Medzi Západom, Ruskom a islamom - Gruzínsko

Keď uvažujeme o Európe, málokedy do nej zahrnieme aj krajiny na Kaukaze. Vlastne pri úvahách o našom kontinente akoby sme zabúdali na väčšinu jeho krajín, národov a kultúr.

Často sa zameriavame iba na veľké štáty západnej Európy a zvyšok sa ocitá v hmle nášho nepoznania. Ak vieme málo o krajinách ako Fínsko, Bulharsko, Portugalsko či Bielorusko, o ktorých hovoríme, že sú tiež Európou, čo nás spája s krajinami Kaukazu?

Keď som v detstve, tak ako mnohí z nás, prechádzal prstom po mape a sníval o dobrodružstvách a diaľavách, jedným z miest, kam som chcel zavítať, bol Kaukaz. Oblasť ležiaca tak blízko, že ju nazývame okrajom nášho domova – Európy a predsa taká neznáma a vzdialená, že jej obyvatelia zvláštnych mien a zvykov vystupovali v rozprávkach Tisíc a jednej noci.

Pri ceste niekam do zahraničia (alebo hoci aj ďalej od svojho chotára) vždy stojí za to zistiť niečo o svojom cieli. Znamená to nielen dozvedieť sa čosi o tom, kam mierime, ale hlavne o tom, čo si naša krajina, náš kultúrny okruh o nej myslia, ako ju vnímajú.

Kníh o Gruzínsku, či o širšom priestore Kaukazu nie je na Slovensku veľa a obvykle je to preklad zahraničných prác, teda sprostredkovaná informácia. Z tých zmienok sa však Gruzínsko zdá ako v mnohom idylická krajina vínnej révy, kde Iáson kedysi ukoristil zlaté rúno. Územie hrdých ľudí na okraji dvoch svetov: kresťanstva a islamu, ktorí väčšinu svojich dejín strávili snahou prežiť.

"Krajina rýchlo prijímajúca mnohé liberálne reformy a túžiaca po príslušnosti k Západu. Na druhej strane trestne stíha ikonu svojej prozápadnej orientácie – exprezidenta, dnes utečenca Michaila Saakašviliho. Aké je teda Gruzínsko?"

Zdieľať

Môj rýchly dojem zo slovenských novín je, že ide o krajinu rýchlo prijímajúcu mnohé liberálne reformy a túžiacu po príslušnosti k Západu. Krajinu, kde sa ľudia rýchlo naučili po anglicky a ešte nezabudli po rusky, ale patriť túžia jednoznačne na Západ.

Na druhej strane je to ten istý štát, ktorý trestne stíha ikonu svojej prozápadnej orientácie – exprezidenta, dnes utečenca Michaila Saakašviliho. Aké je teda Gruzínsko, kam patrí, kam chce smerovať?

Hrdá jazyková neznalosť  

Keďže Gruzínsko leží skutočne na okraji Európy, bližšie k Teheránu ako k Bruselu, je pre našinca najpravdepodobnejším vstupom do krajiny letisko v Tbilisi. Letisko veľmi pripomína to v Bratislave. Je relatívne malé a nedávno rekonštruované.

Ešte jednou vecou pripomína Bratislavu, ale tentoraz tú z konca deväťdesiatych rokov – z letiska do mesta nejde žiadna verejná doprava. Pokiaľ neviete, koľko má stáť cesta, preplatíte niekoľkonásobne. Ďalším povedomým faktom, nám známym už skoro z bájnych deväťdesiatych rokov je, že taxikár vie po anglicky alebo po rusky iba toľko, aby pochopil, kam treba ísť a koľko zaplatiť.

Inak je rezistentný aj na pochopenie pár konverzačných otázok o počasí. Keď som túto historku spomenul svojim hostiteľom, všetci vyzerali veľmi prekvapení a tvrdili, že to musela byť zvláštna výnimka, lebo v Gruzínsku vedia po anglicky a po rusky skoro všetci. Bol som v Gruzínsku niekoľkokrát a reakcia taxikárov na moje otázky i hostiteľov na moje rozprávanie bola vždy rovnaká.

S ruštinou je to lepšie v prípade strednej a staršej generácie. Ak viete po rusky, treba hľadať starších taxikárov, je tam výrazne vyššia šanca dohovoriť sa. Inak správanie hostiteľov a ich popieranie neznalosti angličtiny alebo ruštiny zo strany taxikárov a vlastne veľkej časti ľudí do tridsať rokov bolo pre mňa zvláštne. Ešte aj na mnohých weboch propagujúcich Gruzínsko bolo uvedené, že skoro všetci vedia po anglicky a po rusky.

Keď som o tom hovoril s cudzincami dlhodobo žijúcimi v Gruzínsku, iba sa smiali. Gruzínci sú hrdý národ s bohatou tradíciou na pomedzí Orientu a Európy a nikdy nepriznajú, že niečo nevedia. Hrdosť na ich dejiny je vraj kľúčom k ich súčasnému správaniu. O pravdivosti tohto výroku som sa mohol presvedčiť ešte niekoľkokrát.

Nové sklamané Gruzínsko 

Tbilisi je krásne mesto. Netreba tam hľadať nič z turistických miest Európy, hoci už aj tam prenikli kaviarne so sedením na chodníku, umelo vyzerajúce zrekonštruované ulice s predraženými prevádzkami, kde Gruzínca nájdete len s lupou.

Keď chcete zažiť pravé Tbilisi, treba ísť večer do starého mesta, ktoré postupne mizne. Prejsť sa uličkami, kde v malých obchodíkoch predávajú ovocie, cigarety alebo iné drobnosti. Tento svet sa postupne stráca, rovnako ako zmizli veľké, všetkými farbami hrajúce a kakofóniou šumiace tržnice. Vláda Michaila Saakašviliho ich nechala odstrániť a zároveň zakázala činnosť drobným predajcom na uliciach s cieľom viac sa podobať Západu.

"Keď chcete zažiť pravé Tbilisi, treba ísť večer do starého mesta, ktoré postupne mizne. Prejsť sa uličkami, kde v malých obchodíkoch predávajú ovocie, cigarety alebo iné drobnosti."

Zdieľať

Túžbu ponášať sa na Západ cítiť všade. Nie je nová. Hlavná výstavná tepna mesta – ulica Šota Rustaveli je odrazom tejto túžby z prelomu 19. a 20. storočia. Dnes tú ulicu považujeme za krásnu, hoci zrejme na začiatku 20. storočia vyzerala ako prázdny, nedávno vybudovaný prezidentský palác obludne sa týčiaci nad mestom.

Palác je pre mnohých Gruzíncov pripomienkou sklamaných nádejí, korupcie a zneužívania moci Michailom Saakašvilim. Muž, ktorého k moci vyniesla nádej revolúcie ruží, skončil ako symbol toho, proti čomu bojoval.

Hrdý národ

Gruzínsko je starobylá krajina. Keď som o vzniku ich národa diskutoval s ich poprednými historikmi a archeológmi, tvrdili, že Gruzínci tu boli minimálne už okolo roku 1000 pred Kristom. Keď som namietal, že moderné národy začali vznikať iba nedávno, tak celú západnú koncepciu etnogenézy vysmiali s odkazom, že čo platí v Anglicku, dá sa len ťažko aplikovať na Gruzínsko. Prípadne, že takouto aplikáciou by sme prišli k záveru, že gruzínsky národ vo význame uvedomelého spoločenstva sa ešte len tvorí.

Mnohé z ich argumentov dávali zmysel a rozumel som, že títo muži pravidelne prednášajú na popredných univerzitách Západu. Každopádne, len ťažko môžem uveriť, že gruzínsky národ je tu 3000 rokov. Takéto presvedčenie je však na gruzínskych univerzitách značne rozšírené a je súčasťou ich vlastnej predstavy o sebe a neskrývanej národnej hrdosti.

Krajina pod Elbrusom je jedna z najstarších kresťanských zemí na svete. Názory na presný rok prijatia kresťanstva ako štátneho náboženstva sa líšia. Stalo sa tak nie neskôr ako v roku 327. Mnohé krajiny s pietou spomínajú svojich „apoštolov“.

V prípade Gruzínska je to svätá Nino. Náhľady na jej pôvod sa rôznia, panuje však zhoda v tom, že prišla do Gruzínska cez Arménsko ako veľmi chudobná a aby mohla kázať kresťanstvo, vyrobila si kríž z halúzok vinnej révy, ktoré spolu zviazala prameňom svojich vlasov.

Takto stvárňovaný kríž je jedným zo symbolov Gruzínska. Misia tejto svätice priniesla ovocie. Do konca 4. storočia bolo celé Gruzínsko kresťanské a kresťanstvo je dodnes hlavným náboženstvom napriek mnohoročnej islamskej či zoostrijskej nadvláde.

Ťažké vzťahy s Ruskom

Gruzínske kresťanstvo reprezentuje hlavne Gruzínska ortodoxná cirkev. V mnohom sa liturgicky líši od pravoslávia, ktoré poznáme my. Je zážitok prechádzať Gruzínskom a na hrebeňoch hôr vidieť ich majestátne starodávne chrámy opradené príbehmi ako vystrihnutými zo starých orientálnych rozprávok.

Katolíci tvoria v Gruzínsku iba drobnú minoritu. V samotnom hlavnom meste sú len dva katolícke kostoly. Cirkev vedú poľskí preláti, ale postupne silnie množstvo gruzínskeho kléru. Upadá aj počet praktizujúcich Poliakov, ktorí ešte pred pár rokmi tvorili významnú časť tbiliskej katolíckej menšiny.

Gruzínska bohoslužba je zážitok svojimi zvláštnymi melancholickými spevmi a tiež tým, že skutočne sa nedá nič rozumieť. Nezachytávate žiadne známe slovo, ale na druhej strane vďaka jednotnosti liturgie sa cítite súčasťou spoločenstva.

„Prečo nás Rusi vyháňajú na západ? Prečo nás vháňajú do rúk Američanom? Nemáme s nimi nič spoločné. S Rusmi sme si podobní, sú pravoslávni ako my, naše duše sú spriaznené.“

Zdieľať

V gruzínskych dejinách sa striedali obdobia nezávislosti a rozkvetu – ako za vlády kráľa Dávida IV. a kráľovnej Tamary v 11. až 13. storočí – a obdobia vnútorných bojov a okupácie. Usídliť sa na Kaukaze znamená žiť na pomedzí veľkých ríš: Peržanov, Rimanov, Byzantíncov, Turkov, Rusov. Tí všetci bojovali o nadvládu nad týmto územím a niekde medzi nimi sa snažili prežiť malé tu žijúce národy.

Dejiny Kaukazu v mnohom pripomínajú dejiny strednej Európy: nepatríme úplne ani na západ, ani na východ, ani na sever, ani na juh. Sme v niečom podobní všetkým a s nikým nie sme rovnakí. Osudom je nájsť spôsob, ako vyjsť s mocnými susedmi a pritom nestratiť samých seba. Zrejme toto je základom gruzínskej hrdosti. Sú na mieste už veľmi dlho a zatiaľ prežili všetky impériá, ktoré im chceli vládnuť.

Už viac ako dvesto rokov čelia Gruzínci hrozbe ruskej imperiálnej politiky. V krajine žije do 10 percent príslušníkov rusky hovoriacej minority. Približne rovnako veľká časť populácie žije v Rusku a posiela domov peniaze.

Bez Rusov sa na Kaukaze žiť nedá, ale život s nimi je ťažký. Téme vzťahov Ruska a Gruzínska sa nedá v tejto zemi vyhnúť. Krajina neovláda celé svoje územie. Južné Osetsko a Abcházsko sú formálne nezávislými ruskými satelitmi.

Ruské vojská môžu byť v Tbilisi v priebehu pár hodín. Vždy keď sme o tom hovorili, videl som v očiach Gruzíncov nesmierne poníženie, ale aj nepochopenie. „Prečo nás Rusi vyháňajú na západ? Prečo nás vháňajú do rúk Američanom? Nemáme s nimi nič spoločné. S Rusmi sme si podobní, sú pravoslávni ako my, naše duše sú spriaznené.“

Krajina na križovatke

Istá popularita Ruska v krajine stále pretrváva. Je podporovaná aj pochopením, že Rusko sa len tak hneď nestratí. Raz jeho moc zmizne, tak ako zmizla moc Ríma, Konštantínopolu, Bagdadu či Isfahánu. Teraz je však tu a je nutné s ním žiť.

Gruzínske dejiny ostatných dvadsiatich piatich rokov sú nešťastné. Prvý prezident Zviad Gamsachurdia je vnímaný ako dobrý človek, ktorý však nebol dobrým politikom a krajinu priviedol k občianskej vojne a stratil Abcházsko.

Eduard Ševarnadze znamenal stabilitu po turbulentných rokoch. Niekedy sa však stabilita zmení v zahnívanie. Zahnívanie vynieslo k moci Michaila Saakašviliho, na západe vzdelaného mladého reformátora. V Gruzínsku chcel napodobniť veľký skok súdruha Maa, len iným smerom. V niečom uspel, v mnohom zlyhal. Dnes je doma trestne stíhaný a robí prezidentského poradcu na Ukrajine, ktorá ho odmieta Gruzínsku vydať.

"Gruzínci sa nikdy nestanú takým Západom, akoby ich zem ležala na brehoch Atlantiku. Musia nájsť svoju cestu tak, ako ju našli ich predkovia, a vyvažovať vplyvy v prostredí, kde žijú."

Zdieľať

V roku 2008 sa Gruzínsko nechalo vtiahnuť do konfliktu o Južné Osetsko, ktorý sa skončil vojenskou katastrofou. Krajina je uväznená v zamrznutom konflikte, z ktorého sa nevie dostať. Vzdať sa Abcházska a Južného Osetska je politická samovražda pre akéhokoľvek politika v Gruzínsku. Nárokovať si ich znamená žiť minulosťou.

Gruzínci stoja na križovatke. Stále sú silno vrastení do minulosti a tradícií. Tie žijú hlavne v horských odľahlých regiónoch. Na druhej strane je sovietska minulosť v gruzínskej spoločnosti silno prítomná a potrvá ešte dlho, kým ju nové udalosti odplavia. Popri tom žije nové západoeurópskymi a americkými vzormi „šmrncnuté“ Gruzínsko. Keď cudzinec prechádza cestami a necestami krajiny, akoby navštevoval rôzne svety, ale stále je to to isté Gruzínsko.

Krajina, podobne ako Slovensko, musí žiť s tým, čo jej bolo nadelené, a nesnívať o nemožnom. Gruzínci sa nikdy nestanú takým Západom, akoby ich zem ležala na brehoch Atlantiku. Musia nájsť svoju cestu tak, ako ju našli ich predkovia, a vyvažovať vplyvy v prostredí, kde žijú.

Michal Považan
Autor je spolupracovník Postoy.sk, pôsobí na Univerzite Komenského v Bratislave.

Ilustračné foto: flickr.com (licencia CC)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo