Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. Ďakujeme!
Redakcia Postoja
Akoby nastal čas, keď je potrebné všetko nanovo prehodnotiť.
Marian Kotleba je na veľkom vzostupe, v posledných prieskumoch dosahuje 12 až 14 percent, predbieha doterajšieho opozičného lídra SaS, doťahuje sa na Smer, čo podľa mnohých dokazuje, že protikotlebovská komunikačná stratégia celkom stroskotala.
Boli to najmä liberálne médiá a z politikov najmä prezident Andrej Kiska, ktorí svojho času pomerne úspešne dotlačili zvyšok elít, aby vytesňovali Kotlebu a jeho druhov ako „fašistov“, ktorých treba izolovať v parlamente aj v mediálnom priestore.
Sám som takúto stratégiu pred tromi rokmi pracovne nazval „izolovať a kriminalizovať“ a považoval ju za principiálne správnu a relatívne najúčinnejšiu.
Prvé roky sa dokonca zdalo, že táto stratégia síce nefunguje na jadrových voličov, ale efektívne cieli na potenciálnych voličov. Po šokujúcom volebnom zisku ôsmich percent v marci 2016 už ĽSNS významnejšie nerástla, do konca roka 2016 sa Kotleba (podľa meraní Focusu) pohyboval tesne pod deviatimi percentami, ďalšie dva roky osciloval okolo desiatich percent.
Tejto stratégii tiež pomáhalo, že Kotleba sa občas napriek veľkej sebadisciplíne preriekol, po čom nasledovalo zaslúžené trestné stíhanie. V roku 2017 opakovane rozdával šeky v hodnote 1488 eur, zjavne išlo o zábavku pre neonacistické podhubie strany, keď to však presiaklo von, pôsobilo to odpudzujúco a ĽSNS to škodilo.
Bratislavská stratégia „ako na fašistu Kotlebu“ sa v tom čase s nečakaným úspechom preniesla aj do župných volieb v Banskej Bystrici, pri komótnom vyzývateľovi Jánovi Lunterovi len málokto čakal taký rozsah porážky ĽSNS. Navyše, aj z celonárodných prieskumov vyplývalo, že Kotlebova partia má síce stabilných voličov, ale naráža na masívny odpor a vodca láme v rebríčkoch dôveryhodnosti negatívne rekordy. To všetko bolo možné čítať tak, že ĽSNS vyčerpala potenciál rastu.
Doterajší problém Kotlebu sa dá vyjadriť aj v číslach – v polovici júna 2017 agentúra Median namerala, že voľbu ĽSNS hypoteticky pripúšťa 12 percent voličov. Pre porovnanie, takmer 24 percent voličov vtedy pripúšťalo, že by za istých okolností volilo SaS, takmer 20 percent si vedelo predstaviť voľbu Matovičovho OĽaNO.
To je už minulosť, ĽSNS v týchto týždňoch prerazila niekdajší horný strop potenciálu a je zrejmé, že hranice Kotlebovho maxima sa posúvajú vyššie, možno až kamsi pod úroveň 20 percent.
Novú mieru akceptácie prvýkrát ukázali prezidentské voľby, v ktorých získali Kotleba a Harabin, bojujúci na rovnakom fronte, dokopy takmer 25 percent. Keby pritom nekandidoval mediálne robustný Harabin, Kotleba by získal ďalšie desaťtisíce hlasov, teda značne viac než 10,3 percenta.
Čo sa vlastne v posledných mesiacoch stalo?
Samozrejme, ako zástanca stratégie „izolovať a kriminalizovať“ by som chcel rád tvrdiť, že náhly nárast Kotlebu spôsobilo porušenie oboch princípov. Od konca minulého roka Robert Fico prelomil dovtedajšiu izoláciu Kotlebu, keď rokoval s ĽSNS o zmene voľby ústavných sudcov, aby sa sám stal ústavným sudcom. A potom ešte Fico vďaka Kotlebovi schválil ústavný zákon o dôchodkovom strope, za čo mu explicitne ďakoval.
Kým Fico zrušil stratégiu izolácie, generálny prokurátor Jaromír Čižnár zosmiešnil stratégiu kriminalizácie. Podal zjavne sfušovaný návrh na rozpustenie ĽSNS, hoci ešte neboli ani ukončené viaceré trestné stíhania viacerých predstaviteľov strany. Fico aj Čižnár – každý z iných pohnútok – vlastne Kotlebu odkliali a zrolovali mu koberec k vyšším preferenciám.
Doterajšia stratégia „izolovať a kriminalizovať“ nebola zlá, len sa jednoducho rozpadla. Odteraz budeme sledovať jej grotesknú alternatívu „Kotlebu treba poraziť diskusiou“, ktorú v nedeľu predviedol Andrej Danko. Líder SNS si chce liečiť svoje rany, pretože pochopil, že nijako neprofituje z pokračujúceho úpadku Smeru, naopak, je to Kotleba, ktorý mu čoraz hojnejšie loví v revíri.
Danko si preto cez TA3 vyžiadal svoj prvý priamy duel s Marianom Kotlebom, televízia ho ochotne zorganizovala, ale dopadlo to, ako sa dalo očakávať.
Mozgový trust okolo Danka si síce premyslel scenár útoku vcelku racionálne. Andrej Danko zacielil na dve Kotlebove najslabšie miesta, jeho fašistickú minulosť v Slovenskej pospolitosti aj županskú nekompetentnosť. Lenže viac než o Kotlebovu blamáž išlo o Dankovu komédiu – keď predseda SNS svojmu hnedému súperovi predhadzoval, že si kedysi doma ušil plukovnícku gardistickú uniformu, každému sa vybavili kapitánske výložky, takže Kotlebovi sa stačilo len veľkoryso usmievať.
Danko prekypoval energiou, nervózne útočil, hromadil slová, ale viac než sebe pomohol Kotlebovi.
Napokon, Kotlebovi, ktorý sa medzičasom vypracoval na zdatného rečníka, schopného na obmedzenom priestore cieliť posolstvá a plne ťažiť z toho, že je vzbúrencom proti systému, vlastne pomáha každá diskusia – tak to bolo pred prvým kolom prezidentských volieb a tak by to bolo, keby sa v dueli stretol s Matovičom, Sulíkom či Trubanom.
Vodca ĽSNS si dáva pozor na jazyk nielen kvôli zákonom, ale čoraz väčšmi najmä kvôli voličom. Už veľmi dlho nehovoril o „cigánskych parazitoch“, vystupuje ako konzervatívny radikál, vďaka čomu preniká do prostredia, kde mal dosiaľ minimálnu podporu.
Ešte vo voľbách v marci 2016 platilo, že ho volila mužská a generačná monokultúra: 80 percent voličov ĽSNS malo do 40 rokov, takže keby výsledky záviseli od žien alebo od praktizujúcich katolíkov, Kotleba by sa nedostal do parlamentu.
Niečo podobné platilo podľa dát Focusu ešte aj v júni 2017 – keby v tom období volili len veriaci, Kotleba by mal spomedzi všetkých parlamentných strán najhorší výsledok a ostal by tesne pred bránami NR SR.
Ale to sa už v týchto mesiacoch definitívne mení. Podľa najnovších meraní sa Kotlebovi už oveľa viac darí aj medzi staršími voličmi a medzi ženami, no rovnako zmohutnel aj medzi veriacimi.
ĽSNS je síce stále veľmi slabá v kategórii takzvaných hlboko veriacich, teda medzi ľuďmi, ktorí chodia do kostola niekoľkokrát do týždňa – v tejto skupine volí naďalej najviac katolíkov KDH a Smer.
Kotleba však napriek počiatočnej nedôvere prenikol do sveta katolíkov, ktorí chodia do kostola každú nedeľu. Ak to zrátame dohromady, podľa aprílových dát agentúry Focus má ĽSNS v štruktúre voličov už zhruba toľko praktizujúcich katolíkov (23,7), koľko ich je zastúpených v celkovej populácii (23 percent).
Medzi katolíkmi, ktorí pravidelne chodia na omše, už ĽSNS nie je najslabšou, ale štvrtou najsilnejšou stranou (po Smere, KDH a SNS).
Naďalej však platí aj to, že kotlebovci majú výrazne viac ateistov, než zodpovedá celoslovenskému priemeru – taký vysoký podiel voličov, ktorí nechodia do kostola nikdy (vyše 31 percent), má už len koalícia Progresívne Slovensko-Spolu.
Z týchto čísel je zrejmý ďalší Kotlebov úspech, keď sa mu darí hodnotovými témami typu potraty oslovovať katolíkov bez toho, aby odstrašil väčšinovú masu svojich nenáboženských voličov.
Samozrejme, Kotlebova nová sila je v prvom rade dôsledkom slabosti ostatných.
Takmer 30 rokov dominoval slovenskej politike ako vládna alebo hlavná opozičná sila nacionálno-populistický tábor. Ten najskôr reprezentovali HZDS-SNS a neskôr Smer-SNS, problém je, že tento tábor nebol ešte nikdy taký slabý ako teraz, keď Fica a Danka podporuje sotva viac než štvrtina voličov.
Preto je ĽSNS ako plyn, ktorý uniká do uvoľneného priestoru. Ale nejde len o zlyhanie Smeru, svoj podiel na raste Kotlebu má aj opozícia, sčasti opozeraná, sčasti ukričaná a rozdrobená ako nikdy predtým a z jej najnovšej časti tá, ktorá v očiach voličov, frustrovaných globalizáciou, symbolizuje aroganciu kozmopolitného kultúrno-mediálneho establišmentu.
A tak kým liberáli z PS-Spolu pred eurovoľbami mobilizujú svojich voličov obrazom „skutočne európskeho Slovenska“, ĽSNS šíri svojím propagandisticky vydareným videom celkom opačné identitárne posolstvo – nechceme žiť v africkej Európe.
Keďže Smer v kampani vypol zvuk aj obraz, táto dvojpólovosť pomáha súčasne Kotlebovi aj progresívcom. Ak teraz niekto ohrozuje akčný rádius ĽSNS, tak je to Boris Kollár, ktorému sa z mediálneho hľadiska nadmieru vydaril kampaňový aj antikampaňový pondelok s hlavnou hviezdou Marine Le Penovou.
Problém s Kotlebom už nevyrieši stará ani nová komunikačná stratégia. Prepad Smeru, mizéria kresťanských konzervatívcov a politicko-kultúrny vzostup progresivizmu, to všetko sú ingrediencie, pre ktoré má ĽSNS štrukturálne dobré podhubie na udržanie pozície či ďalší rast.
Kotleba je medzi nami a nemá ho kto vyhnať preč.
Naša redakcia funguje najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Pridáte sa k nim? Ďakujeme!