Spoločnosť 07. máj 2019

Cirkev nemožno zachrániť lžami

Jaroslav Daniška
Jaroslav Daniška
Keď som sa stal pravoslávnym, bol to jeden z najbolestivejších dní môjho života. Tak veľmi som miloval katolicizmus. Cítil som sa, akoby som odišiel do exilu, hovorí v rozhovore Rod Dreher.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jaroslav Daniška

Cirkev nemožno zachrániť lžami
Rod Dreher. Foto: Pavol Rábara.
Keď som sa stal pravoslávnym, bol to jeden z najbolestivejších dní môjho života. Tak veľmi som miloval katolicizmus. Cítil som sa, akoby som odišiel do exilu, hovorí v rozhovore Rod Dreher.

V prvej časti rozhovoru sme sa rozprávali o americkej politike a kríze, ktorou prechádza americká pravica, prečo mladí evanjelikálni kresťania strácajú vieru a prestávajú voliť republikánov a čo hovorí Rod Dreher na Trumpa, ktorého dlhodobo kritizuje, prečo ho v najbližších voľbách bude voliť. Rozhovor pokračuje témou sexuálnych škandálov a toho, ako by sa Slovensko malo poučiť zo zlyhaní americkej Cirkvi.

Venujte nám minútu, skôr ako začnete čítať

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Najťažšia téma: sexuálne škandály. Na Slovensku sme zatiaľ na začiatku, v poslednom čase bolo medializované svedectvo jednej obete, ktorá obvinila biskupa zo zneužívania. Biskup to popiera. V tejto fáze nikto nevie povedať, aká je pravda, začalo sa vyšetrovanie. V prvej často rozhovoru ste povedali, že americkí biskupi prišli kvôli týmto škandálom o morálnu autoritu, pomenujte, čo je lekcia, akú by sme si mali vziať z Ameriky?

Myslím, že najväčšie poučenie je, že tutlanie škandálov je rovnako zlé ako škandály samotné. Keby Cirkev pred 20 rokmi, keď sa tieto škandály začali verejne otvárať, nebola o nich klamala, pretože to nebolo nič iné, iba bohapusté klamanie katolíckym veriacim a verejnosti, tak by sme dnes nemali také problémy, aké máme. Bostonské škandály vypukli v roku 2002, bolo to už obdobie internetu a to podnietilo ďalších, aby pátrali po problémoch inde. Katolícki biskupi nevedeli, čo robiť, a ich inštinkt bol, že to treba zahrať do stratena a klamať.

Len si uvedomte, čo sa stalo, keď sa na čelo komisie, ktorá mala škandály riešiť, dostal muž, ktorý sa volá Theodore McCarrick. On, ktorý sám zneužíval iných. Niektorí z nás o tom vedeli, počuli sme o tom od iných, ale nevedeli sme to preukázať, nikto o tom nechcel hovoriť na mikrofón. Tento muž, Theodore McCarrick, vystupoval v televízii a hovoril, aká to je strašne smutná vec, ale že všetko je už vyriešené, že im znovu možno veriť. Klamal, verejne a nehorázne.

Veľmi by som chcel dúfať, že slovenská Cirkev sa niečomu podobnému vyhne. Keby sa stalo to, čo u nás, výsledok je jediný: že kňazom a biskupom nebudú ľudia ochotní veriť. Stretol som nedávno jednu laičku, ktorá mala vysoké postavenie v Cirkvi, hovorila mi, ako si dnes vyčíta, prečo im verila. Je to dobrá žena, veľmi konzervatívna, a predsa si na konci života kladie otázku, načo to všetko bolo dobré.

Prvou lekciou preto je, nebojte sa pravdy, lži vždy zničia viac ako pravda. Druhá lekcia je toto: Ide o niečo, čo dopúšťa Boh, musí sa to stať. Aj keď je to veľmi zničujúce. Cirkev musí prejsť cez tento očistec, aby znovu obnovila svoje morálne opodstatnenie. Myslím, že sedí to, čo napísal pápež Benedikt XVI. ešte keď bol kardinálom Ratzingerom, že Cirkev budúcnosti bude malým stádom, malým spoločenstvom. Ukazuje sa, že to môže byť proroctvom.

Keď som minulý rok cestoval po Taliansku, aby som podporil predaj knihy Benediktova voľba, na jednej akcii vystúpil arcibiskup Gänswein, ktorý je osobným tajomníkom Benedikta XVI., bývalého pápeža, ktorý je pre mňa hrdinom. Gänswein spojil tému mojej knihy so sexuálnymi škandálmi, povedal, že to, čo sa stalo, je pre Cirkev obdobou 11. septembra v USA a že práve Benediktova voľba mu dáva nádej, ako to prekonať. Bol som dojatý a poctený. Možno je to tak, že katolíci pri týchto škandáloch pochopia, že ich nemôže zachrániť Rím ani ich biskup, že sa musia zachrániť sami. Cirkev prechádza stavom skorumpovanosti, ale bola ustanovená Pánom a musíme ju mať, nemôžeme ju ale zachrániť lžami.

Zostaňme ešte v Amerike. Poznám vaše texty, texty Philipa Lawlera a ďalších autorov, vnímam, ako na problém upozorňuje americký kardinál Burke z Ríma. Aká silná je Cirkev v USA, koľko a ktorí biskupi, ktorí pôsobia v USA, má ešte takéto nastavenie?

To je veľmi vážna otázka. Otec Joseph Fessio, jezuitský kňaz, má teóriu, že vnútri americkej katolíckej Cirkvi je 5 percent oddaných veriacich. Sú to ľudia, ktorí vedia, čomu veria, a sú pripravení sa za to postaviť. Iba 5 percent!

Väčšina amerických katolíkov túži, aby ten problém už konečne odišiel preč, stratil sa. Aj keď sú často konzervatívne založení, aj keď neveria svojim biskupom, aj tak chcú už mať pokoj. Akoby ten problém bol niekde mimo. Ľudia ako Ross Douthat, ktorý píše pre New York Times a občas sa čudujem, že ho Timesy ešte stále uverejňujú, tvrdí, že neexistuje žiadne hnutie, ktoré by žiadalo zásadnú reformu americkej Cirkvi.

Ale Cirkev nepotrebuje nejakú reformu, potrebuje, aby na dôležitých miestach boli zodpovedné osoby.

Chápem a súhlasím, že niečo také je potrebné, myslím, že sa niečo aj deje, kardinál Burke je určite jedným z takých hlasov...

... ale on je v Ríme.

Áno. Obávam sa, že takých ako on nie je v americkej Cirkvi dosť.

Ktorý biskup v Amerike vystupuje dôrazne ako on?

Arcibiskup Charles Chaput z Filadelfie, čoskoro bude mať 75 rokov. Jeden kňaz, ktorý bol verejne aktívny, mi povedal, že ľudia si neuvedomujú, akú veľkú kontrolu majú biskupi nad životom kňazov, opísal mi, aké široké možnosti má, čo všetko voči nemu môže podniknúť, ak sa dostane do sporu so svojím biskupom. Keď má kňaz cez 50 rokov a hrozí mu, že skončí mimo služby, je to nepríjemný tlak, čo by mal napríklad robiť? Samozrejme, že je rozdiel, ak ide v spore o zneužívanie dieťaťa, to je iná vec, ale ak je predmetom sporu bežná korupcia, viem si predstaviť, že sa rozhodne aj inak, najmä ak predpokladá, že farníci sa nepostavia za neho.

Dôvod?

Pretože chcú, aby bolo všetko v poriadku, nechcú sa znepokojovať. Ľudia chcú mať dobrý pocit, keď idú do kostola, nechcú byť znepokojovaní. Je to aj môj prípad, viete, že som skončil mimo Cirkvi.

Čo presne sa stalo?

Chodili sme vtedy do jednej konzervatívnej farnosti v Dallase, bol rok 2005, škandály boli všade, aj v Texase a Dallase bolo množstvo hrozných škandálov, v našom meste sme vnímali kontúry homosexuálnej mafie, ale ľudia to dlho jednoducho nechceli vidieť. Bolo to neuveriteľné. Pýtal som sa sám seba, čie deti sa tu zneužívajú?! Znepokojovalo to pár percent ľudí zľava, pár percent sprava, ale veľká väčšina medzi nimi sa nechcela znepokojovať. Obávam sa, že deti týchto rodičov nezostanú v cirkvi, pretože nedostali od nich niečo solídne a vážne. Akoby sa do kostola chodilo z nejakých kultúrnych dôvodov. Ako môžete čakať, že vaše deti zoberú vieru vážne, ak nežijete podľa katechizmu a nezažijú, že ide o transcendenciu, že vo vašom živote vidia prítomnosť nášho Pána Ježiša Krista?

Ešte k biskupom: čo sa stalo s generáciou biskupov ako kardinál Dolan v New Yorku, o ktorých sa počas pontifikátu Benedikta XVI. písalo s takým entuziazmom?

S kardinálom Dolanom sa osobne nepoznám, ale jeho príbeh je veľkým sklamaním, je to typický írsky prelát, ktorý sa rád zvíta, pobúcha vás priateľsky po pleciach, veľa sa smeje, ale radšej nezaujme vážne stanovisko v ťažkej chvíli. Musím mu priznať kredit za krok, ktorý podnikol voči McCarrickovi, to on napísal do Vatikánu a všetko tam opísal, nech ho za to žehná Boh. Ale väčšina biskupov jednoducho chce byť obľúbená (liked), tak vnímajú vzor z minulosti. Dokonca aj taký významný antikomunista ako kardinál Spellman z New Yorku, hovorím o 50. a 60. rokoch minulého storočia, aj on bol homosexuál a mal svoje aféry. Dokonca to veľmi ani neskrýval, spoliehal sa, že nikto tomu nebude veriť, veď to bol konzervatívny antikomunista, aj médiá samotné tutlali aféry v jeho prospech. To je už dávno minulosť.

Treba si uvedomiť, že biskupi majú vo svojej DNA istú opatrnosť, chrániť dobrú povesť, všetkých upokojovať. Lenže ono to už viac nie je kredibilné, hovoria sa o tom už aj vtipy. Problémom je, ako veľmi chýba biskupom smelosť, odvaha, ešte lepšie slovo je svätosť. Keď sa pozriete na škandály v Amerike, vidíme nejakú iniciatívu od kňazov, ale vo väčšine prípadov sú iniciatívni laici, pretože toho už jednoducho majú dosť.

Dostal som štyri listy od ľudí, ktorí mi po zverejnení škandálov McCarricka a správy v Pennsylvánii napísali, ako ma kritizovali za moje rozhodnutie odísť z Katolíckej cirkvi v roku 2006 a ako teraz rozumejú tomu, čo som urobil, pretože vidia veci, o ktorých som písal. Je to smutné, ale tie škandály ma ničím neprekvapili.

V dejinách Cirkvi aj dejinách Slovenska máme viacero príkladov, že keď Cirkev prechádzala krízou, iniciatívu prebrali rehole, vznikla napríklad nejaká rehoľa, ktorá sa venovala hlavnému problému doby, ktorý Cirkev zanedbávala alebo ignorovala, platí to aj v menšom, keď sa Cirkev byrokratizuje, rehole ukazujú väčšiu ľahkosť, flexibilitu, iniciatívu. Poznáte niečo podobné aj v Amerike?

V istom zmysle áno, dominikáni v hlavnom meste Washington a na východnom pobreží sú toho prípadom, sú mladí, vieru berú vážne a vidieť rozdiel. Ich mená sa stále viac a viac objavujú v celoštátnych médiách. Na druhej strane sú jezuiti, zväčša starší, je medzi nimi veľa homosexuálov, nemožno sa na nich spoľahnúť. Františkáni – to záleží od prípadu k prípadu.

Veľkou témou je homosexualita medzi kňazmi, čo presne to znamená, aké to má dôsledky, v seminároch a inde. Je to téma, o ktorej médiá nechcú z politických dôvodov veľmi hovoriť. A je to hanba. Vieme predsa, v akom riziku boli seminaristi počas McCarricka. Zároveň je pravda, že ide o ťažkú otázku, samozrejme, že to neznamená, že ak je niekto homosexuál, že musí zneužívať deti, o to nejde, sú kňazi, ktorí tomu dokážu čeliť, niektorí biskupi spochybnili samých seba, zároveň je problém, ako funguje systém, vidíme veľa homosexuálnych kňazov, ktorí nie sú verní svojej viere, nedokážu zachovať zdržanlivosť a celibát a je s tým spojená korupcia, ktorá prestupuje celý systém.

Uzavrime americkú lekciu: Ak by sa mal problém zásadne pohnúť k riešeniu, čo by sa podľa vás malo stať v Ríme, čo zmeniť vo vedení americkej Cirkvi a čo na úrovni diecéz?

Bolo by skvelé, keby pápež povedal o probléme pravdu a urobil to dôveryhodne. Myslím si, že Benedikt XVI. poznal pravdu, ale nedokázal sa dostať k tomu, aby o tom hovoril. Tak veľmi veril v inštitúciu, že ju chcel zmeniť zvnútra. Myslím si, že aj to, že rezignoval na svoj post, s tým súvisí, že si uvedomil, že nemá moc, aby dosiahol to, čo treba. Verím, že pápež raz urobí to, čo je potrebné.

K tomuto stavu nedošlo cez noc, preto si to bude vyžadovať novú generáciu kňazov ochotných hovoriť pravdu a čeliť problémom, žiť v pravde a nestarať sa o to, čo sa môže stať. Myslím, že už to vidíme na niektorých mladých kňazoch, to sú ľudia, ktorí sa nestali kňazmi kvôli tomu, že by išlo o prestížne postavenie, pretože už takým nie je, je to ťažké povolanie. Ale oni si ho vybrali, pretože milujú Krista. Títo kňazi, nové rehoľníčky a rehoľníci – oni sú budúcnosťou Cirkvi. Bude to ale trvať roky, kým nahradia to, čo je skorumpované a staré.

Na vašu otázku sa mi ale odpovedá ťažko, viete, že som opustil Katolícku cirkev, nemyslím si, že sa dokáže sama zreformovať. K zmene musí dôjsť v rodinách, zdola, rodiny, ktoré budú žiť svoju vieru, chodiť na púte, modliť sa a čítať Písmo, vychovávať deti, len tak vznikne hnutie, ktoré môže priniesť zmenu. To je aj základný argument mojej knihy Benediktova voľba.

Viete, že som opustil katolícku Cirkev a stal sa pravoslávnym kresťanom, som ale človek Západu, preto viem, že ak má byť naša civilizácia zdravá, vyžaduje si to zdravú Katolícku cirkev. Katolícka cirkev je Západ. Preto chcem k tomu aj ja prispieť, chcem pomôcť a byť považovaný za spojenca. Ortodoxia a katolicizmus sa teraz potrebujú navzájom. Metropolita Hilarion Alfejev z Moskovského patriarchátu mal viacero prejavov, kde hovoril o tom, ako pravoslávni kresťania, katolíci aj protestanti, ktorí sú veriaci, musia držať spolu a svedčiť o svojej viere, spolupracovať vždy, keď je to možné. Naozaj tomu verím.

Prečo ste si vybrali pravoslávie ako alternatívu ku katolicizmu? V našej časti Európy poznáme situáciu v ukrajinskej a ruskej pravoslávnej Cirkvi, jej vzťahy so štátom aj osobnú skorumpovanosť a vzdelanosť, ktorá nesvedčí veľmi o tom, že by bola lepšia ako Katolícka cirkev, prečo ste si vybrali túto cestu?

Iste, chápem to. Keď som bol uprostred krízy, prišla ku mne moja žena, plakala, keď sme sa zobrali, konvertovala z evanjelikálneho protestantizmu na katolicizmus, povedala mi vtedy, že po prvýkrát v živote cíti, že stráca Ježiša Krista. Uvedomil som si, že rozhodnutie je teraz na mne. Rozmýšľal som o tom, ako budú moje deti dospievať a ako ich bude formovať skúsenosť vo viere ich otca, moja skúsenosť, ktorá vyvoláva hnev, ktorá ma môže urobiť cynickým, cítil som, že ich to môže odradiť od viery. Z katolíckeho pohľadu bola jedinou alternatívou pravoslávna Cirkev, ktorá má plnosť sviatostí. A posledná vec, ktorá všetko zmenila, bola skúsenosť s novou farnosťou, kam sme začali chodiť, bolo to asi hodinu autom, ale stálo to za to, bola to príjemná konzervatívna farnosť. Ukázalo sa, že kňaz, ktorý ju viedol, zneužíval deti. Začali sme sa zbližovať a len omylom a náhodne som prišiel na to, že klame. Keď som to povedal mojej žene, skolabovala, plakala, vzlykala, že už nikdy im nebudeme schopní dôverovať.

Preto sme začali chodiť do ortodoxného chrámu v Dallase, bez nejakého plánu na konverziu, len kvôli sviatostiam. Vedeli sme, že by sme sviatosti nemali prijímať, ale chceli sme chodiť na bohoslužby v ich plnej prítomnosti, bez neustáleho strachu a hnevu. Po niekoľkých mesiacoch sme si uvedomili, že tam patríme. Deň, keď som sa stal pravoslávnym kresťanom, bol jeden z najbolestivejších dní môjho života, nie kvôli pravoslávnej Cirkvi, ale preto, že som tak veľmi miloval katolicizmus. Cítil som sa, akoby som odišiel do exilu.

Teraz som pravoslávnym už 13 rokov, rovnako dlho, ako som bol predtým katolíkom. Občas sa ma pýtajú, či verím tomu, že pravoslávie je bez hriechu, samozrejme, že nie je. Už nikdy nebudem dôverovať žiadnej cirkevnej hierarchii tak, ako som veril katolíckej hierarchii. Ku katolicizmu som sa dostal konverziou v dospelom veku, mal som vyše 20. Bol som veľmi katolícky katolík. Bol som pripravený a ochotný brániť hierarchiu, všetko, veľmi triumfalistickým spôsobom, bol som hrdý katolík. Potom prišiel pád.

Nemyslel som si, že všetci biskupi sú svätci, ale rovnako som si nemyslel, že sú takí zlí, ako sa mnohí ukázali byť. Mám mnoho katolíckych priateľov, ktorí boli rovnako ako ja pohoršení zo škandálov, ale nestratili to, čo ja, pretože nemali tú kmeňovú podobu viery v inštitúciu, ako som mal ja.

Keď som sa stal pravoslávnym, už nikdy som nemal takú vieru v inštitúciu ako predtým. Bol som ponížený, Boh ma naučil pokore. To nie je a nebola chyba Katolíckej cirkvi, bola to moja chyba a moja intelektuálna pýcha, o ktorú som prišiel. Preto som dnes ako pravoslávny kresťan veľmi odlišný typ kresťana, ako som bol predtým ako katolík. Naučil som sa Krista milovať viac, oslobodiť sa zo sveta svojej hlavy, svojho vnímania. Znovu, to nebol problém katolicizmu, ten problém som si vytvoril ja.

Hovorím dlho, ale dovoľte ešte jeden príbeh. Mal som po univerzite a písal som pre jedny noviny v New Yorku. Fotograf mi hovorí: Počujem, že máš záujem o katolicizmus, aj ja som katolík, pridaj sa ku mne a poď so mnou pomáhať, spolu s misionárkami Matky Terezy rozdávame polievku chudobným. Znelo to veľmi katolícky, tak som išiel. Celé sobotné popoludnie som strávil čistením a krájaním zemiakov. Bolo to fajn, ale bolo to všetko. Pomyslel som si, že predsa len mám viac z toho, ak by som to popoludnie strávil čítaním knihy, mám predsa iné záujmy. O 13 rokov neskôr, keď som opúšťal katolicizmus, som na ten deň myslel a hovoril si: čo keby som bol chodil do tej kuchyne častejšie, čo keby som bol trávil menej čítaním a viac s ľuďmi ako v tej kuchyni. Možno by som bol býval odolnejší voči korupcii v Cirkvi, možno by som to všetko dokázal zvládnuť. Bola to chyba, za ktorú som si mohol sám. Takúto chybu ako pravoslávny už nechcem zopakovať. Ďakujem Bohu za to, že zlomil moju pýchu, a hovorím svojim známym, katolíkom alebo pravoslávnym, že sa to môže stať aj im, nech si zoberú príklad, ak sa to dá.

Navštívili ste už Rusko alebo inú pravoslávnu krajinu?

Nie, ešte nie. Pamätám si ale, aký som bol nadšený, keď som po prvýkrát navštívil Rím. Určite sa do Ruska chystám, už kvôli novej knihe, ktorú pripravujem, a určite budem nadšený, ale myslím si, že inak, ako som bol z Ríma. Viem o množstve problémov, ktoré sa týkajú ruskej pravoslávnej Cirkvi a som opatrný vo vzťahu k inštitúciám.

Čo cítite, keď ste povedzme čítali posledný text emeritného pápeža Benedikta XVI. o sexuálnych škandáloch, kde vyzýva, aby sme sa nikdy nevzdali našej Cirkvi? A možno ešte konkrétnejšie, Benediktovi XVI. sa páčila vaša kniha, neposlal vám nejaký odkaz?

Dotýkate sa veci, ktorej mnoho mojich katolíckych priateľov nerozumie. Ja som neprešiel k pravosláviu preto, že by ma intelektuálne presvedčilo, že je to lepšie. Ja som viac nemohol veriť ako katolík. Cítil som sa, akoby som držal železnú tyč, ktorá je stále viac a viac horúca, až som ju nedokázal držať. Niečo sa zlomilo, keď kňaz, s ktorým sme sa zbližovali, bol obvinený zo zneužitia maloletého. Mysleli sme si, že keby sa niekto taký priblížil, že to budeme vedieť, že to vycítime a budeme sa vedieť brániť. Zrazu sa ukázalo, že sme nič z toho nevideli, akoby sme nič nemali vo vlastných rukách. Bola to hrozná skúsenosť. Bolestná. Plakal som. Asi je to niečo podobné, ako keď človek zažije rozvod, objaví sa rana, ktorú nemožno vyliečiť. Nedokázal som už viac ako katolík cítiť zodpovednosť za konanie vlastných biskupov.

Bolo to ešte pred prepuknutím škandálu v Bostone, v roku 2001. Pamätám si, ako som písal o miestnom škandále na Manhattane, písal som vtedy pre New York Post, stretol som sa s katolíckym kňazom Thomasom Doyleom. Bol to človek, ktorý mohol byť biskupom, ale nestal sa ním, pretože začal hovoriť o sexuálnych škandáloch a zastávať sa obetí (ako prvý v polovici 80. rokov upozornil na sexuálne škandály a varoval, že ak hierarchia nepodnikne seriózne opatrenia, Ameriku čaká veľký škandál, pozn. J. D.). Keď sa interview skončilo, otec Doyle mi povedal, že oceňuje môj prístup, ale že ak budem pokračovať, že ma to privedie do takých temných miest, o akých nemám tušenie. Poďakoval som sa mu, ale povedal, že je to dôležitá téma, že vinníci musia byť potrestaní, že to robím kvôli mojej vlastnej Cirkvi a tiež ako čerstvý otec aj kvôli môjmu synovi a iným deťom. Otec Doyle mi povedal, že to rád počuje, ale že ma aj tak varuje, aby som sa na to pripravil duchovne, povedal. Dnes musím povedať, že som ho nebral dostatočne vážne, asi som nevedel pochopiť, čo všetko nás môže čakať, ale určite som sa duchovne dostatočne na to nepripravil. Ak sa o tom teraz na Slovensku začína viac hovoriť, moja rada je, modlite sa viac, choďte častejšie na svätú omšu, častejšie sa spovedajte a pripravte sa na to najhoršie. Ja som to nedokázal. Klamal som sám seba, že áno, ale nebol som pripravený. Cítil som sa, akoby som videl diabla a bol som na to slabý.

Istým spôsobom chápem, prečo ľudia nechcú vedieť. Ale musíme chcieť, musíme poznať pravdu. Musíme. Sú tu obete, ktorým to zničilo životy, zničilo to celé rodiny, ak má byť Cirkev tým, čím je povolaná byť, ak je Kristovým telom, musíme byť schopní za to prevziať zodpovednosť. Na to, aby ste sa ale postavili takému zlu, musíte byť duchovne pripravení.

Dovoľte mi dodať, že práve preto, čo hovoríte, nám v katolíckej Cirkvi chýbate.

 

Foto – Pavol Rábara

Ak vás Rod Dreher zaujal a nemáte ešte jeho knihu, objednajte si ju cez náš eshop.

Akou sumou by ste mohli podporiť POSTOJ?

Naša redakcia funguje najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Pridáte sa k nim? Ďakujeme!

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0