Slovenská lekárka v Iraku: Utečencom pred islamistami ostali len šaty na tele

Pôsobila v Kambodži, Indii a teraz v Iraku. Slovenská lekárka ZUZANA DUDOVÁ tvrdí, že príbehy mnohých utečencov sa podobajú genocíde v Rwande či Arménsku. 

Kedy a z akých dôvodov ste prišli do Iraku?

Do Iraku som prišla začiatkom novembra 2014. Najskôr som tri mesiace cez organizáciu Pomoc cirkvi v núdzi pomáhala na charitnej klinike zriadenej miestnym arcibiskupom. Popri tom sme však rozbiehali aj slovenský projekt. Od počiatku ma v tom veľmi podporoval profesor Vladimír Krčméry. Keďže pomoci bolo a je málo, hneď na začiatku začala vznikať myšlienka vytvorenia slovenskej kliniky. Pod záštitou Vysokej školy svätej Alžbety už funguje klinika blahoslavenej Zdenky v Erbile a dokopy dávame mobilnú kliniku blahoslaveného Jerzyho Popieluszka v Dohuku. 

Čo vás motivovalo ísť do tejto nebezpečnej oblasti?

Už počas štúdia medicíny som mala túžbu pracovať s utečencami. Výzva pracovať v Iraku ma preto hneď oslovila. Aj keď som vedela, že nepôjdem úplne bez strachu, vedela som, že pôjdem a musím ísť.

Zúčastnili ste sa v minulosti podobnej misie?

Humanitárnej misie počas takejto krízy ešte nie. Pôsobila som na rozvojovom projekte v Kambodži, kde poskytujeme komplexnú lekársku a sociálnu starostlivosť HIV pozitívnym sirotám. Ako dobrovoľníčka som tiež strávila pár týždňov pri sestrách Matky Terezy v Kalkate.

Ako vyzerá bežný deň na klinike?

K téme
Kresťanom v Iraku pomáhajú aj Slováci                           
Pozemná operácia proti Islamskému štátu je nevyhnutná, tvrdí iracký arcibiskup

Zdieľať

Prišla som tu ako lekárka, avšak po tom, ako sme sa rozhodli otvoriť tu aj ďalšie projekty, som fonendoskop na pár mesiacov odložila a spolu s jedným kolegom sme sa pustili do vybavovačiek. Všetko oficiálne vypapierovať, dostať povolenia, získať kontakty, nadviazať spoluprácu s inými organizáciami, získať donorov... Dodnes mám každý deň iný, keďže po otvorení kliniky v Erbile som sa presunula do Dohuku, kde začíname kolobeh odznova. Závisí, čo práve treba vybavovať, obehať, zabezpečiť.

Popritom sa snažíme nájsť aspoň pár dní v týždni, keď ideme navštíviť nejakých pacientov v teréne. Klinika v Erbile už beží normálnym rytmom. Pacienti sa registrujú, následne sú prijatí u lekára, vyšetrení a s receptom sú im priamo u nás vydané lieky. Vonku by si ich nemohli dovoliť kúpiť.

Koľko dobrovoľníkov aktuálne v Erbile a Dohuku pôsobí? Kto sú títo ľudia?

Zamestnanci Vysokej školy sv. Alžbety – štyria lekári a dvaja logisti. Momentálne sme tu tri Slovenky, dvaja Sýrčania a jeden Poliak. Navyše máme aj štyroch miestnych zamestnancov, bez ktorých by naša práca bola nemožná.

Čo v tejto oblasti považujete za najväčší problém?

Kooperáciu s lokálnou vládou. Štátne orgány si chcú zachovať riadiace postavenie, naoko sa k medzinárodným organizáciám správajú priateľsky a vďačne, no v skutočnosti ich vnímajú ako konkurenciu. Chce to naozaj pevné nervy vychodiť, vystáť a vysedieť všetky povolenia k práci.

Kto okrem vás pomáha miestnym obyvateľom?

Na jednej strane sa zdá, že organizácií je tu dosť. Hlavne, keď človek sedí na spoločnom stretnutí pri riešení ďalšieho postupu. Na druhej strane, na dané množstvo utečencov je ich málo. Pozitívnou vecou je, že existuje mnoho miestnych organizácií, ktoré robia veľmi dobrú prácu. Aj my s jednou takouto miestnou organizáciou spolupracujeme, čo nám umožňuje pracovať podstatne efektívnejšie.

"Štátne orgány si chcú zachovať riadiace postavenie, naoko sa k medzinárodným organizáciám správajú priateľsky a vďačne, no v skutočnosti ich vnímajú ako konkurenciu."

Zdieľať

S čím všetkým sa musia utečenci vyrovnať? 

Mnohí z nich s tým najhorším – so stratou rodiny. Príbehy týchto ľudí sa naozaj veľmi nelíšia od príbehov, ktoré si možno prečítať o arménskej či rwandskej genocíde. V druhom rade je to úplná závislosť od pomoci druhých. Ľudia žijú v neadekvátnych podmienkach, bez akéhokoľvek príjmu, bez lekárskej pomoci...

Aké aktivity vyvíjate na pomoc prenasledovaným kresťanom či iným rizikovým skupinám?

Naša pomoc spočíva v poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Na oboch miestach, kde pôsobíme, máme rovnako veľké (respektíve malé) tímy. V Erbile prevádzkujeme kliniku prvého kontaktu v časti mesta, kde žije vyše tisíc utečeneckých rodín, ktoré utiekli pred Islamským štátom z neďalekých miest v okolí Mosulu. Vyše 750 rodín je kresťanských, zvyšok sú jezídi a moslimovia – šiíti. Aj oni sú sunitským Islamským štátom tvrdo prenasledovaní. Poskytujeme tu základnú zdravotnú starostlivosť a bezplatné lieky. Títo ľudia sú naozaj bez prostriedkov. Mnohí si z domovov priniesli len oblečenie, ktoré mali pri úteku na sebe.

Samotný región Dohuku prijal viac ako pol milióna utečencov, medzi ktorými prevládajú jezídi. V stanových táboroch žije 40 percent týchto ľudí, 60 percent je zas roztrúsených na odľahlých miestach, kde žijú vo veľmi provizórnych podmienkach. V tejto oblasti budeme pokrývať tri rôzne skupiny ľudí – sýrskych utečencov, irackých utečencov, ale aj ľudí, ktorí sa vracajú na novooslobodené územia, kde ich však čakajú iba zničené dediny a mestá. Pomoc poskytujeme všetkým bez rozdielu.

Môže sa k vám pripojiť ktokoľvek, kto by chcel podať pomocnú ruku?

Kapacitne sme obmedzení na spomínanú veľkosť posádky, a to hlavne v Erbile, kde je naša klinika presne prispôsobená na daný počet zamestnancov. Samozrejme, tímy sa menia po troch až šiestich mesiacoch, a tak sa pravidelne hľadajú ľudia ochotní a schopní vycestovať.

Ako inak vám môžu ľudia pomôcť?

V prvom rade modlitbou. Aj keď som si sily modlitby bola stále vedomá, na tomto mieste ju asi prvýkrát v živote cítim skoro až hmatateľne. Je neuveriteľné, ako sa nám tu otvárajú možnosti, dvere a srdcia miestnych ľudí. Bez toho by tu bolo veľmi ťažké niečo rozbiehať, aj keby sme mali neviem aký dobrý úmysel a skvelý nápad. Samozrejme, ak by niekto chcel pomôcť finančne, každá pomoc je viac ako vítaná a naozaj veľmi potrebná. Solidarita by mala byť vlastná každému človeku. V konečnom dôsledku, nikdy nevieme, či raz na strane prijímajúcej pomoc nebudeme práve my.

Aké sú vaše najbližšie plány v rámci tohto projektu?

Popri vybavovaní vecí k úspešnému spusteniu mobilnej jednotky v Dohuku sme sa pustili do „pod-projektu“ v táboroch, ktoré majú veľký problém s kožnými parazitárnymi ochoreniami a hlavne so svrabom. Máme takto hlásených 15 táborov, v každom žije cez 10-tisíc ľudí. Je to pre nás veľká finančná výzva, ale zároveň je to viac ako potrebné.

Daniela Matejovičová

Foto: Archív STEP-IN projekt

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo