Holokaust v Petržalke - pracovný tábor Engerau

Aj Bratislava mala svoj koncentračný tábor. Malý, roztrúsený, ale mala. V Petržalke, ktorá bola vtedy súčasťou nacistického Nemecka a na pár rokov sa nazývala Engerau.

Na jeseň 1944, keď už boli sovietske vojská na slovenských hraniciach, rozhodlo sa nemecké velenie vybudovať juhovýchodnú líniu zákopov a opevnení okolo Bratislavy.

Na prelome novembra a decembra preto zriadili pracovné tábory na jej výstavbu, kde sústredili ľudí z Budapešti, ale aj z iných maďarských regiónov.

„Boli to rasovo prenasledovaní ľudia alebo takí, ktorých poslali na nútené práce,“ vysvetľuje etnologička Monika Vrzgulová z Dokumentačného strediska holokaustu.

Bola súčasťou tímu historika Maroša Borského, ktorý udalosti okolo petržalského tábora skúmal a pripravil výstavu Engerau – zabudnutý príbeh Petržalky, ktorá bude od konca mája do októbra prístupná v Židovskom komunitnom múzeu v Bratislave.

K téme:
Monika Vrzgulová: Odkedy sa zaoberám holokaustom, nemám žiadne ilúzie o ľuďoch

Zdieľať

Holokaust medzi nami

„Do pracovného tábora v Petržalke priviezli najmä mužov z Budapešti. Mnohí z nich boli kresťania židovského pôvodu alebo ľudia, ktorí ani nemali kontakt so židovskou komunitou, ale zákony ich označovali ako Židov,“ hovorí Vrzgulová. Ich vek bol od 15 do 75 rokov a bola to sociálne rôznorodá skupina.

Nešlo o klasický pracovný tábor – oplotený areál s ostnatým drôtom. Využívalo sa šesť lokalít plus ošetrovňa, ktoré boli súčasťou dediny. Väzňov ubytovali v hospodárskych budovách ako stodoly, senníky, pivnice, povaly tovární alebo firemných budov.

Jedinou doteraz zachovanou lokalitou je maštaľ pri reštaurácii Leberfinger v sade Janka Kráľa na brehu Dunaja. Ostatné budovy zbúrali pri stavbe petržalských sídlisk.

Hostinec Leberfinger bola jedna z lokalít pracovného tábora.

Štyri mesiace, stovky zabitých

Väzni trpeli zlým ubytovaním, tvrdou prácou, krutou zimou a zlou výživou. Ich dozorcami boli navyše členovia SA (Sturmabteilung), čo boli podobné oddiely ako na Slovensku Hlinkova garda, polovojenská organizácia nemeckej strany NSDAP, vysvetľuje Vrzgulová.

Podľa nej mali zjavne sadistické sklony, robili s väzňami hrozné veci, vraždili ich. Celkovo bolo v tábore od 1700 do dvetisíc ľudí.

Nikto presne nevie, koľko ich v Petržalke zomrelo, ale v masovom hrobe pri stene cintorína v Petržalke sa po skončení vojny našlo do 500 tiel.

Tábor Engerau nakoniec existoval iba niekoľko mesiacov. Na Zelený štvrtok 29. marca 1945, iba týždeň pred oslobodením Bratislavy, velitelia dostali príkaz opustiť tábor a odviesť väzňov pešo do zhruba 20 kilometrov vzdialeného Bad Deutsch Altenburgu v dnešnom Rakúsku.

Tam po nich mala prísť loď a odviezť ich do koncentračného tábora v nemeckom Mauthausene. Nasledoval pochod smrti, ale ešte pred ním sa odohralo ďalšie vraždenie ľudí, ktorí sa naň nemohli vydať, pretože nemohli chodiť.

Nepomohol ani ochranný list apoštolskej nunciatúry.

„Zabíjali ich už v tábore, po celej ceste, všetko je zdokumentované,“ hovorí etnologička. „Čakali potom v Rakúsku asi deň na lode a tie ich zobrali do Mauthausenu. Mesiac pred koncom vojny. Bol to veľmi tragický príbeh.“

Peter Kremský

Foto: Illah van Oijen 

Archívny materiál: Slovenský národný archív 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo