Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento.
Ďakujeme!
Pavol, keď sme sa pred asi desiatimi rokmi spoznali, bol si na významnom poste v zahraničnej farmaceutickej firme. Mal si slušný príjem, vplyvný post, silné postavenie, pôsobil si ako veľmi úspešný muž. Dnes si – z vlastného rozhodnutia – všeobecný lekár na vidieku. Koľko si mal vlastne rokov, keď si sa rozhodol radikálne zmeniť kariéru?
To rozhodnutie dozrievalo. Mal som asi 47 rokov, keď som začal uvažovať, čo ďalej. Uvedomoval som si: táto práca ma super živí, ale už ma nenapĺňa. A svoju povinnosť postarať sa o rodinu som si už splnil. Áno, aj splatenie hypotéky prispelo k tomu, že som pocítil voľnosť: už môžem robiť, čo chcem.
Prečo ťa už nenapĺňala práca vo farmaceutickom priemysle?
Moja robota bola riadiť ľudí, pracovať so zdravotnými poisťovňami, ministerstvom, parlamentom. To ma živilo. Ale to, čo ma bavilo, bolo pomáhať vďaka peniazom farmaceutickej firmy konkrétnym ľuďom alebo spoločenstvám. Založili sme na to špeciálny fond. Venoval som mu veľa času. Keď fond zrušili, bol to jeden z motívov, prečo odísť.
Najprv si skúsil iba vymeniť firmu. To nestačilo?
Stal som sa šéfom vo firme, ktorá sa venuje detskej výžive. Myslel som si, že to bude iné.
Nebolo?
Máš prachy, postavenie, ale pýtaš sa: som spokojný? Trápil som sa, už som ďalej nemohol a vtedy mi napadlo: „Paľo, však ty môžeš byť všeobecniar!“ a vtedy mi to dokliklo. Toto chcem.Zdieľať
Bolo to veľmi podobné, tá mentalita neúprosnosti, dravosti a menšej ochoty zdieľať úspech s tými, ktorým sa až tak nedarí. Nenapĺňalo ma to. Máš prachy, postavenie, ale pýtaš sa: som spokojný? Nebol som spokojný sám so sebou. Rozmýšľal som, čo budem robiť. Trápil som sa, už som ďalej nemohol a vtedy mi napadlo: „Paľo, však ty môžeš byť všeobecniar!“ a vtedy mi to dokliklo. Toto chcem. Sebe a rodine som pred mnohými rokmi sľúbil, že sa do medicíny vrátim. Tak som späť.
Také jednoduché to zase nebolo. Vyštudoval si síce medicínu, ale aby si mohol robiť všeobecného lekára, potreboval si atestáciu. Koľko si mal rokov, keď si skladal túto skúšku?
Päťdesiat.
Bol si tam najstarší?
Ďaleko najstarší.
Čudovali sa ti spolužiaci?
Počudovanie som tam necítil, skôr rešpekt – voči šedinám, plešine a neviem voči čomu všetkému.
Fungovala ti ešte pamäť pri učení sa?
Pamätal som si. V tomto ma Pán Boh obdaril, nikdy som nemal problém s pamäťou, ale hlava už funguje inak ako v minulosti.
Ako inak?
Nezapamätáš si úplne všetko. Ja som mal v mladosti takmer fotografickú pamäť. Zapamätal som si z učebníc aj tie najdrobnejšie písmenká. Teraz si zapamätám esenciu, dôležité veci, ktoré mi pomôžu v praxi.
Skončil si lekársku fakultu s titulom Summa cum laude. Chcel si robiť medicínu ísť hneď do biznisu?
Ja som sa pre medicínu rozhodol na matematickom gymnáziu, po ťažkej havárii na motorke, mal som 17 rokov. Na medicíne som päť rokov pracoval na záchranke, úrazovke, ARO. Chcel som robiť medicínu, pomáhať. Aj ja, aj moja žena sme skončili školu s červeným diplomom. Robotu sme si hľadali spolu, prešli sme asi pätnásť nemocníc a dostali sa do Trstenej. Ja na interné a Silvia na pľúcne. Tri roky som robil lekára.
Nebavilo ťa to?
Naopak, veľmi ma to bavilo, ale potreboval som sa postarať o rodinu. Brali sme sa s manželkou na škole, nemali sme nič, teda okrem dvoch bicyklov. Bývali sme v zdravotnom stredisku v jednej miestnosti, v prerobenej gynekologickej ambulancii. Malá kuchynka, sprcha, bez šance na byt, bez šance na čokoľvek. Trpelo tak moje ego, moja hrdosť, moja potreba postarať sa o rodinu. Vtedy bol boom farmaceutických firiem, tak som si povedal, že skúsim. Angličtinu som ovládal, tak ma hneď prijali a po roku poslali do Rakúska do klinického výskumu nového inzulínu. Po roku som sa vrátil na Slovensko, robil som medicínskeho riaditeľa a potom ma vyslali do Spojených štátov, presťahovali sme sa v roku 2001.
Amerika, stredozápad, žili sme v Indianapolise. Je to taká miliónová dedina. Ľudia sa k nám správali dobre, milo, priateľsky. A keď sa pri reštrukturalizácii vo firme prepúšťalo, z nášho dvanásťčlenného tímu sme zostali traja.Zdieľať
Po útokoch na Dvojičky?
Áno, boli sme už v Amerike. Ja som bol 11. septembra 2001 na kongrese vo Viedni. Asi štyri dni som sa nemohol vrátiť za svojou rodinou a bál som sa o ňu.
Čo si vlastne v Amerike robil?
Robil som v centrále jednej spoločnosti na celosvetových klinických a marketingových stratégiách. Prvý rok na liekoch na schizofréniu. Mal som marketingovú pozíciu pre celý svet. Spájal som klinické dáta s liekom, ktorý bol v tom čase na trhu najlepším liekom proti psychóze. Druhý rok som bol v onkologickom tíme a plánovali sme klinické štúdie pre lieky na rakovinu pankreasu a močového mechúra.
Nebol si tam v pozícii druhoradého človeka z Východu?
Nie. Amerika, stredozápad, žili sme v Indianapolise. Je to taká miliónová dedina. Ľudia sa k nám správali dobre, milo, priateľsky. A keď sa pri reštrukturalizácii vo firme prepúšťalo, z nášho dvanásťčlenného tímu sme zostali traja.
Vrátil si sa aj s rodinou po dvoch rokoch na Slovensko. Prečo?
Firma si ma vypýtala naspäť, lebo mňa akoby „vlastnila“ stredoeurópska filiálka. A akútne ma tu potrebovali.
Chcelo sa ti vrátiť?
Neriešil som to. Tak to bolo, tak to malo byť. A v konečnom dôsledku som spokojný.
Neriešil si, do akej krajiny sa v roku 2003 vraciaš? V tom čase tu bola druhá Dzurindova vláda, podpredsedom vlády bol Jirko Malchárek a Pavol Rusko.
Nie, to som neriešil. Všetci sme sa tešili, že odišiel Mečiar. Bol som v tomto pozitívny. Pre mňa bolo dôležité, aby moja rodina bola v bezpečí. A Slovensko je jedna bezpečná, dobrá a bohatá časť sveta. A za tým si stojím. Samozrejme, môžeme byť lepší ľudia, môžeme mať lepšie manažovanú politiku, ale keď to posudzuješ z väčšej perspektívy, tak žijeme v dobrom štáte, ktorý si možno nevieme úplne najlepšie spravovať, ale tá chyba je iba v nás.
Pre mňa bolo dôležité, aby moja rodina bola v bezpečí. A Slovensko je jedna bezpečná, dobrá a bohatá časť sveta. Žijeme v dobrom štáte, ktorý si možno nevieme úplne najlepšie spravovať, ale tá chyba je iba v nás.Zdieľať
Vrátil si sa v čase, keď korupcia bola všade. A spájala sa aj s farmafirmami. To si vnímal?
Keď si dnu vo farmafirme, je to trošku iné. A ja som sa vrátil po dvoch rokoch z iného prostredia.
Vtedy sa riešilo najmä to, že farmafirmy uplácali lekárov rôznymi bonusmi, výletmi, kongresmi, aby predpisovali ich lieky.
Určite to vtedy tak bolo. Dnes je už kongresová turistika úplne pasé. Ale nemám pocit, že by sme sa my vo firme správali nejako korupčne. Dúfam, že si nedávam nejaké klapky pred oči. Hoci možno sme niečo mohli spustiť aj my, napríklad keď sa menili inzulíny zo živočíšnych na ľudské, ktoré sú čistejšie a majú menšie množstvo nežiaducich účinkov, tak vtedy, aby sme mali istotu, že sa zmena udeje rýchlejšie, sme dávali lekárom počítače. Tvárili sme sa, že pomáhame zdravotnému systému. Bola to korupcia? Neviem.
Nepramenila teda tvoja nespokojnosť z takýchto praktík vo farmabiznise?
Nie. Ja som spretrhal svoje väzby na farmauceutický priemysel najmä preto, že mi už prekážali niektorí ľudia, s ktorými som mal spolupracovať. Niektorí z nich mohli mať bližšie k takýmto aktivitám.
Možno si mal šťastie, že si robil v americkej a potom v britskej spoločnosti. Bol si aj šéfom Slovenskej asociácie farmaceutických spoločností. Boli rozdiely v prístupe firiem?
Vo vzťahu ku korupcii? Bol to veľký rozdiel. Ale ono ani tak nezáležalo na tom, kde sídli centrála firmy, ale kto v daný moment riadil firmu na Slovensku alebo kto mal na starosti tento región. Ako veľmi bol „ambiciózny“ a kam siahala jeho ochota zainvestovať a urobiť čokoľvek, aby dosiahol svoje.
Často sa platilo za to, že doktor predpísal liek, a za každé balenie platili zástupcovia firmy doktorovi nejakú sumu peňazí. A tvárilo sa to navyše ako klinická štúdia. To bolo neakceptovateľné.Zdieľať
Prečo ste prijali Etický kódex farmaceutického priemyslu na Slovensku?
Lebo niektoré veci už boli neakceptovateľné.
Napríklad?
Platenie za konkrétnu preskripciu. Často sa platilo za to, že doktor predpísal liek, a za každé balenie platili zástupcovia firmy doktorovi nejakú sumu peňazí. A tvárilo sa to navyše ako klinická štúdia. To bolo neakceptovateľné.
Dialo sa to v masovom meradle?
Obávam sa, že hej.
Mohol mi teda lekár predpísať liek, ktorý by som ani nemusela užívať, ale pre doktora to bolo výhodné?
Mohol. A to sa deje aj teraz. Na Slovensku sa predpisuje zbytočne veľa liekov. Najmä starí ľudia užívajú veľké množstvo liekov, o ktorých vzájomnej interakcii vie len ten Najvyšší.
Farmabiznis je zvláštna oblasť podnikania – na jednej strane mu prirodzene ide o zisk, na druhej strane robí výskum a vyrába lieky, ktoré nám zachraňujú životy. Ako ho posudzovať? Aby sme boli spravodliví.
Na Slovensku sa predpisuje zbytočne veľa liekov. Najmä starí ľudia užívajú veľké množstvo liekov, o ktorých vzájomnej interakcii vie len ten Najvyšší.Zdieľať
Tá spravodlivosť je v tom, akú pridanú hodnotu prináša pre ľudí. Tá hodnota však musí byť preverená časom a praxou, založená na dôkazoch. Príklad: pre mňa dnes, z postu vidieckeho doktora, je šokujúce vidieť, aká je cena za niektoré „inovatívne“ alebo aj naozaj inovatívne lieky. Väčšina farmaceutických gigantov dnes investuje do biologickej liečby. Neviem, či tie klinické výhody ospravedlňujú cenu. Či je pomer cena – výkon adekvátna.
Tvoj názor?
Je to individuálne. Zvyčajne neadekvátne. Drvivá väčšina týchto liekov neprináša adekvátnu hodnotu ani systému, ani pacientom. Do istej miery tam cítim citové a emočné vydieranie ľudí a zdravotného systému. Celé to je zvyčajne zastrešené termínom inovácia a nenaplnená potreba pacientov.
V televíznych správach často vidím srdcervúce príbehy ľudí, ktorým poisťovňa odoprela zaplatiť drahú liečbu. Všetci diváci sme vtedy na strane pacienta.
Ja by som bol veľmi pozorný. Samozrejme, treba prejaviť súcit a adekvátne pomôcť ľuďom v núdzi. Ale je tu aj pohľad z inej perspektívy: Koľkí pacienti sa dnes nedostali k odborníkovi? Napríklad k pľúcnemu lekárovi, lebo je preťažený alebo mu nezaplatia poisťovne? Koľko relatívne mladých ľudí dnes dostalo infarkt, porážku. Len mediálne je to menej atraktívne. Ale je to život ako iný – a náklady napríklad na liečbu chronickej obštrukcie pľúc sú nižšie, navyše je liečba etablovaná a môže pacientovi predĺžiť život viac ako biologická liečba niektorého onkologického pacienta, ktorú navyše dostane v terminálnom štádiu.
Nechcem relativizovať hodnotu života. Ale mnohokrát to nie je správne komunikované. Mali by sme hovoriť napríklad o tom, koľko pacientov dnes nie je dobre liečených na hypertenziu, zomierame preto na porážky, infarkty. Teraz som niekde zachytil, že jedna génová liečba stojí dva milióny. Otázka je, či toto majú hradiť systémy.
Majú?
Mám pocit, že keď bolo vo farmapriemysle viac lekárov, bol tam silnejší pocit, že je to viac ako biznis. V súčasnej dobe sa do riadiacich funkcií dostávajú ľudia, ktorí majú zvyčajne iba biznis skúsenosti.Zdieľať
Ja som si vo farmafirme povedal, že toto už nechcem, keď prišla liečba hepatitídy C. Bolo to asi pred štyrmi rokmi a jedna americká spoločnosť si za to účtovala stovky tisícok dolárov alebo eur. A to sa mi zdalo – vzhľadom na veľký počet pacientov – už za hranou. Jasné, farmafirmy majú svojich akcionárov, chápem, chcú mať zisk, ale tlačiť na maximum? To by dokázalo položiť zdravotné systémy. Nie je v tom už nič farmaceutické, to je len biznis. Našťastie, prišla konkurencia a cena za liečbu dramaticky klesla.
Hovoríš o dileme: dáme milióny na záchranu jedného pacienta alebo radšej zaplatíme stovkám ľudí s vysokým tlakom poriadne vyšetrenia?
Ja nemám problém, aby išli na záchranu jedného pacienta aj milióny. Ale množstvo liekov, ktoré prišli na trh a tlačia sa aj cez mediálne výstupy do úhrad, operujú iba s dátami fázy III.
Čo to znamená?
Teda nemajú ešte dáta z fázy klinickej praxe – fáza IV. My o tých liekoch nevieme až toľko, aby nás to oprávňovalo dať ich širšiemu počtu pacientov. A teraz nehovorím iba o ich bezpečnosti, ale aj o účinnosti. Až účinnosť v reálnom živote lomené cena mi povie, aká je nákladová efektivita. Ale my ich pustíme do systému. Až potom sa niekedy snažíme získať ďalšie informácie a niekedy ani to nie.
Čiže púšťame do systému aj lieky, o ktorých účinnosti ešte tak veľa nevieme?
Áno. Keď vieme s istotou, že daný liek ľuďom pomáha, rozumieme tomu, že firmu stál niečo jeho výskum, že očakáva aj zisk, veď nie sme naivní, nech ho má. Ale nech je to rozumná miera zisku. Ľudia vo farmaceutickej firme by mali mať v tomto zmysle vnútornú (etickú) kontrolu. Ale oni sú pod tlakom, tak ju často už nemajú. Mám pocit, že keď bolo vo farmapriemysle viac lekárov, bol tam silnejší pocit, že je to viac ako biznis. V súčasnej dobe sa do riadiacich funkcií dostávajú ľudia, ktorí majú zvyčajne iba biznis skúsenosti. A potom sú indoktrinovaní firmou, aké je všetko etické, ako sú tu pre pacientov. A ja sa opýtam: a kedy ste vy videli pacienta? Kto je pre vás pacient? Je pre vás pacient dôležitý iba vtedy, keď potrebuje váš liek, ktorý stojí toľko a toľko? A ako tento liek zapadá do kontextu celkovej medicíny?
Hnevá ma, že sa moji pacienti nedostanú včas k odborným lekárom. Ja mám pritom k dispozícii lieky, ktoré pokrývajú asi 95 percent ich ťažkostí. Zdieľať
Čo ťa teraz najviac hnevá, keď si už zase lekárom?
To, že sa moji pacienti nedostanú včas k odborným lekárom. Nielen v regiónoch na strednom či východnom Slovensku chodia ľudia v noci stáť do radu pred ambulanciou odborného lekára. Aj tu v Pezinku. Ja mám pritom k dispozícii lieky, ktoré pokrývajú asi 95 percent ťažkostí pacientov. Tešil by som sa, keby som mal viac kompetencií a viac času. Aby som sa mohol pacientom viac venovať, to by bolo pre mňa aj intelektuálne výživnejšie.
Koľko si mal dnes pacientov?
53 a to bol dnes pokojný deň. Časť z nich si bola iba po predpis na lieky. Ale aj to je interakcia, ktorá ti zabráni, aby si sa venoval skutočnej medicíne. Priemerne mám za deň 50-70 ľudí.
Všeobecných lekárov je málo, najmä v menej atraktívnych regiónoch, ako je taký Poltár. Tvoj syn študuje medicínu. Ostane na Slovensku?
Asi nie. Odporúčam mu ísť von, aby sa naučil dobrú medicínu. Nech je z neho dobrý doktor. A odporúčam mu, aby sa potom vrátil. To by som si prial najviac. Ale ešte niečo k tomu Poltáru. Žneme to, čo sme si zasiali. Všetci na to kašľali. Všetci ministri, a zažil som ich zopár, žijú iba pre daný moment, sú pod tlakom svojich politických šéfov, a popritom si často riešia ešte svoje biznisy a svoje vlastné existencie. A teraz je už zle. Fakt neviem, čo bude.
Frustruje ťa to, že máš denne priemerne 60 pacientov?
Som z toho unavený. Koľko času mám potom na pacienta? A môže byť medzi nimi možný infarkt, takže moja pozornosť by mala byť pri každom pacientovi vysoká. Ale to nie je možné pri toľkých pacientoch. Ako začínajúci doktor rozmýšľam, ako toto vyriešim, ako to zvládnem.
Priemerne mám za deň 50-70 ľudí. Koľko času mám potom na pacienta? A môže byť medzi nimi možný infarkt, takže moja pozornosť by mala byť pri každom pacientovi vysoká.Zdieľať
Tušíš ako?
Selektujem tých, ktorí sem nemusia chodiť každý týždeň, s ktorými môžem komunikovať elektronicky a treba robiť aj telemedicínu. Hoci ja rád prehodím slovko s babičkami, pre ktoré je návšteva lekára dôležitá sociálna interakcia. A tá je rovnako dôležitá ako lieky.
Mnohí lekári sú už takí vyhorení, že netúžia počúvať pacientov.
Ja som bol vyhorený z inej roboty, takže ešte túžim počúvať pacientov. A keď budem z tejto roboty o desať-pätnásť rokov vyhorený, tak pôjdem do dôchodku. Mňa zatiaľ baví rozprávať sa s pacientmi, všetko im podrobne vysvetliť. Zatiaľ to nechcem robiť inak.
Do zmeny svojej kariéry si investoval veľa času aj peňazí, nepríde frustrácia, keď si povieš: prečo som odišiel z farmaceutického biznisu?
Nie, toto je už za mnou. Je vymaľované. Ale mne sa v ambulancii premelie veľa pacientov a z tých 50 pacientov ti môže 49 priniesť radosť, pozitívnu energiu, a jeden ti pokazí celý deň, týždeň... Vtedy je tam istá miera frustrácie. Chcem byť lekárom na vidieku, ale zároveň sa niečo vo mne pýta, či svoje predchádzajúce skúsenosti nechcem ešte využiť aj niekde inde.
Pamätám sa na legendárneho doktora, ktorého hral vo Vesničke mé střediskové Rudolf Hrušínsky. Ten doktor nebol bohatý ani práca asi nebola intelektuálne výživná, ale mal úctu vo svojej komunite. Cítiš ju aj ty, keď sa prejdeš tu po malom vinohradníckom mestečku?
Áno. A teším sa, keď mi pacienti povedia: Pán doktor, sme radi, že ste tu. Každý z nás chce byť ľúbený, obľúbený. Potrebujem mať vnútorne dobrý pocit.
Si veriaci človek. Pomohla ti viera v kritických momentoch, keď si sa rozhodol meniť svoju kariéru?
V tom medziobdobí, keď som sa hľadal, som sa veľmi trápil. Neviem, či som si tú zmenu vymodlieval, ale viera mi v tom prerode veľmi pomohla.
Foto: Pavol Kováč
Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!