Deň, keď Británia mohla prehrať vojnu

Deň, keď Británia mohla prehrať vojnu

Britské dreadnoughty v bitke pri Jutsku. Foto: www.britishbattles.com

Keby Kráľovské námorníctvo rozhodujúcu bitku s nemeckým loďstvom stratilo, Veľká Británia by bola na kolenách.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Najväčšie námorné stretnutie v ľudských dejinách sa odohralo pri Jutskom polostrove popoludní 31. mája 1916. Tým, kto v ten deň držal v rukách výsledok 1. svetovej vojny, bol málovravný a vcelku nenápadný muž v admirálskej uniforme – sir John Roshworth Jellicoe.

Dilema hrdého Albionu

Veľká Británia sa do Prvej svetovej vojny v podstate zapojiť nemusela. Trojdohoda bolo veľmi voľné zoskupenie. Londýn s Parížom a Petrohradom spájali iba dohody týkajúce sa rozdelenia vplyvu v kolóniách. O Európe alebo o tom, že by Veľká Británia mala prísť svojou vojenskou silou na pomoc ostatným dvom štátom, pokiaľ tieto budú napadnuté, sa v nich nepísalo ani slovo. A predsa britský minister zahraničných vecí sir Edward Grey potichu podporovaný premiérom Asquithom vyvinul obrovské úsilie, aby dotlačil svojich pacifistických kolegov vo vláde Jeho veličenstva k súhlasu so vstupom do vojny na strane Francúzska. Dôvodom bol nemecký útok na Belgicko, ktorého nezávislosť Veľká Británia garantovala už od roku 1830.

Paradoxom tej doby bolo, že v kontinentálnej európskej politike nebolo medzi Berlínom a Londýnom vážnejších rozporov. Aj to bol dôvod, prečo sa londýnskym ministrom do vojny s Nemeckom nechcelo. Čo sa týkalo kolónií, tam mala londýnska vláda omnoho viac trecích miest s Francúzskom a Ruskom. Napriek tzv. Srdečnej dohode z roku 1903 sa britské a francúzske koloniálne jednotky ostražito pozorovali v strednej Afrike a na hornom Níle. A britská tlač veľmi nervózne reagovala na každý prudší pohyb ruských kozáckych patrol pri hranici s Iránom a Afganistanom.

V čom bol teda problém? Veď aj dodnes vládnuca britská dynastia bola viac nemecká ako anglická a po vypuknutí nepriateľstva kráľ Juraj V. narýchlo zmenil jej názov zo Saxen-Coburg-Gotha na anglicky znejúci Windsor. To, že skrze zosnulú kráľovnú Viktóriu boli anglický kráľ a nemecký cisár Wilhelm II. bratrancami, je vcelku známa vec.

Problémom spoľahlivo torpédujúcim každý diplomatický pokus o zmier medzi týmito dvoma veľmocami bolo loďstvo – presnejšie nemecké loďstvo. Celé 19. storočie britské Kráľovské námorníctvo nekompromisne vládlo svetovému oceánu po tom, čo 21. 10. 1805 v bitke pri Trafalgare legendárny admirál Horatio Nelson rozbil spojené loďstvá Francúzska a Španielska. Jediný, kto sa v priebehu ďalších sto rokov z času na čas odvážil podráždiť Britov, bola zase len francúzska Marine National. Ale ani Francúzi nikdy neriskli otvorený stret a jediná krv bola preliata iba pri krčmových bitkách námorníkov, keď sa britská a francúzska vojnová loď stretli v zámorskom prístave, kde mali svoje záujmy obe impériá.

Ešte v osemdesiatych rokoch 19. storočia bolo nemecké námorníctvo bezvýznamnou silou. Keď sa v roku 1864 vtedajšie Prusko dostalo do konfliktu s Dánskom o Oldenbursko, na pomoc nepočetnému pruskému námorníctvu musela z Jadranu priplávať rakúska eskadra pod velením kontraadmirála Wilhelma von Tegetthoff a Dánov v bitke pri ostrove Helgoland poraziť.

Zjednotiteľ Nemecka Otto von Bismarck veľmi dobre vedel, že pokiaľ nebude siahať Britom na ich námornú dominanciu a nebude sa usilovať o rozbitie Osmanskej ríše, Veľká Británia nebude cítiť potrebu zasahovať do ním dirigovaného koncertu veľmocí na európskom kontinente.

Toto sa zmenilo v roku 1890 nástupom Wilhelma II. na nemecký cisársky trón. Z neduživého chlapca s chromou rukou vyrástol nezdravo ambiciózny a domýšľavý panovník trpiaci neustálym komplexom menejcennosti voči všetkému britskému a obzvlášť vo vzťahu k svojmu bratrancovi budúcemu britskému kráľovi Edwardovi VII. A keď mala Veľká Británia loďstvo, muselo ho mať aj cisárske Nemecko! Mladý cisár našiel ochotného pomocníka v nemenej ambicióznom námornom dôstojníkovi Afredovi von Tirpitz. Tirpitz, ktorý to časom dotiahol až na veľkoadmirála (Grossadmiral), svojho panovníka neustále utvrdzoval v tom, že výstavba silného námorného loďstva je otázkou prežitia Nemecka ako veľmoci.

Na výstavbu loďstva sú ale potrebné obrovské peniaze a nemecký národ nemajúci žiadne námorné tradície nehorel práve túžbou svojimi daňami financovať tento cisárov výmysel. Tirpitz na cisárov pokyn zorganizoval na vtedajšie pomery grandióznu mediálnu kampaň a verejná mienka sa naozaj pomaly začala otáčať v prospech námorného vyzbrojenia. Prvý plán výstavby lodí poslanci Ríšskeho snemu schválili v roku 1898. V Londýne ho síce zaregistrovali, ale pre britskú politiku „Two Powers Standard“, keď Kráľovské námorníctvo malo byť vždy silnejšie ako spojené loďstvá druhej a tretej najväčšej námornej veľmoci (teda Francúzska a Ruska) to stále nepredstavovalo vážnejší problém.

Nový program z roku 1900 však už znamenal pre svetovú námornú rovnováhu vážnu hrozbu. Nemecko dalo jasne najavo, že vo vzťahu k Veľkej Británii sa usiluje o paritu. Keď výkonný nemecký priemysel začal program realizovať, britskej Admiralite bolo jasné, že musí konať.

Britský priemysel bol schopný postaviť dostatočné množstvo bojových lodí. Problémom bolo, kde zohnať pre tieto lode posádky. Obyvateľstvo britských ostrovov sa svojím počtom nemohlo rovnať Nemecku a obyvatelia domínií nemali záujem slúžiť na lodiach ďaleko od svojej domoviny. Prvý námorný lord John „Jackie“ Fisher prišiel z prelomovým riešením. Navrhol sústrediť prakticky všetok dostupný ľudský potenciál v domácich vodách britských ostrovov vyradením drvivej väčšiny plavidiel určených pre koloniálnu službu. Koloniálne delové člny tak či tak neboli vhodné na stret s novo sa tvoriacim moderným nemeckým námorníctvom. Takto získané ľudské zdroje mali obsadiť nové bojové lode sústredené v britských vodách a v pre imperiálne komunikačné trasy dôležitom Stredomorí. Tak vznikla gigantická Grand Fleet – loďstvo, ktoré malo poraziť nemeckú Hochseeflotte.

Cenou za takéto riešenie nemeckého problému však bola zásadná redukcia vlastnej vojenskej prítomnosti mimo európskych vôd, a teda vzdanie sa základnej axiómy britskej zahraničnej politiky posledných dvesto rokov – „Splendid isolation“ (skvelej izolácie). Prvý impulz dal paradoxne budúci spojenec – Rusko. Svojou agresívnou politikou voči Číne dal Petrohrad popud k zblíženiu Londýna s Tokiom a britský parlament v roku 1902 prvýkrát od čias vojvodu s Marlborough ratifikoval uzavretie trvalej spojeneckej zmluvy – na počudovanie európskych diplomatov práve s Japonskom.

O dva, resp. tri roky neskôr japonské námorníctvo vycvičené podľa britských štandardov a vybavené loďami postavenými podľa britských projektov najskôr pri Port Arture porazilo ruskú 1. Tichomorskú eskadru a následne v Cušimskom prielive doslova zmietlo z hladiny 2. tichomorskú eskadru – ktorá nebola ničím iným než premenovanou Baltickou flotilou, ktorá sa na príkaz cára Mikuláša II. vydala cez pol sveta do boja s podceňovaným Japonskom. Okrem tucta vojnových lodí uzavretých v Čiernom mori v roku 1905 Rusko zostalo v podstate bez vojenského loďstva.

Nemecký cisár mal ten dar, že dokázal pokaziť vzťahy s inými štátmi, aj keď na to nebol žiadny racionálny dôvod. A tak oslabené Rusko, aby malo voľné ruky voči nevypočítateľnému Nemecku, v roku 1907 uzavrelo s Britániou dohodu o usporiadaní vzájomných vzťahov v Ázii. Ešte predtým, v roku 1903 Londýn a Paríž vďaka ženy a víno zbožňujúcemu kráľovi Edwardovi VII. na strane jednej a snaživému anglofilnému francúzskemu veľvyslancovi Paulovi Cambonovi na strane druhej uzavreli dohodu, ktorú história pozná ako „srdečnú“ (Antante Cordiale). Veľká Británia a Francúzsko si ňou rozdelili záujmové oblasti v Afrike a Ázii. Po Agadirskej kríze, keď sa Nemecko pokúsilo dostať pod svoj vplyv Maroko, Londýn a Paríž uzavreli aj tajnú námornú dohodu. Podľa nej Marine National prevzala zodpovednosť za obranu Stredomoria a, naopak, Royal Navy sa mala postarať o Atlantik.

Svetovej tlači prakticky úplne uniklo, že v tom istom čase sériou dohôd s USA týkajúcich sa vzťahov v Karibskej oblasti (pakt Hay-Pauncefote) Londýn de facto akceptoval Monroeovu doktrínu – t. j. výsadné právo Spojených štátov amerických na západnú pologuľu.

Dreadnought mení pravidlá hry

Reformátor John Fisher podrobne analyzoval námorné operácie rusko-japonskej vojny a obzvlášť bitku v Cušimskom prielive. Prišiel k záveru, že treba postaviť nový typ lode vyzbrojený čo najväčším počtom diel ťažkého kalibru, a pritom dostatočne rýchlu na to, aby bola schopná obchvatu krídel nepriateľskej zostavy. Vtedajšie bojové lode boli štandardne vyzbrojené 4 delami 30,5 cm a tuctom 12 – 15-cm kanónov. Lode poháňali tzv. trojexpanzné parné stroje, ktoré umožňovali plávať rýchlosťou nie viac ako 18 uzlov (33 km/h).

Fisher nový typ lode nazval bojovým krížnikom. Mal spájať extrémne silnú výzbroj bojových lodí s vysokou rýchlosťou krížnikov. Podľa zákonov fyziky cenou za to malo byť slabšie pancierovanie. Čo takáto loď nebola schopná zničiť, pred tým mala byť schopná uniknúť.

Lenže rozpočtové obmedzenia prinútili admirála využiť na stavbu nového plavidla už rozpracované plány a materiál pripravený na stavbu klasickej bojovej lode. Takto, v podstate nechtiac, vznikla bojová loď nového typu HMS Dreadnought, ktorá dala meno celej novej kategórii plavidiel. Desať diel kalibru 30,5 cm, turbínový pohon poskytujúci rýchlosť 20 uzlov (37 km/h) a trup chránený 28 cm pancierom deklasovali všetky dovtedy postavené bojové lode.

Preteky v námornom zbrojení sa začínali prakticky odznova. Toto jednoznačne hralo do kariet Nemecku, ktoré na rozdiel od Británie nevlastnilo obrovskú flotilu bojových lodí, ktoré sa zo dňa na deň stali zastarané. Na stavbu svojich dreadnoughtov sa vzápätí vrhli všetky námorné mocnosti. Rozpútali sa preteky v zbrojení, ktoré až do atómovej horúčky počas Studenej vojny nemali v dejinách obdobu. Na rozdiel od Británie, ktorá svoje lode stavala tak, aby mohli dlhodobo operovať kdekoľvek na svete, Nemecko stavalo svoje dreadnoughty striktne účelovo – poraziť v Severnom mori Kráľovské námorníctvo. Nemecké lode nemuseli vydržať na mori tak dlho ako britské a Nemci dokonca natoľko verili nadradenosti svojich kanónov, že používali o stupeň menší kaliber ako Briti, a teda ich delá boli ľahšie. Usporenú hmotnosť Nemci investovali takmer výhradne do pancierovej ochrany. Práve Jutská bitka ukázala, že to bolo viac než prezieravé rozhodnutie.

Nakoniec prišlo aj na Fisherove vysnívané bojové krížniky. Túto kategóriu plavidiel si okrem Veľkej Británie a Nemecka nepostavilo už žiadne iné vojnové námorníctvo (s výnimkou dvojice lodí v Japonsku). Silné eskadry týchto lodí mali byť v nadchádzajúcom stretnutí očami a rýchlou údernou silou hlavných síl zložených z dreadnoughtov či dokonca superdreadnoughtov.

Hoci Nemci robili, čo mohli, do prvej svetovej vojny vstupovalo Kráľovské námorníctvo stále podstatne silnejšie ako nemecké Širokomorské loďstvo – Hochseeflotte. Nemecká taktika prvé dva roky vojny preto spočívala v napadaní britského pobrežia práve rýchlymi bojovými krížnikmi. Tie mali za úlohu vylákať na more časť britského loďstva pred hlavne v zálohe číhajúcej Hochseeflotte. Že to nebude také jednoduché, sa Nemci presvedčili pri Dogger Bank, keď sa admirálovi Hipperovi veliacemu eskadre nemeckých bojových krížnikov síce podarilo vylákať britské bojové krížniky viceadmirála Davida Beattyho na more nechránené hlavnými silami Grand Fleet. Ale skôr než stihli zasiahnuť nemecké hlavné sily, Briti bez vlastnej straty presnou delostreľbou potopili pancierový krížnik Blücher a poškodili bojový krížnik Seydlitz. Nemci však skúšali šťastie ďalej a 31. mája 1916 sa zdalo, že tentokrát to vyjde.

Skrytým tromfom Britov, o ktorom Nemci nevedeli, bola námorná rozviedka. Predchodcovia slávneho Bletchley Park z Druhej svetovej vojny vypracovali veľmi sofistikovaný systém monitorovania rádiovej prevádzky, odpočúvania rádiovej komunikácie a siete hliadkových ponoriek. A tak, keď sa skoro ráno 31. mája potichu za bojovými krížnikmi admirála Hippera vypravili na more aj nemecké hlavné sily pod velením admirála Reinharda Scheera, Briti boli pripravení.

Aj Nemci mali odpočúvaciu službu, ale táto ani zďaleka nedosahovala kvality tej britskej. Tak sa stalo, že vyplávanie Beattyho flotily bojových krížnikov posilnených 5. bojovou eskadrou vyzbrojenou najmodernejšími tzv. rýchlymi bojovými loďami triedy Queen Elisabeth zo základne Rosyth Nemci zachytili, ale to, že na more vyplávala zo svojej základne Scapa Flow celá Grand Fleet dodržujúca striktné rádiové ticho, im už uniklo.

V to dopoludnie na bojisko smerovalo do najväčšej námornej bitky v dejinách 37 britských bojových lodí a bojových krížnikov sprevádzaných viac než stovkou ľahších lodí (krížnikov a torpédoborcov). Nemci posielali do boja 27 bojových lodí a bojových krížnikov. Z nich ale šesť jednotiek neboli dreadnoughty, ale staršie bojové lode tried Deutschland a Schleswig-Holstein. Súčasťou hlavných nemeckých síl bolo tiež takmer sedemdesiat ľahkých krížnikov a torpédových lodí. Na svojich bojových postoch očakávalo stret s nepriateľom vyše 100 000 námorníkov a dôstojníkov oboch loďstiev.

Beatty bez váhania vyrazil východným kurzom stíhať nemeckú eskadru. Tento vždy perfektne oblečený admirál s pre neho charakteristicky o číslo menšou brigadírkou švihácky posunutou na ľavé ucho, rozhodne nebol typickým predstaviteľom dôstojníckeho zboru Kráľovského námorníctva. To, že nepochádzal z námorníckej rodiny, ale jeho otec bol armádnym dôstojníkom, by ešte nebolo ničím zvláštnym. Temperamentný a ctižiadostivý Beatty na seba prvýkrát upozornil počas egyptského ťaženia maršala Kitchenera, keď mu bolo zverené samostatné velenie nad oddielom riečnych delových člnov na Níle. Svojím agresívnym poňatím boja si získal pozornosť budúcej hviezdy britskej politiky, vtedy dobre situovaného novinára na voľnej nohe, mladého Winstona Churchilla. Úspešné egyptské ťaženie akcelerovalo Beattyho kariéru a väzy mu nezlámal ani na svoju dobu škandálny sobáš s rozvedenou Američankou Ethel Fieldovou. Nevesta bola rozprávkovo bohatou dedičkou po zakladateľovi jedného z prvých amerických obchodných reťazcov Field Marshall. Manželkine peniaze a s nimi spojený vplyv Beattyho kariéru nielenže nepokazili, ale, naopak, ešte urýchlili jeho povýšenie na kontraadmirála mimo bežného poradia.

Potom však prišla hrubá chyba. Beatty očakávajúc samostatné velenie urazene odmietol menovanie zástupcom veliteľa jednej z flotíl. To už bolo na Admiralitu priveľa a žiadne konexie tentoraz nepomohli. Obratom bol poslaný do rezervy s polovičným platom. Ten polovičný plat by nebola až taká tragédia, ale z kariérneho hľadiska šlo o pohromu. Našťastie pre Beattyho sa zakrátko nato do kresla Prvého lorda Admirality, čo je britský názov pre ministra námorníctva, dostal dynamický a neortodoxný Winston Churchill. Ten Beattyho podporoval a pri prvej príležitosti ho povolal späť do služby.

Nasledovalo velenie jednej z krížnikových eskadier a keď sa z nových bojových krížnikov vytvárala samostatná flotila ako elitný predvoj hlavných síl Grand Fleet, Churchill sa postaral o menovanie svojho chránenca za jej veliteľa. Beattyho oponenti vcelku správne poukazovali na jeho slabšie technické vzdelanie a tiež ostentatívne deklarovanú nechuť zaoberať sa detailmi, ako aj chýbajúce skúsenosti s velením väčších zoskupení – dôsledok odmietnutia miesta zástupcu veliteľa flotily. Rovnako dynamický a neortodoxný Beatty ale Churchillovi imponoval a ten jeho menovanie presadil.

Súboj morských titanov

O 15:30 už boli Beattyho a Hipperove flotily na dohľad. Hipper otočil svoje lode južným smerom, aby prilákal Beattyho bojové krížniky pred hlavne Hochseeflotte. Grand Fleet pod velením admirála Jellicoa sa v tej chvíli nachádzala mimo dohľadu 65 námorných míľ (120 km) severne za horizontom. Beatty vedomý si toho, že Jellicoe mu kryje chrbát, vyrazil Hippera prenasledovať. Prví začali páliť Nemci a ich paľba bola nepríjemne presná. Beattyho vlajková loď HMS Lion dostala zásah do delovej veže a len so šťastím nedošlo k tragédii. Briti okamžite na paľbu odpovedali, ale o 16:05 bola loď HMS Indefetigable prakticky súčasne zasiahnutá dvoma granátmi, ktoré prenikli palubou a vybuchli v skladisku munície. Loď vzápätí explodovala a v priebehu 30 sekúnd sa potopila aj s celou posádkou viac než 1 000 ľudí.

Boj pokračoval nezmenšenou silou. Obe flotily plnou rýchlosťou 24 uzlov (44,5 km/h) stále smerovali na juh. O 16:26 sa z prednej časti HMS Queen Mary vyvalili plamene a vzápätí nasledovala obrovská explózia vychádzajúca zo stredu lode, ktorá všetko zahalila dymom. Keď sa dym trochu rozptýlil, Queen Mary už na hladine nebola a s ňou už nebolo medzi živými ďalších 1 300 námorníkov.

Beatty však nemal čas zamýšľať sa nad hrozivou stratou svojich dvoch lodí. Južný horizont sa zahalil dymom približujúcich sa hlavných síl Hochseeflotte. Vedel, že situácia je vážna, a o 16:47 dal príkaz k obratu na sever. Či už to bolo zápalom z boja alebo pre neho typickým ignorovaním detailov, nedal svojmu vlajkovému dôstojníkovi pokyn, ako má byť obrat vykonaný.

Námorná taktika pozná dva základné spôsoby obratov: „za sebou“ (angl. „in succesion“). Vtedy kapitán nasleduje loď pred sebou a obrat svojej lode vykonáva v jej kýlovej brázde. Druhou možnosťou je obrat „všetci naraz“ (angl. „all together“). Vtedy všetky lode vykonávajú obrat prakticky súčasne. Ako prvá začne manéver posledná loď kolóny a každý kapitán riadi svoju loď podľa manévrovania plavidla plávajúceho za ním. Obrat „za sebou“ umožňuje lepšie udržať formáciu a je pri ňom menšie riziko kolízie. Je ale výrazne pomalší, pretože lode plávajú za sebou a každá musí preplávať miestom, kde sa obracala prvá loď kolóny. Obrat „všetci naraz“ a obzvlášť pri otočení o 180˚ je nebezpečnejší, pretože je náročnejší na pozornosť posádok a koordinovanosť pohybu lodí. Tento obrat je ale podstatne rýchlejší a to Beatty teraz potreboval predovšetkým.

Beattyho vlajkový dôstojník ale vyvesil signál „Otočiť! Obrat doprava za sebou!“ Po stiahnutí signálu, čo je pokyn na vykonanie rozkazu, sa bojové krížniky začali postupne otáčať na sever. V bojovej vrave sa ale tiež prejavila absencia Beattyho skúseností s velením väčších zoskupení, pretože „pozabudol“ na to, že tri míle (5 km) za ním ho nasleduje 5. bojová eskadra kontradmirála Evana-Evansa. Eskadru stále plávajúcu plnou rýchlosťou na juh minuli Beattyho krížniky chvíľu po dokončení svojho manévru. Až vtedy Beatty vydal rozkaz na obrat aj pre 5. eskadru – ale opäť „za sebou“!!

Keďže sa však protivníci k sebe približovali relatívnou vzájomnou rýchlosťou asi 82 km/h, tých pár minút zdržania spôsobilo, že Evan-Evansove lode sa dostali na dostrel čela nemeckých hlavných síl. Keď disciplinovaný Evan-Evans začal obracať, okolo jeho lodí už dopadali nemecké granáty. Bojové lode triedy Queen Elisabeth boli vyzbrojené mohutnými 38 cm delami, ktoré pre každú nemeckú loď predstavovali smrteľné nebezpečenstvo.

Vyhýbajúc sa dopadajúcim granátom nemecké lode museli intenzívne manévrovať. Tým, pochopiteľne, podstatne trpela presnosť ich paľby. Aj tak však bola situácia 5. eskadry veľmi vážna. Na palube lode HMS Malaya sa našiel odvážny fotograf, ktorý vyfotil vzpínajúce sa stĺpy vody po výbuchoch 30,5 cm granátov pár metrov od boku lode. Beatty vyslal do útoku eskadru torpédoborcov, aby vytvorili pred britskými loďami dymovú clonu kryjúcu ich ústup. Všetkým lodiam 5. eskadry sa napokon so šťastím podarilo obrat dokončiť, ale niektoré boli dosť vážne poškodené. Najviac to, pochopiteľne, odniesla posledná v zostave HMS Warspite. Lode triedy Queen Elisabeth však boli veľmi odolné. O ich kvalitách ostatne svedčí aj to, že zo všetkých lodí nasadených v Jutskej bitke iba tieto boli nasadené aj v druhej svetovej vojne. Pri Jutsku dosť poničená Warspite dokonca ako vlajková loď britskej Stredomorskej flotily.

Hra sa obrátila. Teraz Briti lákali za sebou nemeckú flotilu. Tá zoradená do takmer 10 km dlhej línie plávala plnou parou na sever za unikajúcim Beattym. Na rozdiel od vrchného britského veliteľa, admirál Scheer nevedel, ako sú karty rozdané naozaj.

Na slovo skúpy a nenápadný Jellicoe bol typickým produktom svojej spoločenskej triedy. Syn vysokého námorného dôstojníka sa stal na začiatku svojej kariéry chránencom silného muža, ktorým nebol nikto iný ako admirál John Fisher. Jellicoe si vypracoval povesť experta na námorné delostrelectvo a vytrvalo stúpal v hierarchii Kráľovského loďstva. Jeho kariéru nepoškodila ani nepríjemná udalosť, keď v dôsledku chybného rozkazu veliaceho admirála Tryona sa pred libanonským Tripolisom bojová loď Victoria, ktorej bol Jellicoe kapitánom, potopila po zrážke s bojovou loďou Camperdown. Podľa vyšetrovania bol Jellicoe v čase zrážky mimo mostíka v lodnej ošetrovni a nemohol ovplyvniť admirálov fatálny rozkaz.

Vypuknutie prvej svetovej vojny zastihlo Jellicoa na poste veliteľa Grand Fleet. Britská tlač admirála bez obalu nazvala „jediným mužom britského impéria, ktorý môže Británii prehrať vojnu za jedno odpoludnie“. Šlo o novinárske zjednodušenie, ktoré však veľmi nepreháňalo. Prežitie Veľkej Británie, ktorá nebola potravinovo sebestačná a mala v tom čase len malú profesionálnu armádu, plne záviselo od schopnosti Kráľovského loďstva zabezpečiť do Británie dovoz potravín z Kanady, Indie a Austrálie. Na to bolo potrebné buď Hochseeflotte zničiť, alebo aspoň udržať zablokovanú v prístavoch. Úspechy nemeckých ponoriek riešenie tejto rovnice ešte skomplikovali. Ak by sa nemeckému hladinovému loďstvu v generálnej bitke podarilo Grand Fleet výrazne oslabiť, Veľká Británia by s najväčšou pravdepodobnosťou musela požiadať o mier.

Jellicoe si bol vedomý obrovského bremena zodpovednosti ležiaceho na jeho ramenách. Skrze rádiové spojenie vedel o Beattyho stratách aj o tom, že Scheer plnou parou smeruje k jeho hlavným silám. O 18:15 sa britské loďstvo plávajúce v šiestich paralelných kolónach začalo radiť do bojovej zostavy. Beattyho lode krátko nato dosiahli hlavné Britské sily. Poničená 5. bojová eskadra sa zaradila na ich pravé krídlo. Nezlomný Beatty so svojimi bojovými krížnikmi pokračoval východným kurzom držiac sa medzi oboma hlavnými loďstvami. Ako náhradu za piatu eskadru Jellicoe poslal Beattymu 3. eskadru bojových krížnikov vedenú kontradmirálom Hoodom.

O 18:17 už boli Nemci na dostrel a prvé britské lode začali páliť na nemecké lode. Hipper plávajúci v čele nemeckej flotily v tej chvíli prežíval chvíľu hrôzy. Celý severný horizont sa zrazu zahalil dymom britských lodí a bolo jasné, že proti nemu stojí celá Grand Fleet. Odoslal varovanie Scheerovi, ktorý chladnokrvne okamžite zavelil: „Otočiť! Obrat vpravo, všetci naraz!“ Viac než desať kilometrov dlhá línia nemeckých lodí sa o 18:35 začala otáčať.

V geste nepredstaviteľného sebaobetovania sa Hipper vrhol proti britským lodiam. Jeho krížnikom sa vzápätí podaril ďalší fatálny zásah. Zo stredu HMS Invicible, vlajkovej lode kontraadmirála Hooda, sa vyvalil obrovský plameň a loď sa v obrovskom výbuchu rozlomila vo dvoje. Keď sa dym rozplynul, z vody trčali už len obidva konce lode. Prakticky celá posádka spolu s kontraadmirálom Hoodom zahynula. Za dve a pol hodiny britské loďstvo prišlo o tri moderné bojové krížniky s viac než troma tisícmi mužov v ich útrobách.

Hipperov úspech ale nebol zadarmo. Jeho vlajková loď SMS Lützov aj za ňou plávajúca SMS Seydlitz boli ťažko poškodené britskou delostreľbou a zúrili na nich požiare. V tejto chvíli sa spásne prejavil nemecký dôraz na pancierovú ochranu. Obe lode sa napriek opakovaným zásahom stále držali na hladine a dokonca boli schopné opätovať paľbu. Svoj podiel britských granátov dostali aj SMS Moltke a SMS Von der Tann. Hipper musel prejsť na SMS Derflinger, ktorý však vzápätí inkasoval niekoľko britských granátov a fungovali mu iba dve delá z desiatich. Loď navyše nabrala vyše 3 000 ton vody.

Vďaka rokom tvrdého drilu sa Scheerov v plnej rýchlosti vykonávaný komplikovaný manéver bezchybne vydaril. Aj tak ale trvalo bezmála pol hodiny, kým všetky nemecké lode zaujali nový kurz na juhozápad. O 19:18 Jellicoe začal svoju obrovskú flotilu otáčať doprava na juh, aby Scheera prenasledoval. Ten vediac, že sa ocitol na pokraji katastrofy, o 19:23 vyslal do zúfalého útoku všetky svoje torpédové lode, aby kryli únik nemeckých hlavných síl. Hoci torpédoborce nezasiahli ani jednu nepriateľskú loď, ich útok narušil britskú zostavu a opatrný Jellicoe nariadil 19:26 svojim lodiam obrat 90° doľava, preč od nemeckých lodí. Obrat stačil na to, aby sa flotily dostali mimo vzájomného dostrelu napriek tomu, že Briti sa po pár minútach vrátili na južný kurz.

Pre Nemcov prišiel britský manéver v hodine dvanástej. Lützov vypadol z formácie a začal zaostávať. Seydlitz z hlboko ponorenou provou plnou vody len s námahou držal smer. Krátko po ôsmej sa zotmelo a loďstvá stratili vizuálny kontakt. Bez toho, aby o sebe vedeli, obe loďstvá smerovali na juh, pričom Briti nemeckú flotilu pomaly predbiehali. Tmu narušovali iba občasné záblesky výstrelov diel torpédoborcov hliadkujúcich na krídlach oboch flotíl, keď na seba v tme náhodou narazili.

Obaja vrchní velitelia riešili svoje dilemy. Scheer síce unikol zničeniu, ale medzi ním a Wilhemshavenom bola Grand Fleet a on musel prísť na to, ako sa cez ňu dostať. Naproti tomu Jellicoe vedel, že vláda Jeho Veličenstva aj verejnosť od neho očakávajú jednoznačné víťazstvo. Bojachtiví dôstojníci jeho štábu tiež nechceli Nemcov nechať uniknúť. Opatrný admirál ale vedel, že sa nemôže pustiť priďaleko na juh. V tamojších plytších vodách mohol naraziť na nemecké míny a v zálohe číhajúce ponorky.

Scheer intuitívne tušil, že hlavné sily Britov sú pred ním. Po desiatej hodine dospel k rozhodnutiu a vydal svoj najriskantnejší rozkaz. Nemecká flotila sa obrátila na juhovýchod smerom k svojej domovine a okolo polnoci Scheerove lode vnikli do roztrúseného britského zadného voja. Zavládol chaos. Nepriateľské lode sa v tme premiešali a bolo prakticky nemožné rozoznať, kto je vlastný a kto nepriateľ. Medzi bojovými loďami a krížnikmi sa mihali torpédoborce svetlometmi prečesávajúce obzor.

Krátko po druhej hodine sa Britom podarilo osvietiť a vzápätí aj potopiť staršiu bojovú loď SMS Pommern. Pred treťou hodinou vzdal svoj boj aj ochromený Lützov, ktorý dostal ranu z milosti od jedného z vlastných torpédoborcov. Na rozdiel od posádok britských bojových krížnikov nemeckí námorníci mali dosť času na záchranu. Kým začalo svitať, obe strany stratili ešte niekoľko ľahkých krížnikov a torpédoborcov.

O tretej ráno Jellicoe už vedel, že mu Scheer unikol, a zavelil k návratu. Nemcov však čakalo ešte nepríjemné prekvapenie v podobe britských mín položených na úrovni Hornových útesov. Krátko po štvrť na šesť na jednu z nich narazil dreadnought SMS Ostfriesland, ale posádka dokázala loď zachrániť.

Kto zvíťazil?

Najväčšia námorná bitka v histórii sa skončila bez jednoznačného víťaza. Podľa počtu strát sa za víťaza okamžite vyhlásili Nemci. Sami stratili približne 3 000 námorníkov a 62 000 ton lodnej tonáže, z toho dve ťažké lode – Lützov a Pommern. Briti ale odpísali vyše 112 000 ton lodnej tonáže. V útrobách ich potopených a poškodených lodí vyhaslo vyše 6 000 životov. Okrem dvoch admirálov bol medzi nimi aj 16-ročný dobrovoľník John Cornwell, ktorý padol pri svojom dele na palube krížnika HMS Chester.

Už penzionovaný admirál Fisher po tom, čo mu oznámili výsledok bitky, zúril. Čakal rozhodné víťazstvo v nelsonovskom štýle a dosiahnutý výsledok ho rozhodne neuspokojoval. Jellicoe čelil masívnej kritike verejnosti aj tlače živenej Fisherovými výpadmi. Kráľ Juraj V. však jeho výkon na bojisku ocenil šľachtickým titulom a v novembri 1916 bol Jellicoe vymenovaný za Prvého námorného lorda – veliteľa celého Kráľovského námorníctva. V čele Grand Fleet ho nevystriedal nik iný ako viceadmirál David Beatty, ktorý za svoje nie celkom úspešné velenie spojené so stratou troch veľkých lodí paradoxne čelil omnoho menšej kritike ako Jellicoe za domnelo premárnený triumf.

Zo strategického hľadiska boli jednoznačnými víťazmi Briti. Strata troch bojových krížnikov bola síce nepríjemná, ale bojovú schopnosť Grand Fleet výrazne nenarušila. Naopak, Nemci britskú blokádu neprelomili a zostali uzavretí v Severnom mori. Jutskou bitkou ale predsa len padla určitá psychologická bariéra. Ukázalo sa, že aj s Royal Navy sa dá hrať vyrovnaný part. Scheer v auguste 1916 výpad zopakoval. Tentokrát však Nemci vyplávanie Grand Fleet zachytili a včas sa vrátili. Do velenia námorných operácií ale zasiahol cisár Wilhelm II. vydesený hrozbou straty milovaných lodí a všetky ďalšie akcie ťažkých lodí zakázal. Posádky zvyšok vojny strávili ubíjajúcim ničnerobením a demoralizácia ich priviedla na jeseň 1918 ku vzbure.

Briti sa zo zahanbujúcej straty troch bojových krížnikov poučili. Všetky ďalšie projektované lode už mali zosilnené pancierovanie palúb. Všetky až na jednu, lebo jej stavba už pokročila priďaleko – volala sa HMS Hood a jej osud sa mal naplniť takmer presne 26 rokov po Jutskej bitke v stretnutí s nemeckou bojovou loďou Bismarck.

Zavedením konvojového systému sa Briti postupne vyrovnali aj s ponorkovou hrozbou a ich nadvládu na mori už do konca vojny nemohlo nič ohroziť. Nemecké vojnové lode nakoniec skončili na dne zátoky Scapa Flow, kde boli podľa podmienok prímeria internované, predtým než mali byť rozdelené medzi víťazné mocnosti. Ako vyjadrenie posledného vzdoru ich 21. júna 1919 potopili vlastné posádky. Tým nechtiac vyriešili posledný britský problém. Tí si totiž skvelé nemecké lode nepriali vidieť ani len v rukách svojich spojencov.

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo