Na Západe ma nepovažujú za menejcennú pre farbu pleti, ale pre pro-life názory

Na Západe ma nepovažujú za menejcennú pre farbu pleti, ale pre pro-life názory

Obianuju Ekeocha. Foto – EWTN Pro-Life Weekly Episode

Rozhovor s jednou z hlavných postáv pochodu za život Obianujou Ekeochou o tom, že Západ by Afrike najviac pomohol, keby prestal s rozvojovou pomocou.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Na budúcotýždňovom Národnom pochode za život vystúpi aj známa pro-life aktivistka z Nigérie Obianuju Ekeocha. Je špecialistka na biomedicínsky výskum v hematológii, zakladateľka a prezidentka iniciatívy Culture of Life Africa, zameranej na podporu kultúry života v Afrike, ochranu manželstva, materstva a rodinnej dôstojnosti. Prečítajte si rozhovor s Ekeochou, ktorý sme publikovali v máji.

Tvrdí, že Afrika je dnes opäť dejiskom kolonizácie. Tentoraz však nejde o armádne prevraty či boj za nezávislosť, ale o šírenie ideológie kontroly populácie cez takzvané reprodukčné iniciatívy. 

Proliferka a špecialistka na biomedicínsky výskum v hematológii Obianuju Ekeocha v rozhovore pre Postoj vysvetľuje, čo západné organizácie prinášajú do Afriky aj spolu s humanitárnou a rozvojovou pomocou. Podľa nej viacerí bohatí darcovia zo Západu využili problémy Afriky a prevzali úlohu spasiteľa, pričom ponúkajú riešenia, ktoré sú v rozpore s hodnotami väčšiny Afričanov. Súčasne hovorí, že rozvojová pomoc robí Afriku závislejšou, takže sa nedokáže postaviť na vlastné nohy.
 

Ste pro-life aktivistkou, ktorá pochádza z Afriky a žije vo Veľkej Británii, to je pre väčšinu asi trochu netradičné spojenie. Ako ste sa k tomu dostali?

Na začiatku som nechcela byť aktivistkou, hoci som bola vždy na strane života. Pochádzam z Nigérie, kde stále nie sú zlegalizované potraty, vyrastali sme s tým, že sme ani nevedeli, čo to vlastne sú tie potraty.

A čo sa teda stalo, že ste sa v tejto téme začali angažovať?

Neskôr som sa kvôli štúdiu presťahovala do Veľkej Británie, no stále som nebola pro-life aktivistkou. Až do roku 2012.

Vtedy ste napísali otvorený list Melinde Gatesovej, z ktorého sa v konzervatívnych kruhoch stal virál. Čo vás k tomu priviedlo?

Raz som v televízii videla Melindu Gatesovú, ženu Billa Gatesa, ako prezentuje veľký projekt, z ktorého som mala pocit, že jeho hlavným zámerom je kontrola populácie Afriky. Išlo totiž o projekt zacielený na 69 najchudobnejších krajín, najslabších ekonomík sveta, teda na všetky africké krajiny, ktoré prirodzene zapadli presne do tohto rámca. Cítila som, že sa mieri priamo na nás – Afričanov.

Cieľom projektu bol totiž program antikoncepcie, ktorú Melinda Gatesová prezentovala ako najdôležitejšiu vec pre africké ženy. Ja však dobre viem, že to tak nie je, pretože som v africkej spoločnosti vyrastala. Ženy volajú po všetkom možnom, no antikoncepcia určite nie je ani v top desať najväčších priorít.

Raz som v televízii videla Melindu Gatesovú, ženu Billa Gatesa, ako prezentuje veľký projekt, z ktorého som mala pocit, že jeho hlavným zámerom je kontrola populácie Afriky. Zdieľať

Rozhodla som sa preto napísať článok, neskôr známy ako otvorený list pre Melindu Gatesovú, a to bol ten štart.

Teda štart vašej aktivistickej kariéry?

Naďalej pracujem ako vedkyňa, nejde o typický pro-life aktivizmus, ako si ho ľudia zvyknú predstavovať. Ide o západný pro-life aktivizmus, ktorý ponúka africkú perspektívu a snaží sa povedať ľudom, minimálne tým v západnom svete, ktorí chcú počúvať, skadiaľ Afričania pochádzajú a čo si väčšina Afričanov o tom skutočne myslí.

Odpovedala Melinda Gatesová na váš otvorený list?

Nie, ale som si absolútne istá, že o ňom určite počula, pretože ho publikoval aj Vatikán a bol preložený do viacerých jazykov.

Vo svojej knihe Target Africa: Ideological Neo-Colonialism Of The Twenty-First Century riešite problém západnej rozvojovej pomoci v Afrike. Podľa vás je najväčším vedľajším účinkom rozvojovej pomoci v Afrike jej skrytá ideológia. Prečo si to myslíte?

Ideológia sa chce bez ohľadu na to, či je dobrá alebo zlá, šíriť a presadiť sa. Je jedno, či ide o ideológiu jednotlivca alebo štátneho systému, chce jednoducho priniesť svoje myšlienky na nové miesta. Ideológiu nikdy neuspokojí, ak uspeje iba na mieste svojho vzniku. Nechce byť limitovaná žiadnymi hranicami.

Chce sa presadiť najprv na celonárodnej úrovni, následne univerzálne na celom svete, až dúfa v to, že ju Organizácia spojených národov povýši na právo. Toto je základný princíp, s ktorým ideológia operuje.

Všetky tie západné organizácie, ktoré existujú ako takzvané organizácie pre reprodukčné zdravie, pridávajú tento typ ideológie ako súčasť svojej pomoci. Potom sú tu, samozrejme, aj národy a inštitúcie ako napríklad Európska únia a jej členské štáty, rovnako ako Kanada a USA, ktoré robia rozvojovú pomoc so silnou a zároveň skrytou ideológiou v pozadí.

Ideológia sa chce presadiť najprv na celonárodnej úrovni, následne univerzálne na celom svete, až dúfa v to, že ju Organizácia spojených národov povýši na právo. Zdieľať

Keď skombinujete tieto dve veci, vnímate, že pomoc, ktorú prinášajú do týchto chudobných oblastí, so sebou prináša aj ideológiu, ktorá má prostredníctvom nej meniť miestnu politiku. A to nemôže byť pre nás v Afrike prínosom v žiadnom zmysle slova.

Nevidieť to však len v Afrike, možno to pozorovať aj na Západe bez ohľadu na to, čoho sa ideológia dotýka.

Máte na mysli nejaký špecifický prípad?

V Afrike máme napríklad niečo, čo sa nazýva komplexnou sexuálnou výchovou, ktorá sa začala pravdepodobne niekde na Západe a následne sa šírila, až existuje snaha spraviť z nej čosi univerzálne. Africkí rodičia majú svoj spôsob, ako vychovávajú deti, ktorý sa líši od krajiny ku krajine. Afričania chcú mať tiež právo rozhodovať o tom, čo sa učia ich deti, a to špeciálne v prípade sexuálnej problematiky.

Ale existujú ľudia, ktorí investujú do pomoci vzdelávania veľa peňazí a mnohokrát, keď sa prídu do Afriky pozrieť, koho podporili, povedia, že takýto typ pomoci vzdelávania musí byť spojený s formou sexuálnej výchovy pre „vaše deti“. Ale to sú naše deti!

Takže si len skúste predstaviť, že by niekto z inej krajiny mal prístup k vašim deťom a mal by možnosť učiť ich čokoľvek bez toho, aby to konzultoval s vami ako rodičmi.

Dobre viete, že tu v Európe ešte prv než zavedú na škole čosi nové, zvyknú písať listy rodičom, aby ich o tom upovedomili, opýtali sa na ich názor a prípadne získali ich súhlas.

Kto robí niečo takéto v Afrike? Nikto. Zahraniční donori sa však správajú k africkým deťom, akoby nemali svojich rodičov alebo mali, no tí nemajú právo rozhodovať o svojich deťoch.

Obianuju Ekeocha počas Bratislavských Hanusových dní 2019. Foto – BHD

Ako je to v prípade potratov?

Ide o ten istý proces. Donori prichádzajú do krajín, v ktorých nie sú legalizované, a snažia sa aplikovať politiky, ktoré by viedli k následnej legalizácii potratov. Niekedy západné krajiny dokonca posielajú rovno svoje lobingové skupiny, ktoré potom privádzajú africké inštitúcie pred súdy.

Napríklad Centrum pre reprodukčné práva vo Washingtone sa súdi s africkými krajinami, ako je napríklad Keňa, a takýmito súdnymi procesmi núti naše vlády pristúpiť k potratom. V Afrike robia presne to isté, čo robia na Západe, akoby to bolo ich územie.

Oni si to však dovoľujú len preto, že africké krajiny sú chudobné a myslia si, že nie sme takí dôležití na rozdiel od nich. Ide o nadradenosť a vyvyšovanie sa.

V Afrike robia presne to isté, čo robia na Západe, akoby to bolo ich územie. Zdieľať

Hoci sa veľa hovorí o rasizme a bielej nadradenosti, nie je to tak. To celé je o ideologickej nadradenosti. Netrpím tým, že sa ľudia na mňa pozerajú ako na černošku, ktorá by bola kvôli farbe pleti niekomu podradená, horšie je, že moje pro-life názory sú menejcenné a podradené názorom zahraničných sponzorov. To je ideologická nadradenosť, ideologický neokolonializmus.

Takže poznáte viaceré prípady, keď bola humanitárna pomoc odmietnutá krajine, vláde alebo organizácii, ktorá bola proti uplatňovaniu ideologickej časti spojenej s rozvojovou pomocou?

Jedna z európskych krajín povedala organizáciám, že ak prestanú promovať a poskytovať potraty kvôli Trumpovmu nariadeniu, zastavia im financovanie. To je vydieranie, nemalo by sa to vôbec stávať. Je absurdné, čoho sú niektoré západné národy alebo donori schopní.

V jednom rozhovore pre BBC ste sa zmienili, že až 90 percent Afričanov odmieta myšlienku legalizovania potratov. Napriek tomu hovoríte, že západné krajiny v rámci rozvojovej pomoci podporujú aj antikoncepcie a potraty či ďalšie iné koncepty. Prečo to podľa vás teda robia? Obávajú sa „neokolonizátori“, ako ich vo svojej knihe nazývate, podľa vás populačného boomu, ktorý by mohol v budúcnosti aj z dôvodu klimatických zmien ovplyvniť Európu, napríklad stúpajúcou migráciou z Afriky?

Myslím si, že je to súbor viacerých problémov. Povedať, že nechcú rast africkej populácie, by bolo príliš veľkým zjednodušením. Keďže sa dlhodobo venujem tejto problematike, môžem povedať, že existuje viacero skupín, ktoré žiadajú dostupnosť potratov aj antikoncepcie.

Sú to napríklad západné feministky, ktoré si cenia právo potratu viac než čokoľvek iné. Čím viac africké krajiny zostávajú pro-life, tým viac ich to ženie za ich cieľom.

Potom je tu druhá skupina, ktorá sa nefalšovane zaujíma o redukciu populácie.

Západné feministky si cenia právo potratu viac než čokoľvek iné. Zdieľať

Ďalej sú tu tí, ktorí sa pokladajú za spasiteľov Afriky. Do tejto kategórie možno zaradiť nadáciu Billa Gatesa. Ako tvrdia, prichádzajú pomáhať, no sú zaslepení, prichádzajú s vlastným riešením bez toho, aby vôbec počúvali. Potom je tu niekoľko ďalších skupín ľudí, ako environmentalisti, ktorí nechcú viac emisií CO2.

Mimochodom, africké krajiny majú antikoncepciu. Dokonca jej majú viac ako liekov zachraňujúcich život. Existujú aj africké krajiny, ktoré nemajú žiadne dostupné lieky či liečbu na rakovinu, no majú prístup k antikoncepcii. Afričania trpia rakovinou ako ktokoľvek iný vo svete, ale toto nikoho nezaujíma. Jediné, čo Západ zaujíma, je antikoncepcia pre africké ženy.

Niektoré organizácie antikoncepciu prezentujú ako spôsob, vďaka ktorému sa Afrika zbaví chudoby.

To však nedáva žiaden zmysel. Poznám ľudí v Afrike, ktorí nemajú žiadne deti a sú chudobní.

Čo robí ľudí chudobnými? Očividne nie deti, je to nedostatok vzdelania a skúseností. Raz stratíte možnosť získať vzdelanie, potom ste už naveky odsúdený žiť v chudobe.

Keď dievča chodí do školy, pravdepodobnosť, že sa vydá ako sedemnásťročná a bude mať desať detí, je celkom nízka. Pretože keď má sedemnásť rokov, chodí do školy, keď má 20, chodí stále do školy, keď má 25 rokov, práve promuje a až potom sa vydá a má deti. To je cesta, ako dostať ľudí z chudoby a v rovnakom čase dosiahnuť aj efekt zníženia populácie.

Na niektorých miestach dievčatá ani neposielajú do škôl, pretože nemajú na to dosť peňazí, a na druhej strane si pomyslia, načo by ich vôbec posielali do školy, keď sa aj tak vydajú a odídu od rodiny. Ľudia majú málo peňazí a tie investujú do synov. Pritom donori by mali investovať práve do vzdelávania dievčat.

Afrika má toľko iných problémov, ale donori minú každoročne miliardy dolárov na to, čo oni volajú populačné a reprodukčné zdravotné problémy.

Afričania majú málo peňazí a tie investujú do synov. Pritom donori by mali investovať práve do vzdelávania dievčat. Zdieľať

Je to obrovská hanba, takto vyhadzovať peniaze, keď toľko ľudí nemá naplnené svoje základné životné potreby, nemá prístup k vzdelaniu, jedlu či vode.

Hovoríte, že vzdelanie je pre Afriku najdôležitejšou formou pomoci. Ako však docieliť účinnú formu, keď vo väčšine krajín Afriky je školstvo spoplatnené, chýbajú učitelia a v jednej triede sa neraz tlačí viac než 50 detí? Šanca získať kvalitné vzdelanie je v takýchto podmienkach mizivá.

Áno, celý vzdelávací systém naprieč Afrikou potrebuje investície. Rovnako je tiež potrebné vyriešiť postavenie učiteľa v Afrike. Hoci existuje niekoľko univerzít, na ktorých vzdelávajú budúcich učiteľov, po získaní titulu nejdú ďalej učiť do škôl. Nejde totiž o exkluzívne povolanie a v tomto sektore nie sú dobré platy. Keď sa stanete učiteľom, budete chudobným.

Zo vzdelávania treba spraviť hlavnú prioritu, väčšiu ako antikoncepcia a potraty, väčšiu než čokoľvek iné. Africké národy potrebujú zabezpečiť svojim deťom vzdelanie minimálne po stredné školy alebo ešte lepšie po koniec strednej školy, tak ako je to vo väčšine západných krajín.

Zo vzdelávania treba spraviť hlavnú prioritu, väčšiu ako antikoncepcia a potraty, väčšiu než čokoľvek iné. Zdieľať

Keď tu v Európe rodičia nemajú ani cent, môže dieťa tak či tak chodiť do školy, lebo má na to právo a hradí to štát. Takto by to malo fungovať v afrických krajinách. My Afričania chceme byť vzdelaní a nechceme byť večne závislí od vašej pomoci.  

Ako hodnotíte programy sexuálnej abstinencie v Afrike, často propagované najmä na školách? Majú pri živelnosti Afričanov vôbec zmysel?

Takéto programy boli promované špeciálne v Ugande. Je jasné, že v Afrike dochádza k veľkému množstvu sexuálnej aktivity. Keď však prichádzate s vytváraním nejakej politiky pre čokoľvek, mali by ste narábať s ideálom. A v prípade verejného zdravia musíte dbať o ideálnu formu.

Na Západe sa napríklad podobne bojovalo proti fajčeniu a robí sa aj nemožné, aby ľudia prestali fajčiť. A to najmä kvôli dôsledkom, ktoré fajčenie spôsobuje. Nikto proti tomu nemal žiadnu námietku napriek tomu, že ľudia aj tak stále fajčia. Ale je to forma, ktorou sa aj na Západe snažia zmeniť správanie ľudí a má to svoje výsledky. Aj tento príklad dokazuje, že správanie sa môže zmeniť.

Podobne v Afrike dochádzalo k masívnemu promovaniu sexuálnej abstinencie aj vo svetle HIV. Keď však hovoríme o zdravotníckej kríze, vláda si musí sadnúť a premyslieť, čo je ideálne riešenie. Ideálom je zmena správania. Nehovorím o tom v náboženskej rovine, ale podobne ako pri fajčení v záujme verejného dobra. Musíte prinútiť ľudí zmeniť správanie.

Keď došlo k epidémii HIV ochorenia v Južnej Afrike či Lesote, tieto krajiny sa vybrali inou cestou. Promovali používanie kondómov, ktoré boli, verte mi, všade. Dokonca aj na záchodoch na letisku. To je však, naopak, trochu nebezpečné. Kondómy sa potom ľahko dostanú do rúk malých detí, nepoužijú ich dobre a budú sa správať riskantnejšie, pretože si myslia, že sú chránení.

Ideálom je zmena správania. Nehovorím o tom v náboženskej rovine, ale podobne ako pri fajčení v záujme verejného dobra. Musíte prinútiť ľudí zmeniť správanie. Zdieľať

Nakoniec to teda neprináša výsledky a, naopak, ešte zvyšuje sexuálnu aktivitu. O tom svedčí aj to, že Južná Afrika nemá najlepšie výsledky v znížení výskytu vírusového ochorenia HIV.

No potom sú tu krajiny ako Uganda, ktorá propagovala abstinenciu, ale rovnako aj vernosť jednému partnerovi, pretože riziko nákazy sa striedaním partnerov pochopiteľne zvyšuje. Vláda vložila úsilie do toho, aby odkázala ľuďom, prečo jednoducho nezostanú verní len svojmu partnerovi. A čísla ukázali, že to bol veľmi úspešný program.

V priebehu času trvania kampane došlo k výraznej redukcii HIV. Táto osvetová reklama bola skutočne všade, na bilbordoch, v rádiách. V prípade takýchto zdravotných kríz musíte jednoducho skúsiť dosiahnuť ideál. Ak sa to darí s fajčením, prečo nie aj v tomto prípade?

Pochádzate z Nigérie, najľudnatejšej krajiny Afriky v súčasnosti s približne 190 miliónmi obyvateľov. I keď populačný prírastok klesá, krajina má prognózu narásť do roku 2050 až na 500 miliónov. Myslíte si, že krajina dokáže zvládnuť takýto obrovský populačný nárast?

V prípade rastu populácie najviac záleží na hustote zaľudnenia. A tá je nižšia ako v prípade Veľkej Británie. Áno, niektoré mestá majú nesmierne veľkú zaľudnenosť, ako napríklad Lagos, a niektoré, napríklad na severe, sú neobývateľné. No treba povedať, že až desať percent obyvateľstva žije len na jednom percente rozlohy Nigérie.

Ja si však nemyslím, že problémom Nigérie či inej africkej krajiny je veľkosť populácie. Problémom Nigérie je najmä korupcia. O tej sa však hovorí menej ako o raste populácie napriek tomu, že práve korupcia dokáže zahubiť celý národ.

Problémom Nigérie či inej africkej krajiny nie je veľkosť populácie, ale korupcia. Zdieľať

Aj keby nás bolo len 70 miliónov ako v prípade niektorých iných afrických krajín, stále by sme mali problémy. Nemá to nič so znižovaním populácie. Čo je však vlastne zvládnuteľné množstvo obyvateľstva? Dokážeme uniesť takéto množstvo obyvateľstva, ale len vtedy, ak budeme mať dobrú vládu a zatočíme s korupciou, ako aj chamtivosťou a sebeckosťou lídrov.

Aké sú teda ďalšie problémy rozvojovej pomoci okrem vami spomínanej ideologickej neokolonizácie?

Je ich hneď niekoľko. Pomoc je naozaj potrebná, ale len vtedy, keď ľudia zažívajú skutočnú krízu. Napríklad po vojne, keď je krajina zdevastovaná a naozaj potrebuje rýchlu pomoc. V takom prípade je skvelé, keď štát podporia susedné krajiny, aby krajina povstala z popola. Vtedy to má naozaj zmysel. Rovnako ako to bolo v prípade Maršalovho plánu po druhej svetovej vojne. 

Pomoc v podstate štylizuje Afriku do pozície dieťaťa západných národov, ktoré ju držia kompletne závislou. A nie je tomu ani rok, ani dva, ale deje sa to už od roku 1970. Trend poskytovania pomoci sa však nezmenšuje, no, naopak, stále rastie. A je to tak takmer každý rok, odkedy sa pomoc poskytuje.

Keď africké krajiny plánujú rozpočet na ďalší rok, pri niektorých z nich je až 40 percent z neho naviazaných na rozvojovú pomoc. Viete si to predstaviť?

Ak nám teda Amerika tento rok nedá peniaze, ostaneme nahratí, preto spoliehať sa na pomoc je pre nás veľmi nebezpečné. Hlavným problémom pomoci je práve koncept paternalizmu. Krajina nedokáže stáť na vlastných nohách. Existuje totiž stále niekto, kto vám musí dať peniaze každý rok, aby ste vy dokázali riešiť všetky svoje problémy.

Zároveň rozvojová pomoc africkú stranu celkom skorumpovala. Každý, kto dostane peniaze bez toho, aby preto niečo spravil, zlenivie a schamtivie. A keď takéto peniaze prestanete dostávať, tak zas začnete šalieť.

Keď africké krajiny plánujú rozpočet na ďalší rok, pri niektorých z nich je až 40 percent z neho naviazaných na rozvojovú pomoc. Viete si to predstaviť? Zdieľať

Práve táto pomoc skorumpovala našich afrických lídrov a spravila ich veľmi lenivými a skúpymi. Preto aj keď si zvolíme svojich lídrov, ktorí normálne bojujú o hlasy v afrických mestách a dedinkách, keď vyhrajú, otočia sa ľuďom chrbtom a začnú sa predvádzať pred donormi. Potom už neriešia to, čo ľudí trápi.

Nechodia sa pozerať, ako sa vyvíjajú dediny, ale riešia len to, čo chce ich zahraničný podporovateľ. A všetci tí vo vedúcich pozíciách, premiéri či prezidenti, konštantne chodia do Ameriky, do Organizácie spojených národov, predviesť sa a ukázať sa svetu, že sú milí a dobrí.

Aj vďaka tomu presadzujú politiku otvorených dverí pre ľudí, ako je napríklad Gates, ktorý si úplne slobodne napochoduje na africké ministerstvo zdravotníctva, aj keď nie je vôbec občanom danej krajiny. Množstvom finančných zdrojov si jednoducho zaplatia trvalo otvorené dvere do inštitúcií. A to nie je v poriadku.

Teda západná pomoc vlastne permanentne korumpuje africké elity?

Celý humanitárny systém stvoril despotov a autoritárov naprieč celou Afrikou. A sú to ľudia, ktorí sú pri moci 20 až 30 rokov. A to nie je preto, lebo ich stále „volia“, ale preto, že majú viac peňazí, ako si len viete predstaviť. Ide napríklad o ugandského prezidenta, ktorý je prezidentom od roku 1986, donedávna to boli prezidenti v Sudáne, Alžírsku či Zimbabwe či mnohí ďalší, a to by som ich mohla menovať ešte dlho.

Pomoc je teda niečo ako začarovaný kruh. Samozrejme, pomoc je často mienená dobre, nemôžem za ňu Európu len tak odsudzovať. Veľakrát to robia preto, že ich srdcia sú zlomené pri pohľade na fotky afrických detí. Cítia súcit a chcú nám pomôcť. No potom dajú peniaze prezidentovi, ktorý sa vďaka nim stáva stále mocnejším a silnejším, a tak pomôžu z neho spraviť kráľa naveky.

Foto – EWTN Pro-Life Weekly Episode​

Čo má teda urobiť Európa? Úplne zastaviť pomoc pre Afriku a nechať ju napospas jej despotickým lídrom?

Existuje humánna cesta, ako to spraviť. Je nereálne a takmer nemožné prísť s myšlienkou, že od budúceho roka prestane prúdiť do Afriky rozvojová pomoc. Afrika totiž dostáva približne 50 miliárd dolárov ročne. Ak by však niekto prišiel s tým, že v roku 2020 dostanete nulu, bol by z toho určite obrovský problém.

Nie je to len nemožné, ale aj nehumánne, pretože ak niekoho spravíte úplne nepoužiteľným a totálne závislým od svojej pomoci, nemôžete mu len tak povedať, že budúci rok nedostanete nič.

Je však potrebné, aby Západ stanovil termín, presný deň a rok, dokedy bude do Afriky prichádzať rozvojová pomoc. Povedzme, že do roku 2030 či 2035, prípadne iný reálnejší horizont. Africké krajiny by sa postupne stali celkom nezávislé, nie len naoko, ako je to dnes.

Nikto to však takto nerobí. Naopak, trend rozvojovej pomoci je stúpajúci a budúci rok Afrika znova dostane 50 miliárd, ak nie viac.

Je však potrebné, aby Západ stanovil termín, presný deň a rok, dokedy bude do Afriky prichádzať rozvojová pomoc. Zdieľať

Pomoc už trvá od konca 60. rokov, čo je už 50 rokov, a aj keby to malo byť ďalších 20 rokov, bude to dokopy už 70 rokov, čo budeme závislí od pomoci druhých. Ako dlho to chceme ešte ťahať? Musí sa to už skončiť.

Chcem sa ešte počas svojho života dožiť tohto konca, aj keby to malo prísť o ďalších 30 rokov. Rovnako by v takom prípade bolo vhodné vytvoriť akýsi plán postupného znižovania pomoci, ktorý by zahŕňal ciele s presnými dátumami.

Nemáte však potom obavu, že úplným odstavením pomoci rozvinutými krajinami by nakoniec trpeli tí najchudobnejší?

Práve preto volám po realistickej ceste, ak taká existuje. Ak by sa aj termín stanovil na rok 2040, stále máme 20 rokov, aby sme sa na to pripravili. V takom prípade každá africká inštitúcia pochopí, čo má robiť. Potom možno ministerstvá začnú konečne efektívne pracovať a štáty budú naozaj fungovať.

Africké krajiny boli nezávislejšie v 70. rokoch než dnes. Nedostávali sme toľko pomoci a dokázali sme pre naše krajiny spraviť viac, pretože sme sa viac venovali poľnohospodárstvu a samotnej produkcii. Afričania nie sú nepoužiteľní, sú to usilovní a pracovití ľudia a my to musíme vedieť oceniť.

Nikto sa nebojí toho, že v prípade zastavenia pomoci by deti prestali chodiť do škôl. Miestne vlády by mali dosť času pripraviť sa a stanoviť si stratégiu. Možno až potom začnú ľudia tvrdo pracovať na zlepšení systému, lebo im bude jasné, že už tak jednoducho peniaze nedostanú.

Nebojíte sa však, že ak sa Európa stiahne zo svojej hegemónnej pozície najväčšieho podporovateľa, túto chvíľu využije niekto iný, napríklad Čína, ktorá je už dnes v Afrike veľmi aktívna?

Čína si vyslovene kupuje časť Afriky. Je taká atraktívna práve preto, lebo neprichádza robiť rozvojovú pomoc, ale biznis. Všetci však poznáme čínske pozadie. Sú hegemónom a chcú svoj vplyv šíriť ďalej.

Afričania nie sú nepoužiteľní, sú to usilovní a pracovití ľudia a my to musíme vedieť oceniť. Zdieľať

Nezastaviť však pomoc len preto, aby tento priestor nevyužil niekto iný, je už neskoro. Čína sa už dávno dostala k miestnym lídrom. Musíme sa naučiť stáť na vlastných nohách, ako aj čeliť svetovým hrozbám bez ohľadu na to, z ktorej strany prichádzajú.

Problém spojený s Čínou je však veľmi komplexný. Myslím si, že africkí lídri by mali byť predvídateľnejší. Samotní lídri musia bojovať za to, aby zabezpečili suverenitu našich národov.
 
V Európe žije niekoľko miliónov Afričanov. Afrika sa v mnohom snaží učiť od Európy, čo by sme sa však, naopak, mali naučiť my od Afriky?

Afričania sú podľa mňa najšťastnejšími ľudskými bytosťami na zemi. Aj keď vidíte matku so siedmimi deťmi, napriek tomu, že má množstvo problémov a úplne iné životné podmienky, títo ľudia sú neporovnateľne šťastnejší než Európania, ktorí majú povedzme len jedno dieťa a celkom odlišný životný štandard.

Prečo?

Je to dôsledok toho, že v Afrike milujeme komunitný spôsob života a ostatné ľudské stvorenia.

Na Západe je priveľa individualizmu. V Európe to zašlo až tam, že napríklad vo Veľkej Británii majú ministerstvo pre osamelých, pretože tento problém prerástol do nebezpečných rozmerov. Ľudia trpia depresiami, majú sklony k samovraždám, majú málo priateľov. A toto všetko je úplne opačný prípad toho, ako to funguje v Afrike. Sú to veľkí bojovníci, aj práve kvôli svojmu životnému údelu.

Svet by sa mal teda od Afriky učiť, ako vo väčšine prípadov fungujú naše komunity a rodinné vzťahy, kde je jeden pre druhého najväčšou oporou.

Na Západe je priveľa individualizmu. V Európe to zašlo až tam, že napríklad vo Veľkej Británii majú ministerstvo pre osamelých. Zdieľať

Ja som šťastná, že nás rodičia mali šiestich, pretože som mala päť ďalších, ktorí mi boli vždy na blízku. Hoci ľudia často nie sú dostatočne vzdelaní, funguje tu silné neformálne vzdelávanie, jeden sa jednoducho stará a zaujíma o toho druhého.

Čím viac sú ľudia medzi sebou prepojení, tým je menšie riziko, že by trpeli osamelosťou či depresiami. Ak niečo s vami nie je v poriadku, ľudí to zaujíma.

Rovnako si však vážime život. O tom svedčí aj to, že okrem západnej lobby je v Afrike len málo tých, ktorí bojujú za legalizáciu potratov.

Prečo ste mohli čítať tento článok zadarmo?

Články na Postoji nie sú spoplatnené ani uzamknuté, aby k nim malo prístup čo najviac ľudí. Ich tvorba ale stojí značné úsilie, čas a peniaze. Práca našej profesionálnej redakcie je financovaná z pravidelnej podpory mnohých našich čitateľov. Budeme si veľmi vážiť, ak nás aj vy TERAZ PODPORÍTE, aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe hodnotného obsahu. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo