Svet kresťanstva 19. máj 2019

Misionár na Sibíri: Nečakáme od tých, ktorým pomáhame, že sa stanú kresťanmi

Adam Takáč
Adam Takáč
Rozhovor so saleziánskym kňazom Marošom Peciarom.
Rozhovor so saleziánskym kňazom Marošom Peciarom.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Adam Takáč

Misionár na Sibíri: Nečakáme od tých, ktorým pomáhame, že sa stanú kresťanmi
Maroš Peciar. Foto – Pavol Rábara

Venujte nám minútu, skôr ako začnete čítať

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Ako ste sa stali misionárom na Sibíri? Bolo to vaše dobrovoľné rozhodnutie?

Sčasti áno, keďže som o svojej otvorenosti pre misie v zahraničí hovoril svojim predstaveným už pred vysviackou. Moje prvé pôsobenie však bolo v našom rómskom centre v Bardejove.

Prečo tam?

Predstavený vedel o mojej túžbe ísť na misie, tak mi povedal, aby som si to vyskúšal najprv medzi Rómami. Rozbehli sme škôlku aj školu. Strávil som tam sedem rokov.

Čo ste si pomysleli, keď vám dali ponuku, aby ste išli na ruskú Sibír?

Pamätám si, že to bolo na Veľkú noc v roku 2013. Krátko predtým zvolili pápeža Františka, ktorý hovoril o tom, aby sa cirkev nebála vyjsť na periférie. Hoci som v minulosti tvrdil, že nemám problém na misie ísť, v tej chvíli ma to trochu zaskočilo. V tom období som spolupracoval na viacerých mediálnych projektoch saleziánov. Predstavený mi dal tri dni na rozmyslenie. Mal som ísť do Jakutska. Nakoniec som mu napísal email s otázkou, čo treba vybaviť, aby som mohol získať víza.

Slovenskí saleziáni na Sibíri pôsobia už od deväťdesiatych rokov...

Áno, v tom čase bol na Sibíri jeden jediný katolícky kňaz. Bol to františkán z Litvy. Naši saleziánski spolubratia Daniel Pravda a Jozef Tóth tam išli začiatkom deväťdesiatych rokov na „prieskum“. Naplánovali si cestu do viacerých veľkých miest ako Krasnojarsk, Irkutsk, Tomsk a napokon malé, asi 25-tisícové mesto Aldan. Ten bol zo všetkých najvzdialenejší. Od hlavného mesta Jakutsk je to asi 500 kilometrov.

V jeho okolí je viacero dediniek, kde žijú domorodci. Vedúci tamojších školských odborov, ktorí majú na starosti školstvo v regióne, potrebovali vychovávateľov do škôl. Nešlo ani tak o „cirkevnú“ ponuku so zámerom vybudovať nejakú katolícku bunku na Sibíri. Našich spolubratov však toto miesto a ponuka natoľko oslovili, že po ročnej príprave tam prišli ako prví misionári.

V čom spočívala ich misia?

Vďaka tomu, že prišli ako vychovávatelia, mali otvorené dvere do škôl v regióne. Vyučovali francúzštinu, etiku a ďalšie predmety. Na štart misie to bolo veľmi dobré.

Keď ste tam vy prišli o približne dvadsať rokov neskôr, v akom stave bola misijná komunita?

Udržiavali  fungovanie v zmysle slúženia bohoslužieb a modlitbových stretnutí, ale nezostávalo im veľa času a síl na to, aby vymýšľali nejaké nové aktivity.

Hneď po príchode ma príjemne prekvapilo, že som sa cítil ako medzi svojimi, hoci som prišiel na druhý koniec sveta. Tamojší farníci a naši spolubratia a priatelia nás hneď prijali. Samozrejme, neboli to veľké zástupy veriacich, ale od začiatku som vnímal skupinu ľudí, ktorí už mali s našou misijnou komunitou kontakt.

V tom období sa trochu reorganizovala a potrebovala reštart. Jeden z predošlých spolubratov to charakterizoval vetou: „My to tu udržiavame v chátraní.“ Pôsobili tam vtedy traja kňazi, jeden v Aldane, dvaja v hlavnom meste Jakutsk. Udržiavali síce fungovanie v zmysle slúženia bohoslužieb a modlitbových stretnutí, ale nezostávalo im veľa času a síl na to, aby vymýšľali nejaké nové aktivity. Možno ich trošku ovládla minidepresia a pocit, že sa im to scvrkáva.

Neprepadli ste tomu tiež?

Zistili sme, že musíme pracovať s lídrami, na ktorých tú cirkev budeme môcť nechať, aj keby sme museli odísť.

Na začiatku to nebolo ľahké, v štyridsiatke som sa zrazu musel učiť nový jazyk, písať si kázne, pretože som ho ešte dobre neovládal. Človek si vďaka tomu prejde vnútorným očistením.

Hľadali a skúšali sme, ako by mala naša misia ďalej vyzerať. Vypracovali sme strategický plán a pomenovali sme si priority a zmysel našej prítomnosti na tomto území.

Čo vám z toho vyšlo?

Sme tam preto, aby sme udržiavali a rozvíjali miestnu cirkev. Je malá a krehká, pretože ide o prvú či druhú generáciu kresťanov a v ľuďoch ešte cítiť mentalitu bývalého režimu.

Zistili sme, že musíme pracovať s lídrami, na ktorých tú cirkev budeme môcť nechať, aj keby sme museli odísť.

Cez rôzne sociálne, výchovné a vzdelávacie aktivity sa chceme priblížiť k ľuďom. Našou hlavnou úlohou nie je, aby sme prostredníctvom nich získavali nových katolíkov, ale ukazujeme svedectvo. Ak to niekoho osloví a chce sa stať členom cirkvi, privítame ho. Nečakáme však od tých, ktorým pomáhame, že sa stanú kresťanmi.

Kto sú veriaci, ktorým sa venujete?

Poznám ich po mene (úsmev). Sú roztrúsení po celej Jakutskej republike, je medzi nimi veľa cudzincov z rôznych kútov sveta. Za niektorými chodíme aj stovky kilometrov. Minule sme sa plavili jedenásť hodín po rieke, aby sme navštívili zopár veriacich v dvoch dedinkách.

V okolí Aldanu máme asi päť domorodých dediniek, kam chodievame každý týždeň. Do iných lokalít sa nám to darí raz mesačne a do tých najvzdialenejších iba raz do roka.

Udržujete s nimi kontakt?

Áno, WhatsApp majú takmer všetci, aj staré babky. Vidíme v tom veľkú pomoc, ako sa môžeme k našim veriacim dostať vďaka technológiám. Posielame im katechézy, zamyslenia alebo im posielame blahopriania cez sviatky. Samozrejme, osobný kontakt nič nenahradí.

Ako zistíte, kde žijú ďalší veriaci?

O niektorých už vieme dlhodobo, iných spoznáme úplnou náhodou. Asi pred dvomi rokmi sme natrafili na Ukrajincov, ktorí prišli do hlavného mesta Jakutsk pokrstiť dcérku z viac ako tisícpäťsto kilometrov vzdialeného mesta. Už dvakrát sme u nich boli a cestou sme našli ďalších. Niektorí nestretli katolíckeho kňaza dlhé roky.

Dokážu si pri takej dlhej neprítomnosti kňazov uchovať vieru?

Minule sme sa plavili jedenásť hodín po rieke, aby sme navštívili zopár veriacich v dvoch dedinkách.

Stretli sme ľudí, ktorí nám povedali: Žijeme tak ďaleko a v ťažkých podmienkach. Mysleli sme si už, že Pán Boh na nás zabudol. Ale vy ste sa s nami prišli podeliť o vieru, a preto vieme, že to tak nie je.

Tí, ktorí sa k viere dostali, no dlho ju nemali s kým zdieľať, si dokážu cez takéto jednoduché momenty uvedomiť Božiu prítomnosť.

Svojou modlitbou a záujmom sa snažíme motivovať tých, ktorí nemajú možnosť dostávať sa pravidelne k sviatostiam, aby svoju vieru prežívali vo vzťahu s Bohom a sami sa stali učeníkmi. Je to vlastne cieľ každého kresťana, aby sa delil o to, čo dostal.

Tento model duchovného sprevádzania musí byť postavený na pravidelnosti. Tí ľudia nás čakajú a keď neprídeme, je to pre nich veľké sklamanie.

Koľko ľudí prichádza na bohoslužby?

Medzi Aldanom a hlavným mestom Jakutsk sme v nedeľu v kontakte na troch miestach celkovo asi so stovkou ľudí. To sú tí, s ktorými sa stretávame na týždennej báze.

Čo sú ďalšie aktivity, ktoré pre nich robíte?

Stretli sme ľudí, ktorí nám povedali: Žijeme tak ďaleko a v ťažkých podmienkach. Mysleli sme si už, že Pán Boh na nás zabudol. Ale vy ste sa s nami prišli podeliť o vieru, a preto vieme, že to tak nie je.

Treba povedať, že spolupracujeme s viacerými dobrovoľníkmi, miestnymi alebo zo zahraničia. Okrem vyučovania na školách chodievame do letných táborov, pripravujeme nedeľné oratóriá pre deti, tvorivé dielne alebo manželské a rodičovské večery. Chodievame tiež do detských domovov alebo pomáhame deťom s mentálnym postihnutím.

Nie sú to však náboženské aktivity, ale sme otvorení pre všetkých.

Koľko z nich prejaví bližší záujem o katolícku vieru?

To je práve pasca, ktorej sa chceme vyhnúť. Nedávame si to do súvisu. Všetky tie aktivity majú slúžiť nám, aby sme prostredníctvom nich vydali svedectvo. Nejdeme do toho silno evanjelizačne, ale budovaním vzťahov a pomocou v rôznej forme vieme urobiť veľa dobra. Neočakávame, že za to títo ľudia prídu na našu náboženskú akciu. Možno v budúcnosti príde čas, keď budeme robiť väčšie evanjelizačné podujatia, ale zatiaľ to len dozrieva.

Pre nás misionárov je povolenie na pobyt v Rusku veľmi cenné, a preto musíme dávať pozor, aby sme nič neprepískli a neposlali nás preč.

Vnímajú Rusi stále katolicizmus ako symbol západu?

V Rusku sú štyri oficiálne náboženstvá: pravoslávie, budhizmus, islam a judaizmus. Katolíci sú akoby hneď za nimi.

V deväťdesiatych rokoch nás brali skôr ako nejakú sektu, ale v posledných rokoch sa to dosť mení. Chápu nás omnoho pozitívnejšie. Je to aj preto, že sa pre pravoslávnu cirkev nejavíme ako hrozba.

Osobne som sa nikdy nestretol s nejakým zákazom alebo podrazom. Ešte pred niekoľkými rokmi sa podobné prípady stávali, ale v našom regióne je to v poriadku aj preto, lebo sa snažíme úprimne budovať vzťahy s tamojším pravoslávnym biskupom či štátnymi úradníkmi. Nijako nám neškodia, skôr naopak a potom nás otvorenejšie prijíma aj verejnosť.

Máte možnosť finančnej podpory zo strany štátu?

Prečítajte si tiež:
Kríza rodiny je tu oveľa hlbšia než v Európe (rozhovor so saleziánom Jozefom Tóthom)

Teoreticky sa môžeme uchádzať o granty podobne ako pravoslávna cirkev. Potrebovali by sme na to však väčší byrokratický aparát. Momentálne však tamojšia Katolícka cirkev žije vďaka milodarom od ľudí, či už miestnych, alebo podporovateľov misie zo zahraničia. 

Čo sú problémy, ktoré trápia ruskú spoločnosť?

Stále je to najmä rodina a alkoholizmus. Mnohé deti vyrastajú v rodinách, kde je hlavou mama, teta alebo babka a otec často chýba alebo je fluktujúci. Ženy majú často deti s dvomi-tromi partnermi. Rola otca akoby nebola pre mužov významná. Tým, že sedemdesiat rokov bolo ich základným cieľom nasadenie pre štát, tak ich to do spoločenstva rodiny neťahá. Mladým chýba vzor fungujúcej rodiny.

Foto: Pavol Rábara, archív M. P.

Akou sumou by ste mohli podporiť POSTOJ?

Naša redakcia funguje najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Pridáte sa k nim? Ďakujeme!

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0