Monika Vrzgulová: Odkedy sa zaoberám holokaustom, nemám žiadne ilúzie o ľuďoch

Výskumníčka z Etnologického ústavu SAV Monika Vrzgulová vedie aj Dokumentačné stredisko holokaustu. 

Bola súčasťou tímu historika Maroša Borského, ktorý udalosti okolo petržalského tábora skúmal a pripravil výstavu Engerau – zabudnutý príbeh Petržalky, ktorá bude od konca mája do októbra prístupná v Židovskom komunitnom múzeu v Bratislave.

Počas štyroch mesiacov na konci vojny v ňom zahynulo zhruba päťsto ľudí - najmä maďarských Židov a osôb odsúdených na nútené práce. Zaoberá sa však aj spôsobom, ako spoločnosť takéto témy dokáže spracovať. 

Ako sa Slovensko s touto smutnou minulosťou vysporiadalo?

Po oslobodení Bratislavy komisia vyšetrovala vraždenie, exhumovali do 500 tiel z masového hrobu. Identifikovali niektorých, existuje správa, kde sa konštatuje, na čo zomreli, ako telá vyzerali.

Nezachovali sa kartotéky väzňov, ale miestny petržalský hrobár, ktorý ich pochovával, sa volal Leopold Prepelica a ten komisii odovzdal doklady niektorých mŕtvych. Jedni zomreli prirodzene, iní boli zastrelení alebo ubití, poznáme identitu iba niektorých. Spolu vieme mená do 50 ľudí.

Koľkým sa podarilo prežiť?

Niektorí vypovedali aj na súde, ďalších sa podarilo vypátrať v Maďarsku v 60. rokoch. Ale nevieme, koľko ich presne prežilo.

Existujú však svedectvá iných ľudí, ktorí týchto väzňov z Engerau stretli počas transportu, a hovorili, že boli v hroznom stave, na pokraji smrti.

Za to boli zodpovední ich dozorcovia. Ich úlohou bolo, aby väzni pracovali, nemali ich týrať. Zišli sa tam však zjavne takí, ktorým to robilo dobre.

Jeden z mála zachovaných dokumentov väzňov.

Petržalským táborom sa však po vojne viac zaoberali v Rakúsku, prečo?

Jeden z dozorcov sa vo Viedni po vojne prihlásil a udal svojich kolegov. Povedal, že bol svedkom vraždenia zo strany dozorcov počas pochodu smrti z Petržalky. To spustilo vlnu ľudových súdov s dozorcami z toho tábora od 1945 do 1954.

Boli tam rozsudky smrti, dokonca aj ten, čo kolegov na začiatku udal, napokon dostal trest smrti. Je tam veľa impulzov na rozmýšľanie, čo tá doba urobila s ľuďmi. Dokázali najprv urobiť také veci, potom na to nazerať inak... Sú to provokujúce otázky o tom, akí sme.

Čo si myslíte, čo ho k tomu viedlo, že to zverejnil?

Veľa z toho mohla byť osobná pomsta. Chcel niekomu urobiť zle. Musel o sebe vedieť, že sa na tom tiež podieľal. Možno to bola aj túžba očistiť sa.

Holokaust je príkladom hraničnej situácie, v ktorej sa človek ocitne aj bez svojho zavinenia. Nejako sa začne správať a to vypovedá o tom, aké máme podvedomie a ako sa správame ako živočíšny druh.

Často ide nabok dobrá výchova, etika a civilizačný nános, lebo sme pod tlakom, trpíme, sme na smrť hladní, máme strach a potom sa správame inak ako obvykle. Ľudia o tom často nechcú počúvať, podvedome sa boja, že sa o sebe dozvedia niečo, čo sa im nebude páčiť.

Pamätník na bratislavskom cintoríne.

Prečo to Rakúšania tak exemplárne potrestali, boli takí dôslední alebo chceli si očistiť svedomie?

Do roku 1954 bolo Rakúsko rozdelené medzi spojencov a tie súdy sa konali vo Viedni, teda v sovietskej zóne. Pri vyšetrovaní boli prítomní zástupcovia sovietskej správy a Rakúšania sa tiež dlho vydávali za prvú obeť Hitlera.

V takejto atmosfére sa tie súdy odohrávali. Po odchode sovietskych vojsk z Rakúska sa to však zastavilo, dokonca zrušili paragraf, podľa ktorého týchto ľudí pôvodne súdili.

Aj v médiách sa vtedy veľa písalo, že Rakúsko sa už s vojnou vyrovnalo, že už stačilo. Neboli takí dôslední v potrestaní nacizmu ako v západnom Nemecku. Čo im však nemožno uprieť, je snaha o detailné zachytenie a vyšetrenie týchto udalostí.

K téme:
Holokaust v Petržalke - pracovný tábor Engerau

Zdieľať

Odsúdili niekoho aj v Petržalke?

U nás bol súdený jediný človek, zrejme etnický Nemec z Petržalky. Dostal pri odchode väzňov z Petržalky za úlohu odviezť na cintorín ľudí, ktorých špeciálne komando povraždilo pred nastúpením na pochod smrti.

Mal ich odovzdať hrobárovi a dohliadnuť na ich pochovanie. Zistil však, že jeden človek to prežil. Oni ich už ani nestrieľali, iba ich mlátili. On ho teda potom umlátil lopatou, stalo sa to pred dvoma svedkami. Bol s ním ľudový súd na Slovensku a dostal 25-ročný trest. 

Písalo sa o tom v tlači, diskutovalo sa o tom?

Hneď po vojne vyšlo aj niekoľko článkov v novinách, sú tam aj spomienky ľudí. V roku 1958 vznikol pamätník na cintoríne aj pamätná tabuľa na kine Iskra. Spomienkové podujatia však robili iba bratislavskí Židia, nebola to všeobecná téma.

Ešte v 70. rokoch si ľudia z Petržalky pamätali, že tam bol ten tábor, a ich výpovede sa objavili v niektorých prameňoch. Oni ich videli, ako chodili do práce s dozorcami.

Jeden z objektov bol aj na dnešnom Námestí hraničiarov.

Výmena obyvateľstva, odchod Maďarov a Nemcov po vojne a príchod nových obyvateľov, potom zbúranie celého priestoru a vybudovanie megasídliska, to všetko spôsobilo, že pôda bola pripravená na to, aby sa mohlo zabudnúť.

Zrejme aj preto, že väzni neboli z Bratislavy...

Zväčša to boli ľudia z Budapešti. Niektorí boli aj odinakiaľ, z celého Maďarska. Dokonca aj z časti južného Slovenska, ktorá vtedy patrila Maďarsku – mali doklady zo Sečoviec, z Levíc.

Čo s touto ťažkou minulosťou?

Veľa ľudí sa tým nechce zaoberať, majú plné zuby holokaustu a celej druhej svetovej vojny, lebo sa im to zdá strašne dávno.

Ja som etnologička a zaoberám sa tým, že každá takáto vypätá situácia hovorí o vzťahoch medzi ľuďmi. Tie tu máme stále, keď sa zhorší spoločenská situácia, zhoršia sa aj vzťahy, lebo ľudia sú už takí.

Starajú sa iba o svoje veci, zrazu „miluj blížneho svojho“ u mnohých až tak neplatí. Pre mňa to nie je ani dávno, ani preč, ale veľmi aktuálne. Všade na svete sa to deje, našťastie u nás nie je taká hraničná situácia.

Sú ľudia stále schopní toho, že vo svojej sebeckosti by v takejto hraničnej situácii schvaľovali zlo alebo si pred ním zakrývali oči? Napríklad voči Rómom alebo inak zmýšľajúcim ľuďom?

Experti sa zaoberali tým, ako identifikovať, keď sa v krajine chystá genocída nejakej skupiny. To má určitý postup, kroky a je to dlhodobý vývoj, môže to trvať roky.

Medzi prvé kroky patrí označenie nejakej skupiny spoločnosti za nežiaducu. Označuje sa výrazmi, ktoré ju odľudšťujú, že to vlastne ani nie sú takí ľudia ako my, vlastne si to zaslúžia, že sa k nim zle správame.

Väzni boli ubytovaní aj na povalách domov v lokalite, kde je dnes Panónska cesta.

Myslíte si, že sa to už na Slovensku deje?

Áno, vidíme, ako necitlivo hovoria politici alebo médiá o Rómoch. Je to skupina, ktorá má štruktúru rovnako ako Slováci alebo Maďari.

Hovorí sa však o nich ako o jednej rovnorodej skupine, šíria sa mýty, robia z nich strašiakov. Používajú sa označenia, ktoré používali aj nacisti ako hmyz, parazit na tele našej spoločnosti.

To tu už máme, máme prvý, ale už aj druhý krok. Tým je znecitlivovanie majoritnej časti obyvateľstva, keď sa im pripisujú črty, ktoré ničia empatiu voči nim.

Keď sa ľudí opýtame, povedia „tí Rómovia z osád nás len vyciciavajú, veď to ani nie sú ľudia, to sú zvieratá“. To je druhý krok, spolu ich je desať.

Sú ľudia zlí alebo len ľahostajní?

Nemám ilúzie o ľuďoch. Odkedy sa zaoberám touto témou, nemám žiadne ilúzie. Myslím, že ak by som sa dostala do problémov, ťažko by mi niekto pomohol. Ľudia sa radšej otočia, aby to nevideli, a to im ani nejde o život.

Jedna skupina je mlčiaca väčšina, ďalšia sa pridá, lebo z toho chce vyťažiť. A potom sú takí, ktorí sa pridajú z presvedčenia.

Čo s tým, ako ľudí zobudiť?

Je to ťažké, dnes majú ľudia dosť informácií z minulosti, ale nefunguje to tak, že by sa z nej poučili.

Od malička s nimi treba pracovať, aby z nich naozaj boli ľudia. Čo nás nimi robí, je práve empatia, pozitívny postoj k iným, vnímanie iného ako človeka.

Myslím, že priveľká váha sa v tom dáva na školy a málo na rodiny. Keď máme málo času na intenzívny vzťah s deťmi, potom to chýba. Lenže už my sme produktom určitého systému výchovy, takže je to ťažké. Nedá sa to vyriešiť za pár dní.

Ako možno deti učiť o takýchto ťažkých veciach?

Už od 90. rokov sa zaoberám holokaustom, robím prednášky na školách. Ale keď na strednej škole vidím, že z celej triedy ma vnímajú traja, tak som rada.

Sú tu aj ďalšie inštitúcie ako cirkev a podobne, ktoré majú kultiváciu človeka v náplni práce. Treba im hovoriť, čoho je človek schopný, že za zmenených podmienok sa začne správať inak, rozprávať sa o tom, pripravovať sa na to.

Deti sú rozmaznané, zaoberajú sa tým, či majú značkové topánky, nevedia si to ani predstaviť, že by sa takéto niečo stalo.

Pomohlo by nejaké múzeum, kde by mohli chodiť a vidieť, čoho boli ľudia schopní aj v tomto tábore?

Múzeum veľmi niet kde urobiť. Cieľom tohto projektu bolo identifikovať jednotlivé miesta podtáborov. Vidieť, kde sa nachádzali, ale tie miesta už neexistujú, napríklad tri boli tam, kde je dnes Incheba.

Výstava bude v Bratislave rok, potom pôjde do Rakúska. Ale chceli by sme osloviť petržalské školy, aby pátrali po ľuďoch, ktorí si to pamätajú, a zaznamenali ich pamäť, čo sa o tom dozvedeli.

Čo to prinesie Petržalke, ktorá sa považuje za anonymnú betónovú džungľu?

Petržalka si zaslúži preskúmať svoju minulosť. Keď je niekto inteligentný, mal by niečo vedieť o území, na ktorom žije.

Tým sa formuje vzťah k tomu priestoru a pretavuje sa do vzťahu k mestu. Začne mu záležať na tom, ako vyzerá. Bude sa oň starať, chcieť ho mať čisté, vážiť si ho.

Sú aj takí, ktorým to leží na srdci, ale väčšine ľudí je to úplne jedno. Potrebujú komunitné myslenie, to je jediná možnosť ako Petržalku zachrániť, inak sa ľudia zvlčia.

Peter Kremský

Foto: Illah van Oijen, Karol Belický a Peter Kremský

Archívny materiál: Slovenský národný archív

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo