Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. Ďakujeme!
Redakcia Postoja
Sme svedkami dvoch javov, pri ktorých si treba dať pozor na slová. Ten prvý sa týka Slovenska, druhý Európy.
U nás ide o Kotlebu a jeho stranu. Jedným z dvoch výsledkov prezidentských volieb je nárast popularity Kotlebovej strany, v marci mu najvyššie preferencie v opozícii a hneď po Smere nameral Focus (11,8 percenta), na konci apríla sa to isté zopakovalo v prieskume AKO (13,9 percenta). Kotleba je silnejší, ako sa kedysi čakalo, ale nie je to správa o žiadnom nástupe fašizmu, je to najmä protest. Nesedí ani to, že Kotleba je alternatíva, nie je, pretože k moci má ďalej ako všetky ostatné strany.
O to viac si treba dávať pozor na slovník. Jeho preferencie sú obvinením všetkých, od Smeru a jeho hry na boj s korupciou cez SNS a vyprázdnenie aj zvyškov symboliky národného až po opozíciu, kde ani rok pred voľbami netušíme, kto by mohol/mal byť premiérom, kto ministrom vnútra a kto ministrom financií. Opozícia nesie za Kotlebu väčšiu zodpovednosť, pretože silnejšie liberálne strany mu umožnili časť voličov presvedčiť, že je alternatívou k Ficovi, a kresťania zase otvárať témy, na ktoré pri všetkých tých statusoch pozabudli.
Nuž a naposledy prišla hra na zákaz, pri ktorej vzniklo neuveriteľné spojenectvo Ficových ľudí (Čižnár) a ľavicových liberálov (z denníkov N, Sme), ktorí volali po rozpustení strany, na čo jednoducho nebol dôvod. Demokracia – to nie je systém, kde sa rozhoduje hore, ale moc leží dole, trest sa preto musí dostaviť.
Kotleba pritom nie je žiaden lumen, tak zle na tom sme.
Prejdime na západ.
Téma je zdanlivo podobná, obsahovo pritom iná. Reč totiž nebude o bývalých skinheadoch, ale poväčšine bývalých politikoch, ktorí poznajú príbor a spôsoby.
Ide o používanie znevažujúceho označenia far-right, v preklade extrémna, prípadne krajná pravica, na strany, ktoré extrémistické nie sú.
Za far-right býva označovaný Salvini a jeho Liga, deje sa tak na stránkach serióznych novín, tu je ukážka z Financial Times alebo aj u nás doma, Salvini je pritom prejavom toho, ako Taliani znovu získali dôveru v demokratickú politiku. Jeho správanie a kontakty sú menej toxické, ako boli tie Berlusconiho aj ako Giulia Andreottiho (spomínate si, za čo bol odsúdený?), ktorý mal pritom medzinárodný rešpekt.
Mimochodom, Salviniho nástup omnoho lepšie zdôvodníte práve Berlusconim a Andreottim a ich riadením krajiny ako odkazmi na Mussoliniho. Jeho rozpočtová nezodpovednosť je problém, európske záväzky sa majú dodržiavať rovnako ako domáce ústavy, ale podobnú nezodpovednosť už predviedli početní francúzski prezidenti a ich vlády, príkladov by bolo more.
Ďalší príklad, strana Vox. Táto španielska opozičná strana býva za extrém označovaná bežne, pritom Vox, to sú odídenci z tamojšej Ľudovej strany, ktorí sú tvrdí španielski centralisti (žiadne autonómie, to bol dôvod ich emancipácie) a tradične založení konzervatívci (ochrana života a definície manželstva). Podobne ako Salvini aj oni sú kritikmi masovej imigrácie a multi-kulti.
Vo východnej Európe máme jednu skúsenosť, ktorá by nás mala robiť trochu ostražitými: Keď sa bývalí komunisti spred roku 1989 nazvali sociálnymi demokratmi, akceptovali sme to, pretože sa nesprávali ako komunisti, aj keď boli pred tým členmi totalitných strán.
Iste, keby vládla strana Vox, spor s Katalánskom a ďalšími regiónmi vzrastie, Španielsko by sa zrejme rozpadlo, ale extrémizmus je predsa len niečo iné, hm?
Iným prípadom je Marine Le Penová, ktorá dnes robí kampaň na Slovensku. Jej príbeh je však o tom, ako sa snaží tlačiť do politického stredu, opustila hádam všetko, čo malo v jej programe hrany, nehovorí ani o odchode z eurozóny, témou nie sú pre ňu ani naše témy ochrany života a manželstva, dôsledne zotrváva na azda jedinej téme – kritika masovej imigrácie.
Mohli by sme pokračovať, stratiť vetu aj o ďalších stranách, ale pointa by bola rovnaká: Dôvod, prečo sú tieto strany populárne, je téma imigrácie. Odmietajú ju a voliči ich podporujú, pretože majú pocit, že keď v minulosti kritizovali imigráciu alebo multikulturalizmus politici ako Angela Merkelová alebo Gordon Brown, alebo ďalší, že to bola iba rétorická póza. Povedali, čo si myslia o multi-kulti, že experiment sa nepodaril, že to bola chyba, ale v skutočnosti títo politici neverili vlastným slovám, pretože pri najbližšej skúške sa opäť správali inak.
A to sa po zážitku masovej imigrácie zmenilo. Voliči cítia, že to nebola posledná vlna, a sú ochotní akceptovať aj tvrdé kroky a tvrdé vyhlásenia voči imigrantom. Ako ich robí Salvini v Taliansku alebo Trump v Amerike.
Ak to chce niekto považovať za extrémizmus, nerozumie problémom doby. A vystavuje sa otázke, ako pomenuje skutočný extrém.
Pred dekádou-dvomi (podľa krajiny, niekde aj skôr) stratilo v západnej spoločnosti zmysel používať spojenie „kresťanský demokrat“. Politici, ktorí sa tak nazývali, prestali byť kresťanmi alebo rezignovali na kresťanstvo v politike. Ostalo len slovo bez obsahu, vox populi porazilo vox Dei. To isté sa zhruba v tom čase stalo socialistom, najmä tým, ktorí boli labour, stranou práce a pracujúcich. Prestali ich zastupovať.
V nejakej podobe to poznáme aj na Slovensku. Pri Ficovi a ešte viac pri jeho kolegoch sa občas ťažko verí, že zastupuje pracujúcich, pri Hlinovi zase, že zastupuje kresťanské hodnoty. Ale úplne smiešne je, ak by sme kvôli Salvinimu a Le Penovej mali playboya Kollára považovať za krajnú pravicu.
Nálepka far-right je súčasťou mocenského boja, má druhého znevážiť, prehnane osočiť. Už to ale vo väčšine krajín nie je deskriptívne, už to nepopisuje realitu, len ideologickú skratku.
Preto a ešte pre jeden dôvod sa mi zdá, že spojenie krajná pravica pri západných politikoch ako Salvini neradno používať. Tak ako som sa pred časom rozhodol prestať používať spojenie „kresťanský demokrat“, nepoužívam ani extrémna pravica.
Nie kvôli tomu, že by som jedno alebo druhé schvaľoval. Ale extrém a kresťanstvo vyzerajú inak ako politici, ktorých majú popisovať.
Ak žijeme dobu, kde slová nekopírujú realitu, znamená to niekoľko vecí, jednou z nich je aj to, že ide o dobu transformácie, starý poriadok a starý slovník sa končí, to nové sa ešte len rysuje. Nazvať to fašizmom či pravicovým extrémizmom môžu len dvojakí ignoranti. Tí, ktorí ignorujú dejiny aj realitu dneška.
Naša redakcia funguje najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Pridáte sa k nim? Ďakujeme!