Doma u Rudolfa Dobiáša

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Doma u Rudolfa Dobiáša

Básnik a bývalý politický väzeň Rudolf Dobiáš na snímke z 20. októbra 2016 v Bratislave. Foto: TASR/Andrej Galica

Zápisky z ciest po Slovensku novinára Roda Drehera, autora amerického bestselleru Benediktova voľba.

Venujte nám minútu, skôr ako začnete čítať

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Časť dnešného popoludnia som strávil na návšteve Rudolfa Dobiáša v obci Dobrá asi 80 minút jazdy severne od Bratislavy. Je to jeho domov, kde sa narodil v roku 1934. Keď mal 20 rokov a Československo stále zvieral tuhý stalinizmus, zatkli ho za velezradu. Patril do katolíckej skautskej organizácie a falošne tvrdili, že nakreslil karikatúru, ktorá zosmiešňovala Stalina a českého vodcu Klementa Gottwalda (obaja už vtedy zomreli, ale na tom nezáležalo). Dobiáša odsúdili na 18 rokov do väzenského pracovného tábora a poslali do uránovej bane.

Vo svojich 84 rokoch sa nemá dobre. Povedal nám, že ho telo neustále bolí. Napriek tomu si so mnou sadol na 90 minút a mohol som s ním spraviť interview pre svoju knihu.

Väzenie videl ako prostriedok oslobodenia od obyčajných starostí tohto sveta a ako doručenie do Božích rúk. Povedal nám, že väzenie ho naučilo „skromnosti“. V očiach starého muža svetla ubúda, ale žiaria, to vám poviem, žiaria. Zdieľať

Počas nášho rozhovoru trval na tom, že bol vo väzení slobodný, pretože mal vnútornú slobodu. Starší spoluväzni, medzi nimi aj jeden katolícky kňaz, s ním – mladým – zaobchádzali ako so svojím synom, po celý čas ho povzbudzovali a hovorili mu, že ide po správnej ceste. Pripisuje im prehĺbenie svojej viery v Boha, pretože ho naučili vnímať utrpenie v zmysle priblíženia sa k nemu.Všimnite si, že útechou mu bolo to, že jeho intenzívne utrpenie bolo znesiteľné, pretože malo zmysel. Takto to všetci vnímali. Dobiáš, tak ako všetci z podzemnej cirkvi, s ktorými som sa počas svojej cesty rozprával, zdôraznil, aké nevyhnutné je mať blízkych priateľov, keď ste prenasledovaný.

Rudolf Dobiáš u seba doma na fotografii Roda Drehera. Foto: theamericanconservative.com

Po prepustení dalo pánovi Dobiášovi veľkú námahu nájsť si prácu, keďže bol bývalým politickým väzňom. Skončil ako baník, musel žiť ďaleko od domova. Trpeli dokonca aj jeho deti. Jeho malému chlapcovi napríklad neumožnili chodiť do materskej školy, pretože mal za otca nepriateľa štátu. Pán Dobiáš začal v 70. rokoch písať úspešnú detskú literatúru, no s knihami pre dospelých mohol začať až po páde komunizmu v roku 1989. Dnes je vo svojej krajine považovaný za jedného z najväčších spisovateľov.

Tu je jedna najznámejších básní Rudolfa Dobiáša:

Neodoslaný list

Sám s vlastným krížom v chladnej cele
a preďaleko od neba
písal som domov: Mám sa skvele
a ničoho mi netreba.

Keďže ma strážia stráže bdelé,
nemusím sa báť o seba.
Viem, že to Boží mlyn ma melie
a premieňa ma na chleba.

Horúčka, čo mi blčí v tele,
je zasa božská pahreba,
aj štyri steny čisto biele
tým čistým Boha velebia.

Naozaj, mama. Mám sa skvele,
len mi je smutno bez teba.

Predpoludním ma priateľ vzal k mariánskej jaskyni v Bratislave, kam sa ľudia tohto mesta už dlho chodievajú modliť za príhovor Matky Božej.

Na strmých svahoch tu vďační kresťania osadili kamenné plakety ako vyjadrenie vďaky Panne Márii za jej modlitby. Sú napísané v slovenčine, maďarčine a nemčine, keďže sa tu kedysi hovorilo všetkými týmito jazykmi. Timo Križka tu ukazuje na jednu špeciálnu:

V maďarčine tu stojí: „Panna Mária vždy pomáha.“

V roku 1958 ju nechal osadiť sudca Pavol Korbuly, komunista, ktorý sa kajal za svoju krutosť a nespravodlivosť. Denne chodil na kolenách z kostola po vchod na faru, pokorne tak činiac pokánie. Niečo sa stalo. Obrátil sa. Venoval svoj život zlu, ale kajal sa. Nikdy nespoznáme všetky príbehy tohto múru. No poznáme ten Korbulyho. Rád myslím na to, že keď zomrel, v Raji ho uvítali duše tých, ktorých odsúdil na smrť.

Keď som sa stretol s pánom Dobiášom, mal niečo, čo my obyčajní ľudia považujeme za zvláštne vo vzťahu k jeho väzeniu. Videl ho ako prostriedok oslobodenia od obyčajných starostí tohto sveta a ako doručenie do Božích rúk. Povedal nám, že väzenie ho naučilo „skromnosti“. Pochopil som to tak, že ho naučilo, na čom v živote najviac záleží: na Bohu, priateľstve, súcite, udržaní osobnej integrity, za každú cenu. V očiach starého muža svetla ubúda, ale žiaria, to vám poviem, žiaria.

Na jednom z podujatí Bratislavských Hanusových dní som s filozofmi diskutoval o spôsobe, akým by mali kresťania reagovať na postkresťanský svet, vrátane toho, ako by sme mali tomuto svetu ponúkať evanjelium. Držal som sa línie Benedikta XVI.: najlepšími argumentmi pre vieru sú umenie, ktoré vytvárajú cirkvi, a svätci. Stretnutia s Rudolfom Dobiášom a jemu podobnými mužmi a ženami – osobne, ale aj cez rozprávanie iných – sú mocnejším prostriedkom obrátenia než akýkoľvek sylogizmus. Aspoň ja si to myslím.

Keď sedíte blízko tohto pokorného starého muža a zažijete jeho pokoj a vyrovnanosť a počujete ho hovoriť o požehnaní vnútornej slobody, ktorú našiel zažívajúc Boha v utrpení... potom budete chcieť spoznať Boha, ktorého on pozná, Boha, ktorý mu dal silu nielen utrpenie znášať, ale nad ním aj zvíťaziť. Zdieľať

Keď sedíte blízko tohto pokorného starého muža, ktorému ukradli mladosť pre karikatúru, ktorú nenakreslil; ktorý bol zahnaný do útrob zeme dolovať urán ako trest za zločin, ktorý nespáchal; ktorému zakázali pracovať, ktorého deťom bolo odopreté vzdelanie a ktorý sa nemohol venovať umeniu až do svojich 50 rokov – keď sa stretnete s človekom ako on a zažijete jeho pokoj a vyrovnanosť a počujete ho hovoriť o požehnaní vnútornej slobody, ktorú našiel zažívajúc Boha v utrpení... potom budete chcieť spoznať Boha, ktorého on pozná, Boha, ktorý mu dal silu nielen utrpenie znášať, ale nad ním aj zvíťaziť.

Byť s ním a s ostatnými staršími ľuďmi, ktorí boli súčasťou podzemnej cirkvi, ma v jednom zmysle rozrušovalo. Keď rozmýšľam o nich v kontraste s nami ostatnými americkými kresťanmi – a rátam tu aj sám seba – uvedomujem si, akí sme nepripravení pre utrpenie. Na všetko sa sťažujeme. Nie sme pripravení. Nesmieme strácať čas.

Copyright: The American Conservative, pôvodný text: Rudolf Dobias At Home. Uverejnené so súhlasom redakcie, preložil L. Obšitník.

Viac článkov z The American Conservative nájdete tu.

 

Akou sumou by ste mohli podporiť POSTOJ?

Naša redakcia funguje najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Pridáte sa k nim? Ďakujeme!

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo