Pred deviatimi rokmi, v júni 2006 na ôsmy deň po parlamentných voľbách, som ešte ako podpredseda KDH v televíznej relácii „O päť minút dvanásť“ uviedol ako jeden z dôvodov, prečo by KDH nemalo ísť do vlády so Smerom, toto: Robert Fico vzbudil u svojich voličov veľké očakávania a keď ich nebude vedieť naplniť, bude hľadať obetného baránka medzi koaličnými partnermi.
Sledujúc nedávne odvolávanie Jána Figeľa z funkcie podpredsedu parlamentu, zdá sa, že som nebol zlým prorokom. Tvrdenie Fica, že Figeľ môže za problémy Váhostavu, bolo krivé svedectvo a klasický prípad hľadania obetného baránka. KDH sa pochopiteľne bránilo, došlo i na tvrdé slová a momentálne v ňom nálada na budúcu vládnu koalíciu so Smerom nie je.
V roku 2006 to bolo v KDH inak.
"Môj výrok z roku 2006: Robert Fico vzbudil u svojich voličov veľké očakávania a keď ich nebude vedieť naplniť, bude hľadať obetného baránka medzi koaličnými partnermi."
Pred deviatimi rokmi mali v jedenásťčlennom predsedníctve KDH zástancovia vládnutia so Smerom síce iba väčšinu jedného hlasu, ale v Rade KDH mali 80-percentnú väčšinu. Predsedníctvo hlasovalo jedenásť dní po voľbách. Hlasovanie skončilo 6:5 v prospech vytvorenia vlády Smeru, KDH a SMK. Proti boli Palko, F. Mikloško, Lipšic, Bauer a Minárik. V ten istý deň Robert Fico ohlásil, že Smer ide do vlády s HZDS a SNS.
V KDH sa proti nám zdvihla vlna nevôle. Prvý to pocítil dovtedajší predseda parlamentného poslaneckého klubu KDH Pavol Minárik. O niekoľko dní sa prvýkrát zišiel nový poslanecký klub. Minárik nebol zvolený za predsedu.
Jeho nezvolenie som považoval za odplatu za jeho hlasovanie proti vládnutiu so Smerom a preto som odstúpil z funkcie podpredsedu strany. (O niekoľko mesiacov neskôr Július Brocka potvrdil v rozhovore s novinárom Karolom Sudorom, že príčinou Minárikovho nezvolenia bolo jeho hlasovanie proti vládnutiu so Smerom.)
Mesiac po voľbách 2006 sa v Ružomberku zišla Rada KDH a dala nám pocítiť svoj hnev. Niektorí jej členovia nás vyzývali, aby sme sa vzdali poslaneckých mandátov, niektorí hovorili, že nás treba disciplinárne stíhať.
Potom Rada KDH na návrh Júliusa Brocku prijala uznesenie, v ktorom vyhlasovala, že ísť so Smerom bolo povinnosťou KDH, aby sa zabránilo vytvoreniu vlády Smeru, HZDS a SNS. Rada v uznesení poďakovala tým členom Predsedníctva, ktorí hlasovali za vládnutie so Smerom, za ich odvahu. Tým Rada KDH povedala o nás, že sme si nesplnili povinnosť voči Slovensku a že sme zbabelci, čo nemajú odvahu.
Toto uznesenie bolo krivým obvinením nás, čo sme hlasovali proti vláde so Smerom. Za uznesenie hlasovali viac ako štyri pätiny členov Rady. Len čo bolo odhlasované, Mikloško, Lipšic a Bauer, ktorí z nás piatich ešte stále boli členmi predsedníctva, pristúpili k rečníckemu pultu a vzdali sa členstva v predsedníctve.
Od prijatia ružomberského uznesenia nás KDH vytrvalo za náš postoj odsudzovalo až do odchodu Mikloška, Minárika, Bauera a mňa z KDH. Z KDH sme odišli vo februári 2008. Ešte na jeseň 2007, rok a pol po prijatí ružomberského uznesenia, sme sa snažili o jeho zrušenie. Bezvýsledne.
"Ak niekto v KDH chcel ísť so Smerom, neodsudzoval som ho. Otázka je skôr taká, či sme mali pravdu my, ktorí sme bez emócií zvážili možnosti KDH a odmietli sme Smer, neberúc iným ich odlišný názor, alebo mali pravdu tí, ktorí ponižovali oponentov nepravdivými uzneseniami."
To uznesenie je stále platným dokumentom KDH. Keď sa stal Ján Figeľ o niekoľko rokov predsedom KDH, rozhodnutie Rady KDH z roku 2006 ísť so Smerom obhajoval. V rozhovore pre SME v roku 2010 sa Monika Tódová a Marek Vagovič spýtali Jána Figeľa, či by KDH nemalo ružomberské uznesenie zrušiť. Figeľ povedal, že nie, lebo KDH svoje uznesenia nemení.
Kto mal teda v KDH pravdu? A vôbec nemám na mysli otázku, či kresťanská strana môže vládnuť s postkomunistickým Smerom alebo nie. Ak niekto v KDH chcel ísť so Smerom, neodsudzoval som ho. Napríklad s Jánom Čarnogurským sme dlhoročnými priateľmi, pričom posledných pätnásť rokov máme opačný názor na možnú spoluprácu so Smerom.
Otázka je skôr taká, či sme mali pravdu my, ktorí sme bez emócií zvážili možnosti KDH v takej koalícii a v konkrétnej situácii a odmietli sme ju, neberúc iným ich odlišný názor, alebo mali pravdu tí, ktorí ponižovali oponentov nepravdivými uzneseniami, že ísť so Smerom bola povinnosť, pričom dnes argumentujú proti Smeru tvrdšie, ako sme argumentovali my pred deviatimi rokmi.
Figeľ dnes hovorí, že ísť so Smerom znamená podporovať korupciu, zároveň je za to, aby ostalo v platnosti naše odsúdenie.
Keď som v roku 2006 po hlasovaní v predsedníctve povedal, že v tej vláde so Smerom nebudem a že sa pravdepodobne z vysokej politiky postupne stiahnem, Pavol Abrhan ma kritizoval, že nerešpektujem demokratické hlasovanie v KDH. Dnes hovorí, že Fico „bol, je a bude boľševik“.
Július Brocka v roku 2006 predniesol návrh ružomberského uznesenia. Deväť rokov potom, počas odvolávania Figeľa, sa v rokovacej sále opýtal: „Je tu ešte niekto, čo si myslí, že so Smerom možno ísť do vlády?“
KDH povedalo dnes i to, že odvolávanie Figeľa pripomína Mečiarovu parlamentnú „noc dlhých nožov“ z roku 1994 a že teda Fico je Mečiarov žiak. V roku 2008 KDH zorganizovalo spolu s Mečiarom odvolanie Pavla Minárika z funkcie predsedu výboru pre kultúru.
V dejinách sa nezriedka stáva, že politici začnú obhajovať postoje, ktoré pár rokov predtým nevyberane potláčali. Platí to napríklad o tých komunistoch, ktorí v roku 1948 odstraňovali demokraciu, ale v roku 1968 to už videli inak.
Niekedy v roku 1987 naveľa, po troch rokoch Gorbačovovej prestavby, i niektorí normalizační komunisti, ktorí sa dostali po roku 1968 k moci vďaka sovietskej okupácii, začali spomínať nutnosť demokratizácie.
Zdá sa, že nespravodlivosti sa samy zvyknú z minulosti vrátiť do prítomnosti. To, čomu KDH čelilo v uplynulých týždňoch, ešte nebol ten návrat. Bolo to len malé pripomenutie.
Ostáva otázka, nakoľko je dôležité, kto kedy čo v politike hovoril. Nakoľko je dôležité správať sa v politickej strane podľa pravdy? A nakoľko je to dôležité v kresťanskej politike? A aký je vlastne význam pamäti? Iste niektorí budú hovoriť, že už treba na to zabudnúť.
To už je ale otázka nie politická, ale metapolitická, takpovediac transcendentná.
Vladimír Palko
Autor je bývalý minister vnútra, autor kníh Boj o moc a tajná služba a Levy prichádzajú.
Foto: TASR/Martin Baumann