Čo komu tí Francúzi urobili? Taká krásna krajina a takí nešťastní ľudia!

Čo komu tí Francúzi urobili? Taká krásna krajina a takí nešťastní ľudia!

Flickr.com/le roncier

Francúzsky týždeň si človek nemusí užiť iba v Lidli. Môže napríklad zájsť na komédiu Čo sme komu zase urobili a prečítať si nového Houellebecqa.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Táto dvojkombinácia filmovej komédie a drásavého Houellebecqa, na prvý pohľad možno absurdná, celkom dobre funguje. Začnime najprv tou jednoduchšou záležitosťou, teda láskavou komédiou. Možno ste videli v kine alebo v televízii prvý diel Čo sme komu urobili?Bol to veľký úspech, a tak logicky prišlo pokračovanie.

Letmý opis základnej situácie v prvej časti pre tých, ktorí netušia, o čom je reč: Claude a Marie Verneuilovci sú francúzski patrioti, praktizujúci katolíci, ľudia z vyššej strednej vrstvy a žijú v malom francúzskom mestečku. On je spolumajiteľom notárskej kancelárie, ona svoj život venovala výchove štyroch dcér a domácnosti. Vo svojom mestečku patria medzi vážených občanov, majú krásnu vilu so záhradou a sú predstaviteľmi klasického francúzskeho životného štýlu, ktorý je hodné obdivu.

Dcéry vychovali konzervatívne, ale po odchode do Paríža sa to trochu rozsypalo. Každá dcéra si našla etnicky odlišného partnera – žida, Číňana, Araba, černocha. Dej prvej časti stál na tom, ako sa títo staromilskí Francúzi vyrovnajú s novou situáciou. Zaznelo pritom veľa politicky nekorektných sentencií, ktoré si diváci užívali. Filmári si ich mohli dovoliť, lebo záver je morálne poučný, ale vôbec nie dôležitý.

Druhý diel je trošku bizarnejší. Síce starnúci, no stále šarmantný otec rodiny Claude nestratil nič zo svojho nekorektného humoru. A hlavne stále si ponecháva presvedčenie, že žije v nádhernej krajine, kde sa dá prežiť dobrý život. Utvrdili ho v tom aj cesty po svete. Niežeby túžil po cestovaní, svoju vlasť opustil len z povinnosti navštíviť krajiny a rodiny svojich zaťov. No Claudovo úprimné a hrdé presvedčenie o dokonalom Francúzsku nezdieľajú jeho dcéry a už vôbec nie jeho zaťovia.

Židovský zať, žiaľ, nenapĺňa stereotypy a vo svojom podnikaní je neúspešný aj smiešny. Arabský zať, advokát, zúfalo túži po klientele pozostávajúcej z rodených Francúzov. Namiesto toho musí dookola zastupovať moslimské ženy, ktoré chcú používať pri kúpaní burkini. Mierne úlisný čínsky bankový úradník zas trpí pocitom, že ho stále niekto ponižuje, a cíti permanentné ohrozenie. No a černošský zať, herec, nevie rozbehnúť svoju kariéru, dostáva iba miniroličky a zvyčajne hrá drogového dílera.

Štyri etnicky zmiešané rodiny dospejú k rovnakému záveru, že Francúzsko už nie je bezpečná krajina, neponúka možnosti na realizáciu a nechcú v nej vychovávať svoje deti. Dokonca aj manželky, klasické Francúzky, rýchlo uveria tomu, že život v Paríži nestojí za veľa. A  riešenie? Odchod – do Číny, Alžírska, Indie, Izraela. Dá sa tomuto príbehu veriť? Možno aj hej. Teda nedá sa celkom veriť tomu, že život v takej Číne či Alžírsku bude lepší, ale dá sa uveriť tomu, že títo mladí ľudia -- vždy dokonale oblečení, obývajúci luxusné byty a používajúci drahé autá -- uverili chimére.

Samozrejme, happy end na konci je dojímavý. Radi na chvíľu aj zaslzíme. Ale je naozaj úľava vedieť, že nikto nás nenúti celkom uveriť tejto selanke. Zdieľať

Príbeh však nie je veľmi dôležitý. V podstate sa hrá o to, že Claude a Marie nechcú prísť o rodinu, a tak využijú všetky možnosti, aj tie finančné, aby si mladých udržali pri sebe. Riešenie spočíva v tom, že dobrý život sa dnes naozaj nedá viesť v Paríži. Tú šancu ponúka iba vidiek, síce trochu upadajúci, ale stále príjemný, pokojný a plný netušených možností. Samozrejme, happy end na konci je dojímavý, rodina je spolu, starí rodičia môžu každý deň objať svoje vnúčatá a mladé rodiny tu našli svoje šťastie. Radi na chvíľu aj zaslzíme. Ale je naozaj úľava vedieť, že nikto nás nenúti celkom uveriť tejto novej selanke.

Sú to teda iba falošné ilúzie? Nevadí, veď do kina chodíme aj kvôli nim! Ale v tomto prípade sa do kina nechodí kvôli ilúzii, ale najmä kvôli naozaj vtipným a  politicky nekorektným žartíkom, ktorých pôvodcom je najmä staromilský Claude. Filmári si túto nekorektnosť môžu dovoliť, lebo veď morálne poučenie na konci je jasné a pre liberálne Francúzsko môže byť nadmieru spokojné. Nechýba dokonca ani čerstvo uzavreté homosexuálne manželstvo, ani neškodný imigrant z Afganistanu ubytovaný v záhradnom domčeku. Všetko je, ako má byť. Diváci napokon posolstvo filmu vôbec nemusia riešiť, stačí, že sa uvoľnene zasmejú a popustia svoj pretlak, keďže podobné nekorektnosti sa na verejnosti slušným ľuďom, ktorí nepatria k nejakej krajnej pravici, netolerujú.

Keď je však divák z kina doma, možno zistí, že ten odkaz filmu je v niečom znepokojujúcejší. Kľúčovými postavami filmu totiž nie sú zaťovia, ktorým sa nedarí, pôsobia skôr ako karikatúry a ani od nich veľa nečakáte. Kladnou a kľúčovou postavou je iba čerstvý dôchodca Claude a jeho žena Marie. Prežili krásny život, vytvorili dobré manželstvo, patria do miestnej komunity. V malom mestečku si Claude vybudoval úspešnú notársku kariéru, manželia vlastnia pôvabnú vilu so záhradou či skôr parkom. Zachovali si aj svoju vieru, ktorá zjavne dáva ich životu ešte iný rozmer (ani komická postava farára to neprekryje, akosi to už ku komédiám patrí). Claude a Marie sú vyrovnaní, šťastní a úspešní ľudia a napokon len na nich ostane riešenie života dcér a zaťov. Dokážuto  vďaka svojim peniazom, vplyvu, úcte v komunite, ako aj dôvtipu a láske k svojej rodine. Dokážu však v budúcnosti niečo také ich dcéry a zaťovia?

Je o Francúzsku známe, že dostať sa do strednej triedy, či nebodaj vyššej vrstvy, tu nie je len vecou pracovitosti, talentu, odhodlania, ale je  aj vecou príslušnosti k istej triede, rodinných kontaktov, zázemia, dobrého pôvodu. Poznám Slovákov, ktorí sa po novembri 1989 usadili vo Francúzsku a  nadávali na túto nepriepustnosť či skostnatenosť francúzskeho spoločenského systému. Ale keď sa, aj vďaka rodinám svojich manželov či manželiek vo Francúzsku naozaj usadili, vychovali tu deti, stali sa tiež zástancami tohto systému. Jeho zotrvačnosť je teda dosť značná. A fakt, že je pôvod, rodina či postavenie rodičov vo Francúzsku stále dôležité, ukazuje aj táto láskavá komédia. Predstava, že by sa do tejto vrstvy dostal ten neborák imigrant z Afganistanu, ktorý je vraj profesor, je taká neskutočná, že ani filmári nič také nepredstierajú a nechajú ho radšej v záhradnom domčeku.

No niekomu nepomôže k šťastnému životu vo Francúzsku ani dobrý pôvod či bohatstvo. Poďme na Michela Houellebecqa, autora slávneho románu Podvolení. Ten popiera všetky klišé o Francúzoch, ktorí si vedia užívať život. Vlastne celkom to nepopiera, lebo jeho hrdina aj v stave totálneho zúfalstva a permanentného smútku potrebuje dobré jedlo a kvalitný alkohol. Houellebecqova nová kniha Sérotonín má aj isté autobiografické črty, a hlavný hrdina je opäť raz čistý zúfalec. (Aké prekvapenie!) Štyridsiatnik, blížiaci sa už viac k päťdesiatke, ktorému nevyšlo v živote nič – ani vzťahy, ani rodina, ani kariéra. Svoj život bez práce a rodiny bezcieľne dožíva po hoteloch a kaviarňach, bez existenčných problémov, keďže mu zostalo slušné dedičstvo po otcovi. A kto bol jeho otec? Notár v malom francúzskom mestečku, ktorý sa vypracoval do vyššej strednej triedy. Matka sa starala o rodinu a manželstvo rodičov bolo až také šťastné, že ich syn na to spomína s istým druhom žiarlivosti. A túto veľkú lásku dokonca ani smrť nerozdelila.

Vráťme sa na chvíľu späť k tej láskavej komédii a šarmantného Clauda. Takže toto sú základy starého dobrého Francúzska? Malé mestečko, stredná trieda, katolícky kostol, otec notár alebo niečo podobné, matka v domácnosti, deti, k tomu dom so záhradou a slušný finančný vankúš. Tá láskavá komédia ponúka zopakovať tento scenár – teda odísť z veľkomesta na vidiek a vrátiť sa ku klasickému životného štýlu. Nihilista Houellebecq túto ilúziu, že záchrana sladkého Francúzska sa odohrá na vidieku, dokonale rozbíja.

Aj jeho hrdina po tom, čo ukončí posledný zúfalý milenecký vzťah a dá výpoveď na ministerstve poľnohospodárstva, odchádza na istý čas na vidiek. Spomína, rekapituluje život, trpí, hľadá bývalé lásky, berie lieky, popíja, nakupuje humus a hľadá ubytovanie, v ktorom sa dá fajčiť. O tej idylke na francúzskom vidieku sa najviac dozvieme, keď Houellebecqov hrdina navštívi svojho jediného priateľa.

Je to muž zo slávnej francúzskej aristokratickej rodiny, ktorí po škole odhodil možnosti urobiť biznisovú kariéru a rozhodol sa pre poctivé farmárčenie. Jeho rodina vlastní obrovské pozemky, a preto spolu s odhodlanou manželkou investovali do kráv, maštalí a technológií. Vďaka cestovnému ruchu chceli ešte obnoviť nejaký ten rodinný zámoček. Výsledkom je čistá katastrofa. Tragickejší koniec si hádam ani nemožno predstaviť, ale nebudeme ho prezrádzať. Môžeme iba skonštatovať, že istý podiel na katastrofe tohto aristokratického farmára má Európska únia, kvóty na mlieko, ako aj istý pianista. Houellebecqov hrdina na francúzskom vidieku nenachádza nič pozitívne, vidí iba rozpadnuté vzťahy, rezignovaných ľudí, úchylov, slobodné matky, opíjajúcich sa nešťastníkov. A tak sa vracia do Paríža, ktorý je predsa len lepšou základňou pre osamelé existencie.  

Samozrejme, francúzsky nihilizmus má vždy aj svoj šarm a humor. Nemôžu chýbať nekorektné poznámky, ktoré kadekoho vtipne urážajú. Napríklad: „Akoby mohol byť Holanďan xenofób? Však tie slová si protirečia. Holandsko ani nie je krajinou, je to jedna veľká firma.“ Alebo: „Vtedy ešte neexistoval program Erazmus, ktorého cieľom bolo uľahčiť sexuálne styky medzi európskym študentstvom.“ Alebo: „... neznášal som Paríž, mesto zamorené ekologicky uvedomelými malomeštiakmi... možnože som toho v živote veľa nespravil, ale aspoň som prispel k zničeniu planéty,“ hovorí Houellebecqov hrdina, ktorý uvedomelo sabotuje triedenie odpadu a jazdí zásadne na dieslovom SUV.

Pritom kedysi v mladosti si na poľnohospodárskej fakulte vybral ekologickú špecializáciu, záležalo mu vraj na trvalo udržateľnom rozvoji, ale po pár rokoch praxe rezignoval, jeho úmysly vraj vždy prevalcovali záujmy voľného trhu. Aspoň si svoje opustenie kariéry takto zdôvodňuje. Vzdal to naozaj dokonale, akoby až s istým pôžitkom. Prestal veriť v spravodlivosť vo svojej krajine, prestal veriť, že jej zákony slúžia všeobecnému blahu a pre Európsku úniu používa slovo (s prepáčením) štetka. No a potom je tu ešte fajčenie. Náš hrdina musí za svoje právo na cigaretu zvádzať urputný boj v každom hoteli. Napokon vedie guerillovú vojnu, teda v hotelovej izbe vždy ako prvé vymontuje detektor dymu. Neskôr vzdá aj na tento boj a kúpi si garsónku.

Čo sa týka rodiny, toto nášmu chlapíkovi naozaj nevyšlo, hoci mohlo. Keby v istom veku dokázal pochopiť jej zmysel, prijal pravidlá manželského spolužitia, vzdal sa náhodných mileniek a nepodviedol ženu, s ktorou sa tá rodina založiť dala. Dnes sa už teší iba z toho, že opustiť rodinu vo Francúzsku nie je trestný čin a dokonca ani opustiť milenku. A úplne ho nadchne, že existuje aj právo – byť dobrovoľne nezvestný. Och, aká úľava, pre západného muža v strednom veku a v toxickom vzťahu bez príbuzných a priateľov!

Ale keďže sme vo Francúzsku, dokonca aj v situácii totálneho osobnostného úpadku a postupujúcej psychickej choroby, vždy záleží na tom, či pijete dobrú značku vína a vydarený ročník a či je v blízkom obchode na výber aspoň osem druhov humusu. Na štýle a štýlovosti záleží. Nemôžete pritom neoceniť skvostnú vetu: „Jesť plody mora osamote je hraničná skúsenosť, ani Françoise Saganová by ju nedokázala opísať, také je to extrémne.“

Záver prekvapí aj tých, ktorí veria biblickému príbehu, aj tých, ktorí ho považujú za báchorku. Posledné odseky sú o Bohu, ktorý sa o nás stará a myslí na nás v každej chvíli. Zdieľať

Čítať Houellebecqa je literárny zážitok, ak nemáte sklon k depresii, nihilizmu, nemáte práve za sebou ťažký rozchod alebo ak nie ste priveľmi prudérny. Lebo – tak ako vo francúzskych filmoch (s výnimkou romantických rodinných komédií), aj tu je veľa sexu rôzneho druhu a jazyk týkajúci sa pohlavných orgánov je fakt tvrdý. Ale zároveň dodajme prekvapujúci detail: zoofilný vzťah tu nepestuje rodený Francúz, ale Japonka.

Posledná milenka nášho hrdinu pochádza z bohatej japonskej rodiny, oficiálne prišla do Paríža preto, aby tu akože upevňovala kultúrne kontakty, organizovala výstavy, ale v skutočnosti navštevovala najmä sexuálne večierky najbrutálnejšieho typu. A na svoj snobský život využívala peniaze starnúceho francúzskeho mizantropa, ktorého antidepresíva vyradili zo sexuálneho života. Odpornejšiu ženskú hrdinku nájdete asi ťažko. Pre japonských čitateľov to nebude ľahké čítanie. Ale Japonci vlastne radi páchajú rôzne sebapoškodzovacie úkony, takže možno bude u nich táto kniha napokon bestsellerom.

Koniec knihy je nekonečná bezútešnosť a zúfalstvo. Až sa vám už – aj napriek skvostnému literárnemu štýlu – nechce čítať ďalej. Už to priam fyzicky bolí. Neustále od knihy odbiehate, raz po kávu, raz po tyčinku (niekto možno aj po antidepresíva). Ale ak to nevzdáte, napokon ste radi. Záver knihy vás prekvapí.

Nepatrí sa prezrádzať konce kníh, tak iba naznačím. Houellebecq v pár riadkoch diagnostikuje, čo je za spackanými životmi jeho generácie. Generácie, ktorá podľahla duchu doby, teda ilúziám o osobnej slobode, voľnom živote, nekonečných možnostiach. Prispôsobili sa a nechali sa zničiť.

Ale to nie je úplný záver. Ten ešte len príde a dovolím si tvrdiť, že prekvapí rovnako tých, ktorí veria biblickému príbehu, aj tých, ktorí ho považujú za báchorku. Posledné odseky sú o Bohu, ktorý sa o nás stará a myslí na nás v každej chvíli. A ešte to nie je všetko. Príde aj veta: „A dnes rozumiem Kristovmu pohľadu...“ Nedokončím ju radšej, lebo už tieto citáty sú trošku žurnalistickým hriechom.

Možno to vyzerá tak, akoby sa po tých vyše dvesto stranách (z ktorých minimálne štvrtina pripomína pornografiu) z Houellebecqa stal misionár či evanjelizátor. Isto by sa to nám, ľuďom okolo Postoja, páčilo. Ale radšej to nenazvime nijako a zhrňme: Čítame dvesto strán o pekle, ktoré tu na zemi, v sladkom Francúzsku prežíva dobre zabezpečený, atraktívny, vzdelaný a múdry muž. Jeho peklo je autenticky hrozné. Takže vás neprekvapí, keď tento nešťastník na konci svojej cesty pátra po niečom, čo ho síce z tohto pekla nevyslobodí, ale aspoň mu pomôže dať jeho utrpeniu nejaký zmysel. A kde ho asi má hľadať chlapec vychovaný kedysi dávno na francúzskom vidieku?

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravideľne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo