Ocenená esej o slobode: 25 rokov bez neslobody?

Sviečková manifestácia bola prvým – výlučne ideovým – prejavom odporu slovenskej verejnosti voči komunistickému režimu v strednej Európe. Pri príležitosti jej 27. výročia prinášame úvahu o povahe slobody od mladého študenta, ktorá odznela na minuloročnej konferencii Hanusove dni v Prešove a Spišskej Kapitule.

Keď 27. novembra 1989 po celej krajine štrajkovali občania na prejav solidarity so študentmi a proti vláde jednej strany, máloktorý z nich asi tušil, že sloboda, po ktorej túžia, vydrží 25 rokov.

Ale vydržala. Vydržala aj napriek snahám jej odporcov a nepriateľov. A že ich je. A sú stále rafinovanejší. Neútočia na ňu zvonku ako kedysi. Práve naopak. S maskami na tvárach sa snažia infikovať do jej útrob a chcú ju nechať zhniť. Alebo s úsmevmi na tvárach zakryjú slobodu plachtou a všetkým ju opisujú, ako vyzerá a čo vraví.

Keď jedného večera v roku 1951 kráčal môj praprastarý otec Alexander do krčmy, aby si vypil a pohádal sa s obecnými komunistami, ani mu nenapadlo, že títo „mudrci“ tu budú „mudrovať“ ešte 38 rokov. V krčme sa stretol s tými najpovolanejšími. Starostom obce, ktorý pred piatimi rokmi nosil v sýpke vrecia s múkou na vozy a späť, a prednostom družstva, ktorý u môjho predka česal kone. Proste muži hodní svojich postov. V ten večer ostali obidvaja ležať na dlážke krčmy s modrinami, rozbitými nosmi a jednou rozbitou hlavou. Starý Sabol, ako sa mu vravelo, sedliak, tiež označovaný ako kulak a za prvej republiky dlhoročný starosta obce, sa s hore spomenutými súdruhmi nestotožňoval asi ani v jednej veci. Táto trošku ostrejšia výmena názorov mala klasickú dohru. Môj predok bol na 5 rokov vykázaný z Prešovského kraja. Len podotknem, že hranica medzi Košickým a Prešovským krajom prechádzala okolo Alexandrovho rodiska, takže môj praprastarý otec býval vo vedľajšej dedine a v noci navštevoval svoju ženu.

"V novembri 1989 nám tisíce ľudí vybojovali slobodu. Stálo ich to niečo, no stálo to za to. A teraz je čas na nás, aby sme slobode tiež niečo dali. O slobodu sa musíme starať, či dokonca bojovať o ňu. A v tom je problém."

Zdieľať

Môj predok zomrel počas hlbokého komunizmu. Polovicu svojho života prežil v totalitných režimoch. A predsa sa vedel tešiť zo života. Predsa to nikdy nevzdal. Život mu rozdával údery tvrdé a často, no on ich nielen hrdo prijímal, ale i oplácal. A to doslova. Vedel, čo to je sloboda, a stále si ju nosil v srdci.

Dnes sú mnohí v akejsi otupenej nálade, že Nežná revolúcia bola fraška. Že lepšie mať prácu ako vlastný názor. Radšej sociálne dávky ako slobodu vierovyznania. Chceme mlieko za 1 korunu a nie pocit, že nás nikto nesleduje. Áno, život je ťažký a človek sa ním musí často drať. No radšej znášať všetky útrapy každodenného bytia, ako zaprieť slobodu.

Prečo som porovnal ľudí z generálneho štrajku a jedného bezvýznamného sedliaka? Lebo ľudia ako on, ľudia, ktorí žili počas celého komunizmu, vydržali a nenechali sa zlomiť. A to i napriek tomu, že sa nikdy slobody nedožili. Ako môžeme potom my dnes stratiť nádej a vzdať sa slobody, ktorú oni tak dlho čakali?

V novembri 1989 nám tisíce ľudí vybojovali slobodu. Stálo ich to niečo, no stálo to za to. A teraz je čas na nás, aby sme slobode tiež niečo dali. O slobodu sa musíme starať, či dokonca bojovať o ňu. A v tom je problém.

Počas Revolúcie boli ulice plné hrdinov a osobností. Ak chceme žiť bez neslobody, musíme sa tiež stať hrdinami a osobnosťami.

Venované všetkým študentom, ktorí boli 17. novembra zbití v Prahe.

Filip Hrabčák
Autor je študentom 3. ročníka na Gymnáziu sv. Moniky v Prešove. Esej bola ocenená odbornou porotou na medzinárodnej konferencii Hanusove dni 2014 v Prešove a Spišskej Kapitule.  

Foto: Marek Hrubčo

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo