Británia vo voľbách hľadá svoje stratené srdce

Ostrovná ríša má vlastné farby, chute a vône, ktoré sa výrazne odlišujú od kontinentálnej Európy a v bruselskej únii sa začali nenávratne rozpúšťať.

Veľká Británia si dnes volí zástupcov do Dolnej komory (parlamentu) Spojeného kráľovstva. Po minuloročnom víťazstve strany UKIP euroskeptika Nigela Faragea v eurovoľbách môže aj výsledok týchto britských volieb napovedať, či sa oporné múry stavby s názvom „Európska únia“ začnú postupne demontovať.

Zákon akcie a reakcie neplatí len vo fyzike. Podľa vlaňajšieho prieskumu agentúry YouGove je už 45 percent britských občanov presvedčených, že členstvo v Európskej Únii je pre ich krajinu nevýhodné.

Nejde primárne o peniaze. Britský národ nemá lokajskú mentalitu, veľkolepá história ho právom utvrdzuje v tom, že je svojprávny a dokáže sa o seba postarať. Aj keby ostal v Európe jediný a sám.

Ďalšie prenášanie britských právomocí z Londýna do Bruselu (Lisabonská zmluva), zavádzanie nekonečných podnikateľských regulácií, ekonomická neflexibilnosť, či európska impotencia v bezpečnostnej a zahraničnej politike posúvajú vnímanie bruselského centra skôr k olovenej guli než zmysluplnej inštitúcii, ktorú treba živiť.

Briti sú kanárik citlivý na svoju slobodu a ak budú v bruselskej „klietke“ naďalej pociťovať ubúdanie kyslíka, je možné, že ju po roku 2017 opustia. Môžu sa tým sa stať príkladom pre ďalšie štáty.

Líder Konzervatívnej strany James Cameron svojim voličom prisľúbil, že ak vyhrá voľby, vypíše do dvoch rokov referendum o odchode z bruselského domu.

Nie, že by sa bez EÚ nedalo žiť. Svet sa točil pred ňou a bude sa točiť ďalej i bez nej. Možno to robí iba naša nízka perspektíva, ktorou zo Slovenska dovidíme len na realitu, ktorá je hmatateľná.

Lenže Británia tú realitu po stáročia sama vytvárala. Historická veľmoc so vzdialenými zámorskými kolóniami, zvyknutá pozerať sa poza horizont možného, dokáže tvrdošijne trvať na vlastnej ceste, ak je presvedčená, že je správna.

Príkladom je Sir Winston Churchill a víťazstvo jeho Británie v druhej svetovej vojne. Dodnes fascinuje spôsob jeho boja s hitlerovským Nemeckom, keď Británia dokázala byť poslednou baštou morálky a sily v Európe aj v čase, keď sa väčšina štátov demoralizovala a poddávala Hitlerovi.

„Ak je vojna hrozná, aká je potom nesloboda?“ vryl do srdca svojim Britom Churchill, keď im oznamoval svoj politický program ako „nič iné, než krv, pot, a slzy.“ O správnosti tejto cesty sa mohli Briti za krátky čas sami presvedčiť.

Počas stáročného procesu budovania britského impéria sa na ostrove vytvorila samostatná civilizačná konštanta. Británia má vlastné farby, chute a vône, ktoré sa výrazne odlišujú od kontinentálnej Európy a v bruselskej únii sa začali nenávratne rozpúšťať.

Teraz má asi polovica Britov chuť tieto hodnoty znova hľadať a svoju identitu obnoviť. A práve o nájdenie strateného britského srdca v najbližších voľbách (a referende) v prvý májový štvrtok pôjde.

Peter Skladaný

Karikatúra: Wolfgang Ammer

Foto: Wikimedia Commons, Andrew Dunn 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo