Otcovi (Michal Chuda)

Otcovi (Michal Chuda)

Báseň ku Dňu otcov.

Michal Chuda
Otcovi

Kalendár na stole takmer splýva so stenou,
len číslice si ustavične hovoria svoje
a poháňajú nás.

Dnes napísať pár riadkov bratovi,
nezabudnúť vybrať letenky
(ach, koľkokrát sa pozeráme
na seba a na veci akosi príliš zhora!),
a zajtra, zajtra myslieť na otca...

Tak ako pred rokom (a koľký raz už!)
posedí chvíľu na priedomí
s hlavou omotanou pavučinami babieho leta
a pozrie sa na svoje stvrdnuté ruky,
na prsty, ktoré mu pokrútila reuma.

Ako ťažko mi je veriť,
že jeho prsty, vždy hladné po dreve,
zastanú teraz na polceste...

Zajtra mu ďalší rok
zohne hlavu bližšie k zemi.
Prázdnym dvorom preletí vietor,
hodí mu k nohám zožltnutý list.

Mne sa len zdá, že mu píšem báseň.
V skutočnosti však behám bosý
po strnisku
a každé slovo ma dvojnásobne bolí.

Otec môj (dnes ti v básni môžem trochu tykať),
kam ti mám priložiť skorocel,
na ktorú ranu skôr?

Zvlhnutými očami, ktoré ti skalpel
oslobodil od zákalu
(nie, len nežiť vtme, vravieval si,
tá nás raz aj tak celých obostrie,
keď obkľúči nás úzkosť smrteľná!),
pozeráš na opustené bocianie hniezdo,
čo z elektrického stĺpa civie do nášho dvora.
Jesenný vietor na jeho raždí vyludzuje clivé melódie,
len tak popamäti –
uleteli lastovičky z notovej osnovy
drôtov...

Bocianie hniezdo ako gramofónová platňa
krúti sa nad hlavou
a otec pod jesenným slnkom
spomína na prežité roky,
chrumkavú kôrku žuje.

Mama prejde dvorom k rozvraveným sliepkam,
zaškrípe stará bránka,
orech sa zachveje
pod krídlami ukrákaných vrán.

Padajú orechy do stíchnutého humna,
október rozostrel striebornú rosu.
Mráz je už na dostrel. Strom vyšiel
víťazne z poslednej zimy a dáva všetko.
Padajú orechy...
Dvorom sa rozlieha rázny zvuk
mužských rýmov.
Na vetvách rozmarne zívajú šupky
jak prázdne zátvorky
po slove, ktoré už dozrelo...

Ty si vždy, otec, hovoril bez zátvoriek,
vravel si len to podstatné,
tvoja reč bola priama.

Zbieraš orechy,
ťažko sa zohýnaš k zemi.
Tvoje stvrdnuté prsty cítia dotyk jadra.


Na dnešnú nedeľu, keďže je Deň otcov, som vybral svoju báseň Otcovi. Je zo zbierky Tiché svetlo (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1987, edícia Kruh milovníkov poézie, ilustroval Igor Rumanský, graficky upravil Ľubomír Krátky).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo