Netreba byť géniom na to aby človek dospel k poznaniu, že má toho „za ušami až-až.“ Jednoducho povedané, každý robí zlo a Biblia to stručne potvrdzuje napr. v Liste Rimanom: „Všetci zhrešili a chýba im Božia sláva.“ (Rim 3,23) Ten, kto žije v presvedčení, že nikdy nikomu neublížil, je zaslepený pokrytec, ktorý žalostne klame samého seba. Povedať prepáč nie je také jednoduché a vyžaduje si to odvahu a pokoru - či už v medziľudských vzťahoch, ale aj vo vzťahu k tomu, ktorý nás stvoril. Ísť na kolená k Bohu a poprosiť ho o odpustenie znamená ubrať zo seba, poraziť svoj strach a predsudky. Ale čo tam vlastne robí kňaz? Nestačí sa pomodliť niekde doma v kúte a je všetko vybavené? Nie je kňaz iba nasadený špión-zvedavec, ktorý chce vedieť čo možno najviac o svojich farníkoch? Tak v prvom rade, nespovedáme sa primárne farárovi, ale hlavne Bohu. Kňaz je zástupca Cirkvi, spoločenstva veriacich. Prečo? Tým, že robíme zlo neubližujeme len Bohu, ale aj tým, s ktorými žijeme. Egoizmus, nenávisť, pýcha, závisť a iné hriechy nie sú len sebadeštruktívne, ale deštruktívne vo vzťahu k ľudskému spoločenstvu.
Svätý Pavol tento vzťah pekne popisuje v Prvom liste Korinťanom: „Ak jeden úd trpí, trpia s ním všetky údy. Keď je oslávený jeden úd, radujú sa s ním všetky údy. Vy ste Kristovo telo a každý z vás jeho údom.“ (1 Kor 12,26-27) Cirkev nie je organizácia individualistov „iba ja a Boh“, ale organizmus kde je všetko so všetkým prepojené viac než si uvedomujeme. Preto neplatí vzťah „iba ja a Boh“, ale skôr vzorec „ja+my+Boh.“ A práve vo sviatosti zmierenia sa nevraciame späť iba k Bohu, ale dávame si do poriadku aj svoj vzťah s Cirkvou. Rovnako kresťania veria, že posledným súdom sa naplní Božia spravodlivosť - no vo sviatosti zmierenia sa tento posledný súd sčasti uskutočnuje. Preto je lepšie vyznať už teraz, ako potom a možno neskoro. Máme nielen ľutovať, ale aj podľa možností napraviť to, čo sme pokazili.
Postoj „s Bohom si to vybavím len ja sám, bez spovede“ je skôr postojom uctievajúcim svoju vlastnú (falošnú) predstavu o Bohu. V skutočnosti, z Písma, Tradície a dejín Cirkvi môžeme vybadať, že sviatosť zmierenia má svoj zmysel tak ako je a že ju ustanovil sám Ježiš Kristus, neustále prítomný vo svojej Cirkvi.
Trocha histórie
Hoci sa vonkajšia podoba spovede v priebehu dejín Cirkvi menila, podstata zostávala tá istá. Už v ranokresťanskom dokumente Didaché z prvého storočia nájdeme príkaz: „Budeš vyznávať svoje hriechy v Cirkvi.“ Vyznávanie hriechov kňazom môžeme vybadať aj z iných spisoch obdobia mladej Cirkvi. (Irenej, Tertulián, Hipolytus) Okolo roku 250 Origenes písal „o odpustení hriechov skrze pokánie ... keď sa hriešnik ... nehanbí vyznať svoj hriech Pánovmu kňazovi a hľadať uzdravenie podľa toho, ktorý hovorí: Vyznal som sa ti zo svojho hriechu a nezatajil som svoj priestupok. Povedal som si: Vyznám svoju neprávosť. A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu.“ (Žalm 32,5)
V prvotnej Cirkvi za závažné hriechy sa musel hriešnik kajať a čakať dlhé roky na prijatie späť do lona Cirkvi. Aj týmto spôsobom sa udržiavalo vedomie, že Cirkev je spoločenstvo hriešnych ľudí. Mimochodom, vždy tomu tak bolo, je a bude. Napokon to boli írski misionári, ktorí ponúkli Cirkvi dar individuálnej spovede tak, ako ju poznáme dnes. V spovedi teda neide len o vyznávanie hriechov, ale aj o duchovné sprevádzanie a povzbudzovanie hriešnika. Práve tu sa ukazuje kľúčová úloha zástupcu Cirkvi, kňaza. Kňaz tu nie je len nejaký odposluch, môže človekovi pomôcť, poradiť a čo je dôležité - rozhrešením potvrdí, že nám Boh naozaj odpustil. Máme „cirkevnú pečiatku“ a istotu v srdci. Boli by sme si takí istí aj vtedy, keď by sme išli v duchu populárneho hesla „iba ja a Boh?“
V roku 1215 IV. lateránsky koncil, vari najväčšie cirkevné stretko vrcholného stredoveku, nariadil, že každý kresťan po dosiahnutí veku užívania rozumu by sa mal vyspovedať aspoň raz do roka. Toto láskavé nariadenie môžeme nájsť napríklad v katolíckych spevníkoch pod šablónkou Pätoro cirkevných prikázaní. Nebojme sa, neide o ďalší nezmyselný príkaz. Cirkvi na nás záleží. Podobne ako potrebujeme nevyhnutné minimum kalórii na telesné prežitie, Mamka Cirkev si uvedomuje, že podobné minimum „duchovných kalorií“ nám treba aj v živote s Bohom.
Ísť na koreň
Spoveď, sviatosť zmierenia nie je len niečím, čo si Cirkev účelovo vymyslela v priebehu storočí. Neide len o ľudský výmysel či prídavok. Táto sviatosť má totiž pôvod v samotnom prameni, z ktorého vyviera katolícka viera - v Biblii. Vysvätení služobníci Cirkvi službou sviatosti zmierenia napodobňujú Krista, ktorý odpustil žene so slovami: „Choď a už nehreš.“ (Jn 8,11) Ježiš sa nebál hriešnikov, práve naopak vyhľadával ich, uzdravoval, odpúšťal im a liečil. Aj dnes si mnohí čoraz viac a viac potrebujú uvedomiť, že Cirkev tu nie je pre spravodlivých, ale pre hriešnikov. (porov. Mt 9,13) - že je nemocnicou pre biednych, a nie VIP klubom, že je miestom nádeje pre padajúcich, a nie sterilným priestorom pre morálne čistých.
A čo podobenstvo o márnotratnom synovi? (Evanjelium podľa Lukáša, 15. kapitola) Sviatosť zmierenia je živým uskutočnením tohto príbehu a výpoveďou ani nie tak ľudskej márnotratnosti ako o márnotrátnosti Božej. Keď sa zmŕtvychvstalý Ježiš zjavil ustrašeným učeníkom, hneď ich poveril dôležitou misiou, ktorá prešla na ich nástupcoch - biskupov a kňazov: Ježiš im znovu povedal: "Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás." Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril: "Prijmite Svätého Ducha. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané." (Jn 20,20-23 )
V Matúšovom evanjeliu Ježiš hovorí: „Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 18,18) Keď kritici Cirkvi hovoria o jej moci, zvyknem odpovedať: „Máte pravdu. Cirkev má obrovskú, nepochopiteľnú moc - je podstatne účastná na Božej moci odpúšťať.“ Podklady pre sviatosť zmierenia môžeme nájsť v celom Novom zákone. Napríklad, apoštol Jakub vo svojom liste píše: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších (grécky: presbyterous, základ anglického priest- kňaz) cirkvi a nech sa nad ním modlia mažúc ho olejom v mene Pánovom. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví. Ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli.“ (Jak 5,14-16) Napokon apoštol Ján dáva veriacim uistenie: „Ak vyznávame svoje hriechy, on, verný a spravodlivý, odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nezhrešili, robíme ho luhárom, a jeho slovo nie je v nás.“ (1 Jn 1,9-10)
Záver
Som presvedčený, že vyznanie hriechov kňazovi, tak ako to ustanovil Ježiš Kristus má svoj zmysel. Kňazi sú v istom zmysle prostredníci, no túto ich vznešenú úlohu nemožno oddeliť od Ježiša Krista, jediného Prostredníka Novej zmluvy. Konieckoncov, prečo sa báť kňaza a toho, čo si pomyslí, keď on sám je hriešnik? Holandský kňaz Michel Remery to pekne vyjadril vo svojej knihe Tweetuj s Bohom: „Kňaza ani tak nezaujímajú tvoje hriechy, ako skôr odpustenie, ktoré ti môže udeliť v Božom mene ! Uvedomuje si, že aj on potrebuje Božie odpustenie. Dokonalý je jedine Boh.“
Použitá literatúra
Hahn, S. Bože, buď milostivý. 2006
Remery, M: Tweetuj s Bohom. 2017
Titulný obrázok - https://www.stgg.org/home/grow-in-faith/sacraments/reconciliation