Európa sa potichu pripravuje na to, že Taliansko buchne

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Európa sa potichu pripravuje na to, že Taliansko buchne

Ilustračná foto - Profimedia.sk

Aký bude scenár, keď sa nahlas povie, že Taliansko so svojím dlhom už nemôže ďalej fungovať.

Venujte nám minútu, skôr ako začnete čítať

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Talianski vládnuci politici dnes stoja na čele tzv. suverenistického európskeho bloku, ktorý sa vyhraňuje voči dnešnému systému fungovania EÚ. Očakáva sa, že v nastávajúcich eurovoľbách to bude práve strana vicepremiéra Mattea Salviniho z ostro vyhranenej Ligy Severu, ktorá dosiahne mimoriadny volebný úspech a stane sa jednou z najsilnejších strán v europarlamente.

Sebavedomie talianskych politikov je však v presnom rozpore s tým, čo sa deje v ich krajine, predovšetkým v ekonomike. Taliansko je jeden veľký problém – problém sú talianske banky v zlej kondícii, problém je taliansky ekonomický rast, ktorý už dlho nikto nevidel, problém sú talianske rozpočty, ktoré lámu hranice povolených deficitov bez toho, aby sa nimi financovala nejaká významnejšia reforma, ktorá by mohla krajine v budúcnosti pomôcť. No a najväčší problém je taliansky verejný dlh. Ten ku koncu minulého roka dosiahol takmer dva a pol bilióna eur, čo je 132 percent HDP, nový rekord.

Drahšie ako slovenské hypotéky

Mať dlh neznamená len platiť úroky. Takmer žiadna krajina na svete svoj dlh reálne nespláca, iba ho tlačí pred sebou a platí z neho úroky takpovediac „naveky“. No to neznamená, že všetko, o čo ide, je platiť úroky.

Celkový dlh sa skladá z veľkého množstva malých pôžičiek, ktoré sa technicky splácať musia – tak, že vezmú nové pôžičky. Toto tlačenie dlhu pred sebou znamená, že krajina ako Taliansko musí každý rok splatiť zhruba štyristo miliárd eur starých pôžičiek, teda každý rok musí nájsť niekoho, kto mu požičia štyristo miliárd (v tom je už zarátaných aj pár desiatok miliárd nového dlhu, ktorý si krajina každoročne berie navyše).

Celé toto splácanie a nové zadlžovanie sa deje cez štátne dlhopisy. Staré sa vyplatia, nové sa predávajú.

Teoretickou hrozbou je, že jedného dňa od krajiny s takými problémami, ako má Taliansko, nik nebude chcieť kúpiť nové dlhopisy a krajina nebude vedieť vyplatiť tie staré. To by znamenalo, že skrachovala. A zostalo by po nej veľké množstvo bánk, ale aj bežných ľudí, čo majú peniaze vo fondoch, ktorí by o svoje peniaze prišli.

No problém nie je len to, že sa nenájde nik, kto by krajine požičal, ale aj to, že jej veritelia budú ochotní požičať len za vysoké úroky. Pri takom obrovskom dlhu, čo krajina tlačí pred sebou, má aj malé zvýšenie úrokovej sadzby, napríklad o viac ako jeden percentný bod, hodnotu desiatok miliárd eur ročne v splátkach úrokov. A to sa práve deje.

Od leta minulého roka má krajina oveľa vyššie úroky ako celé štyri roky predtým a dnes si desaťročné dlhopisy požičiava za dvaapolpercentný úrok. Pre porovnanie, slovenské jedenásťročné dlhopisy sa v apríli predávali za 0,75-percentný úrok. Za dve a pol percenta si Slováci môžu dnes zafixovať desaťročné obdobie na hypotéke.

Jediným „mierovým“ plánom pre túto situáciu bolo, že Taliansko bude viac šetriť a urobí reformy, ktoré zrýchlia rast krajiny. Lenže nič z toho sa nedeje. Taliansko nevie naštartovať rast ani v čase, keď zvyšok Európy solídne rastie. Preto sa už nahlas hovorí, že tento dlhový model nebude udržateľný. Čo to ale znamená?

Po grécky to nepôjde

Keď sa to isté stalo pred pár rokmi v Grécku, v prvom rade vznikol tzv. euroval, z ktorého sa krajine rýchlo napožičiavalo, výmenou za reformy. Toto sa pri Taliansku zopakovať nedá, ani keby sa chcelo. Dlh krajiny je príliš veľký, krajina by potrebovala mnohonásobne vyššie pôžičky ako Gréci a na to ani nový euroval nemá.

Eurozóna si síce odvtedy zriadila profesionálnejší a trvalý model „eurovalu“, ktorý má krajinám pomôcť pri finančných otrasoch, samotnému Taliansku to však nepomôže.

Čo sa šepká

O tom, aký je plán, keď to v Taliansku buchne, sa, prirodzene, veľa nehovorí. No niečo sa dá vyčítať so šuškandy a z malých opatrení, ktoré sa v eurozóne už robia.

Koncom minulého roka sa totiž krajiny eurozóny (s podporou Európskej komisie a Európskej centrálnej banky) dohodli na spoločnom postupe v krízových situáciách. Pripravili, resp. dohodli sa, že pripravia niekoľko zmien, ktoré – aká náhoda – budú najužitočnejšie v prípade rozsiahleho krachu nejakej európskej krajiny.

Napríklad schválili, že z trvalého eurovalu – ESM – budú môcť čerpať krízovú pôžičku krajiny, ktoré ohrozí finančný kolaps v inej krajine. ESM teda bude slúžiť ako obrana pred tým, aby na kolaps v Taliansku nedoplatili iné krajiny eurozóny.

Samotnému Taliansku by v krízovej situácii mohla pomôcť iba Európska centrálna banka, ktorá si technicky môže peniaze natlačiť, resp. skupovať dlhopisy Talianska, aj vtedy, keby ich nik iný za normálne úroky nechcel.

Toto však banka nemôže robiť vo veľkom a často, pretože inak sa systém zrúti, tlačením peňazí sa problémy dlhodobo riešiť nedajú. Vzniklo preto ďalšie pravidlo, že akákoľvek finančná pomoc pre dlžníkov musí byť podmienená tým, že si už dlhy upratali a budú ich vedieť ďalej zvládať. Až potom môžu dostať nejakú dočasnú pomoc.

Ale ako môže krajina, ktorá nezvláda splácať svoje dlhy, dostať zrazu situáciu pod kontrolu?

Jediná cesta, ako to urobiť, je skokovo znížiť veľkosť dlhu, teda škrtnúť jeho časť a vyhlásiť čiastočný riadený krach. To znamená, že neprestane zrazu splácať všetky svoje dlhy, ale pozve si veriteľov a dá im na výber zlé a horšie možnosti.

Napríklad im dá na výber, že ich peniaze im vráti o dvadsať rokov neskôr, ako sa pôvodne dohodli. Alebo im ich vráti v pôvodnom termíne, ale s výrazným škrtom. Cieľom je, aby sa hodnota dlhu znížila povedzme o dvadsať až tridsať percent. Zaplatia to teda tí, čo krajine požičali – banky a fondy. S tým, že ak by z toho hrozila nejaká reťazová reakcia krachov bánk alebo by vznikla panika na dlhopisových trhoch a ďalšie krajiny, napríklad aj Slovensko, by si nevedeli požičiavať, tak by sa aj pre ne použila finančná pomoc z eurovalu, resp. z centrálnej banky.

K tvrdeniam, že Európa sa pripravuje na situáciu väčších odpisov, nahráva aj úprava pravidiel pre vyjednávanie s veriteľmi. Na nej sa európski politici tiež dohodli minulý rok. Tá by mala dať väčšiu právomoc majoritným veriteľom pri vyjednávaniach a výrazne znížiť vplyvy menších veriteľov, aby nemohli celú vec príliš skomplikovať a aby vyjednávania prebehli čo najrýchlejšie (single limb collective action clauses).

Na koho to dopadne

Talianski politici rokmi dotlačili tamojšie finančné inštitúcie, aby to boli najmä oni, kto si bude kupovať vládne dlhopisy. Takmer polovičným držiteľom talianskeho dlhu sú práve talianske banky, resp. fondy. V nich majú svoje úspory najmä bežní Taliani. Takýto vysoký podiel domácich veriteľov voči svojej vláde je výnimočný. V porovnaní s Nemeckom (15 percent) či Francúzskom (25 percent) je 50-percentný podiel veľmi vysoký. Najväčším zahraničným veriteľom sú francúzske banky.

Európski politici preto v celej schéme vidia aj kus spravodlivosti – Taliani, ktorí si zvolili populistických politikov, čo zadlžili krajinu, na to doplatia tým, že časť ich úspor sa jednoducho vyparí. Má to byť aj lekcia pre voličov o tom, kto na to doplatí, ak sa politici rozhodnú krajinu príliš zadlžiť a nerešpektovať dohodnuté európske pravidlá.

Celé je to, samozrejme, veľmi riskantná vec a môže sa ľahko vymknúť spod kontroly. To by znamenalo pre európsku a zrejme aj globálnu ekonomiku ďalšiu finančnú a ekonomickú krízu. Aj v prípade, ak by tento scenár prešiel podľa najlepších možností, bude to pre celú Európu veľký otras.

Otázka je, čo bude spúšťačom tohto scenára. Ak európsku, resp. taliansku ekonomiku nezastihne nečakaný otras, krajina môže v súčasnom stave pokračovať aj roky.

Skôr či neskôr však príde otras, ktorý by pre krajinu v dobrej kondícii nebol ničím osudovým, lenže Taliansko taká krajina nie je. A preto sa európske inštitúcie a politici potichu pripravujú na túto chvíľu.

Akou sumou by ste mohli podporiť POSTOJ?

Naša redakcia funguje najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Pridáte sa k nim? Ďakujeme!

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo