Prečo sa Irán možno pustí do obmedzeného útoku

Prečo sa Irán možno pustí do obmedzeného útoku

Príslušníci iránskej armády. Ilustračné foto: wikimedia.org

USA tlačia na Irán všetkými možnými spôsobmi. Nečakajte, že odpovie tak, ako by si prial John Bolton.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Myslíte si, že nám nehrozí vojna s Iránom? Rozmýšľajte znovu. Obe strany môžu tvrdiť, že konflikt nechcú. K vojnám však nedochádza iba vtedy, keď sa o ne usilujeme. K nepriateľstvu stále vedú dve cesty: smola a zlá politika.

Prvou cestou k vojne je náhoda či prerátanie sa. Ako upozornil veľký pruský teoretik vojny Carl von Clausewitz, hnacou silou vojny nie je vždy racionalita. Na rad rovnako prichádzajú aj emócie a úplné náhody – a v žiadnom momente ani nevieme, čo z nich preváži. Hoci vojnu nemusíme chcieť, na hrubú vrstvu suchého práchna neustále dopadajú náhodné iskry.

Sily USA a Iránu sú rozmiestnené po celom Blízkom východe. Navzájom na seba narážajú v Iraku, Sýrii a v Perzskom zálive. Ani jedna strana druhej neverí. Každá musí byť pripravená na neočakávaný úder od tej druhej, musí podnikať kroky na zabezpečenie obrany a získanie odvetných možností. Tá druhá strana pozoruje tieto obranné prípravy a obáva sa útoku ešte viac, čo vytvára cyklus eskalácie, ktorý nebol zamýšľaný. Je to klasická bezpečnostná dilema.

Eskalácia v postupných krokoch

Zdá sa, že k tomuto došlo v májovej americko-iránskej kríze. USA v piatok 3. mája zrušili výnimky zo sankcií viazané na medzinárodnú prácu v iránskych jadrových lokalitách – prácu, ktorú schválila jadrová dohoda z roku 2015. V rovnakom čase vypršala platnosť sankčných výnimiek, ktoré Iránu umožňovali predávať do zahraničia časť svojej ropy. Irán dlho varoval, že keď nebude môcť vyvážať ropu cez Hormuzský prieliv pozdĺž svojho južného pobrežia, nebude to môcť robiť žiadny iný štát.

Šírili sa obavy, že sankcie môžu tieto varovania naplniť. Odvolávajúc sa na blížiace sa hrozby z Iránu v nedeľu 5. mája národno-bezpečnostný poradca John Bolton vydal nezvyčajné vyhlásenie, že USA do tejto oblasti vysielajú krížniky a bombardéry.

V nasledujúcich dňoch sa objavili nejasné správy o raketách umiestnených na iránskych lodiach v Perzskom zálive a minister zahraničných vecí Mike Pompeo zrušil cestu do Nemecka kvôli neplánovanej návšteve Bagdadu. Biely dom oznámil uvalenie nových sankcií na iránsky kovopriemysel a objavili sa tvrdenia nemenovaných amerických predstaviteľov, podľa ktorých Irán dovolil spriazneným milíciám zaútočiť na americké jednotky. Washington vyslal do regiónu vrtuľníkovú výsadkovú loď (spolu s obrannými pozemnými raketovými systémami).

Irán aj USA majú vo svojom systéme prvky, ktoré dokážu konflikt nezávisle vyhrotiť. Májovou krízou sa mohla nešťastne začať vojna. Zdieľať

Európski partneri USA začali volať po odvrátení konfliktu. Výbuchy z 12. mája poškodili štyri plavidlá z emirátskeho prístavu Fujairah v Ománskom zálive, hoci falošné správy napojené na Irán tvrdili, že incident bol omnoho väčší. Nasledujúci deň sa v správach objavilo, že Bolton nariadil preskúmať vojenské plány proti Iránu. O deň neskôr drony jemenského hnutia Hutiov podporovaných Iránom dočasne vyradili saudský ropovod, ktorý prevážal ropu zo Zálivu do Červeného mora. (Čistým posolstvom týchto dvoch útokov bolo, že Irán dokáže zasiahnuť ropné toky obchádzajúce Hormuzský prieliv.)

Blízko americkej ambsadády v Bagdade dopadla raketa údajne vypálená irackými šiítskymi milíciami s blízkymi väzbami na Teherán a Pentagon pripravil pre prezidenta varianty na vyslanie ďalších 10-tisíc vojakov do tejto oblasti.

Požiar na ropnom tankeri 13. júna 2019 v Ománskom zálive. Foto: TASR/AP

Udalosti sa potom na niekoľko týždňov schladili, no teplota môže opäť stúpnuť. Ministerstvo financií 12. júna oznámilo zavedenie nových sankcií na irackú firmu, ktorá údajne dodáva zbrane pre iránske Revolučné gardy. Trinásteho júna boli dva petrochemické tankery tesne pred Hormuzským prielivom terčom zjavného útoku. Pompeo na twitteri v piatok poobede obvinil Irán, hoci dôkazy neuviedol.

Za súčasné útoky v Ománskom zálive nesie podľa USA zodpovednosť Irán. Tieto útoky sú hrozbou pre medzinárodný mier a bezpečnosť, očividným útokom na slobodu plavby a neprijateľným vystupňovaním napätia zo strany Iránu.

Vedúci predstavitelia oboch strán naďalej trvajú na tom, že nechcú vojnu a že iba reagujú na kroky druhej strany. Každý pohyb nasledujúci po počiatočnej eskalácii zo strany USA (ropné sankcie) bol reakciou na predošlé kroky. Každá strana je presvedčená, že tá druhá sa pripravovala na boj. Dnes vieme, že to tak nebolo. No majme na pamäti, že každá strana konala vo veľkej neistote týkajúcej sa zámerov tej druhej. Každá strana má vo svojom systéme prvky, ktoré dokážu konflikt nezávisle vyhrotiť.

A každá strana bola vo svojich krokoch ovplyvnená náhodou. Predstavte si, že by v týchto incidentoch nepanovalo šťastie. Možno by emirátska pobrežná stráž narazila na útočníkov z Fujairah a niekoľko Emirátčanov by v prestrelke zahynulo. Možno by Emirátčania niekoľkých Iráncov zajali a pochválili by sa nimi v televízii. Raketa v Bagdade mohla zabiť niekoľko Američanov, ktorí by sa vybrali von fajčiť. Mohlo sa stať, že by jedna z amerických lodí pri Hormuzskom prielive zle pochopila zámery iránskych plavidiel a vystrelila by na ne. Májovou krízou sa mohla nešťastne začať vojna.

Dôsledky smoly vedia ešte viac zhoršiť vyšpičkované emócie. Po príklad ani nemusíme chodiť mimo americko-iránskych vzťahov: udalosti, ktoré v roku 1988 predchádzali zostreleniu Iran Air 655 krížnikom USS Vincennes, neprehlbovali iba trenice medzinárodného kontextu (vrátane paľby USS Vincennes na iránske bojové člny krátko predtým), ale aj náhodné faktory ako blikanie svetiel, zmätok zo zmeny časového pásma a zaseknutie zbrane. Nepriateľský kontext prispel aj k tomu, že Irán si zostrelenie vysvetlil ako úmyselný akt signalizujúci potenciálny vstup USA do vojny medzi Iránom a Irakom.

Smola vo Fujairah mohla viesť rovnakým smerom. Vyzeralo to ako naplánovaná eskalácia – medzinárodné vyšetrovanie naznačilo, že výbuchy boli starostlivo umiestnené tak, aby vyradili lode bez ich potopenia. Ak by pôsobením náhody došlo k vážnejšiemu incidentu, mohlo sa to pochopiť ako úmyselné.

Ak Iránu vezmeme bezpečnostné záruky, naše podmienky nesplní

Druhou cestou k vojne je úmyselná a vážna iránska eskalácia. Zdá sa, akoby tomu chýbala logika: Prečo by Islamská republika začínala vojnu so Spojenými štátmi? Irán je omnoho slabší ako USA. Prečo by štát s HDP na hlavu na úrovni Bieloruska a ktorého vojenské vybavenie patrí do múzea vyzýval do boja jedinú svetovú superveľmoc?

Naozaj by bolo skvelé, ak by Irán Pompeove požiadavky splnil. Tu sa však nesnažíme presvedčiť samých seba, že ide o najlepšie nápady pre Irán – pokúšame sa presvedčiť Irán, že ide o to najlepšie preň. Zdieľať

Dalo by sa povedať: „Žiadny rozumný Iránec nemôže veriť, že by útok na nás mohol viesť k niečomu inému ako ku katastrofe jeho krajiny.“ Vymeňte však v poslednej vete „Iránca“ za „Japonca“ a dostanete doslovný citát Deana Achesona (bývalý minister zahraničných vecí USA, pozn. prekl.), ktorý ním zľahčoval obavy, že napätie na konci roka 1941 by mohlo viesť k nejakému náhlemu a premyslenému útoku. Začatie vojny nepatrí nutne iba do kompetencie silnejšieho.

Z akého dôvodu by teda Irán udrel na Ameriku? Naša politika maximálneho tlaku, pokiaľ je účinná na dosiahnutie cieľov, je nebezpečná. Ak opäť použijeme Clausewitzov výrok: „Vojna je vždy nárazom dvoch nepriateľských tiel, nie akciou živej sily na neživú hmotu.“

Nemali by sme očakávať, že Irán sa uspokojí s naším plánom na ich pritlačenie. Nie sú „neživou hmotou“, na ktorej môžu naše plány fungovať. Sú živou silou reagujúcou na naše snahy a zúfalo sa usilujúcou vyhnúť sa nášmu tlaku.

A naše plány sú naozaj zdrvujúce. Jastraby predstavili 12 požiadaviek ministra zahraničných vecí Mikea Pompea ako umiernenú výzvu Iránu, ako sa stať „normálnou krajinou“. Požiadavky sú na prvý pohľad neútočné: obsahujú veci ako neobnovovanie balistických rakiet, neobohacovanie uránu, nepodporovanie teroristických skupín, umožnenie irackým milíciám podriadiť sa irackému štátu, opustenie Sýrie a odstúpenie zo spojenectva s militantnými skupinami po celom svete.

Naozaj by bolo skvelé, ak by to Irán splnil. Tu sa však nesnažíme presvedčiť samých seba, že ide o najlepšie nápady pre Irán – pokúšame sa presvedčiť Irán, že ide o to najlepšie preň. Musíme sa preto pozrieť na svoje požiadavky iránskymi očami. Neznamená to podporu teheránskeho pohľadu na svet ani akceptovanie jeho cieľov. Znamená to brať vážne potreby iránskeho režimu.

Americká stíhačka F/A-18E Super Hornet po pristátí na palube amerického bojového plavidla USS Abraham Lincoln počas cvičenia v Arabskom mori v Perzskom zálive 20. mája 2019. USA vyslali začiatkom apríla do oblasti Perzského zálivu v reakcii na údajné hrozby zo strany Iránu útočnú skupinu pozostávajúcu z lietadlovej lode a ďalších plavidiel, ako aj strategické bombardéry. Spojené štáty neskôr taktiež ohlásili, že na Blízky východ presunú aj protiraketový systém typu Patriot. Foto: TASR/AP

Prvou vecou, ktorú každý štát vyžaduje, sú bezpečnostné opatrenia proti potenciálnym nepriateľom. Bez bezpečnosti nemožno dosiahnuť žiadne iné ciele. Platí to, nech sú iné ciele akékoľvek. Aj keď je Irán revizionistickou mocnosťou, nemôže veľa obnoviť, ak je pod topánkou dobyvateľa. Keďže základná je bezpečnosť, štáty použijú akýkoľvek nástroj, aby ju získali – a na udržanie týchto nástrojov budú klásť veľký dôraz. To je dôvodom, prečo je história medzinárodných vzťahov často poznačená brutalitou, machináciami a krviprelievaním.

Čo je horšie, neexistuje medzinárodné číslo na políciu, kam by mohli krajiny v prípade napadnutia zavolať. Sú odkázané samy na seba a musia byť pripravené brániť sa.

Iránski lídri to vedia lepšie než väčšina ostatných. Pamätajú si, že Bezpečnostná rada OSN sotva zdvihla prst, keď na nich v roku 1980 zaútočil Saddám Hussein. Rezolúcia, ktorá sa vtedy schválila, navyše žiadala obe strany zastaviť boje, akoby nešlo o inváziu jednej krajiny do druhej. Zvyšok vojny len zosilnil ich pocit, že Irán je v zlom svete odkázaný sám na seba – boli vystavení chemickým útokom a raketovým úderom na mestá, no Saddámovi prúdili zbrane a hotovosť.

Táto vojna bola určujúcou životnou skúsenosťou pre prakticky všetkých dnešných iránskych vodcov. Poučenie bolo pre mnohých z nich jednoznačné: Islamská republika nemôže dôverovať nejakému „medzinárodnému spoločenstvu“, tvárou v tvár nepriazni prežije len s pomocou dôvtipu, vynaliezavosti a vytrvalosti.

Svet videný z Teheránu sa týmito poučeniami znásobuje. Irán má zlé vzťahy s mnohými kľúčovými susednými hráčmi aj s najmocnejšou krajinou sveta. Tá posledná má v oblasti sieť základní a schopnosť rýchleho navýšenia sily. Použila to na zvrhnutie vlád vo východnom aj západnom susedstve Iránu a raz aj na zvrhnutie iránskej vlády. (Samozrejme, súčasní vodcovia v Teheráne nie sú žiadnymi priaznivcami zvrhnutí, no videli, čo sa môže stať americkým protivníkom.)

Je pravda, že Spojené štáty sa zdajú byť unavené vojnou, ale ich vedúci poradca John Bolton už po vojne vyslovene volal. Amerika odstúpila od dohody, ktorú uzavrela s Teheránom, vyvolala tlak, vyhráža sa vojnou – a teraz chce vyjednávať?

Žiadame Irán, aby svoju bezpečnosť postavil na sľuboch a normách, nie na moci – a urobil to v oblasti, kde sú sľuby a normy stabilné ako dym sarínu v silnom vetre. Iránski vodcovia sú strašní, ale nie sú to idioti. Zdieľať

Horšie je, že Washington chce, aby sa Teherán vzdal svojich najzákladnejších bezpečnostných nástrojov. Mohlo by k tomu dôjsť, len ak by Teherán Washingtonu hlboko dôveroval – Washington však práve vycúval zo svojich posledných sľubov voči Teheránu. Bez vytvorenia dôvery žiadame Irán, aby sa k svojmu najsilnejšiemu nepriateľovi postavil bezbranný. Veľa šťastia.

V jadre cieľa o „normálnej krajine“ sa tým odhaľuje radikálny idealizmus. Žiadame Irán, aby svoju bezpečnosť postavil na sľuboch a normách, nie na moci – a urobil to v oblasti, kde sú sľuby a normy stabilné ako dym sarínu v silnom vetre. Iránski vodcovia sú strašní, ale nie sú to idioti.

Ak teda nepristúpia na dohodu, čo spravia, ak začnú sankcie a tlak fungovať? Namiesto toho, aby Irán súhlasil s rokovaniami o svojom podvolení sa Pompeovým 12 bodom, môže sa snažiť vyhrotiť situáciu s USA v rámci niektorej z týchto teórií:

Demonštrácia: Použitie sily na odtlačenie USA preukázaním toho, že Iránu ide o obchod a dokáže ohroziť kľúčové americké záujmy. (To mohlo byť základom útokov vo Fujairah.)

Teraz alebo nikdy: Ak kondícia režimu upadá bez známok zlepšenia, vodcovia môžu uprednostniť riziko konfliktu, počas ktorého sa ich domáca pozícia zosilní.

Strach zo slabosti: Iránski vodcovia sa môžu obávať, že vďaka preukázaniu slabosti v zahraničnej politike (napríklad uzavretím dohody) ucítia domáci oponenti krv a budú požadovať viac.

Vyrovnávanie ústupkov: Iránski vodcovia si môžu podobne udobrovať domácich oponentov vytvorením ústupkov pre nich, zatiaľ čo budú raziť tvrdú líniu voči USA, aby ňou utíšili zástancov tvrdej línie rozhnevaných z domácej dohody.

Oslava vlajky: Provokáciou útoku zo zahraničia sa môžu iránski vodcovia usilovať o zvýšenie ľudovej podpory pre svoj režim.

Strata kontroly: Ak režim začne strácať svoju vládu, prvky pod najvrchnejšími predstaviteľmi môžu iniciovať zahraničný konflikt s cieľom ovplyvniť udalosti v Iráne vo svoj prospech. Iránske Revolučné gardy, ktoré majú ústavný mandát chrániť iránsku revolúciu, sú hlavným kandidátom na konanie v tomto zmysle. Iránske zástupné sily môžu z rovnakých dôvodov podniknúť podobné kroky.

V každom prípade bude prípadný iránsky útok rozsahovo obmedzený. Irán nemá možnosti na zostavenie úderu podobného tomu proti Pearl Harbor, ktorým by mohol vyradiť Ameriku z boja. Skôr by sa snažil vyvolať obmedzený konflikt, udrieť na Ameriku a jej spojencov, aby tým zvýraznil nebezpečenstvo širšej vojny. Potom by záležalo na odpovedi, či by bola zameraná na podobne úzke ciele.

Ako nám radil Clausewitz, vojna nie je iba racionálna. Niekedy určuje smer smola a zlá krv. A ak vyhrá iracionalita a vypukne širšia vojna, Spojené štáty aj Irán prehrajú spoločne.

John Allen Gay
Autor je výkonným riaditeľom The John Quincy Adams Society a editorom časopisu The National Interest. Je spoluautorom knihy War with Iran: Political, Military, and Economic Consequences.

Copyright: The American Conservative, pôvodný text: Why Iran Could Launch a Limited Attack. Uverejnené so súhlasom redakcie, preložil L. Obšitník.

Viac článkov z The American Conservative nájdete tu.

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo