Čo necháva za sebou Anna Záborská

Čo necháva za sebou Anna Záborská

Foto: Anna Záborská/FB

Politický odkaz najúspešnejšej europoslankyne.

Venujte nám minútu, skôr ako začnete čítať

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Anna Záborská sa stala europoslankyňou v júni 2004, poslankyňou v Bruseli a Štrasburgu bola 15 rokov. Posledné voľby jej kariéru končia. Čo po nej zostáva?

Anku poznám osobne, spoznal som ju najmä ako europoslankyňu, pamätám si aj jej kampaň na trenčiansku županku, kde nemala šancu vyhrať, čo sú zväčša chvíle, kde kandidát odhalí o sebe najviac. V slovenskom parlamente najťažšie niesla spor o Zajacove reformy, voči ktorým vystupovala kriticky. Ale jej politická kariéra zostane v pamäti najmä kvôli tým 15 rokom v Európskom parlamente. Patrili k tejto zvláštnej a duchom neparlamentnej inštitúcii aj spolu s Vladom, jej mužom, tak, že ich zdravili rovnako politické špičky, ako aj vrátnici. Myslím, že jedni aj druhí k nim cítili to isté, prirodzenú náklonnosť.

Keby som mal zhrnúť, čo ju v jej politickej kariére najviac charakterizuje, nebola by to primárne politika. Bola to práve jej ľudskosť, priateľskosť. Nepoznám v slovenskej politike iného človeka, ktorý by tak systematicky, neverejne a nezištne pomáhal desiatkam ľudí.

Viem to z vlastnej skúsenosti aj skúseností pár známych. Keď som pracoval pre ministra Palka, ktorý po rozpade vlády odišiel z ministerstva do parlamentu, do pár dní som bol bez práce aj ja. Ešte predtým mi ale Anka v telefóne ponúkla, aby som začal pracovať pre ňu. Bola to zámienka, aby som mal príjem.

Niečo podobné zažili viacerí z pro-life prostredia, ľudia, čo pomáhali cirkvi alebo sa venovali vzdelávaniu, prípadne pestovali odkaz jej otca a bývalého politického väzňa Antona Neuwirtha, alebo sa bez dôvodu či zavinenia ocitli bez práce a príjmu. Netuším, koľko tých ľudí bolo, Anka ani Vlado o tom nikdy nehovorili. Keby to niekto nazval charitou, asi by sa urazili. Napríklad aj preto, že okrem týchto aktivít sa venovali aj charite.

Nielen v tom sa líšili od mnohých iných europoslancov, aj tých z KDH. Vlastne od nich najviac. Už preto, že navonok zastupovali tie isté hodnoty.

Anne Záborskej som dal v uplynulých voľbách svoj hlas aj z iného dôvodu. Pre jej nasadenie: ľudia, ktorí upozorňovali na jej vek, si málokedy uvedomili, že jej pracovné (aj cestovné, a teda fyzické) nasadenie prekonávalo bežné očakávania. Chodila po konferenciách a zasadnutiach, či sa konali v Rajci, či Ríme, k zasadnutiam parlamentu či frakcie pristupovala poctivo, často si sama šoférovala, v noci či cez deň, prišla, počúvala a povedala krátky príhovor. Vždy mala čas na stretanie sa s ľuďmi a vždy vycítila ako prvá, keď niekto potreboval pomôcť. Vždy mala čas a najmä – vždy mala chuť.

Raz sa rozhodla, že bude mesiac žiť z úrovne slovenskej minimálnej mzdy či sociálnych dávok, nepamätám si to už presne. Nedopadlo to imidžovo dobre, ľudia nevedeli, čo im tým chce vlastne povedať, bulvár si ju doberal. Chcela pritom ukázať, že ľuďom v núdzi a na okraji rozumie. A ona im naozaj rozumela, preukázala to stovkykrát. Stačil na to pohľad, má to v očiach.

Necítila sa na rozdávanie rozumov, vystupovala skôr rezervovane a opatrne, nikdy som nezažil, aby iných poučovala. Keď prišlo vážnejšie politické rozhodnutie, hlasovanie o vojne v Iraku či o správe prehnane kritizujúcej Maďarsko, hlasovala správne. Nebolo ju treba presviedčať, vedela to sama. Vedela čeliť väčšine aj rozumbradám vo svojom okolí. Ani pri tých najcitlivejších etických otázkach nikdy nezaváhala. Koľkých iných z dnešného pohľadu zahanbila?!

Napokon práve jej spor v Europarlamente, kde sa pre feministickú ideologickú kliku stala personou non grata, odhalil pre ňu aj pre mnohých voličov problém vnútri Únie dlho pred Buttiglioneho kauzou. Obstála v ňom lepšie ako nešťastný Buttiglione.

Koľko nominantov KDH či iných kresťanov v Bruseli si to ešte môže o sebe povedať? Či skôr – pre koľkých to aj platí?

Anka Záborská stanovila v Bruseli štandard, s ktorým možno porovnávať iných. Vlastne nie štandard, zatiaľ totiž ide o vzor.

Politicky ju charakterizovali konflikty, ktoré nikdy nevyostrovala, ktoré ju museli vyčerpávať a na ktoré napokon doplatila.

Vo vnútrostraníckom spore v polovici nultých rokov stála na strane Vladimíra Palka, kandidovala v tíme spolu s ním proti nevyhnutnému úpadku, ktorý garantoval Hrušovský, po Vladovej prehre odstúpila a nestala sa podpredsedníčkou (čím sa líšila napr. od Daniela Lipšica), potom však podporovala predsedu Hrušovského. Žiaľ, aj tam, kde nemusela.

Poznala riziká, ktoré prišli do vedenia KDH s Jánom Figeľom, držala sa pritom bokom. Hrozilo jej, že na to doplatí, na kandidátke dostala neodôvodnene nižšie miesto, ale voliči ju vrátili tam, kam patrila.

Napokon, keď sa predsedom strany stal Alojz Hlina, stala sa pre neho nepochopiteľne oponentom, dokonca jediným politikom, ktorý sa mal stať obeťou opatrenia Trikrát a prestávka. Žiaľ, dlho z toho nebola ochotná vyvodiť jedinú možnú vec, až bolo neskoro.

Napriek tomu v posledných voľbách spolu s poslancom Škripekom dosiahli štyri percentá. Bez konfliktu s KDH, bez otvoreného pomenovania rozdielov oproti Štefancovi či Lexmanovej, hoci bez toho nebolo možné pomýšľať na úspech.

Anna Záborská pestovala osobitý mix lojality, bola lojálna k ľuďom aj k strane, niekedy na úkor seba, inokedy na hranici s politickou logikou, ktorej podstatou je zápas o moc a hodnoty.

Politika je zvláštne odvetvie ľudskej činnosti, vie byť krutá, keď nepraje priateľstvu a kamarátstvu (len spočítajte, koľko politikov má v politike priateľov) alebo kritike vlastných chýb, ako vraví Dušan Škvarna, koľko politikov si uzná chybu?! To, čo je samozrejmé inde, je v politike takmer nemožné.

Anna Záborská vedela mať priateľov a vedela hovoriť aj o svojich chybách. A to je predposledná vec, ktorá ju charakterizuje, a vôbec nie nepodstatná: koľko politikov končí tak, že odchádzajú ako dobrí ľudia?

Anka Záborská tak odchádza.

A to, čo predviedla na konci svojej kariéry, keď odišla z KDH, aby mohla kandidovať, nebolo žiadnym prejavom sebectva či ambicióznosti, ako sa jej to snažili niektorí pripisovať. Dnes to vidia všetci: Na jej miesto prišiel Ivan Štefanec, tvár dnešného KDH, najväčší úspech Hlinovho Trikrát a prestávka.

To, že sa voči tomu Záborská postavila, bola služba. A dobrý dôvod na to, aby ju vo verejnom živote ešte bolo počuť.

 

Akou sumou by ste mohli podporiť POSTOJ?

Naša redakcia funguje najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Pridáte sa k nim? Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo