Liberálny moment. A čo príde po ňom

Liberálny moment. A čo príde po ňom

Ilustračná fotografia z FB profilu M. Beblavého.

Máme ojedinelú možnosť sledovať, ako sa v našich pomeroch zopakuje to, čoho sme boli svedkami na Západe za uplynulú dekádu, kde triumf liberalizmu nahradila revolta voči nemu.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Slovensko zažíva svoj liberálny moment, nikdy v dejinách sme neboli liberálnejší. Máme liberálnu prezidentku, na čele opozície stojí liberálna koalícia, v opozičnom tábore sú ďalšie dve liberálne strany, liberalizmus sa teší mediálnej podpore, cíti vietor v plachtách, časť prirodzených ideových oponentov z opozície nevie alebo nechce reagovať.

Vlastne zažívame ešte niečo nové. V minulosti sme zažili, ako hlavná konzervatívna strana brala pod svoje krídla liberálnejšie prúdy, keď napríklad SKOI kandidovalo na listine KDH alebo keď vznikla päťkoalícia SDK. Potom sme zažili, ako sa niektorí politici z konzervatívneho tábora vydali za liberálnymi voličmi, trochu pri tom klamali telom, trochu slovníkom, to bol prípad SDKÚ a neskôr aj pokus Radoslava Procházku. Teraz zažívame obrátené garde: Niektorí politici, ktorí sami seba označujú za konzervatívnejších alebo kresťanov, vstupujú či uvažujú o vstupe do strany Andreja Kisku, Miroslav Beblavý z času na čas skúša (bezobsažne) hovoriť o prekonávaní rozdielov medzi konzervatívnym a liberálnym, a podobne.

Samozrejme, celé to nabudenie ešte nevrcholí, ono smeruje k voľbám na budúci rok. Až ich výsledok rozhodne, či tu máme liberálny moment alebo nie. Prezidentka na to nemá, môže byť istou korekciou, možno aj hovorkyňou opozície, ako sme to videli pri Kiskovi, ale rozhodujúca je parlamentná väčšina a osoba premiéra.

Žiadne voľby neponúkajú väčší kontrast voči roku 2019 ako tie z roku 1992.

Krátko po revolúcii, po triumfálnom páde komunizmu a totálnej obmene politickej triedy, prišli voľby, kde slovenský liberalizmus prestal existovať.

HZDS malo 37 percent, SDĽ (ešte včera KSS) malo 14,7 percenta, SNS skoro 8 percent, Maďari 7,4 percenta a lídrom opozície bolo fackané a vysmievané Čarnogurského KDH so slabými 9 percentami.

O dva roky neskôr, po vzniku štátu a rozpade Mečiarovej väčšiny, nebola situácia veľmi iná. V parlamente ale bola 8,5-percentná Demokratická únia, liberalizmus sa tak začal rodiť kdesi z dedičstva HZDS a odídencov od Mečiara,  zvláštneho prostredia, ktoré malo predtým pôvod vo VPN či komunistickej strane.

O 25 rokov sme niekde úplne inde. Je tu nová generácia, sebavedomá a domáha sa svojho miesta. Prináša svoje témy, preberá iným persóny aj témy (hazard).

Slovenský liberalizmus zažíva svoj triumf.

Uznať to ale neznamená zložiť a rezignovať na svoje predstavy a hodnoty.

Práve naopak, podstata politiky a politického konfliktu je, že tento úspech vyvolá reakciu. Tak funguje demokracia. Navyše, liberalizmus nie je tým, čím o sebe tvrdí, že je, nepredstavuje jediné správne riešenie, racionalizmus prevedený do politiky, o tom sú dejiny Západu posledných dvoch dekád, osobitne od roku krízy 2008. O tom sú vnútorné problémy v EÚ, s tým súvisí brexit aj zvolenie Trumpa.

Aj slovenskí liberáli, podobne ako tí západní, sú z tohto sveta, patrí k nim korupcia, papalášizmus a novodobý manierizmus. A každý, kto má trochu odolnosti voči PR kampaniam a pene dní, vie, že každá novinka raz zovšednie.

Svojím spôsobom máme ojedinelú možnosť sledovať, ako sa v našich pomeroch zopakuje to, čoho sme boli svedkami na Západe za uplynulú dekádu, kde triumf liberalizmu nahradila – od krajiny ku krajine iná – revolta voči nemu.

A to je už otázka do vlastných radov.

Keď vznikol denník Postoj, bol to moment veľkej nerovnováhy. Prebehlo referendum o rodine, ktoré napriek nízkej účasti pomohlo zvrátiť ľahkovážne nastavenie politickej triedy k tejto téme, čoho dôsledky vidíme dodnes nielen na politike Smeru a SNS, ale aj  Kiskovom slovníku, ale stalo sa ešte niečo. Mediálny lynč vysmial zástancov tradičnej rodiny, urobil z nich postavičky, s ktorými sa nemá ani diskutovať, majú sa len ostrakizovať. A to napriek tomu, že títo ľudia zastávali názory, ku ktorým sa hlásila väčšina verejnosti.

Postoj sa odvtedy snaží rehabilitovať a chrániť tento tradičný pohľad na svet, nielen argumentovať v konkrétnych sporoch, ale aj ukázať veľkú tradíciu západného myslenia, ktorá je s tým spojená. Úspechy sú striedavé, ale náš portál si získal rešpekt a kým existuje túžba po hľadaní a stále novom objavovaní a formulovaní tejto tradície myslenia, bude to aj pútavé.

Ľudia, ktorí chcú oživiť konzervatívnu politiku, sú dnes na tom inak.

Veľké preferencie a väčšinu na svojej strane čakať nemôžu. Majú však inú prednosť, vedia, k čomu liberalizmus vedie, vedia, aké pnutia našu spoločnosť budú čakať, a vedia, kto sa pokúsi do tohto priestoru tlačiť.

Keď si to napíšete pod seba, volá sa to politický mandát.

Navyše taký, ktorého význam bude z roku na rok rásť.

Otázka je len jedna. Pre mnohých viac či menej bolestivá: Kto to urobí.

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo