Ako zabiť špitzenkandidáta

Ako zabiť špitzenkandidáta

Angela Merkelová a Emmanuel Macron sa rozprávajú na neformálnom summite Európskej únie v rumunskom meste Sibiu 9. mája 2019. FOTO TASR/AP

Emmanuel Macron opäť ukazuje, že hoci často vznešene hovorí o jednotnej Európe, v praxi postupuje ako mazaný francúzsky politik.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Tento týždeň bude v bruselskom zákulisí pokračovať zápas o to, kto nahradí Jeana-Claude Junckera na poste šéfa Európskej komisie, najsilnejšej inštitúcie EÚ.

Pôvodne to vyzeralo, že to tentoraz nebude žiadna téma, pretože eurofederalisti a Európsky parlament už pred piatimi rokmi vyhrali. Vtedy sa prvýkrát – a podľa presvedčenia mnohých aj definitívne – presadila idea takzvaných špitzenkandidátov (poslovenčená verzia nemeckého výrazu „Spitzenkandidat“), ktorí súperili v eurovoľbách na čele jednotlivých európskych frakcií.

Šéfom komisie sa tak stal vďaka obrovskému tlaku Európskeho parlamentu Jean-Claude Juncker, špitzenkandidát najsilnejších ľudovcov (EPP). Tento politický dinosaurus, ktorý mal za sebou rôzne škandály v domovskom Luxembursku a s viacerými európskymi toppolitikmi mal napäté vzťahy, by bol medzi premiérmi v Európskej rade zrejme nepriechodný. Ale tým, že vyliezol po ľudoveckom rebríku a strany združené v EPP vytvorili po eurovoľbách opäť najsilnejšiu frakciu, Juncker sa stal razom vďaka modelu špitzenkandidáta najsilnejším mužom v Bruseli.

Až prišiel Macron a povedal „no“

Ľudovci si to teraz predstavovali celkom rovnako: keďže frakcia ľudovcov napriek istým stratám v májových eurovoľbách opäť zvíťazila, terajší špitzenkandidát Manfred Weber mal najväčší morálny nárok na predsedu Komisie a premiéri európskych štátov mu mali dať už len formálne potvrdenie.

Problém je však v tom, že doterajšia mocenská rovnováha, keď europarlament ovládali ľudovci a socialisti, už po eurovoľbách neexistuje. Obe najsilnejšie frakcie potrebujú na väčšinu ešte tretieho koaličného partnera, ktorým má byť liberálny front na čele s Macronovou stranou.

Preto eurofederalisti naprieč jednotlivými frakciami dúfali, že ak sa nepresadí meno Webera, novým predsedom Komisie bude špitzenkandidát socialistov (Holanďan Frans Timmermans) alebo liberálov (Dánka Margrethe Vestager).

Lenže nemecká kancelárka Angela Merkelová aj francúzsky prezident Emmanuel Macron sa na predvíkendovom summite zhodli len na tom, že ak novým šéfom Komisie nemôže byť Nemec Weber, potom ani nikto z ďalších špitzenkandidátov.

Macron robil najskôr niekoľkotýždňovú kampaň proti Weberovi. Išiel po straníckej linke, keď sa spojil so španielskym socialistickým premiérom Pedrom Sánchezom, aby sa spoločne dohodli, že zablokujú kandidáta ľudovcov. Súčasne Macron svoj odboj zdôvodňoval proeurópskym jazykom, tvrdil, že keby bol Weber zvolený na čele skutočnej celoeurópskej kandidátky, podporil by ho. Ale, žiaľ, v májových eurovoľbách ho mohli voliť len nemeckí občania, preto takýto spôsob výberu ako francúzsky prezident neuznáva.

Merkelová pritom do Webera vložila nemalý politický kapitál, snažila sa Macrona prehovoriť, ale keď videla, že to už nemá zmysel, minulý týždeň už len unavene skonštatovala, že musí rešpektovať realitu a Weberovo meno už ani nevzala do úst.

Macron bol s výsledkom spokojný, zjavne si pred médiami užíval, keď mohol po summite vyhlásiť, že model špitzenkandidátov sa neprejavil „ako platný systém“, nepriniesol žiadneho „väčšinovo prijateľného kandidáta“, preto treba odštartovať „nový proces“.

Sen, ktorý sa rozplýva

Pred piatimi rokmi pritom víťazstvo nového nominačného modelu oslavovali európski federalisti a prívrženci čoraz užšej Únie ako porážku lídrov národných štátov. Francúzska nacionalistka Marine Le Penová vtedy odkázala, že sa s Junckerom nezmieri a proti takejto Európe bude „bez prestania bojovať“. No pre eurofilov bolo presadenie idey špitzenkandidátov len ďalším míľnikom na ceste k európskej nadnárodnej demokracii.

V tie júlové dni roku 2014, keď Európsky parlament potvrdil svoj triumf nad Európskou radou, som sa v Štrasburgu stretol s jedným z autorov idey špitzenkandidátov, Elmarom Brokom z CDU. Tento veterán európskej politiky bol jedným z najvplyvnejších europoslancov vôbec, poznal každý kút štrasburského parlamentu, v ktorom sedel nepretržite od roku 1979 a končí v ňom až teraz.

S touto federalistickou myšlienkou prišiel už v roku 2002 aj spolu s ďalšími dvomi kolegami. Uvažovali, ako zobrať menovanie šéfa komisie, tejto „európskej vlády“, z rúk štátov, aby bol určovaný nie na základe zákulisných handlov, ale na základe európskych volieb.

Brok sa mi chválil fasciklom plným dokumentov, ktoré ukazovali, ako sa mu postupne podarilo doviesť ideu do zdarného konca, a okrem iného mi povedal: „To, čo sa stalo, je dôležité. Občania už dnes nerozhodujú len o tom, kto bude premiérom v ich štáte, ale aj o šéfovi Komisie. EÚ bude demokratickejšia a zvýši sa aj účasť v európskych voľbách.“  

Pre Broka to bolo veľké symbolické víťazstvo, vysvetľoval, že kedysi na začiatku boli europoslanci bezvýznamní, no po 35 rokoch to už neplatilo. On sám mal trikrát ponuku prejsť do nemeckej politiky, ale ako kľúčový europoslanec z významnej krajiny EÚ mal dojem väčšieho vplyvu v Štrasburgu než v Berlíne, „veď až 70 percent hospodárskej politiky sa určuje práve tu“ a europarlament spolurozhoduje o takmer všetkých európskych zákonoch, čím podľa Broka zabezpečuje „rovnováhu vo federálnom systéme“.

Nálada medzi eurofederalistami tak bola pred piatimi rokmi na vrchole. Ďalší vplyvný socialistický europoslanec a federalista Jo Leinen mi vtedy vysvetľoval, že sme sa stali „svedkami skutočnej voľby šéfa európskej exekutívy, ktorého si doteraz vždy vytvorili predstavitelia vlád kdesi za zatvorenými dverami“. Leinen veril, že o ďalších päť rokov už bude idea špitzenkandidátov úplnou samozrejmosťou a občania si budú vyberať nie z národných, ale celoeurópskych kandidátok.

Lenže model špitzenkandidátov napokon nezabili euroskeptici, ktorých sila v europarlamente opäť trochu vzrástla. A nezabila ho ani Angela Merkelová, ktorá v roku 2014 proti tomuto modelu bojovala a v zákulisí ho vyhlásila za puč europarlamentu proti národným vládam – no mediálna psychóza i vlastná CDU ju dotlačili, aby sa s Junckerom napokon zmierila.  

Ilúzia, ktorá ničomu nepomohla

To, čo vtedy nedokázala Merkelová, teraz realizuje Emmanuel Macron. Je len európskym paradoxom, že federalistický projekt špitzenkandidátov zabíja muž, ktorého reformy mali byť prísľubom čoraz užšej Únie aj silnejšieho európskeho občianstva.

Macron si vyhodnotil situáciu podľa tradičných národných mocenských kalkulov: Weber na čele Komisie by slúžil viac nemeckým záujmom a autoritatívny Macron, ktorý si želá transformáciu európskej hospodárskej a finančnej politiky v mene francúzskych cieľov, by ho nemal pod dostatočnou kontrolou. 

Dnes prišla do toho ešte nová zápletka, ktorá je už zrejme len posledným dejstvom divadla okolo Webera: predsedníčka CDU Annegret Kramp-Karrenbauerová deklarovala, že sa stále nevzdáva, a predostrela nový návrh: ak francúzsky prezident schváli Webera ako šéfkomisára, Nemecko na oplátku bude rokovať s Macronom o jeho predstave, aby v budúcich eurovoľbách kandidovali europoslanci z jednotlivých štátov na celoeurópskych kandidátkach.

Nemci tak chcú pritlačiť Macrona, aby ukázal, že ak je skutočný Európan, ktorému ide o zreformovanú a občanom bližšiu Úniu, nech dá nabok národné ohľady a podporí Webera.

Lenže Macronovi ide v prvom rade o francúzsku hru – domáce médiá aj verejnosť mu po dlhom čase tlieskajú, ako vyšachoval Merkelovej Nemca – kvôli vidine nadnárodných kandidátok sa dá sotva asi obmäkčiť.

Projekt špitzenkandidáta sa zdá v tejto chvíli mŕtvy, hoci ešte nie je celkom rozhodnuté. Podľa posledných informácií sa federalisti v europarlamente ešte na poslednú chvíľu mobilizujú, zajtra sa majú zísť proeurópske frakcie, aby svoj ťažko vydretý model zachránili. Lenže dohoda je v nedohľadne, ľudovci nechcú ustúpiť z Weberovho mena, kým socialisti trvajú na niekom inom.

Ak sa zástupcovia jednotlivých frakcií zajtra nedohodnú, rozhodovať o nominácii budú lídri európskych štátov už najbližšiu nedeľu. Ak teda idea špitzenkandidáta tento týždeň nadobro padne, nebude čo ľutovať. Pred piatimi rokmi mala ešte silnejšieho odporcu, než bola nemecká kancelárka, volal sa David Cameron, ktorý trpel pod paralyzujúcim tlakom euroskeptikov vo svojej strane.

Britský premiér počas rokovaní s ďalšími lídrami štátov dokonca hrozil, že ak Európska rada ustúpi europarlamentu a vymenuje Junckera za šéfa komisie, tak to neskôr Britov vyženie z Európskej únie. Luxemburčan totiž na ostrove symbolizoval to najhoršie, čo si bulvárnymi médiami masírovaní Briti predstavovali pod európskou integráciou.

Cameronovo temné proroctvo sa čoskoro vyplnilo, hoci, samozrejme, Briti v neskoršom referende nehlasovali za brexit kvôli istému Junckerovi. No zmysel špitzenkandidáta, vďaka ktorému mala získať posilnená Európska komisia novú kvalitu a stať sa rovnocenným protihráčom Európskej rady, spochybnila už najbližšia kríza. Keď sa v lete roku 2015 spustila utečenecká kríza, Juncker a jeho komisia akoby neexistovali. Juncker nebol nič iné, len šéf úradníckej komisie, európskej politike ďalej dominovala Európska rada, špitzenkandidát bol ilúzia, ktorá narobila len zlú krv.

Aj preto je dobré, že spory o to, kto bude šéfom Európskej komisie a ďalších kľúčových postov v EÚ sa vracajú tam, kam patria: do zákulisných rokovaní medzi šéfmi jednotlivých vlád, kde sa vyvažujú rôzne európske aj národné záujmy.

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo