Mám pocit, že začínam odznova

Mám pocit, že začínam odznova

Eva Čobejová. Foto: Andrej Lojan

Rozhovor s novinárkou Evou Čobejovou, ktorá prichádza do Postoja.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Novinárkou si už vyše tridsať rokov, písala si do rôznych médií – denník, týždenník, mesačník –, potom si bola dlhšie mimo a teraz prichádzaš do internetového denníka. Ako vnímaš mediálny svet na Slovensku?

Ja som bola teraz rok mimo médií, mala som zdravotnú pauzu. Mediálny svet sa tak rýchlo mení, že teraz mám pocit, akoby som začínala odznova, že už ničomu nerozumiem. Ale pokúsim sa o taký dlhodobejší pohľad, keďže si ho môžem už dovoliť: V 90. rokoch sa novinárska obec delila na promečiarovských a antimečiarovských novinárov, potom to bolo delenie na prodzurindovských a antidzurindovských novinárov, dnes je to delenie úplne iné. Za Fica a Smer tu nekope žiadne médium, proti Kotlebovi sú zase všetky mainstreamové médiá, to delenie prebieha inak. Zdá sa mi, že je to skôr delenie na liberálne a konzervatívne médiá. Takto vidím rozdiel aj medzi Denníkom N a Postojom.

To sú dve malé médiá, platí to aj na ďalšie médiá?
Nehovorím teraz o bulvári, rozhlase či televízii a ani o konšpiračných médiách. Ja mám rada názorovo vyhranené médiá, takmer vždy som v takých aj pracovala, preto sú dnes pre mňa relevantné najmä Denník N a Postoj.

Zmenila sa za 30 rokov postava novinára?

Áno, dakedy, keď som začínala, to bolo elitné povolanie, teda najmä novinári sami seba považovali za elitu. Nerobila sa pritom investigatíva ani analýza, práca novinára často spočívala v tom, že sa išlo na tlačovku či do parlamentu a mechanicky sa opísalo to, čo tam odznelo. Mnohí ľudia, ktorí dlho fungovali v komunistických novinách, ani po Novembri preto nedokázali kritizovať vládu. Dlho boli vlastne súčasťou moci a užívali si to.

Čo to znamená?

Že napríklad prišli do reštaurácie, vytiahli novinársky preukaz a všetci okolo nich skákali. Alebo sa dostali k nedostatkovému tovaru či lepším službám len vďaka tomu, že robili v médiách. Dnes si takéto výsadné postavenie užívajú možno televízne celebrity, ale určite nie ľudia, ktorí robia tú najdôležitejšiu novinársku robotu, teda investigatívci, analytici, špičkoví komentátori či reportéri. Títo ľudia nie sú celebrity ani nezarábajú veľa peňazí. Ale dobrý novinár má veľký vplyv, o tom niet pochýb.

Novinár a moc, to je veľká téma. V minulosti moc predstavovali najmä politici ako Mečiar a Dzurinda. Dnes je situácia iná, dnes mocou môže byť prevládajúca ideológia, niektoré hodnoty, prispôsobivosť určitým témam, veľký biznis či oligarchia. Niektorí bohatí ľudia majú na novinárov možno väčší vplyv ako ľudia s politickými funkciami.

Novinárska špička je dnes na Slovensku úzka skupina ľudí a zväčša nepodlieha bohatým ľuďom ani politikom. Sú to už sebavedomí ľudia, uvedomujú si svoj vplyv a vedia, že si musia udržať nezávislosť. Dnes majú aj bohatí ľudia aj politici z médií strach a nedokážu ich zničiť ani kúpiť si. Vidno to aj v prípadoch, keď sa Penta pokúsila zakúpiť médiá. Bol to neúspešný pokus. Ale zažili sme – a ja sa na to ešte dobre pamätám – aj mocenský pokus získať vplyv na médium (Mečiarovo ovládnutie Smeny). Ani toto nevyšlo. Smrť Janka Kuciaka navyše ukázala, akí dôležití sú dobrí novinári pre spoločnosť. Novinári sú dnes nezávislejší, silnejší aj vplyvnejší. Otázne je, či vedia dobre, teda zodpovedne narábať so svojím vplyvom. Stále sa to skôr učia. A robia aj chyby.

Prečo sú slovenské médiá do takej miery liberálne? Liberalizmus tu má slabšie spoločenské zázemie, ako je to na Západe, ale aj v Česku alebo v Poľsku.

Je všeobecne známe, že médiá prirodzene priťahujú najmä ľudí s liberálnymi  hodnotami. Za svoju novinársku prax som stretla málo praktizujúcich veriacich v médiách. Myslím si, že toto prostredie akosi odráža, možno až odpudzuje veriacich ľudí.

Prečo?

V novinách musíš byť občas zlý, musíš byť občas ako otravný hmyz či ako vyšetrovateľ, musíš písať texty, ktoré sú kritické, pre druhých nepríjemné, musíš vstupovať do konfliktov, musíš byť asertívny, dokonca je dobré, keď si drzý. A to sa niekedy veriacim ľuďom prieči. Ale tá asertivita či drzosť je mimoriadne dôležitá, samozrejme, aj ona má svoje hranice. Novinárstvo je spôsob života, hovorieval Karol Ježík. A ten spôsob života sa nie vždy dobre kombinuje s rodinným životom.

Vrátim sa ešte k tomu podliehaniu ideologickým módam. Nedávno prebehla v našich médiách malá diskusia o švédskej aktivistke Grete Thunbergovej, ktorá presadzuje zjavne nerealizovateľné, utopické preideologizované ciele. Robí to aj pochybným spôsobom – štrajk školákov. V celom mediálnom diskurze zaznelo iba málo kritických textov, napríklad od Petra Schutza či Martina Mojžiša, stredná a mladšia generácia liberálnych autorov o tom kriticky ani chvíľu neuvažovala. Prečo to tak je?

Asi to tak necítia, možno sú Gretiným počínaním úprimne nadšení. Môže to byť aj inak, že majú pochybnosti, ale nie sú ochotní ísť proti tomu trendu. Zažili by opovrhnutie, možno až lynč vo svojej sociálnej bubline. To chce naozaj silnú povahu a isté mentálne založenie, teda ľudí, ktorí sú ochotní ísť do konfliktu a ustáť ho. Peter Schutz aj Martin Mojžiš sú takéto sú typy, ktoré zvyčajne budia emócie, majú silný názor, vedia ho vyargumentovať a znášajú v pohode to, keď sú vystavení tvrdej kritike, dokonca až nenávisti. Takíto ľudia sú v redakcii cenní.

Je to len mentálny problém mladšej generácie? Veď skúsenosť nášho priestoru je, že máme mať opatrnosť až obavu z utópií, či už pochádzajú z Východu, alebo zo Západu.

Otázne je, či sa táto skúsenosť z čias komunizmu, ktorú dobre pozná Peter Schutz aj Martin Mojžiš, preniesla na mladšiu generáciu. Mám o tom pochybnosť, myslím si, že dnešní mladí ľudia z Bratislavy sa príliš nelíšia od tých z Paríža či Londýna. Bola som sa jeden piatok pozrieť na túto školskú demonštráciu na Námestí SNP.  Na jednej strane tam bolo naozaj veľa naivity, dokonca aj malé deti s transparentmi o globálnom otepľovaní, ktorému ešte ani nemôžu rozumieť. Na druhej strane som bola rada, že si mladí ľudia našli práve toto, aby mohli realizovať svoju túžbu po zlepšovaní sveta. Mladí ľudia túto túžbu prirodzene majú. Zdá sa mi, že je lepšie, keď zlepšujú životné prostredie, zachraňujú Zem, ako keby chceli bojovať za vládu robotníkov či proti súkromnému vlastníctvu. Naša generácia si zažila november 89, vtedy sme si svoju túžbu po zlepšovaní sveta užili, žijeme z toho dodnes, ale aj títo mladí potrebujú za niečo bojovať. Tak zachraňujú zemeguľu. Nechcem a nebudem sa im posmievať.

Aj keď je to utópia?

Koľko múdrych vzdelaných ľudí tu bojovalo aj za oveľa absurdnejšie utópie! A aj drastickejšími metódami. Za čo bojoval v 50. rokoch Ladislav Mňačko? Propagoval popravy triednych nepriateľov, lebo uveril utópii komunizmu.

To si k nim teda ešte kritickejšia ako ja.

Nechcem prirovnávať komunizmus k boju proti globálnemu otepľovaniu. Hovorím o tom, že mladí ľudia potrebujú za niečo bojovať a často je to aj niečo utopické. Niekedy je tá utópia hrozná, ako bol komunizmus, niekedy je skôr naivná. Ale naivita mi u mladých ľudí až tak nevadí.

Problém vidím v tom, ako sa správajú médiá a novinári. A keď tento naivný idealizmus mladých ľudí využívajú politici ako napríklad predseda Európskeho parlamentu Tajani, ktorý sa s Gretou stretol, tak médiá si nevšimli problém. Prečo sú tí novinári takí nekritickí? Veď oni by sa mali od tých detí líšiť.

Aj mne je smiešne, keď pred Gretou teraz poklonkujú politici. Tým škodia jej aj jej protestu. Robia z nej novú modlu. Médiá to spracovávajú podľa svojho presvedčenia, ale navyše je to vďačný mediálny obraz, ktorý sa čitateľom či divákom páči. Mladé dievča zachraňuje planétu. To na ľudí funguje a šíri to aj dôležitú pozitívnu energiu. Ale nemyslím si, že všetci novinári sú tým fascinovaní. Zoberme si situáciu na Slovensku. Veľmi kritické texty k tomuto hnutiu napísal Peter Schutz, Martin Mojžiš a ty v Postoji. To znamená, že traja vplyvní novinári napísali silné kritické texty. Vzhľadom na veľkosť slovenského mediálneho prostredia sa mi zdá, že to je dostatočné.

S tým vplyvom – to je dobrý vtip. Ja tú kritiku smerujem k stavu liberálnej mysle svojich rovesníkov a mladších – prečo nekriticky preberajú západoeurópsky pohľad a la Guardian, ešte dokonca aj fandia priznanej zmene slovníka, ktorým chcú tieto noviny formovať, až by som povedal manipulovať debatu o zmene klímy.

Ja si myslím, že títo novinári to jednoducho takto cítia a píšu to v súlade so svojím presvedčením. Tebe sa to môže javiť ako manipulácia či strašenie, ale z mojej skúsenosti novinári takýmto trendom jednoducho radi uveria a chcú byť ich súčasťou. Občas sa stane, že vytriezvejú.

Posledná otázka na túto tému. Spĺňajú aj napriek tomu dnes novinári požiadavku nezávislosti, o ktorej si hovorila?

To by museli byť úplne nezávislí aj od svojho presvedčenia. A to nie sme. Naozaj nepodozrievam novinárov ospevujúcich hnutie okolo Grety z cynickosti či manipulovania. Je v tom skôr podľahnutie atraktívnemu obrazu – dievča presvedčilo politikov, že treba spasiť zemeguľu. Je to trochu ako z rozprávky. A rozprávky máme všetci radi.

V politike žijeme dobu emokracie. A médiá sa zmenili až na pár málo výnimiek, sú táborové, neprebieha na nich polemika z viacerých uhlov. Je to v niečom nebezpečné?

To, že sú médiá táborové, je pravda. Ja som na to aj zvyknutá, takmer celú svoju kariéru som pracovala v „táborovom“ médiu. Nebavilo by ma robiť napríklad v spravodajskej agentúre, hoci si prácu dobrých agentúrnych novinárov naozaj vážim. Nemyslím si, že neprebieha polemika alebo žeby sa tie tábory navzájom nesledovali. My máme tú výhodu – a zároveň nevýhodu, že slovenský mediálny trh je taký malý, že ráno stačí pár minút na to, aby som získala prehľad, čo relevantné médiá zistili alebo tvrdia. Myslím si, že aj ľudia z Postoja čítajú Denník N alebo by mali, a dúfam, že N-kári si občas pozrú Postoj.

Novinári to možno niektorí robia, ale ich čitatelia skôr nie. Otázka je, kam ich takto organizované médiá vedú?

Tak tohto sa nebojím, poviem ti, čoho sa teraz najviac bojím ja. Že médiá už bude čítať iba malá skupina ľudí. Väčšina sleduje bulvár a hlúposti na sociálnych sieťach. Občas čistím mailovú poštu svojho otca a som šokovaná, akými nezmyslami je chudák zaplavovaný od svojich rovesníkov. A to hovoríme o starých ľuďoch, ktorí by mali mať životnú múdrosť. Minule napríklad vážne riešili, že vo Francúzsku vybuchla atómová elektráreň a médiá to zatajili. Alebo že Kisku nám sem za prezidenta dosadila americká mafia. Toto ma desí, nie „táborové“ médiá. A nehovorím o mladých ľuďoch, netuším, čo tí riešia na sociálnych sieťach. Dcéra ma na svoj FB nepustí, tak si môžem len domýšľať, čo sa rieši tam. Len dúfam, že je to iba niečo s globálnym otepľovaním, a nie s iným spôsobom vylepšovania sveta.

Dobre, ale do akej miery tento problém súvisí s tým, že médiá hlavného prúdu občas naozaj manipulujú s verejnými náladami? Ide o politickú korektnosť, ale aj témy bezpečnosti, ako bolo silvestrovské znásilňovanie v Kolíne, o ktorom sa zámerne nepísalo, osobitý prístup sa pestuje k islamu a podobne. Nie je to reakcia na tento problém?

Počkaj, myslíš si, že médiá „nehlavného“ prúdu nemanipulujú? Ja sa musím zastať médií hlavného prúdu, lebo tam ešte funguje nejaký editor, nejaké preverovanie informácií, vzájomná kontrola, istý profesionalizmus. Ale máš pravdu, že novinári občas chcú vidieť svet podľa svojich predstáv a vtedy manipulujú faktami. Občas je to aj z pohodlnosti či lenivosti. Určite som to neraz urobila aj ja a určite sa mi to ešte stane. Robíš to s dobrým úmyslom, máš pocit, že zlepšuješ svet, šíriš lásku, nádej, porozumenie, ale v konečnom dôsledku tým strašne škodíš. Len špičkoví novinári sa dokážu oslobodiť od svojich ambícií, predstáv a poctivo skúmať realitu. Preto to tak dopadlo aj v Nemecku, hoci pravda sa napokon aj tak ukázala a zahanbila „vylepšovateľov“ reality. Problém je aj nekritický pohľad na islam, novinári niekedy nechcú vidieť jeho problematické stránky, len aby nevzbudili odpor voči moslimom, ale aby šírili toleranciu. Lenže dobrý úmysel môže byť aj cestou do pekla a to platí aj pre náš názorový „tábor“. Použijem teraz dosť škaredú frázu, no nič lepšie mi nenapadá: pravda oslobodzuje.

Mám pred sebou obraz dvojročnej masívnej mediálnej kampane proti americkému prezidentovi Trumpovi. Kde ho bez pochybností spájali s Putinom a Ruskom, robili z neho až Putinovho lokaja. A pýtam sa sám seba, či môže politik takejto manipulácii čeliť inak, ako to robil Trump. Ja by som si to želal, aby pravda stačila, ale obávam sa, či by to stačilo.

Americké médiá Trumpa vyrobili tým, že nechceli vidieť realitu. A tá ich dobehla. Výsledkom je, že stratili značnú časť vplyvu na verejnú mienku. V tomto sa vlastne presadila spravodlivosť. Proti Trumpovým twítom americké médiá stále nenašli protizbraň, čo zase nie je dobré.

Prejdime k viere. Viem, že si veriaca, ale nikdy sme sa o tom hlbšie neporozprávali. Čím je pre teba viera?

Nerada o tom hovorím verejne, som v tomto taká plachá. K viere som dospela až ako dospelá a stále sa považujem skôr za človeka, ktorý je na začiatku duchovnej cesty. Ale teším sa, že som na ňu vykročila.

Postoj nie je náboženský denník, ale denník, pre ktorý hrá náboženstvo dôležitú rolu, aj v politike, kultúre, literatúre. Máme pocit, že náboženstvo má byť v centre spoločnosti. Vidíš v tom zmysel?

Keby som v tom zmysel nevidela, tak nevstúpim do Postoja.

Vidíš v tom aj nejaké riziko?

Tým, že som sa roky pohybovala skôr v liberálnych kruhoch, rozumiem tomuto prostrediu a nie som voči nemu nepriateľsky naladená. Mám veľa vzácnych priateľov z tohto prostredia. Nepáči sa mi, keď sa kresťania posmievajú „slniečkarom“, keď sa morálne povyšujú, keď nepočúvajú argumenty druhej strany, toto riziko vnímam aj v Postoji. Nepáčilo sa mi napríklad, keď ste odporučili v parlamentných voľbách voliť politika, ktorý je síce veriaci, ale osobnostne bol zjavne problémový.

Našťastie, keď ide o politiku, máme v redakcii pluralitné prostredie. Zvykneme sa nezhodnúť a nepohádať sa na tom.

Dúfam, na takéto prostredie sa teším.

A sme slobodné médium, píšeme o tom, čo chceme písať. O čom chceš písať ty?

O tom, čo ma zaujalo, na čo som prišla, čo som videla a čo považujem za dôležité. Ja som nikdy nebola špecializovaná novinárka. Je to moja výhoda aj nevýhoda zároveň.

Vždy som si na tebe vážil, že si sa vedela venovať aj témam staroby. Málokto má k tomu vzťah a cit. Keďže to na Postoji chýba, budeš písať aj o starobe?

Táto téma sa ma už – vzhľadom na môj vek – začína dotýkať a aj spolu so svojimi rodičmi teraz prežívam radosti a najmä trápenia vysokej staroby. Som veľmi vďačná za to, že ich môžem mať teraz blízko pri sebe. Je to veľká téma, neviem, či ju zvládnem.

Posledná otázka: čo ťa v poslednom čase zaujalo, čo inšpiratívne si videla, čítala?

Tak napríklad aj kniha Anselma Grüna Umenie starnúť. Ako vidíš, téma staroby ma už naozaj zaujíma. Ale asi máš na mysli kultúrne zážitky, ktoré my dvaja spolu radi preberáme. Videla som v SND skvelé predstavenie Pred západom slnka, páčil sa mi film Alfonsa Cuaróna Roma, mala som silné zážitky z aktuálnej koncertnej sezóny Gesamtkunstwerku a teším sa na výstavy, na ktoré sa my dvaja opäť spolu vyberieme. Ozaj, bola som prednedávnom prvýkrát v Izraeli a táto krajina ma fascinovala. Dúfam, že sa tam ešte s manželom vrátime a spoznám ju oveľa lepšie.

Eva, vitaj v Postoji!

Foto: Andrej Lojan

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo