Prečo Vajanského nábrežie a Masarykovo námestie patria k sebe

Prečo Vajanského nábrežie a Masarykovo námestie patria k sebe

Slávnostné otvorenie Námestia T. G. Masaryka v Bratislave 13. júna 2019. FOTO – TASR/Martin Baumann

Obaja dejatelia sú príkladom toho, že dočasnosť je osudom mnohých politických koncepcií.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Minulotýždňové otvorenie nového Námestia T. G. Masaryka v Bratislave sa stalo príležitosťou, aby skupina historikov zopakovala všetky tradičné výčitky časti Slovákov voči prvému prezidentovi ČSR: jeho čechoslovakizmus a údajné neuznávanie svojbytnosti slovenského národa, odmietnutie priznať Slovensku autonómiu podľa Pittsburskej dohody či osobný spor so Svetozárom Hurbanom Vajanským.

„Považujeme za veľmi necitlivé k osobnosti Svetozára Hurbana Vajanského, že časť nábrežia pomenovaná po ňom bola premenovaná na námestie po T. G. Masarykovi, čo je paradoxné vzhľadom na vzťahy Vajanského s Masarykom, keďže medzi nimi prebiehala vzájomná, nepretržitá kritika predovšetkým v otázke nastupujúcej ideológie čechoslovakizmu,“ píše sa vo vyhlásení predsedníctva Matice slovenskej.

Spor o Rusko

Treba však povedať, že spor medzi Masarykom a Vajanským bol širší. Obaja títo muži boli spočiatku priatelia, keď v roku 1887 začal pražský profesor chodiť na Bystričku na každoročné pobyty s rodinou. V českom prostredí, kde dominoval názor, že Slovensko je po jazykovej odluke „causa finita“, Masaryk opakovane nastoľoval myšlienku, že Česi by so Slovákmi mali naďalej počítať. Na Slovensku zase nadväzoval styky so slovenskými osobnosťami.

Masaryka a Vajanského spájal záujem o Rusko, no práve postoj k nemu ich rozhádal. Pražský profesor bol totiž kritický k despotickým prejavom cárskeho režimu, ktorý okrem iného utláčal Poliakov, teda iný slovanský národ. Neskôr k tomu pribudli hlasisti – liberálne orientovaní slovenskí študenti českých škôl, ktorí sa nachádzali pod vplyvom Masarykových myšlienok.

Lenže hlasisti vznikli aj preto, že tradičné martinské centrum slovenského národného hnutia uviazlo pod vedením Vajanského v slepej uličke akéhosi geopolitického katastrofizmu. Keďže politické, ekonomické a kultúrne možnosti Slovákov v Uhorsku boli v tom čase značne obmedzené, Vajanský bol dokonca väznený, národniari sa upäli na poslednú nádej v podobe veľkého medzinárodného konfliktu, kde by Rusko vytrhlo Slovákov z habsburskej monarchie.

Príslušníkov mladej generácie, ktorí boli vychovaní na českých školách, čakanie na oslobodenie z Ruska neuspokojovalo. Dovnútra volali po drobnej práci, ktorá by pozdvihla ubiedený slovenský ľud a smerom navonok sa im spolupráca s Čechmi videla realistickejšou možnosťou než čakanie na spásu z Ruska, ktorá možno nikdy nepríde.

Na začiatku 20. storočia sa slovenská politika prirodzene diferencovala, čo Vajanský ťažko niesol. No podľa niektorých prameňov, keď sa Rusom počas prvej svetovej vojny nepodarilo napokon oslobodiť Slovensko, Vajanský pred svojou smrťou v roku 1916 uznal Masarykovu cestu ako schodnejšiu.       

Práve časť nábrežia, pomenovaného po Vajanskom, bola vyčlenená ako priestor pre nové Námestie T. G. Masaryka. Napokon, socha prezidenta tu stojí od roku 2010. Každý rok 28. októbra sa pri nej stretáva skupina občanov, aby si pripomenuli vznik Československa. Ak teda námestie chápeme ako mestské priestranstvo, ktoré slúži na zhromažďovanie občanov – tento priestor podmienku spĺňa.

A to napriek tomu, že služba Google Maps zatiaľ existenciu nového námestia nezaregistrovala. Slovenské národné múzeum má podľa jeho internetovej stránky naďalej adresu Vajanského nábrežie 2, kým Miestny úrad Bratislava Staré Mesto, ktorý sídli cez cestu, je Vajanského nábrežie 3. Je teda otázne, či poštárka na Námestie T. G. Masaryka niekedy vôbec zanesie aspoň pohľadnicu.

No nevadí. Ide tu skôr o symbol. V Prahe majú Štefánikovu ulicu, Štefánikov most či Štefánikovu hvezdáreň. Je v poriadku, ak po prvom prezidentovi Československa máme v Bratislave pomenované aspoň malé námestie okolo jeho sochy. Ide najmä o výsledok iniciatívy poslanca SaS Petra Osuského.

Nezjednodušujme si Masaryka

Je pritom značným zjednodušením povedať o Masarykovi, že Slovákov zaznával alebo prehliadal. Tento človek sa dožil 87 rokov, 17 rokov vykonával funkciu prezidenta, desaťročia predtým sa v slovenskej otázke angažoval a jeho názory boli komplexné a mnohovrstevné. Ako také by mali byť aj analyzované.   

„Som viac než napol Slovák a už pred päťdesiatimi rokmi som prišiel s programom Slovenska,“ vyznával sa Masaryk spisovateľovi Karlovi Čapkovi v jeho Hovoroch s TGM. A nešlo o izolovaný výrok.

„Ja som bol vlastne napol Slováčiskom odmalička; môj otec bol Slovák z Kopčian, rozprával po slovensky do smrti, a tiež ja som rozprával skôr po slovensky – nejakého rozdielu medzi Slovákmi uhorskými a moravskými, medzi ktorými som ako dieťa vyrastal, nebol som si vedomý,“ píše ďalej.

V týchto slovách je vyjadrené jednak to, že Masaryk svoj pôvod nikdy nezapieral, aj keď priznával, že väčší formačný vplyv na jeho výchovu mala ambiciózna matka než otec. Jednak si vďaka detstvu na moravsko-slovenskom pomedzí mohol dobre predstavovať, že Česi a Slováci patria nejakým spôsobom k sebe.

Keď sa začítate do jeho knihy Česká otázka, zistíte tiež, že s riešením „problému malého národa“, svojej celoživotnej témy, Masaryk nadväzoval na Jána Kollára: „Pred všetkými a nad všetkými však vynikal Kollár svojou Slávy dcérou. Nie je náhoda, že Slovák prvý v básňach vyslovil všetky túžby národného úsilia – na Slovensku jazykové vedomie udržalo sa rýdzejšie.“

Pre Masaryka boli Slovensko a Slováci východiskom z geopolitického obkľúčenia Čechov Nemcami, ktorých mali vtedy v historických hraniciach vlastných krajín a tiež okolo nich. Spojenie so Slovákmi malo zaručiť, že Česi neskončia pohltení Nemcami ako Lužickí Srbi, Slovákom malo poskytnúť toto spojenie zase slobodu od Maďarov.

Avšak Masarykov čechoslovakizmus bol koncepciou jednotného československého „štátnopolitického“, nie etnického národa. Slovami českého historika Jana Rychlíka: „Dalo by sa povedať, že Masarykovým cieľom bolo vytvorenie politického československého národa, ktorý by sa skladal z dvoch kultúrno-etnických národov, tak ako sa švajčiarsky politický národ skladá zo štyroch etnických národov.“

Dokumentuje to aj Masarykov postoj k hlavnému atribútu slovenskej svojbytnosti: slovenskému jazyku. Opakovane v jeho písomnostiach, napríklad v listoch Benešovi, nachádzame prízvukovanie, aby sa Slovákom nebrala slovenčina, aby sa v Československu neotváral jazykový spor. Aby si Slováci sami vybrali, v akom jazyku chcú hovoriť a písať.

Kritici Masaryka proti podobným výrokom vyťahujú iné jeho výroky. Napríklad memorandum Nezávislé Čechy z roku 1915, adresované britskému ministrovi zahraničia. Píše tu, že nový český štát má okrem českých krajín pozostávať ešte zo slovenských oblastí Horného Uhorska, lebo „Slováci sú Česi, napriek tomu, že svoj dialekt používajú ako spisovný jazyk“.

No takéto vyhlásenia treba chápať v kontexte snahy presvedčiť dohodové mocnosti, aby dali súhlas k vzniku Československa. Napokon, aj u Štefánika nájdeme počas prvej svetovej vojny výroky v zmysle, že „Česi sú Slováci, žijúci v Čechách a Slováci sú Česi, žijúci na Slovensku“.

Istú nekonzistentnosť svojich postojov pripúšťal aj samotný Masaryk s tým, že aj jeho názory sú otvorené vývoju. No svoju úlohu tu zohrávala tiež skutočnosť, že bol politik, a tak svoje postoje v niektorých prvkoch prispôsoboval podľa toho, ktorému publiku sa prihováral.

Masaryk očakával, že Česi a Slováci sa po vzniku spoločného štátu začnú ešte viac zbližovať. Lenže nová generácia slovenskej inteligencie, ktorá v medzivojnovom období vychádzala z novozaložených československých škôl, sa cítila byť „Slovákmi“, nie „Čechoslovákmi“.

Čo stačilo v roku 1918 už nestačilo v roku 1928 alebo 1937. Koncept československého politického národa, ktorý mal nejaký zmysel pri zakladaní štátu a vtedy sa našlo aj dosť slovenských politikov, ktorých oslovil, časom vytváral problémy a protirečenia. Tie viedli k vzostupu autonomistického hnutia a zavŕšeniu vývoja Slovákov ako samostatného národa, čo dobre chápal Andrej Hlinka.

Tak ako Vajanského koncept mal vo svojej dobe zmysel, no časom bol vystriedaný diferenciáciou slovenskej politiky, ktorej príznakom boli Masarykom ovplyvnení hlasisti, tak mal po istý čas určitý zmysel aj Masarykov koncept, no časom ho vystriedal autonomistický koncept Andreja Hlinku. Napokon sa však ani ním dejiny Slovákov neskončili.

Vajanského, Masaryka alebo Hlinku by sme nemali posudzovať, akoby slovenská politika stále žila spormi martinského centra s hlasistami alebo spormi medzi čechoslovakistami a autonomistami. Skôr ich treba vnímať v ich historickom kontexte a s vedomím, že väčšina politických koncepcií je dočasná a po istom období ich vystriedajú také, ktoré lepšie zodpovedajú dobovým výzvam, aby aj tie napokon odvial čas.

Masaryk bol polovičný Slovák. Ponúkol slovenskému národu koncepciu, ktorá v istom čase mala istý zmysel, no neskôr sa ukázala ako príliš tesná vzhľadom na prirodzený rozvoj Slovákov a ich národné ambície. No to z neho nerobí nepriateľa slovenského národa alebo z pomenovania námestia po ňom „facku Slovákom“.

Príklad z Maďarov

V zaobchádzaní s dejinami by sme si mali brať príklad z Maďarov v tom zmysle, že oni za svoju považujú ktorúkoľvek osobnosť histórie, ktorá sa hoci len obtrela o Uhorsko – či už to bol v skutočnosti Slovák, alebo Chorvát. My sme schopní z národného panteónu vyobcovať aj osobnosti, ktoré sa k Slovákom explicitne hlásili, no mali pre nich trošku inú koncepciu než hlavný prúd národného hnutia.

Práve príklad Masaryka ukazuje, že sa tým dobrovoľne oddeľujeme od zdroja zaujímavých myšlienok, ktoré by mohli byť podnetné aj pre súčasnosť. Lebo myšlienkový svet prvého prezidenta ČSR nebola len otázka, či sú Slováci národ alebo vetva československého národa.

V Masarykovi nachádzame veľa prekonaného či hodného polemiky (vrátane jeho zbytočne polarizujúcich protikatolíckych postojov, rôznych ľavicovo-pokrokárskych úletov či nešťastných personálnych rozhodnutí ako Beneš a Šrobár), no nájdeme v nich aj skutočné zlaté hrudky múdrosti.

Napríklad Masarykov pozoruhodný spis Jak pracovat?. Toto nadčasové dielo je lepšie a hlbšie než rôzne moderné manažérske príručky. Vzniklo z poznámok, ktoré si z Masarykových prednášok na univerzite robil jeden jeho študent a po prvýkrát ho publikoval na pokračovanie práve slovenský časopis Hlas v rokoch 1898 až 1899.

Intímnym a zároveň komplexným náhľadom do Masarykovho života i názorov zo slovenskej perspektívy je tiež kniha Anny Gašparíkovej-Horákovej U Masarykovcov. Autorka – Slovenka z martinskej národne orientovanej rodiny – bola osobnou archivárkou prezidenta, žila v najbližšom okruhu Masarykovej rodiny, a táto práca sú vlastne jej denníkové záznamy z Lán, Topoľčianok či ďalších miest...

Slovenský postoj k Masarykovi by nemal byť nekritický. Byť aj k nemu kritický je v skutočnosti „masarykovský“ postoj. No v tej kritike treba rozlišovať, za čo Masaryk objektívne mohol, čo urobil zle a čo zas dobre a kde slúži len ako zástupný symbol pre všetky nedostatky štátu, ktorého bol zakladateľom.   

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo