„Ježišu, ja hľadám Tvoje oči; v nich nájdem vyrovnanie toho smutného života, hľadám svojím krvou podliatym zrakom Teba, aby si ma navštívil polomŕtveho...“ ( Rudolf Dilong OFM - Mladosť z očistca)
Vidím snahu nejedného kňaza povedať vždy na Vianoce aj na Veľkú noc veriacim čosi prevratné, svieže, nové. Nie je to zlá túžba nanovo vysvetliť veci Božie. Podotýkam, Božie!
A môžeme sa pýtať, čo tu vlastne od čias vtelenia, umučenia a zmŕtvychvstania Krista už nie je dosť Božie?
Myslím, že hmota nášho srdca je rok čo rok pri veľkých sviatkoch viery inak vytvarovaná, a teda rok čo rok do nej inak zapasuje veta predtým márne stokrát počutá.
Aj ja práve vnímam, že toľko spomínané tajomstvo Veľkej noci sa mi aj teraz inak poodhalilo alebo inak zapadlo do tvárnej hmoty môjho srdca.
Všimnite si, prosím, dve kľúčové Ježišove vety:
„Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“
Celý rozradostený a nenahraditeľný úspech Veľkej noci sa vlastne každoročne zakladá na tomto jednom jedinom ovocí Ježišovho smrteľného zápasu so sebou samým v Getsemanskej záhrade. Vďaka jeho úplnému vydaniu sa do vôle Otca udalosti nabrali rýchly spád. V tých vetách ja veľa láskyplnej pokory.
Ako môžem uskutočniť to kristologické napodobnenie vloženia mojej vôle do vôle Božej?
Celý rozradostený a nenahraditeľný úspech Veľkej noci sa každoročne zakladá na tomto jedinom ovocí Ježišovho smrteľného zápasu so sebou samým v Getsemanskej záhrade.
Žijeme dnes veľa sebaklamov na duchovnej ceste. Stanovili sme si totiž nie celkom správne kritériá na odmeranie vzťahov a presahov duchovného života.
Nemôžeme si to maľovať na ružovo vediac, že keď si zlý duch vyšliapol na Ježiša, určite si vyšliapne aj na nás a pôjde nám po krku v časoch a na miestach, kde to čakáme najmenej....
Už dlho to vidím tak – a možno sa v tom mýlim –, že tomuto zlému duchu (rozumej diablovi, večnému rozdeľovačovi a odporcovi) neprekážajú veľmi ľudia, ktorí sú zapálení a mimoriadne horliví. On totiž vie, že tendencia ľudí je vždy dajako vyšumieť a vychladnúť.
Lenže strašne mu prekážajú ľudia, ktorí sú bez veľkých slov na svojej ceste evanjelia vytrvalí a verní až do konca.
Pri takýchto nenápadných hrdinoch duchovného života totiž vie, že mu cvaknú zuby naprázdno a on z ich duše nebude mat žiadny čierny zisk. Sú to ľudia žijúci ľudovú aj náboženskú múdrosť, ktorá vraví: „Bez Božieho požehnania sú márne všetky naše namáhania.“
Ten, kto sa takto slobodne rozhoduje pre hodnoty vždy, aj v čase, keď sa nikto nedíva, ten, kto sa uskutočňuje za akýchkoľvek vonkajších aj vnútorných životných okolností takto, ten už sám o svojom dlhodobom nasmerovaní rozhodol a hoci krívajúci pôjde z tmy do Svetla.
Počul som vo veľkonočnom chválospeve takúto revolučnú vetu: „Toto je noc, ktorá dnes na celej zemi veriacich v Krista vymaňuje z neprávosti sveta a z otroctva hriechu...“
Hm... Dlhé-predlhé hodiny som sedel v predveľkonočnej spovednici a môžem vám povedať, že hriechu je viac než dosť. Isteže, všetko súvisí s osobnou slobodou človeka, proti ktorej Boh nikdy nepôjde, až taký je veľký! Pripomína mi to knihu Genezis, kde si chcel prvý človek od počiatku vytvoriť akúsi alternatívnu slobodu okrem tej, do ktorej bol stvorený. Namiesto alternatívnej slobody prišlo otroctvo zdanlivého poznania a potom aj smrť.
Keď som už spomínal tie predveľkonočné spovede, tak na ne ľudia prichádzali v rôznych tričkách. Jeden chlapec tam mal nápis, že „Verím v plačúcich hrdinov!“. Ďalšie tričko hlásalo, že: „Riskni to alebo strať šancu!“ Akoby všetkých čítajúcich vyzývalo: Máš aspoň odvahu to skúsiť!? Napríklad vymaniť sa z područia hriechu.
Pri Bohu vždy ide o vzťah. A viem, že život žitý podľa Ježišovho evanjelia môže zachraňovať každý deň kvalitu prežívania môjho života.
Vysvetlím na príklade: príde muž za mníchom a vraví: „Otče, padol som, čo mam robiť?“ On mu vraví: „No tak postav sa a choď ďalej.“ O týždeň príde zase a vraví: „Otče, padol som, čo mam robiť“? A počuje odpoveď: „No tak postav sa a choď ďalej.“ Znova o týždeň príde a vraví: „Otče, padol som, čo mám robiť?“ A on, čo myslíte, čo mu na to? Áno, správne: „No tak sa postav a choď ďalej.“
Lenže on mu na to: „Ale mňa to už nebaví. Prečo by som to mal stále opakovať dookola takto? Nevidím v tom žiadny zmysel!“ Ale mních mu vraví: „Pozri, my ideme do večnosti a vôbec nie je jedno, či ťa tá hodina prechodu bránou smrti nájde padnutého a ležiaceho v tom bahnitom teréne alebo či ťa nájde vzpriameného a kráčajúceho k podstate tvojho bytia.“
Uznávam, že tento mini príbeh môže v človeku evokovať akúsi vypočítavosť pre záchranu svojej duše a sústredenie sa len na záverečnú hodinu. Ale aký bude zatiaľ život medzitým? Áno, pri Bohu vždy ide o vzťah. A viem, že život žitý podľa Ježišovho evanjelia môže zachraňovať každý deň kvalitu prežívania môjho života.
V tomto zmysle vôbec nie je jedno, koľko času si na svojej ceste životom padol a ostal v tom všetkom ležiaci a koľko času si vstal i išiel kráčajúc za jasným cieľom. A fascinuje ma, že vôbec neviem, koľko času mi ešte zostáva vylepšiť toto skóre. Ale ma to motivuje prijať evanjelium ako životný štýl. Tak prirodzene, ako keď v jarné ráno otvoríš okno a nadýchneš sa z plných pľúc....
V živote našom prichádza taká hodina, môžeme povedať hodiny, lebo ich je zrejme viac, keď sa všetko, čo sme predtým žili, hovorili alebo robili, stretne v jednom bode a preoseje nás tak, že odvtedy už nič nebude rovnaké ako pred tým.
Vieme, ako to bolo s tou hodinou Ježišovou. Najprv počas svojho verejného účinkovania párkrát tvrdí, že ešte neprišla jeho hodina. A každý pokus chytiť ho skôr alebo kameňovať vychádza nazmar. Ale na Zelený štvrtok pri okolnostiach poslednej večere čítame, že už prišla jeho hodina... Aká je to hodina? Hodina, ktorú určila vôľa Otca, aj spôsob, ako bolestne sa udeje.
Teda aká je to hodina? Je to hodina oslávenia Krista a on práve kvôli tejto hodine prišiel. Áno, napriek všetkej úzkosti Krista práve teraz a takto sa začína jeho potvrdenie, jeho víťazstvo, jeho sláva. A začína sa potením krvi. Začína sa temne. Spomeňte si, keď do tej záhrady úzkosti prichádza kohorta vojakov, ktorú privádza Judáš, povie im Ježiš: „Toto je vaša hodina a moc temna.“
Ak v tvojej hodine zvíťazí láska napriek bolesti a niekedy aj vďaka bolesti, tak to bude tvoja hodina oslávenia.
Ale pozornému poslucháčovi, ktorý je ochotný vnímať až do konca, v toto trojdnie neujde, že je to hodina, v ktorej sa rodí nový svet. Rovnako, ako keď žena pri pôrode trpí, lebo už prišla jej hodina. Je to dráma a zároveň slávnosť, v ktorej sa menia dejiny. Je to hodina Lásky, ktorá dosiahla maximálnu výšku aj hĺbku.
Udalosti idú za sebou akoby mimochodom, neusporiadane, ale potom je všetko usmernené k cieľu, ktorý sa dosiahne v presnom čase v presný deň a v určenú hodinu.
Ak v tvojej hodine zvíťazí láska napriek bolesti a niekedy aj vďaka bolesti, tak to bude tvoja hodina oslávenia.
Ilustrujem na príklade.
V roku 2007 sa vtedy 23-ročný nemecký vzpierač Matthias Steiner pri príprave na olympiádu v Pekingu dozvedel, že jeho manželka Suzann mala ťažkú autonehodu, na ktorej následky neskôr v nemocnici zomrela. Ešte stihol byť pri nej v hodine smrti a držal ju za ruku. V tomto rozpoložení smútku by si človek povedal, že bude pre neho akákoľvek športová aktivita demotivujúca. Lenže v ňom sa zrodila túžba vyhrať pre zosnulú ženu svojho života olympijské zlato.
Prečítajte si tiež:
Svitaniu nablízko (najtajomnejšia Veľká noc brata Filipa)
Pri svojom poslednom pokuse navýšil svoj osobný rekord v nadhode na 258 kilogramov a s veľkým vypätím síl túto súťaž naozaj vyhral a k tomu ešte prekonal aj sám seba, zrejme nielen čo sa jeho osobného rekordu týka. Keď potom hodil na zem činku, tešil sa tak emotívne, ako sa doposiaľ žiadny vzpierač neradoval! Ten obraz bol mimoriadne slzotvorný.
Po súťaži povedal: „Viem, že moja žena sa dívala a dala mi silu, aby som vyhral.“ Celý ten čas aj na stupni víťazov zvieral v rukách fotku svojej milovanej ženy.
Toľko o hodine navštívenia. Ak ju nespoznáš, tak v nej ani nezistíš, že všetko môže byť z Lásky a pre Lásku!
Avšak potom poznáš inú hodinu temna...