Hra o druhej svetovej vojne Láskavé bohyne: Zlo sa trestá samo

Pre milovníkov divadla a histórie ponúka Činohra Slovenského národného divadla na svojich doskách krásny darček, ktorý sa veľmi hodí k príležitosti štátneho sviatku a zároveň 70. výročia konca 2. svetovej vojny (8. máj).

Inscenácia Láskavé bohyne v podaní režiséra Michala Vajdičku, ktorý za ňu získal aj „Dosky 2014“, síce už nie je nová, ale jej obsah určite nestráca na význame ani dnes. Hra desivo poukazuje na príčiny a okolnosti vzniku zrejme najobludnejšieho režimu, aký táto planéta vo svojich dejinách stvorila. Je zaujímavá najmä tým, že nevykresľuje iba utrpenie jeho obetí, ale aj vnútorné prežívanie jeho aktérov – radových občanov režimu hitlerovského nacizmu v rokoch 1933 – 1945, ktorí sa podieľali na jeho vzniku. Divákovi sa tak ponúka sonda do zohyzdenej duše a zmrzačeného vnútorného sveta „drobných“ nacistov, čiže ľudí strednej triedy vtedajšieho Nemecka. Ľudí ako my.

Dejová línia hry nás vedie do obdobia po roku 1942 po bitke pri Stalingrade, keď dovtedy neporaziteľná nemecká armáda začína prehrávať a strácať svoju vieru v „predurčené“ víťazstvo na ovládnutie sveta. Wehrmacht a cezeň aj domáca verejnosť je po otrasných zážitkoch zo Stalingradu prvýkrát konfrontovaná s neúspechom a obrovským utrpením, ktoré tam Nemci utŕžili. Wehrmacht odvtedy stráca pozíciu za pozíciou a začína ústup späť k Berlínu. Sebavedomie dovtedy iba víťaziacich vojakov dostáva štrbiny. Pribúdajú vojnové zranenia, choroby, zima a hlad; upadá nadšenie aj morálka vojska, mnohí vojaci sú psychicky traumatizovaní obrazmi živého pekla, ktoré zažívajú okolo seba a začínajú sa ozývať aj výčitky svedomia nad zverstvami, vykonanými na vojakoch, Židoch aj ostatných civilistoch.

Autori incenácie vykreslili javiskový príbeh dôstojníka SS Maximiliána Aueho ako príbeh slušného človeka, ktorý sa stal vrahom. Divákovi sa síce v náznakoch, ale zato veľmi živo ponúkajú historické súvislosti, za akých mohlo dianie v medzivojnovom Nemecku smerovať až k demokratickému zvoleniu Hitlera a roztočeniu celej špirály násilia, ktoré vyvrcholilo holokaustom Židov a všetkých „menejcenných“ ľudí, vojnou s celým svetom a snahou o jeho konečné ovládnutie pre „ubermensch“. Zverskosť podstaty celej ideológie sa prejavuje aj v tom, že sa vo finále neváha otočiť proti vlastným, ak sa stanú pre režim neužitočnými. Z navracajúcich sa frontových vojakov, ktorých stvárnil Jozef Vajda, sú ľudské trosky, ktoré museli na príkaz likvidovať nielen rasových nepriateľov, ale aj vlastných zranených nemeckých vojakov čoby nepotrebných „náhradných súčiastok.“

"Človek, ktorý sa najprv sám spustil, vykonáva zverstvo voči blížnemu a sám sa tak stáva horším ako zviera. Hra nám v priamom prenose zobrazuje vnútorné peklo jednotlivca, do ktorého sa konaním zla sám uzatvára."

Zdieľať

Cynickosť, naivitu a falošnosť vtedajšej nemeckej spoločnosti zase dokresľuje situácia krásnej mladej ženy Uny (Tatiana Pauhofová) a jej manžela (Marián Geišberg), ktorí si doma, v teplom Berlíne, užívajú život napriek tomu, že vojaci Wehrmachtu hladujú a zamŕzajú na východnom fronte. Smerom k Berlínu sa navyše začína približovať Červená armáda, na čo domáca propaganda reaguje zákazom šírenia informácií a Hitler povoláva do jeho obrany neplnoleté deti... Najviac ohavnými chvíľami hry sú prejavy tupého antisemitizmu v podaní bežnej strednej vrstvy (Richard Stanke, Alexander Bárta). V teórii rasovej nadradenosti si totiž nacisti našli svojho obetného baránka v podobe židovského obyvateľstva, ktorému navyše bolo čo zobrať. Antisemitizmus je zároveň posledným tmelom rozpadávajúcej sa nemeckej spoločnosti, ktorá už tuší svoju porážku, ruje sa o posledné zvyšky koristi, neváha cynicky použiť preživšie židovské deti ako svoje alibi a začína obracať kabáty na novú éru „po Hitlerovi“.

Autor hry Jonathan Littel ponúka divákovi vo svojich postavách zároveň ich psychologický vnútorný profil, osobnostné a rodinné patologické východiská, ktoré mohli viesť k tomu, aby sa neskôr, pri vhodnej príležitosti, prejavil ich charakter. Pokiaľ je v spoločnosti takýchto ľudí dostatok a zároveň chýba akákoľvek (Božia) morálka, v prípade ponuky sa títo ľudia bez problému zlomia a pridajú do služieb Diabla.

Esesák Aue (v podaní skvelého Ľuboša Kostelného, ktorý za postavu získal divadelné Dosky 2014) sa v závere hry sám pokúša analyzovať dôvody toho, čo sa v Nemeckej duši udialo a hľadá odpoveď, kto je za najzverskejšiu epizódu v dejinách ľudstva vlastne vinný. Uvažuje správne, keď uzatvára, že vinný je každý svojím dielom: od európskych mocností, ktoré nechali Nemecko po 1. svetovej vojne síce ponížené, ale ukrivdené, stále agresívne a neodzbrojené, navyše napospas vlastným problémom - najmä hladu a humanitárnej katastrofe. Aue sa o vinu správne delí s nemeckými voličmi, ktorí v demokratických voľbách zvolili Hitlerovu NSDAP a posadili psychopata do kancelárskeho kresla. Svoj diel viny nesú nemecké elity – lekári, genetici, profesori, šľachta, ľudia práva, spisovatelia aj umelci, ktorí Hitlerovi (prinajlepšom) málo oponovali a umožnili mu v dovtedy kultúrnom a civilizovanom Nemecku realizovať jeho šialené vízie. A nakoniec vojaci a esesáci, ktorí na povel dokonali špinavú prácu. Hrozivý, ale pravdivý je Aueho výrok: „Vy ste nás volili, aby sme my zabíjali, lebo vy ste nemali čo žrať!“

Najkrajším faktom, ktorý prináša divákovi isté zadosťučinenie, je skutočnosť, ako sa zhubná rakovina nacizmu a jeho skutkov prejavuje na samotných nacistoch. Ak ste si spolu so mnou mysleli, že sa na nich predvádzané zlo neprejavovalo a stávali sa vďaka úspechu a koristi šťastnými, tak sme sa spolu mýlili. Hra Láskavé bohyne dokazuje, že rakovina hriechu sa okamžite a spravodlivo podpisuje na dušiach a životoch tých, ktorí zlo vykonávajú. Človek, ktorý sa najprv sám spustil, vykonáva zverstvo voči blížnemu a sám sa tak stáva horším ako zviera. Hra nám v priamom prenose zobrazuje vnútorné peklo jednotlivca, do ktorého sa konaním zla sám uzatvára. Netreba zabúdať, že Hitlerovi ministri Goebbels a Himmler dokázali v závere vojny otráviť kyanidom svoje vlastné deti a sám Reichsfuhrer sa spolu so svojou milenkou Evou Braunovou „romanticky“ strelili do úst...

Desivá hudba Mariána Čekovského nás vedie až k poslednému zúčtovaniu Boha a esesáka Aueho, ktorý medzitým z frustrácie nad svojím nevydareným životom zavraždí sekerou vlastného otčima aj matku. Človek tak nakoniec ostáva navždy sám – bez Boha – len so svojím hriechom, bolesťou a vinou. Zlo sa naozaj trestá samo. Ale netešme sa predčasne. Esesák Aue sa s pohľadom upretým do hľadiska lúči konštatovaním: „Ja som síce vinný – vy nie – a to je dobre. Ale Vás nikto nenútil zabíjať ľudí - mužov, ženy aj deti. Keby ste však boli na mojom mieste, správali by ste sa rovnako. Lebo ja nie som horší človek ako vy – iba máte viac šťastia!“

Keď som po záverečnej klaňačke a standing ovation vyšiel otrasený z divadla von, chvíľu som pozoroval bezstarostne sa zabávajúcu mládež na nábreží pokojne tečúceho nočného Dunaja. Máme sa naozaj, naozaj stále veľmi dobre...

Peter Skladaný

Foto: snd.sk (Collavino)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo