Nechcem riešiť virtuálne ideológie

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Nechcem riešiť virtuálne ideológie

Rozhovor s Janou Žitňanskou aj o tom, prečo sa rozhodla ísť do strany Andreja Kisku.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Keď pred takmer desiatimi rokmi vstúpila do politiky, začala sa venovať agende ľudí so zdravotným postihnutím, v roku 2014 sa prekrúžkovala do Európskeho parlamentu za Lipšicovu NOVA. Teraz aj spolu s viacerými straníkmi buduje stranu Za ľudí, v projekte exprezidenta Andreja Kisku má byť jednou z kľúčových postáv. 

Jana Žitňanská v rozhovore pre Postoj hovorí, prečo sa rozhodla pre Kiskovu stranu, či by jej neprekážalo, keby Kiska vytvoril predvolebnú trojkoalíciu s PS/Spolu, ako sa cítila v Európskom parlamente v euroskeptickej frakcii a čo jej v Bruseli prekážalo na liberálnych ideologických skupinkách.

V zákulisí sa pár mesiacov pred eurovoľbami špekulovalo, či budete líderkou kandidátky OĽaNO-NOVA alebo vzhľadom na dobré vzťahy s Miroslavom Beblavým pôjdete vo farbách Spolu. Prečo z toho nič nebolo?

V prvom rade som najmä kvôli rodinnej situácii veľmi zvažovala, či vôbec kandidovať. Pracovať v europarlamente naplno znamená, že okrem Štrasburgu, kde je plenárne zasadnutie každý mesiac od pondelka do štvrtka, sa konajú ďalšie týždne v mesiaci zasadnutia výborov, frakcií či rôzne konferencie, na ktorých treba byť.

Mimo Bratislavy by som musela byť teda mnoho dní a nechcela som nechať deti samy. Zároveň som cítila, že mojej agende, teda potrebám ľudí so zdravotným postihnutím, by som sa mala venovať doma. Je šanca, že ak sa podarí zmeniť vládu, táto téma sa už neodbaví nejakým predvolebným ťahom, keď napríklad vládna koalícia rozdá tejto skupine ľudí po sto eur. Ale že sa konečne pôjde systémovo riešiť.

Už ste uviedli, že ste dostali ponuky od viacerých strán. Aj od KDH, za ktoré ste kedysi vstupovali do politiky?

Áno, komunikovali sme spolu. Ale tých ponúk bolo viac, niektoré ma aj vyslovene prekvapili.

Vari aj od ĽSNS, ktorá zdravotne postihnutým rozdávala tie smutne slávne šeky?

To zase odtiaľ-potiaľ. Potešilo ma však, že aj politici si už uvedomujú, že je tu rastúca skupina ľudí, ktorá bola odsúvaná na okraj záujmu.

Ako to myslíte?

Ak niečo neurobíme, súčasný systém starostlivosti o ľudí so zdravotným postihnutím a odkázaných skolabuje. Populácia starne, darí sa zachraňovať predčasne narodené deti, čo je skvelé, lenže tie deti často neskôr potrebujú pomoc.

Takisto sa darí zachraňovať ľudí, ktorí by kedysi neprežili, ale zároveň musia žiť s dlhodobými následkami. Takže geometrickým radom rastie počet ľudí, na ktorých sa štát nemôže vykašľať. Problém je, že tie služby sú ešte horšie ako pred pár rokmi, pretože kapacitne nestačia, sú podfinancované.

Ak niečo neurobíme, súčasný systém starostlivosti o ľudí so zdravotným postihnutím a odkázaných skolabuje. Zdieľať

Máme síce definované štandardy kvality, ale ich účinnosť sa doposiaľ odsúvala a je otázne, že keď teraz začnú platiť, koľké zariadenia budú v stave ich spĺňať.

Vaša agenda by bola naozaj zaujímavá pre viaceré strany, KDH alebo Spolu, prečo ste sa napokon rozhodli pre projekt Andreja Kisku?

Aj vzhľadom na príbeh Andreja Kisku je to prostredie, v ktorom som vnímala zvýšenú empatiu voči zraniteľným. Ešte než ako novozvolený prezident zložil prezidentský sľub, prišiel na stretnutie s nepočujúcimi ľuďmi, bolo evidentné, že má k týmto témam špeciálny vzťah.

Kedy ste dostali od Kisku ponuku?

Prvýkrát sa ma pred rokom pýtal, či mienim pokračovať v europarlamente. Ale to ešte nebola ponuka, skôr len také oťukávanie. Na prelome rokov sme sa už začali rozprávať o našich predstavách, aké by mali byť priority, akí ľudia by mohli byť v strane.

Tiež som sa potrebovala uistiť, či to bude strana, v ktorej nebudem musieť seba a svoje hodnoty stále obhajovať.

Lenže na začiatku roka prebiehali rokovania, či vznikne trojkoalícia PS-Spolu-Kiska. Bolo by pre vás zaujímavé byť súčasťou takejto koalície s progresívcami?

Mňa zaiste potešilo, keď sa pred eurovoľbami v súvislosti s plánmi na vznik tejto trojkoalície hovorilo aj o mojom mene. Bolo to pre mňa potvrdením, že moja agenda má zmysel a váhu.

Teda sa hovorilo, že by ste boli líderkou eurokandidátky tejto trojkoalície?

Aj také boli predstavy. Ale ako som už povedala, ja som sa rozhodla v eurovoľbách nekandidovať. No a napokon sa plány s trojkoalíciou aj tak rozplynuli.

Teraz sa zdá, že táto trojkoalícia nevznikne ani do budúcich parlamentných volieb. Uľavilo sa vám alebo by ste si vedeli predstaviť byť jej súčasťou?

Koalícia PS/Spolu je zameraná na liberálnejších a aj ľavicovejších voličov, my chceme osloviť aj umiernených konzervatívcov. Z môjho pohľadu je to takto autentickejšie a zrozumiteľnejšie i pre voličov. Ale zároveň chcem dodať, že sme pripravení spolupracovať s nimi aj s ďalšími stranami súčasnej demokratickej opozície tak, aby sa tu reálne podarilo zmeniť krajinu.

Andrej Kiska hovorí, že nová strana je centristická, bude kráčať zlatou strednou cestou. Ste z názorového prostredia, v ktorom bol pojem centrista kedysi nadávkou. Ak niekto o sebe hovoril, že je v strede, bral sa za beznázorového karieristu. Napokon, s Robom sme pracovali v jednej redakcii, kde sme svojho času stredo-pravé strany dosť kritizovali, ak sa posúvali do akéhosi rozriedeného stredu. Teraz ste v strane, ktorá si stredovosť vpísala do erbu. Čo by si o tom pomyslela Jana Žitňanská spred desiatich, pätnástich rokov?

Je možné, že by som si kládla otázku, o čo tým ľuďom ide. Od týchto čias však uplynulo veľa rokov, mám za sebou už takmer desaťročie v aktívnej politike. Vnímam, že nie každý, kto má nálepku „kresťanský“ a podobne, aj tak koná. Voči nálepkovaniu som preto veľmi opatrná, posudzujem ľudí podľa toho, ako konajú.

Na vašej úvodnej tlačovke v Banskej Bystrici sa novinári Kisku pýtali, prečo sa obklopuje najmä konzervatívcami. Bola to trochu bizarná otázka, keďže takmer všetkých prítomných by som si vedel pokojne predstaviť aj v Progresívnom Slovensku, zatiaľ čo vás, Juraja Šeligu a Tomáša Meravého napríklad v Spolu. Je to zlý odhad?

Určite majú viacerí kolegovia ideovo blízko k PS. A naozaj by sme sa niektorí hodili aj do Spolu, ktoré vytvára priestor pre liberálnejších aj konzervatívnejších politikov.

Prečo potom nie ste u Beblavého, s ktorým sa poznáte oveľa dlhšie, ale u Kisku?

Lebo v strane Andreja Kisku, ktorý sa sám považuje za umierneného konzervatívca a chce vytvoriť takýmto ľuďom priestor, sa cítim slobodne. A súvisí to aj s rozhodnutím mojich kolegov z Novy pridať sa k Andrejovi Kiskovi.

V Spolu, ktoré je v tesnom spojení s PS, by ste sa tak slobodne necítili?

Už by som si asi musela svoje hodnoty viac obhajovať práve kvôli tomu spojeniu.

Máte byť tou konzervatívnou tvárou Kiskovej strany. Vyšli ste z KDH, súčasne sa venujete agende, ktorá je veľmi užitočná, ale nie je ideologická. Sú aj témy, ktorými budete prispievať k želanému obrazu, že Kiskova strana je aj pre konzervatívcov?

Moja agenda má široký záber, týka sa školstva, zdravotníctva, bývania, zamestnanosti, sociálnych služieb, dopravy, teda ide cez mnohé rezorty, ktoré si dosiaľ jednotlivé problémy len prehadzovali. Ďalšou z tém, ktorým som sa začala venovať v Európskom parlamente a plánujem v tom pokračovať, je, aby sa predchádzalo zadlžovaniu.

Ako?

Keď elektrárne, plynárne a podobné firmy uvidia, že niekto nezaplatil dve faktúry a má zjavne problémy s financiami, mali by ho spolu s upomienkou vyzvať, aby sa obrátil na poradcov, ktorí mu napríklad pomôžu lepšie nastaviť hospodárenie s rodinným rozpočtom.

Jednoducho potrebujeme systém včasného varovania, aby sme neriešili až dôsledky zadlžovania rodín. Pre mňa je však veľmi dôležitá aj téma hazardu, ktorej sa teraz ujal nitriansky primátor Marek Hattas. Ešte v Radičovej vláde som dosiahla svoj prvý veľký úspech práve v tejto téme. V KDH sme chceli, aby automaty už boli len v herniach a podobne, pozrela som si zákony zo zahraničia, Rado Procházka to prepísal do paragrafov.

V strane Andreja Kisku, ktorý sa sám považuje za umierneného konzervatívca a chce vytvoriť takýmto ľuďom priestor, sa cítim slobodne. Zdieľať

Napokon bol z toho zákon, ktorý musela podporiť aj SaS, lebo predtým v rozpore s koaličnou dohodou za niečo zahlasovala a musela nám to nejakým ústupkom vykompenzovať. Tak vznikol prvý zákaz hazardu, keď si obce a mestá mohli rozhodnúť, či chcú alebo nechcú herne. Takýchto tém je viacero, mojou agendou je jednoducho rodina, ktorá potrebuje podať pomocnú ruku.

Juraj Šeliga pri vstupe do Kiskovej strany poskytol viacero rozhovorov, v ktorých správne poznamenal, že je zlé, ak sa konzervativizmus redukuje na dve témy, potraty a LGBTI. No súčasne spochybnil úsilie o sprísňovanie potratových zákonov, keďže ide o „brutálne intímnu vec“. KDH odjakživa prichádzalo s takýmito návrhmi, Daniel Lipšic a ďalší chceli dosiahnuť, aby Ústavný súd vyniesol rozhodnutie, že súčasný interrupčný zákon nie je v súlade s ústavou. Vnímate to už inak?

Som presvedčená, že spôsob, akým k tomu pristupoval Daniel Lipšic, bol správny. Presadil zákon, aby bola žena pred zákrokom informovaná o rizikách potratu, o možnostiach utajeného pôrodu alebo o pomoci zo strany mimovládok.

To všetko sú nástroje, ktoré pomáhajú ženám rozhodnúť sa menej unáhlene. Sama vnímam, že ľudia, ktorí sa dozvedia, že ich dieťa sa nenarodí zdravé, riešia, že štát im nie je pripravený príliš pomôcť. Pritom cielená a rýchla pomoc a podpora je cesta, ktorou treba ísť, preto aj roky obdivujem Anku Záborskú, Anku Verešovú či Marcelku Dobešovú, ktoré reálne pomáhajú týmto matkám, pritom nemoralizujú.

Nepáči sa mi, keď niektorí politici čisto účelovo vyťahujú tému, aby spoločnosť rozdelili alebo si pripísali politické body. Pritom život zdravotne postihnutých či starých ich tak nezaujíma.

Konzervatívnemu prostrediu sa často vyčíta, že moralizuje a zakazuje, pričom týmto ženám nijako nepomáha, hoci tie pomáhajúce mimovládky sú práve z tohto prostredia. Lenže pre toto prostredie bolo vždy dôležité, aby sa občas predložil návrh zákona, ktorý výrazne obmedzí súčasnú interrupčnú prax. Ak by bol takýto zákon opäť na stole, ako by ste hlasovali ako členka strany Za ľudí?

O týchto morálno-etických otázkach sme sa rozprávali v strane. Bude teda platiť, že ak by sme sa dostali do vlády a vo vládnej koalícii by nebola zhoda, nebudeme v týchto citlivých veciach podporovať návrhy z opozície.

To už by bola vec koaličnej disciplíny. Keby ste boli v tomto parlamente nezávislou poslankyňou a hlasovali len podľa svedomia, hlasovali by ste za nedávny návrh zákona z dielne Richarda Vašečku?

Priznám sa, príliš som ho neštudovala.

V zásade ide o to, že by už nebolo možné bezdôvodne žiadať o potrat do 12. týždňa tehotenstva.

Potrat je obrovskou tragédiou. Ja stále tvrdím, ak nájdeme prístup, akým naozaj zachrániť deti, zachránime tým ľudstvo. Chceme urobiť všetko preto, aby matky nemuseli ani nechceli ísť na potrat.

Poviem jednu skúsenosť: moja známa čakala dieťa a nebola si istá, či nebude mať závažnejšie postihnutie. Presviedčala som ju, aké sú tie deti úžasné, čo všetko môžu rodine dať, poznám mnoho rodín, kde to výborne funguje. Ona mi však vravela, že sa toho bojí a netrúfa si na to. Keď som nad tým neskôr rozmýšľala, až som sa hanbila, že som jej nepovedala: vieš čo, donos dieťatko, ja sa oň postarám.

Kým niečo také nedokážem urobiť, neviem, či sa mám vyjadrovať k tomu, čo majú robiť iní. Preto si vážim, čo robia ľudia ako napríklad Anna Verešová.

Ak sme pri tomto mene, Anna Verešová práve oznámila, že odchádza z OĽaNO. Veronika Remišová je podľa všetkého na ceste k vám, je možné, že sa o spolupráci budete rozprávať aj s Verešovou?

S Ankou som sa o jej politickej budúcnosti nerozprávala. Skôr predpokladám, že vzhľadom na dlhoročnú spoluprácu s Ankou Záborskou či Branislavom Škripekom bude mať bližšie ku Kresťanskej únii.

Z Kiskových slov vyplýva, že s Remišovej príchodom ráta v lete. Je to už isté?

Nie je tajná informácia, že s Veronikou sa rozprávame, sme si ľudsky aj hodnotovo blízke, ale je na nej, ako sa rozhodne.

Teda to máme brať tak, že sa ešte rozhoduje?

Pokiaľ viem, ešte sa len rozhoduje, musí to v nej dozrieť. Ak príde do našej strany, budem len rada.

Keď ste v roku 2010 vstúpili do politiky a začali ste sa venovať zdravotne postihnutým, najskôr nepočujúcim, na ošľahaných komentátorov to pôsobili zvláštne ako trochu periférna téma. Medzitým sa ukázalo, že ste tým oslovili mnohých ľudí, suverénne ste sa prekrúžkovali do europarlamentu, viaceré strany mali o vás teraz záujem. Ak hovoríme o nepočujúcich, nevidiacich, ľudí s mentálnym postihnutím, vieme vôbec, o akých počtoch sa bavíme?

Presný údaj za Slovensko nemáme, ale odhaduje sa, že v EÚ žije celkovo 80 až 100 miliónov ľudí so zdravotným postihnutím. Teda hovoríme o ľuďoch, ktorí majú nielen telesné či mentálne postihnutie, ale aj psychické, neurologické, pričom vďaka vyspelosti medicíny pribúdajú nové diagnózy.

Upriamili ste pozornosť na nepočujúcich, koľko ich je vlastne na Slovensku?

Skupina osôb s poruchou sluchu je trochu širšia, lebo okrem nepočujúcich máme napríklad aj nedoslýchavých, ohluchnutých. Čo sa týka samotných nepočujúcich na Slovensku, nemáme presné štatistiky, ale odhaduje sa, že je to jedno percento Slovákov.

Ako ste sa vôbec k tejto téme dostali?

Raz ma Anka Šmehilová, ktorá je sama z rodiny nepočujúcich, oslovila s návrhom pomôcť týmto ľuďom. Najskôr som nerozumela, v čom je problém, brala som to tak, že rozumejú písaným textom. Ona mi však vysvetlila, že nepočujúci ťažko čítajú, keďže vyskloňované slovo je pre nich ako neznáme slovo. Oveľa ťažšie sa preto učia, často sa ocitajú v izolácii.

Viem, že táto komunita je vám vďačná za to, že sa podarilo presadiť zrozumiteľnejšie tlmočenie vo verejnoprávnej televízii, môžu pozerať viac programov než kedysi a oveľa lepšie im rozumejú. V čom bola tá zmena tlmočenia?

Predtým sa napríklad správy tlmočili do posunkovanej slovenčiny, ktorá však nie je prirodzený jazyk slovenskej komunity nepočujúcich. Teraz sa používa slovenský posunkový jazyk, ktorý má svoju gramatiku a okrem pohybov ruky alebo rúk sa využíva aj mimika, pozície a pohyby hlavy či hornej časti trupu.

Nepočujúci ťažko čítajú, keďže vyskloňované slovo je pre nich ako neznáme slovo. Zdieľať

Tou najväčšou zmenou však bolo, že sa v RTVS vytvorila špeciálna spravodajská relácia, ktorú moderujú samotní nepočujúci. Teda ľudia z tejto komunity v spolupráci s redaktormi spravodajstva denne pripravujú kratšie vydanie denných správ, ktoré potom odmoderujú v posunkovom jazyku.

Takže to už nie je otrocké a ťažšie zrozumiteľné tlmočenie správ ako predtým?

Áno, je to samostatný formát ušitý priamo na potreby nepočujúcich, ktorý je zároveň doplnený aj o hlasový komentár, aby napríklad aj nedoslýchaví, alebo vlastne ktokoľvek, mohol sledovať tieto správy.

Táto forma je nepočujúcim bližšia, je to ich jazyk, ich kultúra, je to dôležité pre ich identitu. Podľa mojich informácií sa však ešte stále občas stane, že pri tlmočených programoch ide o taký mix posunkovanej slovenčiny a posunkového jazyka. Treba však dodať, že kvalita sa zvyšuje.

Tú zmenu tlmočenia ste presadili aj s pomocou nejakej normy či išlo výlučne o neformálny tlak?

Išlo to cez konkrétne osoby. Ivetu Radičovú som ako premiérku požiadala, či by bolo možné, aby boli jej prejavy naposunkované. Ona povedala: „Dobre, kedy začíname?“ Vtedajšie vedenie televízie a rozhlasu, Miloslava Zemková a Ľuboš Machaj, boli tiež naklonení zmenám.

Ďalšie vedenie to dotiahlo do konca, keď sa Lukáš Diko rozhodol spraviť konkurz na výber moderátorov spomedzi nepočujúcich. Teda veľa vecí sa pohlo, teraz sa usilujem, aby boli naposunkované aj niektoré programy pre nepočujúce deti. Keďže tieto deti nevedia čítať, nemajú pre ne skryté titulky zmysel.

Väčšinu času v politike ste boli vlastne opozičnou poslankyňou, takto to bolo aj v Európskom parlamente, kde ste boli súčasťou euroskeptickej frakcie, v ktorej sú zastúpení Richard Sulík, Jan Zahradil z ODS, poľská PIS a britskí konzervatívci. Z tej frakcie vyžaruje niečo celkom iné než z novej Kiskovej strany, ako ste sa tam vlastne cítili?

Najväčším garantom, že to bude spolok racionálnych ľudí, boli pre mňa britskí konzervatívci, hoci s brexitom som mala problém. Je však pravdou, že podľa merania, do akej miery hlasujem v súlade s frakciu, som mala menší súlad.

Pri kultúrno-etických témach sme hlasovali podľa vlastného uváženia, tam to bolo vo frakcii pol na pol. Pri niektorých iných témach som bola viac v línii európskych ľudovcov než svojej frakcie.

V europarlamente ste strávili päť rokov, čo je to za prostredie?

Je to inšpirujúca práca, pri ktorej stretnete veľa múdrych ľudí. Nesmierne ma obohatila spolupráca so združeniami, ktoré reprezentujú napríklad mnohopočetné rodiny či rodiny so zdravotne postihnutými ľuďmi.

Nasala som veľa poznatkov, získala som know-how, ako to robia inde a čím všetkým by sme sa mohli inšpirovať aj u nás.

Takže je to značne podnetnejší parlament než ten slovenský?

Samozrejme. Súčasne je to menej osobné, je tam oveľa menej takých osobných nepriateľstiev, čo je zaiste dané tým, že sme tam boli z rôznych krajín a frakcií, takže sme si neboli konkurenciou.

Napokon ani medzi slovenskými europoslancami neboli animozity a rivalita, aká je v našom parlamente, každý mal svoju špecializáciu a tej sa venoval. Teda je tam naozaj lepšia atmosféra.

Na druhej strane, na Slovensku sa vám už ako čerstvej poslankyni podarilo presadiť významné obmedzenie hazardu. Europarlament bol pre vás kolos so 751 poslancami, je vôbec možné, aby sa tam nováčik zo Slovenska počas piatich rokov rozhliadol a niečo presadil?

Isteže je to v tomto iné. Bola som napríklad tieňovou spravodajkyňou pre zosúlaďovanie pracovného a rodinného života, súčasťou toho bola aj otcovská dovolenka. Boli sme si vedomí toho, že členské štáty majú svoje systémy, do ktorých sa im nemá zasahovať, išlo nám preto len o definovanie minimálnych štandardov. Ono však nie je ani tak problém presadiť to cez europarlament, ako neskôr cez členské štáty, ktoré to často všetko vykuchajú.

Kým na Slovensku dokáže aj poslanec, najmä ak je koaličný, presadiť zákon, ktorý ovplyvní desiatkam tisíc ľudí život, nemá potom ambicióznejší europoslanec pocit márnosti?

Musí sa vyzbrojiť trpezlivosťou, výsledok nepríde okamžite. Riešili sme napríklad smernicu o dostupnosti tovarov a služieb, ktorá sa tiež týka zdravotne postihnutých, aby napríklad boli bankomaty prístupné aj pre nevidiacich, nepočujúcich či vozičkárov.

Ten proces trval niekoľko rokov, kým to prišlo z Komisie, prešlo parlamentom a schválilo sa v rámci trialógu, kde vyjednávajú europoslanci, zástupcovia Komisie a členských štátov a kde majú štáty silné slovo. A potom to ešte musia členské štáty implementovať.

Aj v europarlamente sú poslanci, ktorí sa len vezú a vychutnávajú si status europoslanca. Zdieľať

To je proces na dlhé roky, takže niekedy europoslanec vidí len začiatok procesu alebo je v jeho strede, málokedy je priamym svedkom celého procesu.

Kde je viac lenivých poslancov, v slovenskom či európskom parlamente?

Tento pomer sa asi nemení, aj v europarlamente sú poslanci, ktorí sa len vezú a vychutnávajú si status europoslanca.

Európsky parlament sa často dostáva do titulkov médií nie kvôli najdôležitejším smerniciam, ale kvôli rôznym ideologickým rezolúciám. Napokon aj Anna Záborská sa svojho času ocitla pod tlakom bojovne naladených liberálnych poslankýň. Je tam táto ideologická polícia naozaj taká silná, ako to vyzerá zvonka?

Áno, žiaľ, je to problém, čo mi veľmi prekážalo. Bola som aj vo výbore pre práva žien a rodovú rovnosť, niektoré členky výboru akoby neboli schopné vnímať a rešpektovať názory iných. Napríklad som chcela, aby zaznelo, že ženy po umelých či spontánnych potratoch môžu čeliť psychickým problémom či depresiám, nebol tam však na to priestor, nechceli o tom počuť.

Pritom o týchto témach treba hovoriť otvorene a pravdivo. V europarlamente je tak skupina poslancov aj poslankýň, ktorí cítia potrebu všade klásť dôraz na sexuálne a reproduktívne práva, hoci to s témou prerokovaného uznesenia nemá nič spoločné.

Napríklad som chcela, aby zaznelo, že ženy po umelých či spontánnych potratoch môžu čeliť psychickým problémom či depresiám, nebol tam však na to priestor, nechceli o tom počuť. Zdieľať

Často to bolo až zlomyseľné, keďže nás to stavalo pred dilemu: uznesenie na nejakú tému je síce z vecného hľadiska rozumné, až na to, že ho niekto prešpikoval čisto ideologickými vsuvkami. Mám to teda podporiť alebo nemám? Ak to podporím, legitimizujem tú ideológiu, ak to nepodporím, bude to vyzerať, že som proti vecne užitočným veciam.

Ako ste riešili túto dilemu?

Ak išlo o rezolúciu týkajúcu sa ľudských práv, ktorá odsudzovala, že v tej-ktorej krajine zatvárajú a prenasledujú ľudí na základe sexuálnej orientácie, bolo samozrejmé, že som takúto rezolúciu podporila. Ale keď v nejakej ľudskoprávnej rezolúcii stálo, že interrupcia je ľudské právo, nemohla som to podporiť.

Čo si potom o vás mysleli európski liberáli rôznych odtieňov?

Padali obvinenia, že som vlastne proti ľudským právam, čo je úplný nezmysel. Typickým príkladom je násilie na ženách: kto je proti Istanbulskému dohovoru s jeho ideologickými vsuvkami, je za násilie na ženách. Veď to je choré.

Sama som hlasovala proti tomuto dohovoru, vo svojom výbore som aj vysvetľovala, že do politiky som prišla preto, aby som riešila skutočné problémy, nie virtuálne ideologické spory.

Len si zoberme, Istanbulský dohovor ratifikovalo aj Turecko, naozaj máme pocit, že je tam lepšia situácia žien ako u nás? V skutočnosti je to tak, že všetko podstatné z dohovoru máme v našej legislatíve, problémom je však prax, preto treba tlačiť na vzdelávanie policajtov, ako rozpoznať domáce násilie, ako zabezpečiť, aby z domu museli odchádzať páchatelia násilia, ako pomôcť a ochrániť týrané ženy. A teda aj násiliu predchádzať výchovou a osvetou. 

Lenže takto jasno v tom už nemajú ani európski ľudovci.

Anna Záborská bola na výbore v tomto v menšine. Ale faktom je, že tento dohovor ratifikovalo aj Poľsko a nič také hrozné sa nestalo. Preto sa mi zdá, že možno aj z konzervatívnej strany tomu prikladáme prehnaný význam.

Počas svojho pôsobenia v europarlamente ste prežili svoju najväčšiu osobnú tragédiu. Od smrti vášho manžela Roba, pre viacerých z nás bývalého kolegu, prešiel viac než rok. Už sa s tým dá žiť relatívne normálne?

Pre mňa sa to celé začalo skôr, už v roku 2016, keď Robovi diagnostikovali nádor na mozgu. Na Slovensku mi aj špičkoví odborníci hovorili, že im je ľúto, ale nevedia s tým nič spraviť a Robo určite zomrie.

Aj českí špecialisti v Hradci Králové mi povedali, že sa už nedá zachrániť, Robovi som to však nechcela takto povedať, pretože som vedela, že je veľmi dôležité, aby jeho psychika neupadla. Len som mu povedala, že by mu to tam spravili, ale je to ďaleko, vedú tam zlé cesty, že nájdem niečo bližšie.

Negatívna odpoveď prišla aj z Prahy, nakontaktovala som sa na viedenskú nemocnicu, kde povedali, že je to 50 na 50 a že ak prežije, bude ťažko postihnutý. Brala som to osudovo, už keď hovorím o iných, ako majú svoje bremeno zvládať aj s pomocou štátu, musím to zvládnuť aj ja ako manželka.

My ostatní sme ani netušili, že to bolo vtedy také vážne, keďže Robo sa po operácii vrátil do normálneho života.

Vlastne to bol zázrak. Vo Viedni bol operovaný na sviatok svätého Antona. Kamaráta františkána som prosila o modlitbu, ten mi povedal, nech nemám obavy, je sviatok svätého Antona, všetko je vybavené. Operácia trvala desať hodín, Robo po troch dňoch chodil, bolo zjavné, že nebude mať vôbec žiadne následky, čo bolo priam neuveriteľné.

No presne o rok neskôr ho v Bruseli na priechode pre chodcov zrazilo auto. Najskôr to vyzeralo ako menšia nehoda, všetko sa však skomplikovalo, upadol do kómy. Tamojší lekári navrhovali vypnúť prístroje, argumentovali, že ak sa preberie, jeho kvalita života nebude ako predtým. To ma nesmierne vytočilo, kto má právo povedať, aká je tá kvalita života, pri ktorej je ešte hodná života?

Preto sme Roba previezli na Slovensko. Naši lekári hovorili, že minimálne pol roka tomu treba dať šancu, pretože často v tomto období mozog naskočí, ani testy nevyzerali tak zle. Minulý rok koncom zimy sa však medicínske možnosti vyčerpali. Zvažovali sme jeho presun domov, ale už išlo o život aj mne, zlyhal mi totiž organizmus, ležala som len jednu izbu od Robovej. Lekári si už mysleli, že ani ja to nezvládnem.

No v deň, keď sa mne polepšilo, jemu sa pohoršilo a krátko nato zomrel. Lekári sa ma pýtali, či sme ochotní darovať orgány... (Ticho.) Niekto tak dnes žije aj vďaka Robovi. (Ticho.) Stále cítim jeho prítomnosť, uvažujem, ako by sa rozhodoval, v čom by ma podporil, kde by mi povedal nie. A teším sa, že deti majú z neho naozaj veľa.

V prípade žien političiek sa často rieši, ako sa dá spojiť politická práca s rodinou, pri vás sa možno budú niektorí čudovať, že s tromi deťmi zostávate v politike. Ak sa stanete poslankyňou, svoju prácu budete mať vlastne v predizbe, do parlamentu je to z vášho domu len kúsok. Po voľbách však môže prísť aj ponuka ministerského postu, trúfali by ste si na to?

Ako poslankyňa by som dokázala svoju prácu zladiť s rodinou. V tejto chvíli je však trúfalé baviť sa o ministerských postoch.

Som presvedčená, že agendu zdravotne postihnutých ľudí je nevyhnutné riešiť nadrezortne. Buď sa vytvorí post podpredsedu vlády pre túto problematiku alebo post splnomocnenca, ten zodpovedný človek však musí mať kompetencie aj rozpočet. Tá téma si to jednoducho zaslúži. A to, či by som to zastávala ja alebo niekto iný, je druhoradé.

Takže výzvu tohto typu by ste prijali?

Vzhľadom na všetky rodiny, s ktorými som v kontakte, aj vzhľadom na môj osobný príbeh s Robom, keď som sama zažila, čo prináša starostlivosť o pacientov v kóme, do čoho sú rodiny hodené, aká je to obrovská psychická aj fyzická záťaž, ktorá ohrozuje ďalších členov rodiny, je to pre mňa výzva.

Zatiaľ cítim, že by som túto agendu dokázala zladiť s rodinou, len si už si asi nebudem môcť dovoliť tráviť každý víkend na rôznych straníckych akciách tak ako predtým. 

 

Foto: Andrej Lojan

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo