Radovan Bránik: Kopať do kresťanov sa stalo sexi

Založil projekt Modrý anjel, ktorý pomáha ľuďom vyrovnať sa so smrťou blízkych. Presvedčil veľké neziskovky, aby pri nešťastných udalostiach spolupracovali, čo nakoplo štát. Tento model pomáha zaviesť na Ukrajine. Rusko podľa neho nechráni kresťanské hodnoty, no Západ je plný excesov. Vie sa ostro pohádať s liberálnymi aktivistami aj skritizovať referendum. Hovorí, že nie je klasický veriaci, ale potrat považuje za neprijateľný. Radovan Bránik.

Modrý anjel a práca v teréne

Založili ste Modrého anjela, ktorý pomáha ľuďom po náhlych traumatizujúcich udalostiach. Už mu však nešéfujete. Čím teda žijete?
Modrého anjela sa už dávnejšie podarilo dostať do životaschopnej formy a skvele, nepotrebuje ma. Vedú ho ľudia, ktorých som pripravoval. Zaujímajú ma skôr pionierske fázy, momenty, keď niečo vymýšľate. Teraz pripravujem do terénu RISC (Reception Information and Support Centre). Najprv sme toto centrum v Anjelovi pri rôznych väčších katastrofách používali pre vlastné potreby. Uvedomili sme si však, že jeho potenciál je oveľa väčší a postupne sa podarilo dosiahnuť, že Slovenský Červený kríž, Charita, Človek v ohrození a viaceré iné subjekty začali oveľa užšie spolupracovať. Osem najlepších slovenských organizácií orientovaných na terénne zásahy sa stretlo v spoločnej platforme.

Ako to funguje?
Spomínané neziskovky naďalej fungujú samostatne, ale pri väčších udalostiach intenzívne zdieľajú informácie o vlastnej činnosti a úzko koordinujú svoje aktivity. Nikto už nerobí nič navyše a dvakrát, sme rýchlejší a zásahuschopnejší. Je to zásadný kvalitatívny posun, tretí sektor pomaly začína fungovať ako naozajstná zložka záchranného systému. RISC je platforma, ktorá to organizačne zabezpečuje. Do leta budeme fungovať naplno.

Raz ste sa vyjadrili, že tretí sektor považujete zatiaľ za nevyužitú šancu. Už je to inak?
Nevyužitá šanca bola v tom, že tretí sektor venoval príliš veľa energie vlastnej existencii a súťaži, kto z nás bude prvý na mieste. Teraz už nesúťažíme medzi sebou, ale spolu vyhrávame nad katastrofou.

Podarilo sa vám presvedčiť neziskovky, aby spolupracovali. Ako to však bolo so štátom?
Kým jednotlivé neziskovky nedokázali efektívne spolupracovať, pre štát bolo nevýhodné s nimi vstupovať do komunikácie. Naša dezorganizovanosť spôsobovala úradníkom a záchranárom stres a prinášalo im to ďalšiu záťaž. Zmenili sme vlastné postupy a štát k nám ochotne zmenil prístup. V deklarácii Ministerstva vnútra SR o spolupráci s mimovládnymi organizáciami je RISC prioritným partnerom, spolupracujeme tiež s ministerstvami sociálnych vecí či zdravotníctva.

Okrem RISC máte ešte aj iné aktivity.
Riešim aj krízové situácie v podnikoch. Keď napríklad niekto spácha vo firme samovraždu, nechá list, že ho šikanovali. Moja úloha je nájsť najmenej boľavý spôsob komunikácie s príbuznými a riešenia, ktorými sa zabráni ďalšiemu zhoršovaniu situácie. Vediem špecializované vzdelávanie pre krízové situácie, pripravujem aj bezpečnostné projekty. Venoval som sa napríklad košickému Pochodu za život. Aktuálne pracujem na projekte bezpečnosti bratislavského pochodu, ktorý bude v septembri.

O politike

Z Dobrého anjela sa stal prezident tejto republiky. Z Modrého anjela by nemohol byť politik?
(Smiech) Andrej Kiska je konsenzuálny človek, schopný v tejto rozhádanej spoločnosti osloviť aj ľudí, ktorých by som ja určite neoslovil. Politická kariéra ma vôbec neláka, nebol by som dobrý politik.

Hovoríte to preto, lebo ste mali zlú skúsenosť s voľbami 2012, keď ste boli istý čas na kandidátke Igora Matoviča?
Nešiel som do toho kvôli Matovičovi. Išlo o ľudí ako Eugen Korda, Vladimír Palko, Martin Mojžiš, teda partia ľudí, ktorí sú pre mňa do istej miery autority a vážim si ich, ešte mohli niečo v politike znamenať. Matovič z nej úskočne vytlačil konzervatívnych katolíkov alebo konzervatívne občiansky orientovaných kandidátov. Posledné zvyšky autentickej pravice poslal do plynu a vždy znovu to urobí. Veľmi skepticky sa dívam na snahy ľudí, ktorí sa s ním plánujú spojiť pred voľbami.

Chápete Lipšica a Sulíka?
Asi do toho pôjdu, ale čaká ich bozk smrti. Pri spájaní tohto druhu podľa mňa ešte pred voľbami prevážia negatíva nad pozitívami.

Na čiu kandidátku by ste teraz išli?
Nevidím tu stranu, za ktorú by som mohol kandidovať.

Koho budete voliť?
Nevidím už ani stranu, ktorú by som volil, prvýkrát po 25 rokoch. Hovorím si, nech sa do roka preboha niečo stane a niekto vymyslí niečo hodnoverné.

Pôsobí to veľmi demotivújuco.
Rád by som pôsobil motivujúco na mladých, lebo je správne chodiť voliť. V parlamente sú možno už len traja-štyria poslanci, ktorým by som dal hlas, ale väčšinou sú to outsideri.

Ukrajina a Západ

Zaujímate sa o Ukrajinu aj slovenských mladíkov, ktorí tam išli bojovať. Prečo?
Na Slovensku sme vybudovali fukčný systém nadštandardnej starostlivosti o ľudí v kríze, ktorý nemá v krajinách EÚ konkurenciu. Najprv sme uvažovali o rozšírení do Česka, situácia nám však poskytla unikátnu možnosť ovplyvniť Ukrajinu. Miestni odborníci začínajú zavádzať do života slovenský model spolupráce medzi štátom, tretím sektorom a samosprávou v prípade krízových udalostí a evidentne ich to veľmi baví. Sú zapálení a nesmierne motivovaní.

Čo presne tam teraz robíte?
Pomoc spočíva vo vzdelávaní a supervíznej podpore, analyzujeme ich bezpečnostný systém a navrhujeme aplikáciu jednoduchých riešení. Chceme, aby aj u nich začala fungovať spolupráca medzi tretím sektorom a štátom na úrovni, akú sme dosiahli na Slovensku. Na to netreba ani zmenu zákona, ani prehnane veľa peňazí.

Patrí Ukrajina do Európskej únie?
Mala by byť tam, kde sa sama rozhodne byť. Bol by som rád, aby to, čo z Ukrajiny poznám a mám rád, patrilo k Únii. U ľudí za našou východnou hranicou nevidím žiaden zásadný rozdiel oproti nám. Za Dneprom sú však už naozaj trochu iní, Únia im nevonia. Hoci som veľmi proti rozdeleniu Ukrajiny, možno sa to raz tak skončí, lebo rozdiely medzi západom a východom krajiny sú v niečom nezmieriteľné.

Čo obavy z NATO?
Aj keby stáli vojská NATO pri ruskej hranici, nič by to neznamenalo. Dnes sa už vojny nevedú takto. Krajiny sa dobývajú peniazmi a obchodmi, nie tankmi. Téza o tom, že Rusko je fyzicky ohrozené prítomnosťou NATO na jeho hraniciach, je blbosť. Čokoľvek Západ od Ruska potrebuje, si môže kúpiť, nepotrebuje ho vojensky obsadiť.

Ale platí to na ľudí na Slovensku, dokonca na mladých.
Slovensko vnímam ako ruský polostrov v Únii, zarážajúco vysoké percento ľudí má pochopenie pre ruské imperiálne ambície a jeho fóbie. Čomu však nerozumiem a v čom sa rozhodne nezhodujem s pánmi Palkom a Čarnogurským, je pocit, že Rusko je krajina, v ktorej sa chránia kresťanské hodnoty. Napríklad v prípade potratov je Rusko jednou z najhorších krajín na svete. Ako presne pomáha ochrane kresťanstva zabíjanie ukrajinských kresťanov a krádež ich územia?

Vidíte nebo na Západe?
Západ je zdravší ako Východ. Je síce plný excesov, mne samému mnohé z nich prekážajú. Jednoznačne sa však Západ, aj keď má množstvo nevýhod, ukazuje ako životaschopnejší a férovejší voči občanom.

Nie je však Západ hodnotovo vyprázdnený?
Áno. Západ pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi mi viac vyhovoval. Odchádzajú autority, Západ sa mení. Keď Ján Pavol II. povedal v Poľsku „Nebojte sa!“, bola to veľká vec. Alebo keď stál Reagan pri Berlínskom múre, to boli veľké momenty. Áno, Západ je v súčasnosti ideovo vyprázdnený. Ale má to aj svoje svetlé stránky. Prečo odišiel Martin Keprta bojovať na Ukrajinu? Chýbalo mu niečo vyššie, čo človeka presahuje. Keby mu to poskytol niekto na Západe, tak bude presvedčeným západniarom. Milý chalan, ktorý však zabil mnoho ľudí. Zabíja, lebo sa cíti byť súčasťou veľkej idey. Preto som voči veľkým ideám aj skeptický. Ich neprítomnosť nemusí znamenať niečo zlé.

Keprta bol u Brancov, ako veľmi sú nebezpeční?
Je to organizácia, ktorá sa rada verejne predvádza, aj preto nepatrí k najnebezpečnejším. Sú však skupiny, ktoré sú tu dlhšie, sú menšie a fungujú v prísnej konšpirácii. Napríklad jeden bývalý vojak vedie 11-člennú skupinu, v lokalite Serede a Trnavy sa jej príslušníci vo voľnom čase venujú príprave diverzných operácií. Majú vypracované operačné taktické plány na zničenie konkrétnych strategických objektov. Nemajú síce sklad výbušnín, ale majú pripravený skutočne realizovateľný postup, ako si ich do niekoľkých hodín zabezpečiť a ktorý most vyhodiť do vzduchu, ak by došlo k ozbrojenému konfliktu. Takýchto skupín sú pritom na Slovensku desiatky. Na rozdiel od Brancov sú títo ľudia úplne potichu a sú oveľa profesionálejší, len minimum z nich má pritom pozitívny vzťah k ústavnému zriadeniu. Je ťažké, až takmer nemožné prenikúť do tých štruktúr, človeku sa až občas nechce veriť, že vôbec niečo také u nás existuje. Žiaľ, je to realita.

"Občianske slobody považujem za jeden zo základných stavebných kameňov Západu, ale nie všetko, čo sa pod týmto rúškom ukrýva, nimi skutočne je."

Zdieľať

Kde pramení problém?
Podstata je v zlyhaní štátu. Militaristický tón u istej časti mládže vždy bude prítomný. Veľkú časť týchto ľudí pohltia ozbrojené zložky a tam sa môžu realizovať spôsobom, ktorý nie je pre spoločnosť problémom, naopak. Z rôznych dôvodov sa však mnohí do týchto zložiek nedostanú. Normálna krajina vytvorí paralelnú štruktúru, v ktorej sa môžu realizovať, ale zároveň si na nich zabezpečí vplyv. Funguje to v Poľsku, odtiaľ málokto ide zabíjať na Ukrajinu. Aj u nás bol dlho pri živote plán, že armáda umožní pár týždňov do roka niečo ako výcvikovú bázu. Keďže to nerobíme, chlapci si hľadajú idoly inde. Keby sem chodili americkí inštruktori, tak sú na ich strane. Pôjdu kamkoľvek, kde ich niekto bude rešpektovať. Keďže sme sa na nich vykašľali, našli si svoje Rusko. A Rusko si našlo ich.

Nezlyhala aj občianska spoločnosť? Existuje napríklad skauting.
Ústavnú povinnosť garantovať bezpečnosť má štát. Áno, aj samospráva a občianska spoločnosť svojím vlastným spôsobom zlyháva. Voľakedy týchto extrémne orientovaných ľudí spájal odpor proti Rómom. Postupne sa to posúva smerom k zahraničnej politike, o ktorú predtým nezakopli. Dnes tu máme množstvo bojovo orientovaných mladých mužov mimo kontroly systému, ktorí sú presvedčení, že NATO je škodlivé a musíme ísť k Rusku. Aj keby som bol proruský, považoval by som to za nebezpečné.

Hodnoty

Vráťme sa na Západ. Spomenuli ste excesy, ktoré vám na ňom prekážajú.
Občianske slobody považujem za jeden zo základných stavebných kameňov Západu, ale nie všetko, čo sa pod týmto rúškom ukrýva, nimi skutočne je. Existuje tu konsenzus, že v mene slobody môžete uraziť veriaceho kresťana a on to musí strpieť. Potom sa ale zrazu stane, že niekto sa úplne rovnakým spôsobom vysmeje moslimovi či homosexuálovi, a tí istí ľudia, čo bojovali za slobodu slova, kričia, že je to neprijateľné. Táto dvojtvárnosť je protizápadná. Je to anomália, nepochopenie princípu slobody slova, nepochopenie Západu. Buď smú byť kritizovateľní všetci, alebo nikto. Sloboda predsa nie je deliteľná. Nie je a nesmie byť.

"Ondřejíček nezaryje do moslima, ako je rok dlhý. Má pohodlné terče, do ktorých sa monotematicky triafa, iným sa rovnako monotematicky vyhýba."

Zdieľať

Nemáme radi Cynickú obludu?
Ondřejíček nezaryje do moslima, ako je rok dlhý. Má pohodlné terče, do ktorých sa monotematicky triafa, iným sa rovnako monotematicky vyhýba. Iste, kopať do kresťanov je sexi, lebo máte istotu, že si vás na ulici nepočká niekto so samopalom.

Čo homosexuálne zväzky?
Je to rana naslepo. Nikto nevie, ako by to mohlo dopadnúť. Nadšená podpora pre homosexuálne manželstvá v krajinách, kde boli povolené, časom mierne klesá. LGBTI aktivisti presadzujú niečo, čo označujú za právo, ale nevedia garantovať výsledok.

Váš názor?
Keby sa ma niekto spýtal, poviem nie takémuto typu manželstva. Priznávam, že mám voči homosexuálom aj istý typ predsudku. Neviem, čo by to prineslo, či to bude skutočným prejavom slobody, alebo to slobodu okliešti.

Zdá sa, že to posudzujete na základe možných dôsledkov. Nedá sa však pozrieť na túto tému tak, že existuje objektívna realita o tom, čo je skutočne manželstvo a z toho vychádzať?
Manželstvo je zväzok muža a ženy. Poznám však niekoľko ľudí, ktorí sú homosexuálni a majú silnú potrebu byť v nejakom typu zväzku s niekým, koho majú radi. Nechcú ani tak manželstvo, skôr bojujú o uznanie, že sú rovnako kvalitní ľudia ako ktokoľvek iný.

Na toto uznanie alebo prijatie potrebujú nový inštitút?
Potrebujú postupnú zmenu klímy v spoločnosti, aby sa na nich nedívala ako na chorých, aby tu mohli žiť bez strachu z odmietnutia. To je úlohou vzdelávania, kultúrneho posunu. Hlboko im rozumiem a súcitím s nimi, nie je vôbec jednoduché tak žiť. Na stole je však otázka, či to je dosť dobrý dôvod na zásadnú zmenu legislatívy.

Je to dôvod?
Myslím si, že nie. Keď však bola možnosť to v referende povedať právne záväzným spôsobom, nešiel som tam, lebo som sa necítil dosť kompetentný rozhodovať o osudoch iných. Nejaká forma právneho definovania vzťahu nevolajúca sa manželstvo by rozhodne mala existovať. Nemala by však byť dostupná len homosexuálom, to by bola zasa len iná forma diskriminácie. Možno by to bol dobrý ústupok, spoločensky prijateľná forma riešenia problému. Umožniť istú formu zväzku, ktorá im časť práv sprístupní.

Nehrozilo by však, že uznaním takýchto zväzkov spoločnosť povie, že partnerský vzťah nie je o povinnostiach a právach, ale hlavne o tom, že chcú byť dvaja ľudia spolu?
Nemám na to definitívny názor. Istota, ktorú som kedysi mal, že určite nie a majú smolu, už vo mne nie je. Ale nie je vo mne ani presvedčenie, že by bolo treba zrovnoprávniť tieto zväzky.

Referendum ste podporili aj „hejtli“ zároveň.
Podporil som ho, lebo keď ľudia splnia zákonné podmienky a chcú sa spýtať verejnosti na jej názor, tak na to jednoducho maju právo. Argumenty, že to bolo drahé, sú scestné. V tejto krajine sa robí toľko drahých zbytočností, že uplatnenie práva na referendum podľa mňa stálo presne toľko, koľko malo. A nie, nebol to hejt. Naozaj klobúk dolu pred tými, čo na referendum išli, ak boli hlboko presvedčení, že to, čo povedia, je správne. Nech už povedali „áno“, alebo „nie“. Ja som však nenašiel dobrú odpoveď. A odpoveď „neviem“ tam nebola.

Svoje odpovede ste však v blogoch naznačili. Pri adopcii ste sa vyjadrovali, že nie.
V kampani bolo veľmi ťažké oddeliť zrno od pliev. Videl som video z detského domova, kde deti hovorili, že by nikdy nechceli byť adoptované homosexuálmi a že by radšej žili v decáku. Žil som 15 rokov v prostredí detského domova. Nemyslím si, že je to väčšinový názor tých detí. Videl som a zažil veci, na základe ktorých si myslím, že čokoľvek by pre ne bolo lepšie ako decák. Poznám dve lesbičky, slušné a dobré ženy, dlhé roky sú spolu a určite aj budú. Viem si predstaviť, že by boli dobrými adoptívnymi rodičmi. Keď si predstavím tieto dve ženy, ako sa starajú o deti z decáku, absolútne nič sa vo mne nebúri. Keď si predstavím dvoch mužov, už s tým mám osobný problém. Ale to je môj vlastný predsudok. Majú však naše predsudky ovplyvňovať budúcnosť iných ľudí?

"LGBTI aktivisti presadzujú niečo, čo označujú za právo, ale nevedia garantovať výsledok."

Zdieľať

Čo ak to nie sú predsudky, ale vnútorné tušenia, ktoré hovoria, že niečo je prirodzené a niečo už nie?
Legislatíva a fungovanie štátu nemôžu byť postavené na tušeniach a nejasných pocitoch kohokoľvek, musia vyplývať z racionálneho, reálneho, vedeckého výskumu.

Podľa vás teda chýbajú dáta?
Áno. Získaním týchto dát možno zistíme, že sa mýlime a objektívne je pre deti lepšie, keď dieťa vychovávajú dvaja muži, než aby boli v decáku. Môže nastať aj úplne opačná situácia, môže sa potvrdiť, že odporcovia adopcií majú pravdu, ale my zatiaľ nič z toho nevieme. Vieme iba, ako chceme, aby to bolo. Ale to nestačí. Môj pocit hovorí adopciám homosexuálmi nie. Ale netrúfam si tým pocitom nejako ovplyvňovať legislatívu, riziko omylu je priveľké.

Čo sexuálna výchova?
Na akúkoľvek výchovu v škole by mali mať rodičia oveľa väčší dosah. Vrátane sexuálnej. U nás je školstvo postavené štýlom - dajte nám ráno dieťa, my vám ho poobede vrátime a viac sa nestarajte. To je neprípustné. Štát sa nevie poriadne postarať ani len o naše peniaze. Kde máme brať istotu, že sa vie starať o naše deti?

O konzervatívcoch a liberáloch

Pomáhajú ľudia, ako je Peter Weisenbacher, homosexuálom?
Ženú to zlým smerom. Väčšina ich kampaní robí z homosexuálov ešte väčšie výnimky a väčších exotov, ako naozaj sú. A otáča sa to proti nim, ľudí to veľmi irituje a namiesto zbližovania a porozumenia nastáva ešte väčšie odmietnutie. Problém aktivizmu LGBTI je v tom, že malá, no nadpriemerne mediálne zručná skupina si dokáže vytvoriť v médiách priestor, ktorý je bežným príslušníkom komunity nedostupný. Výsledný obraz je potom karikatúrou. Normálny, bežný homosexuál nevyzerá, nepíše, nehovorí a nebojuje ako tí, ktorí sa v časopisoch označujú za jeho prototyp.

A čo robia zle konzervatívci?
Veľkou chybou konzervatívne orientovaných ľudí, nielen intelektuálov, je neochota k akémukoľvek myšlienkovému experimentu.

Čo to znamená?
Napríklad neochota pripustiť, že nemajú na všetko jasný názor. Alebo že ten názor nie je dostatočne podložený vedomosťami či štúdiom. Konzervatívci uverili, že sú ohrozenou skupinou a že musia držať spolu a nesmú pripustiť váhanie a odlišný názor. Majú pocit, že keď vytvoria monolit, ochránia sa, paradoxne sa tým však dostávajú do ulity.

Napísali ste, že „konzervatívci sú preto konzervatívcami, že veria v zachovanie status quo.“ Robíme toto zle?
Vo vnútri konzervatívnych kruhov chýba ochota viesť polemiky, spory, vnášať pochybnosti a hľadať odpovede. Nielen na to, aby vyvrátili svoje presvedčenie, ale aj aby ho potvrdili. Nie však z pocitov, tušení, ale z overenia reality. Veriť je dobré, ale rozhodne to nestačí. Nestačí veriť, že takto je to správne. Chýbajú tu aj médiá, ktoré by umožňovali tento typ diskurzu.

Chýba teda debata a ak je, tak je slabá?
Argumenty sú slabé a ľudia idú do debaty z vopred zabezpečenej obrany. Niektoré vnútorné pochybnosti navonok nikdy nepripustia. Chýba kritická masa odvážnych intelektuálov, ktorí by riskli svoje istoty a išli sa konfrontovať.

Liberáli sú schopní diskusie?
Podľa mňa máme na Slovensku extrémne konzervatívnych liberálov. Zadubene trvajú na svojich liberálnych dogmách. Zastávajú síce formálne liberálne hodnoty, ale talibanským spôsobom. To, čo sa u nás vydáva za liberálov, väčšinou nie je schopné autentickej liberálnej debaty.

Debatu do spoločnosti malo priniesť aj referendum, tak to tvrdili jeho organizátori. Podarilo sa to?
Od istého momentu téma skôr škodila, ako pomáhala. Neviem, či z toho vyšli konzervatívci ako skutočne posilnení. Úspech si takto nepredstavujem. Dozvedeli sme sa len to, čo sme vedeli. Veľká časť ľudí má strach zo zmeny status quo. To ide navrub zlému načasovaniu. Chýbali dáta, nahradili ich emócie.

Môže to napraviť septembrový Národný pochod za život v Bratislave?
Áno. Výrazne to môže zmeniť, ak sa znovu ukáže zmierlivá, radostná tvár kresťanstva. Pri príprave pochodu v Košiciach som mal prekvapujúco dobré zážitky. Predtým som kresťanov vnímal ako atomizovaných. Keď som prišiel do Košíc, videl som v športovej hale na koncerte 3 500 jačiacich detí a zistil som, že sú úplne normálne. Čakal som niečo iné, obradnú zbožnosť, formálne správanie, dogmy a nemenné rituály. Košice však boli pre mňa fiesta. Keď sa to podarí zopakovať v septembri v podobnej atmosfére a spoločnosť sa vyhne referendovému konfliktu, tak to bude dobré. Lebo ak má kresťanská komunita pre Slovensko nejakú hodnotu, tak sa oveľa lepšie ukáže cez fiestu ako cez referendum. Strašiť kresťanmi po Košiciach bolo oveľa ťažšie. Po referende je to naopak.

"Ak je dnes možné s takmer stopercentnou istotou zabrániť otehotneniu, tak potrat je idiotský, debilný prejav neskutočnej nezodpovednosti." 

Zdieľať

Čo by malo byť výsledkom prolife pochodov? Ste za zmenu zákona o potratoch?
Nech sa na to dívate z pohľadu akejkoľvek ideológie, tak ak veríte, že potrat je vražda, nemôžete s tým súhlasiť. Aký je rozdiel medzi zavraždením dieťaťa, ktoré má mesiac, štyri mesiace a medzi tým, ktoré sa ešte len nestihlo narodiť? Deti by mali prichádzať na svet, ak už boli splodené. Sú samozrejme extrémne prípady znásilnení, kde sa necítim oprávnený komukoľvek diktovať, aby donosil dieťa, ktoré vzniklo takto šialene. Treba však povedať, že absolútna väčšina tehotenstiev na Slovensku vznikla dobrovoľným kontaktom medzi dvomi dospelými. V emitných miskách teda končia hlavne deti splodené bez násilia. Ak je dnes možné s takmer stopercentnou istotou zabrániť otehotneniu, tak potrat je idiotský, debilný prejav neskutočnej nezodpovednosti. Použiť potrat ako vôbec prvú a jedinú techniku antikoncepcie je nehorázna drzosť. Hovorím rovnako o mužoch, lebo chlapi sa z tohto problému často radi vyvliekajú. Nie je normálne zabíjať deti, nech už sú akokoľvek malé. A to nehovorím ako kresťan. Nie som ním.

Povedali ste o sebe, že nie ste v klasickom slova zmysle veriacim. Čo to znamená?
Cirkvi rešpektujem, ich členov poznám a rozumiem si s nimi, ale necítim sa byť príslušný k žiadnej cirkvi. V tomto spôsobe viery v Boha sa nenachádzam. Pohľad na Boha ako na nejakú formu osoby sa nezhoduje s mojimi presvedčeniami. Zaujímavé však je, že sa v mnohých názoroch zhodujem skôr s veriacimi ako s liberálmi či ateistami.

Znamená to, že tieto pravdy a hodnoty sú univerzálne?
To si netrúfam tvrdiť. Mnohým liberálnym intelektuálom sa však podarilo presvedčiť verejnosť, že napríklad postoj proti potratom je iba vecou veriacich a cirkvi. Na to však netreba byť veriaci.

Uznávate niečo ako prirodzený zákon?
Konkrétne pri otázke potratov platí, že pokiaľ nie ste citovo oploštený a ste schopný hlbokej emócie, musí byť pre vás potrat neprijateľný. Nepotrebujete veriť v Boha, aby ste vedeli, že to nie je správne.

Keď sme sa bavili o definícii manželstva či adopciách, hovorili ste, že treba veci verifikovať cez údaje, aby sme ich mohli posúdiť. Pri potratoch dáta netreba?
Treba a aj sú dostupné. Možno to vyznie cynicky, ale každé nenarodené dieťa znamená obrovskú stratu pre spoločnosť a štátny rozpočet. Ak by sme sa na to pozerali z pohľadu týchto tvrdých dát, tak ozaj ide o stratu pre spoločnosť. Okrem toho, poznám viacero žien, ktoré absolvovali potrat, niektoré opakovane. Nemyslím si, že by to ktorúkoľvek z nich urobilo štastnou. Strata je vždy vyššia ako zisk. Ani jediná z nich neodchádzala z nemocnice s pocitom šťastia, hoci práve dostala šancu uplatniť svoje liberálne právo a možnosť voľby.

Boli ste vždy konzervatívny alebo ste prešli zmenou?
Nezažil som zásadnú zmenu. Keď som mal pár týždňov, teta ma dala tajne pokrstiť. Do svojich 19 rokov som žil v komunistickej krajine. S otcom sme počúvali Hlas Ameriky a Slobodnú Európu. Ku koncu režimu som začal zisťovať, že veci nie sú v poriadku. V tom čase som začal vnímať rozpor medzi tým, čo sa hovorilo navonok a čo som cítil ako správne. Postupne som skonzervatívnel. Tie štvavé vysielačky mali na mňa zjavne dobrý vplyv, vtedy som napríklad počul prvý raz hlas Jána Čarnogurského. Odtiaľ pramenila aj moja neskoršia úcta k nemu. V prvom kole prezidentkých volieb som ho podporil, priateľom som musel mnohé vysvetľovať. Prvé kolo však bolo pre mňa uzavretím minulosti, druhé voľbou do budúcnosti. Čarnogurský priniesol tejto krajine veľmi veľa a na to sa dnes ochotne zabúda, v posledných rokoch mu niektoré veci neviem odpustiť. Posledné mesiace doslova trpím.

Čo je pre vás zmyslom života?
(Ticho) Prechádzal som životom bez väčšieho pocitu zmyslu. Ten prišiel až s narodením mojich synov. Postupne rástli a ja som hľadal spôsob, ako sa vyrovnať s vecami, ktoré ma prenasledovali od detstva. Mal som panický strach zo smrti. Začal som hľadať spôsob, ako s ňou vypiecť. Zistil som najskôr, že nesmrteľnosť, bohužiaľ, nie je dostupná. (Smiech). Tak som začal budovať koncept Modrého anjela. Dnes je na Slovensku viac ako šesťtisíc ľudí, ktorí sa v nejakej forme v ťažkej chvíli stretli so službami mojich kolegov. Ak som sa niečo v živote naozaj naučil, tak najskôr to, že so smrťou blízkych sa dá žiť. Trvalo mi to štyridsať rokov. Viac ako štyridsať.

To je pre vás zmysel – prinášať ľuďom vyrovnanie so smrťou?
Chcem byť len pri tom. Necítim sa byť ako mesiáš, čo iným niečo prináša. Neprinášam im nič, iba viem, ako ich postrčiť, aby si sami našli, čo potrebujú. Ak do toho idete s pocitom, že chcete iným pomôcť, niečo im dať, priniesť, zachrániť, nefunguje to. Staráte sa tým len o svoje ego a podceňujete tých, ktorým je vaša pomoc určená. Aj v tej najhoršej chvíli majú v sebe ľudia viac síl, ako sa zdá na prvý pohľad. Nie sú bez sily, len ju niekedy nevidia. Ale je tam stále.

Zažili ste prípady, keď ste vyslovene cítili, že má zmysel stáť pri druhých?
Pri tej práci často stretávam absurdno. Doslova nepochopiteľné príbehy, spojenia, ktoré vyplávajú na povrch a mne ostáva iba krútiť hlavou. Niekedy naozaj nechápem, ako je to vôbec možné. Potom si vravím, že to možno nebolo náhodou, váham, či to naozaj neurobil Boh, či nás neskúša, pretože niektoré náhody naozaj vyzerajú, že ich niekto musel dopredu vymyslieť. Potom sa z toho vyspím, začnem pochybovať a nakoniec pochopím, že je to len obyčajné magické myslenie, lebo Boh, ak vôbec existuje, má určite iné starosti, ako inscenovať takéto prúsery. Ale zmysel byť pri tom, ten ostáva, aj keď už Boh, ako argument na všetky naše vlastné zlyhania, opäť chýba.

Pavol Rábara, Michal Magušin
Foto: Zuzana Očovanová

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo