Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie budeme počas celého roku v spolupráci s historikom Jánom Šimulčíkom uverejňovať osobné svedectvá ľudí, ktorí sa zapojili do aktivít tajnej cirkvi v komunistickom režime. Do tohto projektu sa môžete zapojiť aj vy.

Chodili ste na tajné stretká podzemnej cirkvi? Čítali ste samizdaty alebo ich aj distribuovali? Podieľali ste sa na podpisových akciách? Stretávali ste tajne vysvätených kňazov? Napíšte svoj príbeh (svedectvo).

Jedno latinské príslovie hovorí: To, čo nie je napísané, sa nikdy nestalo. Nielen preto je dobré napísať o tom, ako to bolo. Zanechajme svoju osobnú skúsenosť aj pre iných. Návod, ako na to, nájdete tu.

Ing. arch. ThLic. František Kapusňák (1951) V roku 1969 zmaturoval na SVŠ v Turzovke. Po vojenskej základnej službe sa hlásil na bohosloveckú fakultu, kde ho pre regulovaný počet uchádzačov nezobrali. V rokoch 1974 – 1979 študoval na Fakulte architektúry SVŠT v Bratislave. Zapájal sa do malých kresťanských spoločenstiev, pašovania literatúry... V roku 1979 vstúpil do Spoločenstva Fatima. Na požiadanie v roku 1981 emigroval. V Ríme študoval na Gregoriánskej univerzite a v roku 1989 bol vysvätený za kňaza. V súčasnosti žije na dôchodku.

Na začiatku osemdesiatych rokov sa zastavili tajné dodávky náboženských kníh zo „Západu“. K informáciám, ktoré sme tam posielali z prostredia tajnej cirkvi, neprichádzala spätná väzba. Vtedy tajné Spoločenstvo Fatima, ktorého ordinárom bol biskup J. Ch. Korec, hľadalo niekoho zo svojho spoločenstva, kto by bol ochotný emigrovať a pomáhať tajnej cirkvi z Ríma. Oslovili aj mňa. Štátna bezpečnosť ma zatiaľ nepredvolala na výsluchy, preto v komunite predpokladali, že by som mohol získať všetky povolenia na vycestovanie.

Zájazdy na vtedajší Západ organizovali aj naše cestovné kancelárie, ale všetky miesta boli hneď rozobrané. Náhodou sa mi podarilo dostať jeden vrátený zájazd. Zrejme ten človek nedostal všetky povolenia a pečiatky od štátnych úradníkov na vycestovanie a zájazd vrátil. Keď sa naskytla táto možnosť, hneď som zaplatil zálohu a začal som vybavovať pečiatky na vycestovanie, aby som aj ja nemusel zájazd vrátiť. Najdôležitejší bol súhlas od riaditeľa podniku, ktorý si ma predvolal: „Nieže na tom Západe zostaneš. Minule mi tam zostal jeden z architektov a mal som z toho problémy.“ Po mojom presviedčaní, že prečo by som tam mal zostať, som dostal jeho súhlas na vycestovanie. Všetky ostatné potvrdenia od polície, komunistických funkcionárov už išli ľahko.

Po vybavení všetkých formalít na zájazd som išiel s našou komunitou na výlet. Rozlúčil som sa s priateľmi, ktorí ani všetci nevedeli, že odchádzam do zahraničia. Kvôli bezpečnosti to vedeli iba traja členovia spoločenstva. Neskoršie sa dozvedeli aj ostatní, ale ďalšie podrobnosti už nevedeli. Nebola to nedôvera. Len sme chceli zabrániť náhodnému úniku informácií. Vycestovať na Západ nebolo jednoduché. Keď bolo všetko pripravené, nechceli sme, aby nastali problémy. Ani moji rodičia nevedeli, že odchádzam. Bolo to ťažké, ale realita bola taká. Nikomu nič nepovedať. Rozlúčil som sa s rodičmi. Vedel som, že niekoľko dlhých rokov sa neuvidíme a ani kontakt nebude jednoduchý.

Pred odchodom som sa naučil všetky západné adresy naspamäť. Pripravil som informácie o náboženskej situácii na Slovensku. Priatelia mi dali ešte ďalšie informácie. Odcestoval som do Prahy, kde sa v júli 1981 začínal zájazd. Bolo neuveriteľné prechádzať z ostnatého väzenia do slobodného sveta. V autobuse bolo cítiť napätie, ktoré sa po prechode hraníc uvoľnilo. Až na rakúskej strane všetci vedeli, že ich už z autobusu nikto nevytiahne. Po prechode hraníc som si vytiahol papier a zapisoval som si všetky údaje, ktoré som sa učil naspamäť, aby som nič nezabudol.

Vo Viedni sme vystupovali z autobusu pred hotelom. V zájazde boli dvaja zubári, ktorí si hneď po vystúpení zobrali svoje kufre a smerovali od hotela. Sprievodca na nich naivne zakričal: „Hotel je vpravo.“ Oni sa tvárili, ako keby nič nepočuli, a pokračovali v ceste. Sprievodca vetu zopakoval. Oni zrýchlili. Všetci v autobuse sa zasmiali. Boli to prví emigranti z nášho autobusu. Tak to pokračovalo ďalej. Prednedávnom som sa dozvedel, že z celého zájazdu, kde bolo štyridsaťpäť ľudí, emigrovalo sedemnásť. Ja som bol deviaty.

Podľa pôvodného plánu som mal zostať vo Viedni u pátra Číka, cez ktorého sme posielali na Západ informácie. Bohužiaľ som ho nenašiel doma, tak som cestoval so zájazdom ďalej do Mníchova, kde som mal ďalšiu adresu na Antona Hlinku, ktorý pracoval v rozhlase Hlas Ameriky a informoval o prenasledovaní cirkvi na Slovensku. Priatelia mu dali avízo, že prídem. Naše zvítanie bolo milé.

Rok som zostal v Nemecku, kde som pomáhal pátrovi Antonovi Hlinkovi v jeho aktivitách a pátrovi Zemanovi vo farnosti. Po roku som dostal politický azyl a odišiel som do Talianska. Ubytoval som sa v hoteli, kde som neskoršie pracoval a býval. Po príchode do Ríma som sa zapísal na univerzitu. Po rokoch práce v hoteli ma chcel majiteľ urobiť jeho riaditeľom, preto som odišiel. Mal som iné poslanie.

Len čo som sa naučil trochu po taliansky, priatelia mi dopomohli ku stretnutiu s kardinálom Casarolim, ktorý bol vo Vatikáne štátnym sekretárom, čo zodpovedá funkcii ministra zahraničných vecí. On bol zodpovedný za rokovania s československou vládou vo veci menovania biskupov. Na Západe boli navyknutí na právny spôsob konania, čo komunistickým štátom bolo cudzie. Komunistom nebolo zaťažko v ústave zaručiť náboženskú slobodu a pritom prenasledovať cirkev. Západ si myslel, že dohody sú záväzné pre obidve strany.

Kardinál Casaroli bol človek, ktorý skutočne žil celý život pre cirkev. Strávili sme spolu dlhé hodiny v rozhovoroch, v ktorých som mu vysvetľoval „socialistické“ myslenie. Chodili sme spolu k moru, kde si išiel trocha zaplávať, a tento čas sme využívali na rozhovory. Vysvetľoval som mu, ako žijeme v socializme, ako fungujú malé spoločenstvá, podzemná cirkev. Rozprával som mu o aktivitách biskupa Korca a o jeho požehnanej práci pre cirkev. Chcel vedieť všetko. Mal tisíc otázok. Bol veľmi informovaný zo všetkých oblastí. Dal si záležať, aby si vypočul aj iné pohľady. Tieto stretnutia boli pre nás veľmi dôležité, lebo sme priamo informovali človeka, ktorý mal vplyv na vatikánsku politiku. Tá niekedy v dobrom úmysle urobila v rokovaniach s komunistickou vládou ústupky, ktorým sme dobre nerozumeli.

Okrem kardinála Casaroliho náboženská situácia veľmi zaujímala kardinála Tomka, s ktorým som bol pravidelne v kontakte. Podobne to bolo s biskupmi Hnilicom a Hrušovským, ktorým som sa snažil priblížiť aspekty prenasledovanej cirkvi. Neskoršie prišli do Ríma ďalší ľudia s podobným poslaním, ktorí zabezpečovali iné veci pre Slovensko.

Po skončení teológie na univerzite som zo Slovenska dostal odkaz, aby som sa venoval ďalej slovenskej veci. Zašiel som za biskupom Hrušovským a opýtal som sa ho, čo by bolo dobré robiť. Odporučil mi, že ak mám kňazské povolanie, nech idem do seminára. Teologické štúdium som mal ukončené, tak som si počas pobytu v seminári urobil licenciát z misiológie. V septembri 1989 som bol v Ríme vysvätený za kňaza. O niekoľko mesiacov ma čakal návrat domov, do slobodnej krajiny.

Z knihy Jána Šimulčíka Zápas o nádej (2001), upravované