Pre chaos v severnej Afrike je už ISIS blízko Talianska a utečencov pribúda

Tohtoročný rýchly nárast obetí, ktoré sa utopili pri úteku v poškodených lodiach cez Stredozemné more, je priamym dôsledkom konfliktu v Iraku, Sýrii, severnej Afrike a najmä v Líbyi, kde sa dôsledky západnej intervencie končia smrťou tisícok ľudí. Či už kvôli samotnému násiliu alebo pri ich zúfalých pokusoch uniknúť do bezpečia.

Pred štyrmi rokmi členské štáty NATO a arabskí spojenci začali s náletmi, ktoré prispeli k pádu Muammara Kaddáfího. Tie isté sily teraz diskutujú o ďalších krokoch v Líbyi v prípade, že mierové rozhovory pod záštitou OSN sa neskončia konsenzom. Tentoraz bude cieľom rozpínajúci sa Islamský štát spojený s podobnými skupinami v Iraku a Sýrii.

"Tohtoročný rýchly nárast utopených obetí je priamym dôsledkom konfliktu v Iraku, Sýrii, severnej Afrike a najmä v Líbyi, kde sa dôsledky západnej intervencie končia smrťou tisícok ľudí."

Zdieľať

Dedičstvom Kaddáfího pádu je pokračujúci nedostatok akýchkoľvek štátnych inštitúcií a chaos v bezpečnostnej štruktúre, ktorá sa rozdelila do nespočetných ozbrojených skupín, milícií a súperiacich frakcií. Armáda je slabá a krajina je vystavená občianskej vojne, ktorá si vyžiadala viac ako 3000 obetí a spôsobila početné prípady porušovania ľudských práv.

Tripolis s islamistami versus Tobruk

Občianska vojna v Líbyi je konfliktom medzi dvoma súperiacimi vládami v Tripolise a v Tobruku, pričom len túto vládu OSN uznáva ako legitímnu. Riadi však menej ako polovicu krajiny a polovicu jedného z troch hlavných miest. Koalíciu v Tobruku ovláda niekoľko bývalých Kaddáfího štátnych úradníkov, sekularisti a federalisti spolu so zvyškami armády.

Vláda na čele s Abdullahom al-Thinnim, ktorého zvolil líbyjský parlament a ktorého uznáva OSN, je v opozícii k pôvodnej legálne nastolenej vláde, ktorá existovala pred minuloročnými voľbami. Tá je podporovaná koalíciou známou ako Operácia líbyjský úsvit, ktorú tvorí voľná federácia islamistických skupín, milície z Misrata a berberské skupiny. V novembri 2014 líbyjský Najvyšší súd zrušil výsledok volieb, z ktorých vzišiel líbyjský parlament, a al-Thinninov mandát považuje za neplatný.

Krajina je tiež ovplyvňovaná nárastom skupín hlásiacich sa k Islamskému štátu, ktoré obsadili územia v mestách Sirte a Derna a ktoré boli zodpovedné za februárový masaker 21 prevažne kresťanských robotníkov z Egypta.

Veliteľ vojsk v Tobruku, generál Khalifa Haftar, pochybuje o akomkoľvek konečnom riešení a vyhlásil, že „vsádza na vojenské riešenie“. Ani so značnou vojenskou podporou Egypta a Spojených arabských emirátov sa však vojenským silám v Tobruku doteraz nepodarilo dosiahnuť výrazný pokrok proti jednotkám v Tripolise.

To je kľúčový problém. Nezdá sa, že by sa v dohľadnej dobe našiel vojenský víťaz a z tohto chaosu profituje široká škála ozbrojených skupín, kým centralizovaná moc v Tripolise sa oslabuje.

Napríklad, organizáciu Ansar al Sharia registruje OSN ako teroristickú skupinu spojenú s al-Kájdou, pričom je obviňovaná z vraždy amerického veľvyslanca Chrisa Stephensa v Benghází v roku 2012. V súčasnej dobe vytvorila dočasnú alianciu s Operáciou líbyjský úsvit s cieľom bojovať proti generálovi Haftarovi. Lenže samotná Ansar al Sharia stráca svojich členov v miestnej pobočke Islamského štátu.

Vzostup Islamského štátu

V meste Derna vplyv Islamského štátu veľmi rýchlo rastie. Je prítomný v Benghází a Sirte, a dokonca aj v Tripolise, kde bol zodpovedný za bombardovanie. Existuje niekoľko dôvodov, prečo sa Islamský štát rozširuje. Líbyjčania majú dlhú históriu vojenského pôsobenia v zahraničí. Hlavnou hnacou silou bol návrat bojovníkov z antisovietskych hnutí v Afganistane v osemdesiatych rokoch, podporovaný ďalšími bojovníkmi vracajúcimi sa zo Sýrie a Iraku.

Znepokojujúcim aspektom tohto rastu je blízkosť k líbyjským ropným poliam – obľúbeným zdrojom príjmov povstalcov. Táto skupina tiež zámerne eskalovala konflikt, aby urýchlila roztrieštenosť ozbrojených skupín a zvýšila atraktivitu extrémnejších islamistických skupín.

Začiatkom apríla Islamský štát uskutočnil cielený útok, pri ktorom zavraždil 21 egyptských policajtov, čo podnietilo egyptské nálety v Líbyi. Hoci to nepriviedlo Egypt do vojnového stavu, intervencia sa stala verejnou a podporil sa názor na to, že líbyjská stabilita je rozhodujúca pre vnútornú bezpečnosť Egypta.

Ďalším dôležitým hráčom možnej intervencie je Taliansko, ktoré sa ponúklo, že bude viesť akúkoľvek akciu OSN v Líbyi. Avšak existujú tu významné nezhody v spôsobe intervencie.

Čo sa dá robiť v tomto prípade?

Najlepšou intervenciou by bola mierová misia, pri ktorej sa dodržiavajú dohody sprostredkované OSN. Táto možnosť, na ktorej pracuje španielsky diplomat Bernardin Leon, je hybnou silou medzi pragmatickými časťami oboch súperiacich vlád, ale bolo by potrebné vytvoriť národnú vládu schopnú pracovať naprieč týmito činiteľmi a udržiavať kontrolu nad štátnymi inštitúciami.

"Je potrebné uskutočniť kampaň proti Islamskému štátu v Líbyi radšej skôr ako príliš neskoro."

Zdieľať

Existuje nádej pre túto prvú možnosť, ktorá by disponovala jednými z najmocnejších vojenských skupín v Líbyi. OSN by pritom mohla byť požiadaná, aby prevzala kontrolu nad napadnutými a politicky citlivými vojenskými objektmi v Líbyi, aby sa súperiacim skupinám zabránilo ovládnuť ich.

Bude to však istý čas trvať a je nepravdepodobné, že medzinárodné spoločenstvo na čele s Talianskom bude v tomto prípade trpezlivé. Ohrozenie Islamským štátom a rastúci počet katastrof v Stredozemnom mori sa zdajú byť obrovské. Vhodnejším spôsobom by teda bolo uskutočniť kampaň proti Islamskému štátu v Líbyi radšej skôr ako príliš neskoro.

Najvhodnejším výsledkom by mala byť mierová dohoda sprostredkovaná OSN, ktorá by smerovala k porazeniu Islamského štátu, a nepúšťala by sa nutne do problémov, ktoré sú zdrojom občianskej vojny.

Zapojenie susedného Egypta do občianskej vojny vec komplikuje. Žiadna vláda v Tripolise pravdepodobne neschváli egyptskú podporu do kampane proti Islamskému štátu. Takýto zásah by mohol konflikt skôr zhoršiť, ako ho riešiť, pretože by silám Islamského štátu vytvoril nových spojencov.

Paul Jackson
Autor je profesor politických vied na Birminghamskej univerzite vo Veľkej Británii.

The ConversationČlánok vyšiel na portáli The Conversation. Zverejnené s jeho súhlasom. Preložil Pavol Novák. Foto: TASR/AP.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo