ISIS sú barbari stojaci mimo každého zákona

Som proti vražde, a teda aj proti masakrovaniu ľudí vo veľkom počte – priam z hĺbky duše – ale slovo „genocída“ ma nedojíma. Súvisí to trochu aj s jeho históriou, a keďže bolo vlastne vytvorené na to, aby zanechalo dojem, musím veľmi dôkladne vysvetliť, čo tým myslím.


Džihádista s vlajkou Islamského štátu.

Nie je to staré slovo. Pokiaľ viem, vzniklo len na konci poslednej svetovej vojny (z gréckeho slova genos, ktoré znamená „rod“ či „príbuzenstvo“) a podľa všetkého ho prvýkrát použil poľsko-americký právnik Raphael Lemkin vo svojej knihe Vláda Osi v okupovanej Európe (1944).

Nebudem teraz hovoriť o tom, že pozostáva z gréckeho kmeňa a latinskej koncovky (caedere znamená „zabiť“). Nie je to síce správna slovotvorba, ale všetci sa asi zhodneme na tom, že masové vraždenie je horšie. (Správnejšie by bolo “genticída”.)

To, že popisuje reálnu skutočnosť, môžeme brať ako fakt už podľa toho, že predtým sa namiesto nej používali iné slová, napríklad populicída, ktorá prišla do angličtiny na konci 18. storočia z francúzštiny a popisovala javy súvisiace s francúzskou revolúciou. Aj to bolo nepekné slovo pre nepeknú vec.

Genocída má dlhú minulosť

Samotnú myšlienku „vyvraždenia celého kmeňa“ pozná ľudstvo tak dlho ako život v spoločnosti. Máme dosť dôkazov o malých vyhladzovacích vojnách medzi našimi primitívnymi vzdialenými predkami. Aj preto nemám z tohto neologizmu dobrý pocit: naznačuje, akoby šlo o niečo nové v ľudských dejinách.

Pravda, na začiatku sa mal chápať presne takto, a to z pochopiteľných dôvodov. Čím viac sa nacistický holokaust dostával na svetlo, tým väčšmi sa pre svoj neuveriteľný rozsah javil ako úplná novinka v dejinách, ktorú mohlo vďaka fotografii a moderným masmédiám svedomie sveta vidieť veľmi názorne.

"Čím viac sa nacistický holokaust dostával na svetlo, tým väčšmi sa pre svoj neuveriteľný rozsah javil ako úplná novinka v dejinách. No len dovtedy, kým bola spomienka historicky čerstvá."

Zdieľať

Nielen Židia, ale všetci, čo majú v tele kúska citu, priam cítili, že sa stalo niečo bezprecedentné. To však bolo možné len dovtedy, kým bola spomienka historicky čerstvá. Po sedemdesiatich rokoch však šok pomaly vyprcháva a už som počul pokusy o vtipy, ktoré by v čase mojej mladosti boli bývali nepredstaviteľné.

Hitler raz údajne povedal: „Kto si pamätá na arménsky masaker?“ A keď už sme pritom, kto si pamätá na Tímúra? Povrchnosť, ktorá obostiera historickú pamäť, je pre človeka nevyhnutná, keďže nie je schopný poňať všetky hrôzy, ktoré za tisícročia napáchal. O to viac je to dôvod, aby sme „dedičný hriech” brali smrteľne vážne.

Mimochodom, dielo Raphaela Lemkina som nechcel kritizovať. Pokiaľ viem, pracoval na tomto koncepte ešte pred vojnou. Spomína arménsky masaker a potom aj ďalšie zverstvá, najmä voči kresťanom, ktoré sa odohrali v poslednom období Osmanskej ríše, keď sa rozpadol jej milletový systém.

A prechádza k masakrom, ktoré pokračovali za jej následníckych režimov. Napríklad v Irackom kráľovstve Osmani masakrovali asýrskych kresťanov v roku 1915 - len zato, že boli kresťanmi – a potom ešte raz v auguste roku 1933. Veľký počet ich bol pobitý pri Sumaile a uniformovaní irackí vojaci vyľudnili mnoho desiatok asýrskych dedín.

Ako vieme, na asýrskych kresťanov útočia opäť, tentoraz sunnitskí islamskí fanatici, ktorí si vzali na mušku aj Jezídov a šiítskych moslimov. Máme správy aj o odvetných útokoch proti sunnitom zo strany šiítskych jednotiek irackej armády, ktoré dnes v prevažnej miere podporuje a riadi oveľa mocnejší a vražednejší šiítsky režim v Iráne.

Malo by byť samozrejmosťou, že každý slušný človek takéto činy odsúdi a žiadny inteligentný západný štátnik nebude rokovať s „Islamským štátom“ ani s Iránom. Sú to pekelné mocnosti, ktoré boli uvoľnené z reťaze, besnia si po svete a rovnako ako Hitlerovi im nemožno ustupovať, ale treba ich zničiť.


Poľsko v roku 1944 a Irán v roku 2014.

Islamský štát nejde začleniť do nejakého právneho rámca

Toto hádam vysvetľuje rozčúlenie zo správy, ktorú nedávno vydala ľudskoprávna byrokracia OSN. Správa dokumentuje a odsudzuje strašné zločiny, ktoré spáchali džihádisti z Islamského štátu – obrovské masakry, ale aj mučenie, znásilňovanie, sexuálne otroctvo, nútené náboženské konverzie a verbovanie detí.

Je veľmi dôležité, že sa to podarilo zdokumentovať, a ja tu nechcem kritizovať odvážnych mužov a ženy v teréne, čo riskovali vlastný život, aby zozbierali fakty, ktoré by sa mali stať súčasťou historického záznamu.

Táto správa je však vo svojom hlavnom zámere politicky korektná, a preto sú jej návrhy hlúpe.

Zameriava sa predovšetkým na Jezídov, akoby oni boli obeťami, na ktoré sa džihádisti prednostne zameriavajú, hoci ich ciele sú oveľa širšie. Dôraz, ktorý sa kladie na nich a na ich obmedzené územie, vlastne slúži na to, aby prekryl oveľa širší problém: že džihádisti po celom moslimskom svete systematicky vyvražďujú Jezídov, Židov, kresťanov, miestne moslimské menšiny a iných, kedykoľvek sa na to cítia dostatočne silní.

"Máme dočinenia s takým strašným a obrovským zlom, ktoré ďaleko presahuje akékoľvek nároky trestného práva, a snaha uzavrieť ho do právneho rámca je preto donebavolajúca tuposť."

Zdieľať

Povedal som „hlúpe“ a myslím tým hlúpe. Samotná myšlienka vzniesť proti vodcom „Islamského štátu v Iraku a Levante“ formálne obvinenie z „vojnových zločinov, zločinov proti ľudskosti a genocídy“ sa ani inak nedá nazvať. Máme dočinenia s takým strašným a obrovským zlom, ktoré ďaleko presahuje akékoľvek nároky trestného práva, a snaha uzavrieť ho do právneho rámca je preto donebavolajúca tuposť.

Vychádza to podľa mňa zo samotného pojmu „genocída“ s jeho legalistickým podtextom a stále legalistickejšou aplikáciou. Kto ho používa, môže si vybrať, koho bude stíhať, ba takmer musí, keď sa celé obrovské pole redukuje na maličký výsek „riadneho súdneho konania“.

Idú proti nám barbari, ktorí stoja mimo každého ľudského a prirodzeného zákona a nezáleží im dokonca ani na vlastných životoch. Reakciou moderného liberálneho myslenia je vydávať im ekvivalenty parkovacích lístkov.

David Warren 
Autor je bývalý redaktor časopisu 
Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na blízkom aj ďalekom Východe. Jeho blog, Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na http://davidwarrenonline.com/

Pôvodný text: Of Genocide and Other Liberal Nostrums, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo