Národná povaha

Národná povaha

Hokejisti po prehre 2:3 s Nemeckom. Foto: Martin Baumann/TASR

O potrebnej zmene a zodpovednosti elity za spoločnosť.

Venujte nám minútu, skôr ako začnete čítať

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Vypovedá hokej alebo stav iného športu o stave našej spoločnosti? Netreba to preháňať, vrcholový šport je najmä zrkadlom vrcholových talentov. Pokojne môžeme mať horší systém a menej peňazí pre šport ako Rakúsko a mať lepšie výsledky. V posledných rokoch sme tento (nazvime to) fenomén Sagan pochopili, o to až tak nejde.

Napriek tomu sme včera večer, po zápase so slabším Nemeckom, aj predtým, po zápase s Kanadou, videli niečo, čo vypovedá o našom národnom charaktere. A ešte viac o tom hovorí dnešné ráno, so všetkou tou frustráciou v duši, zlobou alebo, naopak, trochu nepochopiteľne prehnaným ďakovaním na opačnej strane. Sme národ srdciarov, analýzu nahrádzajú emócie alebo pudy.

Čím to je, že dokážeme zohrať vyrovnaný zápas s možno budúcimi majstrami sveta, a súčasne sa nepresadiť proti slabším? Nie raz-dvakrát, opakovane.

Mám pocit, že to nejako súvisí aj s tým, čo vidieť v spoločnosti, aj v politike.

Banálny príklad: Desať rokov zbieram pred domom odpadky pri ceste. Za tie roky viem, kto ich hádže, koľko je detí, koľko fajčiarov, mám to v oku. Už niekoľko rokov sa súčasne pýtam Martina Leidenfrosta, ktorý žije na porovnateľnej rakúskej dedine, prečo to tam u nich vyzerá inak.

Nemyslím, že odpoveď je nejaký dokonalý systém ani vyššie alebo neviem aké dane, odpoveďou nie je ani stav spoločnosti ako celku, z roka na rok zvyšujem hlas a znižujem toleranciu, ak sa to pokúša niekto vysvetliť komunizmom. Ten sa skončil pred 30 rokmi, ľudia mu prestali veriť ešte dávnejšie, v slobode žijeme už dlhšie ako trvala prvá ČSR, za desať rokov to bude dlhšie, ako trval aj ten komunizmus, dokedy ním chceme všetko vysvetľovať?

Nie, moja skúsenosť hovorí, že rozdiel robí malá skupina ľudí. Ak zostaneme pri tých banálnych odpadkoch popri ceste a chodníku, aj u nás ich vyhadzuje výrazná menšina ľudí. Lenže v Rakúsku je tých ľudí ešte menej a tých, čo sú ochotní sa zohnúť a hodiť prázdnu krabičku od cigariet do koša, zase viac ako u nás. Rozdiel robí menšina, presnejšie dve menšiny.

Alebo z opačnej strany: Sme malým národom, kde tí najšikovnejší nemajú konkurenciu. Nevieme postaviť dva-tri vrcholové hokejové ani futbalové tímy, ako by to dokázali súperi, ktorí hrávajú o medaily. A je to v poriadku, sme malý národ.

Lenže to, že elita nemá konkurenciu, spôsobuje dve veci, jej časť ju nehľadá doma a nachádza vonku a správa sa podľa toho, druhá časť si stav beztiaže užíva. Vonkoncom nejde o šport. Všimnite si, ako nám kľúčové biografie o rozhodujúcich historických postavách našich dejín Štúrovi, Tisovi či Husákovi píšu cudzinci. Nerozumieme im my sami lepšie? Isteže áno. Nepotrebujeme náš domáci výklad? Dvojnásobne tak. A predsa.

Myslím, že tento princíp nás stretá všade, v škole, nemocnici, v médiách, v cirkvi a firmách, aj v štátnej správe a politike. Je to lajdáctvo. Dá sa urobiť viac, máme na to ľudí a možnosti, ale nestane sa tak.

To, prečo sa na tie predchádzajúce hokejové zápasy pozeralo tak dobre, bolo aj v tom, že lajdáctvo takmer nebolo vidieť. Včera už to bolo inak, aj keď nešlo o celý zápas, trvalo to dosť dlho na to, aby nakoniec rozhodol jeden gól.

Už dlhšie mám pri sledovaní slovenskej politiky pocit, že najväčšia reforma, o ktorej sa nehovorí a ktorú tak potrebujeme, je zápas s lajdáctvom. Poznáme to z nemocníc, aký primár, taká sestra. Ak chceme výsledky, potrebujeme, aby sa tak dialo zhora.

Myslím na to, aby to stálo za aktivitu voči žiakom, pacientom, učiteľom aj úradníkom a hocikomu ďalšiemu, rozumejte správne, aby zmenili prístup a nasadenie elity tí šikovnejší z nás. Nech už je systém akýkoľvek, rozhodujúce sú elity. Naše mestá a námestia, architektúra aj výklady dnes vyzerajú podľa toho, ako vyzerajú naši podnikatelia a tí bohatší z nás. Rozhodujúce nie sú štátne peniaze a kadejaké dotácie, ale tie voľné peniaze, ktoré sú viazané len na ich vkus a hodnoty. Platí to tak najneskôr od čias renesančnej Florencie.

Ten rozdiel priniesol do hokeja aj tréner Ramsay, do Banskej Bystrice bývalí hráči NHL a niečo také trápi aj Slovan, hokejový aj futbalový.

A niečo také aj našu politiku. Je to prekliatie plebejcov. Vláda a duch priemeru. Pozrite sa, čo sa stalo inštitúciám, za ktoré sa kedysi zviedol veľký zápas, v akom stave sú univerzity, v akom médiá.

V tomto ohľade je aj náš šport obrazom spoločnosti. Platí to aj pre tie prvé tri hokejové zápasy, aj ten štvrtý.

Akou sumou by ste mohli podporiť POSTOJ?

Naša redakcia funguje najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Pridáte sa k nim? Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo