického liberalizmu v rakúskych dejinách, keď bola možná slobodná výmena názorov, bez strachu z cenzúry či tajnej polície. Viedeň bola v tom čase asi tretím alebo štvrtým najväčším mestom v Európe. Takisto Viedenská univerzita patrila v medzinárodnom porovnaní k tým najväčším. Išlo tiež o metropolu veľkej mnohonárodnej ríše. Vo Viedni dochádzalo k stretnutiam a výmene medzi príslušníkmi rôznych kultúr.

Tento posledný bod sa dá zrejme demonštrovať aj na príbehoch niekoľkých známych rakúskych ekonómov toho obdobia: Predkovia Friedricha Hayeka pochádzali z Moravy. Josef Schumpeter sa narodil v mestečku Třešť na Vysočine. Carl Menger a Ludwig von Mises sa narodili v Haliči. Všetci študovali na Viedenskej univerzite...

Presne tak. Išlo síce o príslušníkov predovšetkým nemecky hovoriacej elity, no prišli z rôznych častí rakúskej ríše, v ktorých Nemci tvorili často len menšinu. Ich mnohojazyčnosť a skúsenosť s etnickou rôznorodosťou zrejme aj ich pohľad na svet vyformovali trochu inak, než keby žili v národnostne homogénnych štátoch.      

No pokiaľ išlo o tú mnohonárodnosť, tá bola občas tiež zdrojom konfliktov. Vy ste napísali aj jednu štúdiu o akademickom antisemitizme na Viedenskej univerzite. Mnohí z tých mysliteľov, ktorí Viedeň na prelome storočí preslávili vo svete, boli židovského pôvodu. Mesto malo prosperujúce židovské meštianstvo, z ktorého pochádzala aj časť vzdelanostnej elity. Na druhej strane, starostom Viedne bol kontroverzný Karl Lueger, o ktorého antisemitskej rétorike sa dodnes špekuluje, že inšpirovala mladého Adolfa Hitlera. Ako to všetko išlo dohromady?

Lueger oslovoval najmä malomeštiactvo, drobné úradníctvo či remeselnícky stav. Čo sa týka veľkoburžoázie, je pravda, že tá bola počas liberálneho obdobia sčasti židovská. No treba k tomu dodať, že v tej dobe sa meštianstvo židovského pôvodu už ako židovské ani veľmi necítilo. Tí ľudia smerovali k plnej asimilácii a cítili sa byť Nemcami. Niekedy dávali hrdosť na svoju nemeckosť až prehnane najavo. So svojím židovským pôvodom boli často konfrontovaní, až keď na nich dopadli diskriminačné opatrenia a prenasledovanie.

Dá sa to aj personifikovať?

Toto bol napríklad príbeh rodiny filozofa Ludwiga Wittgensteina, ktorého otec bol veľmi bohatý oceliarsky magnát. Až v 30. rokoch si členovia tejto rodiny uvedomili, že podľa rasových zákonov sú pokladaní z troch štvrtín za Židov. Oni sami sa tak rozhodne necítili. Vo svojich očiach boli súčasťou nemecky hovoriaceho meštianstva, nemeckej kultúry a civilizácie.

Spomínate naviazanosť viedenského židovského meštianstva na nemeckosť. Čo ich naviazanosť na habsburskú dynastiu? Z literárnych diel ju cítiť u Stefana Zweiga v jeho nostalgickej knihe Svet včerajška, ale tiež v románoch Josepha Rotha Pochod Radeckého a Kapucínska krypta.

V rakúskej časti monarchie zaviedla ústava z roku 1867 rovnosť pred zákonom a občianske práva. Židovské meštianstvo si tieto výdobytky stotožňovalo práve s osobou cisára Františka Jozefa I. On bol takpovediac garantom, že Židia budú rovnoprávni s ostatnými – prinajmenšom formálne. No v niektorých oblastiach naďalej pretrvávala diskriminácia.

Keď človek skúma životy veľkých rakúskych mysliteľov tej doby, nápadné sú rôzne, priam rodinné prepojenia medzi nimi. Friedrich Hayek vo svojich Autobiografických rozhovoroch napríklad opisuje, ako sa vracal ku koncu prvej svetovej vojny domov a stretol vo vlaku Ludwiga Wittgensteina, s ktorým ho spájalo vzdialené príbuzenstvo. Aj vďaka tomu sa Hayek stal jedným z prvých čitateľov Wittgensteinovho slávneho diela Tractatus logico-philosophicus...

... Áno, myslím, že boli bratranci z druhého alebo tretieho kolena.

Ak aj nebol každý s každým rodina, prinajmenšom bol každý každého spolužiak a ako mimoriadne talentovaní sa zvyčajne ukázali tiež súrodenci či potomkovia. Trebárs Richard von Mises, brat ekonóma Ludwiga von Misesa, sa stal slávnym matematikom. Aj Karl Menger, syn ekonóma Carla Mengera, sa preslávil ako matematik. Wittgensteinov brat Paul po strate ruky v prvej svetovej vojne urobil kariéru ako jednoruký klavirista. Ten viedenský svet bol malým a prepojeným svetom.

Išlo naozaj o úzku vrstvu vtedajšej inteligencie. Napríklad jeden z najbližších Hayekových priateľov bol právnik a ekonóm Herbert Furth. On a ďalší známy rakúsky ekonóm Gottfried von Haberler boli švagrami, lebo ich manželky boli sestry. Furth vo svojich pamätiach píše, že jeho otec, Haberlerov otec a otec ich manželiek sa na konci 19. storočia angažovali v tom istom dobrovoľnom spolku. Čiže všetci tí viedenskí myslitelia sa navzájom odniekiaľ poznali. Bola to hustá sieť príbuzných, známych a priateľov.

K viedenskému intelektuálnemu životu tohto obdobia patria semináre, na ktorých si títo myslitelia vymieňali svoje názory. Novopozitivisti mali svoj Viedenský krúžok. Mises viedol vlastný krúžok ekonómov pod názvom Privatseminar. Hayek a Furth založili zase Geistkreis, ktorý mal navštevovať aj politológ Eric Voegelin. Členovia týchto intelektuálnych krúžkov sa navzájom v niektorých prípadoch prelínali. Ako vlastne vznikli?

Najmä v medzivojnovom období bolo vo Viedni oveľa viac talentovaných vedcov, než sa dokázalo zamestnať na univerzite. To sa netýkalo len ekonómie, ale aj práva, sociológie či prírodných vied. Síce titul dosiahli, no prinajmenšom v krátkodobej perspektíve sotva mohli počítať s akademickou kariérou. Preto si hľadali zamestnania, ktoré by ich uživili. Mnohí pracovali ako gymnaziálni učitelia. Boli docenti, ale učili na strednej škole. Iní robili v bankách alebo advokátskych kanceláriách. Všetci však ďalej túžili po prednáškach a akademických debatách. Keďže na univerzite na to nemali priestor, vznikli všetky tieto mimouniverzitné krúžky.

Ako to fungovalo? Dajú sa tie krúžky predstaviť ako typický nemecký „Stammtisch“, kde sa partia známych dlhodobo stretáva v krčme pri spoločnom stole?

Napríklad Misesov Privatseminar sa vyvinul z jeho seminára na univerzite. Najlepších doktorandov pozýval, aby sa stretávali aj v súkromí. Počas semestra stretnutia prebiehali raz za dva týždne v priestoroch obchodnej komory. Potom sa účastníci presúvali do reštaurácie alebo kaviarne. A debatovali až do hlbokej noci.

O čom tak napríklad diskutovali?

Existujú zoznamy tém referátov, ktoré tam zaznievali, a vie sa, že v posledných rokoch sa veľa diskutovalo o metodológii vied. Chodili tam trebárs ľudia ako Felix Kaufmann, ktorý sa stal známy ako právny filozof.

Je jasné, že účastníci nemali na všetko rovnaký názor. No zúčastňovali sa na týchto krúžkoch aj socialisti?

Nie, pokiaľ hovoríme o austromarxistoch. No chodili tam aj ľudia, ktorí by sa dali označiť ako umiernení alebo „fabiánski“ socialisti.

S Bruceom Caldwellom píšete biografiu F. A. Hayeka. Nedávno sme si pripomenuli 120 rokov od jeho narodenia. To znamená, že bol ročník 1899. Dospelosť dosiahol na konci prvej svetovej vojny a slúžil na talianskom fronte, kde v rakúsko-uhorskej armáde bojovalo aj veľa Slovákov. Ako vyzerala jeho vojenská služba?

Caldwellovi sa podarilo zhromaždiť obrovské množstvo rodinnej korešpondencie. Hayekova matka mu počas vojny posielala listy takmer každé dva-tri dni. Slúžil na rieke Piave, kde bol nasadený ako pozorovateľ. Na predsunutom stanovisku musel dávať pozor na nepriateľské pohyby jednotiek. To zahŕňalo niekedy aj pozorovania z balóna. Asi trikrát ho ponad talianske línie viezlo aj lietadlo a v ani jednom prípade sa mu nepodarilo riadne pristáť. Išlo o núdzové pristátia. Možno by Hayek skončil v letectve, no pomaly bolo po vojne.

Nie je tajomstvo, že obyvatelia Rakúska ešte dlho po rozpade habsburskej monarchie poriadne nevedeli, čo si vlastne s tou zvyškovou krajinou počať. Mnohí sa proste považovali za Nemcov a privítali by spojenie s Nemeckom. Ako to bolo u Hayekovcov? Zasiahol ich rozpad monarchie?

Ťažko povedať, pretože korešpondencia o tom veľa nehovorí. Fakt je, že povojnová hyperinflácia zničila úspory stredných vrstiev. To zasiahlo aj rodinu Hayekovcov. S vojnou súvisiace výpadky v zásobovaní, španielska chrípka a hyperinflácia asi pre rodinu predstavovali bezprostrednejší problém než rozpad monarchie.

V roku 1931 sa Hayek presunul na London School of Economics. To už zúrila Veľká hospodárska kríza. Rakúska škola ekonómie mala svoju teóriu, prečo dochádza ku krízam aj ako ich riešiť. Prečo sa napokon presadil John Maynard Keynes so svojou teóriou i riešeniami? Bolo to naozaj preto, ako sa často hovorí, že keynesiánstvo politikom v čase kríz poskytuje ilúziu kontroly nad ekonomikou?

Hayek a Keynes si ľudsky rozumeli, no ako myslitelia na seba v 30. rokoch narazili. Myslím, že pokiaľ ide o príčiny kríz, ktoré spočívajú v nadinvestovaní počas konjunktúry, mal Hayek z veľkej časti pravdu. Inou otázkou je, čo robiť, keď už kríza nastala. Obávam sa, že recepty, ktoré rakúski ekonómovia presadzovali, neboli pri 25-percentnej nezamestnanosti politicky realizovateľné a zrejme by neboli ani účinné. Rakúšania podcenili problém deflácie – problém zmenšovania objemu peňazí počas krízy a súčasne klesajúcich cien – a to neskôr, v 70. rokoch priznával už aj Hayek alebo ďalší rakúsky ekonóm Fritz Machlup. Keynes tvrdil, že treba stimulovať dopyt. To je zase správne riešenie v kríze, ale za mnohých iných okolností nie.

V roku 1946 mal Keynes povedať Hayekovi, že sa mu nepáčia niektoré dôsledky svojich vlastných teórií a teraz bude musieť úplne otočiť verejnú mienku. Avšak krátko nato zomrel.

Poznám tú anekdotu. Keynes bol rozumný ekonóm, čo však nie vždy platilo pre jeho žiakov – keynesiáncov. Hayek sa ho spýtal, či súhlasí s niektorými vecami, ktoré hovorili jeho žiaci. Keynes odvetil, že nesúhlasí, ale ak by niektoré veci zašli priďaleko, cez svoj vplyv na verejnú mienku by dokázal svojich nasledovníkov skrotiť.

Narážate teraz na to, že Keynes odporúčal, aby vlády počas konjunktúry vykazovali rozpočtové prebytky, kým počas krízy pokojne môžu ísť do deficitov, aby stimulovali dopyt a tým zmiernili priebeh krízy, lenže v realite to dopadlo tak, že vlády, odvolávajúc sa na Keynesa, začali robiť deficity za krízy i konjunktúry?

To bola jedna otázka. Druhou otázkou bolo, do akého bodu sa keynesiánska politika stimulácie dopytu má robiť. Keynes by nečakal, kým by nezamestnanosť padla na 2 percentá. Už pri poklese nezamestnanosti na miernu úroveň by od tohto nástroja upustil.

V súvislosti s Hayekom by sa dalo hovoriť o mnohých témach. V posledných týždňoch je jeho meno opäť skloňované aj v súvislosti s novou kryptomenou Libra, ktorú predstavil Facebook. Mnohí si spomenuli na Hayekovu knihu Súkromné peniaze zo 70. rokov, kde sa vyslovil za konkurenčný systém mien, ktoré by nevydávali štáty, ale súkromné subjekty.

Nie som odborník na kryptomeny, ale je pravda, že Hayek bol celkom hrdý na svoju knihu o odštátnení peňazí. Na druhej strane, tá kniha nie je veľmi rozsiahla a nie je písaná s tým puntičkárskym vyargumentovaním ako iné jeho diela. Napísal ju akoby pomimo, keď pracoval na svojom trojzväzkovom diele Právo, zákonodarstvo a sloboda. Je možné predstaviť si systém konkurujúcich si súkromných peňazí, no otázkou je právny rámec, ktorý by to celé upravoval. Hayek vždy zdôrazňoval, že slobodné trhy a slobodná spoločnosť môžu fungovať len v prostredí jasných pravidiel.

Napokon, otázku regulácie kryptomien rieši svet už od vzniku Bitcoinu. No zastavme sa ešte pri tých pravidlách. Hayek nepísal len o právnych normách. Hoci bol agnostik, vo svojej poslednej knihe Osudová domýšľavosť z roku 1988 vyjadruje veľmi ústretové myšlienky o náboženstve. Vidí v ňom strážcu určitých tradícií, ktoré sú pre fungovanie slobodnej spoločnosti nevyhnutné. V roku 1980 sa stretol s pápežom Jánom Pavlom II. a v tom čase tiež udržiaval korešpondenciu s viedenským arcibiskupom Franzom Königom. O čom si písali?

Korešpondenciu s Königom mám skopírovanú na mikrofilmoch, no čiastočne sú nečitateľné, takže by som sa ešte chcel pozrieť na originálne listy. Z toho, čo sa dá rozlúštiť, možno vyrozumieť, že rozoberali spoločenské otázky. Nešlo o nejaké osobné duchovné rozhovory. König napríklad pozval Hayeka na konferenciu o vzťahu liberalizmu a katolíckej sociálnej náuky. Je však pravda, že zvlášť v Osudovej domýšľavosti Hayek pripisuje náboženstvu pozitívnu úlohu pri udržiavaní liberálno-trhového poriadku.

Od Hayekovej smrti už uplynulo viac ako štvrťstoročie. Ak si odmyslíme už spomenuté súkromné meny, čím ešte môže byť aktuálny v 21. storočí?

Aj keď o teórii hospodárskeho cyklu a niektorých iných jeho myšlienkach možno diskutovať, myslím, že Hayekovo zdôvodnenie nemožnosti socializmu, založeného na centrálnom plánovaní, je nadčasové. Bolo platné pred tridsiatimi rokmi a je platné aj dnes.

V Bratislave máte prednášku o Hayekovi pri 120. výročí jeho narodenia, spojenú s diskusiou. Keby vám nejaký mladý libertarián dnes povedal, že Friedrich August von Hayek bol najväčší mysliteľ 20. storočia, povedali by ste mu, že preháňa?

Povedal by som, že jeden z najväčších... (Úsmev.)

Foto: Andrej Lojan