Vladimír Palko: Základne NATO a prenasledovanie kresťanov

V uplynulých týždňoch som sa zúčastnil na dvoch zhromaždeniach na námestiach.


Zhromaždenie proti zriadeniu základní NATO na Slovensku, 12. marec 2015 Bratislava.

Minulý týždeň som bol na Hviezdoslavovom námestí na Čarnogurského mítingu proti zriadeniu základní NATO na Slovensku. Predtým som bol na Hodžovom námestí podporiť prenasledovaných kresťanov vo svete. Míting o kresťanoch médiá príliš nezaujímal, po mítingu proti základniam sa rozpútalo obvyklé mediálne trhanie Čarnogurského na kusy, ale teraz ešte intenzívnejšie. Na sociálnych sieťach ho kritizovali aj niektorí kresťania z KDH.

Čo majú tieto dva mítingy spoločné? Nuž, všetko.

Zabraňovali sme Mníchovu, máme genocídu kresťanov

Kresťanov zabíjajú v desiatkach krajín. Ale iba v jednej krajine ich boli za posledné desaťročie zavraždených tisíce a zo svojho domova ich muselo navždy utiecť milión. Tou krajinou je Irak. Začalo sa to v roku 2003 po invázii USA a ich spojencov, medzi ktorých sa zaradilo i Slovensko.

Na mítingu pripomenul súvislosť medzi inváziou a dnešným postavením kresťanov fotograf Anton Frič, ktorý Irak navštívil. Po ňom hovorili traja kresťanskí politici, Ján Figeľ, Pavol Demeš a Daniel Lipšic. Tí už súvislosť s americkou inváziou nespomenuli, veď ani jeden z nich sa v roku 2003 proti invázii nepostavil. Lipšic ju podporoval, Figeľ sa pri hlasovaní o vyslaní slovenskej jednotky do Iraku zdržal, hoci dvanásti z pätnástich poslancov KDH hlasovali proti nej. Pavol Demeš bol vždy podporovateľom americkej zahraničnej politiky už len z povahy svojho pôsobenia v amerických organizáciách.

K téme:
V. Palko: Ukrajina – temný súboj pomníkov 
V. Palko: Západ nezvládol svoje víťazstvo nad komunizmom

Zdieľať

Zdalo sa, že nikomu na mítingu to neprekáža. V tomto mentálnom svete je dnes kresťanské jadro uzavreté. Treba povedať úplne bez irónie, že väčšie morálne právo prehovoriť mal Robert Fico, lebo on a Smer inváziu jasne odmietali.

Pamätáme sa na argumenty, ktoré nám boli predkladané v prospech invázie. Že Saddám Husajn je nový Hitler, že nás ohrozuje zbraňami hromadného ničenia, že sa spojil s Al-Kájdou, že treba zabrániť novému Mníchovu. Paralely s Mníchovom 1938 sa preberali z americkej a európskej tlače. Nebola to pravda. Odvtedy rozvrátený Irak nemá vládu schopnú zabezpečiť obyvateľom ochranu holého života.

Postkomunisti a Čarnogurský proti vojne v Iraku

Prečo odmietli inváziu práve Smer a väčšina KDH? V postkomunistickej strane sa to dá vysvetliť nedôverou voči americkej politike, ktorú jej členovia pociťovali ešte ako komunisti v období komunizmu. To, že inváziu odmietlo KDH, je nerozlučne spojené s Čarnogurského menom. Problémom pravice po roku 1989 bolo to, že November si spojila s vierou v americkú neomylnosť. Bol to práve Čarnogurský, ktorý do tejto pasce neupadol a roky vytrvalo niesol ideu, že Slovensko sa nemá nechať zaťahovať do zbytočných vojen, ani tých amerických. V roku 2003 už nebol vo vedení KDH, ale túto myšlienku pri otázke Iraku presadzovali jeho ideoví súputníci, napríklad autor tohto článku, ďalej F. Mikloško či Pavol Minárik. Títo traja boli v diskusiách v KDH rozhodujúcou skupinou, presadzujúcou odmietnutie invázie. Bez dlhoročného Čarnogurského pôsobenia by tohto postoja KDH nebolo.

Heslo „Zabráňme Mníchovu“ v roku 2003 a dnes

Už rok je tu opäť doba, čo sa nám udalosti na Ukrajine predkladajú ako paralela s Mníchovom a Hitlerom. V roku 2003 bol Hitlerom Saddám Husajn, dnes je ním Vladimír Putin. Vtedy sme mali byť v obrovskom nebezpečenstve, a dnes máme byť tiež.

Nie je ťažké si povšimnúť, že ľudia, ktorí nám tú paralelu predkladali vtedy, sú do značnej miery tí istí, čo nám ju predkladajú dnes. Rovnaké strany, politici, médiá. Občas, keď sa stretnem s názorom požadujúcim čo najtvrdší postup proti Rusku, napríklad vyzbrojenie Ukrajiny, dám si do Googlu meno osoby a kľúčové slová „invázia, Irak“ a zistím, že ide o človeka, ktorý požadoval zvrhnutie Saddáma Husajna vojenskou cestou.

Nepripomínal by som to, lebo každý sa môže zmýliť a keď sa zmýlim ja, tiež mi padne dobre zhovievavosť. Ale podporovateľom invázie do Iraku by dnes prislúchala určitá zdržanlivosť. Namiesto zdržanlivosti však preukazujú neprístojnú tendenciu súdiť. Napríklad Čarnogurského, hoci jeho videnie sa potvrdilo a ich nie. V prvom rade to platí o občianskej pravici a jej naklonených médiách. Ale s údivom som zaznamenal, že na slávnostnom zhromaždení k štvrťstoročnici KDH vystúpil i Pavol Demeš, ktorý naznačil, že neprítomnosť zakladateľa KDH je vzhľadom na jeho postoje k Rusku vari i v poriadku. Čo by tak KDH dnes vravelo k irackým kresťanom, keby Ján Čarnogurský nenaučil predstaviteľov KDH (bohužiaľ nie všetkých), že sa netreba hrnúť do každej vojny?

Myslím si, že takto to ďalej nepôjde.

Keď umiernenosť sa označuje ako extrém

Míting proti základniam NATO bol v podstate za zachovanie status quo. Ako všetko, čo neladí s paralelou Mníchova, bol však vykresľovaný ako prejav extrémizmu. Je to charakteristický znak dnešnej doby. Za účasť na mítingu som bol skritizovaný šéfredaktorom týždenníka Týždeň Štefanom Hríbom, pretože, ako uviedol, ten míting bol „antinovembrový“ a že tam boli divní ľudia.

K tomu, kto bol medzi účastníkmi, sa ešte dostaneme, ale najprv chcem ešte raz podčiarknuť, že šlo o míting proti základniam NATO. A teraz sa pozrime, čo je autentický názor Novembra. Muž Novembra, prezident Václav Havel, vo februári 1990 v slávnom prejave pred americkým Kongresom povedal: „Američtí vojáci by neměli být dalších sto let odtrženi od svých maminek jen proto, že Evropa není schopna být garantem světového míru.“ A hovoril o zmenšovaní bremena vojenského rozpočtu, ktorý musí americký ľud niesť. Hovoril o radikálnom znižovaní stavov sovietskej a americkej armády v Európe. To boli myšlienky Novembra. A americký Kongres Havlovi tlieskal.

Václav Havel to povedal v čase, keď vláda Kremľa vládla hneď za našou východnou hranicou, keď tá vláda bola ešte aj oficiálne komunistická, a keď sovietske vojská boli na našom území. Ešte sa nám ani nesnívalo, že o dva roky sa Sovietsky zväz rozsype a hranice, za ktorými vládne Kremeľ, sa od nás vzdialia o tisíc kilometrov.

A vrátili sa americkí vojaci k svojim mamičkám?

Nie, stal sa opak. Začal sa presne opačný proces. V roku 2004 sa NATO rozšírilo o krajiny východnej Európy a pobaltské krajiny. V roku 2008 rozhodol summit NATO, že v budúcnosti sa NATO rozšíri i o Gruzínsko a Ukrajinu. Ako Rusko ohrozovalo svojich susedov od rozpadu Sovietskeho zväzu po rok 2008, keď sme sa rozhodli pre tak radikálne opačný postup, než o akom hovoril Havel v roku 1990? Nijako.

Kladiem si tiež otázku, čo to žijeme za časy, keď človek s takými stredovými názormi, ako sú tie moje, musí čeliť obvineniam z akéhosi pro-putinovstva. Nikdy som neodmietal členstvo Slovenska v NATO, ani teraz nežiadam vystúpenie z NATO, nemal som problém s rozšírením NATO vo formáte roku 2004. Len som presvedčený, že NATO nepatrí ani na Kaukaz, ani na východ od Dnepra. My tam nepatríme. Som uprostred medzi Havlom 1990 a Hríbom 2015.


Zhromaždenie na podporu prenasledovaných kresťanov, 3. marec 2015 Bratislava.

Úskalia hnutia proti základniam

V roku 2003 by bolo bývalo najhoršie pre November 1989 to, keby jedinou stranou odmietajúcou inváziu do Iraku bol Ficov Smer. Našťastie sa tak nestalo. Matne si spomínam, že i vtedy sa ozývali hlasy, že hlasujeme so Smerom proti Amerike. Dnes to už nehovoria.

Myslím si, že dnes by pre November 1989 bolo najhoršie to, keby Havlove myšlienky z prejavu v Kongrese pripomínali len tí, ktorí sú otvorene alebo aspoň v srdci proti Novembru.

Áno, tieto mítingy proti základniam, za návrat vojakov k mamičkám, majú svoje úskalia. Je na nich nemálo demonštrantov, ktorí sú proti základniam, lebo sú úplne proti NATO, z jednoduchého dôvodu, že boli proti NATO už pred rokom 1989. Preto aj atmosféra na mítingu príliš nepripomínala atmosféru Sviečkovej manifestácie, ktorú spomenul Ján Čarnogurský.

Rovnako si nemyslím, že hnutie proti základniam by malo byť založené na jednostranne proruskom výklade udalostí na Ukrajine. Polemika, či sú, alebo nie sú na Donbase ruskí vojaci, je zbytočná. I keď Rusko nehodlá dobyť Ukrajinu, na Donbase ruskí vojaci sú. Na jedny nepravdy nemožno odpovedať inými nepravdami. Západ zamlčiava, že sily Majdanu odmietli odchod demokraticky zvoleného prezidenta dohodou, po ktorej mali nasledovať voľby. „Zabijú vás,“ povedal prezidentovi Janukovyčovi poľský minister Sikorski. Napriek tendenciám k násiliu však Západ garnitúru Majdanu podporoval. Západ zamlčiava, že tieto veci boli spôsobilé vyvolať občiansku vojnu. Druhá strana zase popiera prítomnosť ruských vojakov. A tak obe strany čosi zamlčiavajú a tešia sa, keď to tej druhej dokážu.

To všetko sa môže ukázať ako problém hnutia proti základniam.

Je to však problém tých ľudí, ktorí chcú, aby sa povedala celá pravda? I mne chýbali na mítingu ľudia tichého srdca, ktorí by tam vnášali pokoj. Tí sú dnes skôr pasívni. A občiansko-pravicovo zameraní ľudia, ktorí sa najviac hlásia k nenásilnému duchu Novembra, podporujú vojenskú pomoc pre Ukrajinu v čase, keď už mesiac funguje prímerie.

O situácii na Ukrajine i o ostatných vojenských konfliktoch v období po roku 1989 jednoducho treba hovoriť celú pravdu. Je to metóda, ktorú sme až tak veľmi nevyskúšali.

Vladimír Palko
Autor je bývalý minister vnútra. Napísal knihy Boj o moc a tajná služba a Levy prichádzajú.

Foto: TASR/Jakub Kotian

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo