Svet kresťanstva 20. apríl 2019

Biela sobota: deň ticha

Marián Sekerák
Marián Sekerák
Bohatosť výrazových prostriedkov Kristovho umučenia a smrti vo všetkých končinách Zeme naznačuje ich pravý zmysel – vieru v Kristovo zmŕtvychvstanie.
Bohatosť výrazových prostriedkov Kristovho umučenia a smrti vo všetkých končinách Zeme naznačuje ich pravý zmysel – vieru v Kristovo zmŕtvychvstanie.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Marián Sekerák

Biela sobota: deň ticha
Chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme. Foto – TASR/AP

Veľkonočné tríduum predstavuje jadro celého liturgického roka. Hoci jednotlivé dni tohto trojdnia, počnúc omšou na pamiatku Pánovej večere na Zelený štvrtok až po 2. vešpery Veľkonočnej nedele, oplývajú bohatosťou obradov a symbolov, osobitné miesto medzi nimi zaujíma Biela sobota – deň Kristovho zostúpenia k zosnulým.

Spolu s Veľkým piatkom patrí v katolíckej cirkvi Biela sobota k tzv. aliturgickým dňom. Znamená to, že počas týchto dní sa neslúži obeta sv. omše. Keďže samotná omša je nekrvavým sprítomnením Kristovej veľkonočnej obety, na Veľký piatok ju vykonáva sám Boží Syn, a to krvavým spôsobom. Na Bielu sobotu zasa cirkev bdie a medituje pri Pánovom hrobe, pričom tiež „v modlitbách a pôste očakáva jeho vzkriesenie“ (De festis paschalibus, čl. 73).

Spolu s Veľkým piatkom patrí v katolíckej cirkvi Biela sobota k tzv. aliturgickým dňom.

Aj preto ju možno označiť za deň ticha. Výnimku zo zákazu slávenia omše v týchto dňoch môže udeliť len pápež, ako sa to stalo napr. v r. 2009 pri príležitosti pohrebu obetí zemetrasenia v talianskej Aquile.

Ako upozorňuje František Kunetka vo svojom článku Biela sobota – druhý deň veľkonočného trojdnia (in: Studia Theologica, č. 1/2007), tento deň je aliturgickým „iba v istom zmysle slova, keď sa neslávia určité liturgické typy. Cirkev však bez bohoslužby nemôže byť ani jediný deň v roku. Kristovo tajomstvo, ktoré je anamneticky sprítomňované v každej liturgii, musí byť slávené i v deň Bielej soboty iným, nesakramentálnym typom bohoslužby“ (s. 10).

Tajomstvo „Božej smrti“

Joseph Ratzinger vo svojom slávnom diele Úvod do kresťanstva, ktoré napísal ešte v druhej polovici 60. rokov minulého storočia, zdôrazňuje, že deň Bielej soboty špecifickým spôsobom reprezentuje Kristovo zostúpenie k zosnulým, článok viery, ktorý je z racionálneho hľadiska náročný na pochopenie.

„Biela sobota je dňom ,smrti Boha‘, dňom, ktorý vyjadruje a anticipuje neslýchanú skúsenosť nášho času, že Boh je jednoducho neprítomný, že ho prikrýva hrob, že sa už nikdy viac neprebudí, už nehovorí, takže ho už ani nie je potrebné popierať, ale dá sa jednoducho prejsť povedľa neho,“ píše súčasný pápež a dodáva: „Boh je mŕtvy a my sme ho zabili.“ Tieto Nietzscheho slová patria svojím jazykom do tradície kresťanskej pašiovej nábožnosti, vyjadrujú obsah Bielej soboty – „zostúpenie do pekiel“ (Úvod do kresťanstva, 2007, s. 235).

Hrob Boha medzi nami

Špecifickým vyjadrením spomínaného „Božieho mlčania“ je v našom geografickom okruhu zvyk stavania tzv. Božieho hrobu. Ako v r. 2008 uviedol liturgista Peter Caban, „zvyk ukladať sochu zomretého Krista do hrobu k nám prišiel z Východu, asi z Jeruzalema, a udomácnil sa aj v západnej liturgii. Dodnes sa však uchoval len v krajinách strednej Európy bývalého Rakúsko-Uhorska. V niektorých krajinách hrob strážia rytieri (Grabensritter), ktorí v rytierskom výstroji neprestajne, teda aj v noci, strážia Boží hrob od skončenia veľkopiatkovej liturgie až do začiatku veľkonočnej vigílie“ (in: Katolícke noviny, č. 12/2008, s. 26).

Aj u nás majú mnohí, predovšetkým predstavitelia staršej generácie v živej pamäti zvyk – dodnes vo viacerých slovenských lokalitách živý – takejto stráže alebo bdenia pri Božom hrobe. Úlohu strážcov však na rozdiel napr. od Rakúska či Bavorska plnia príslušníci miestnych hasičských zborov, oblečení pri tejto príležitosti do slávnostných uniforiem.

Prečítajte si tiež:
Na čas Veľkonočnej vigílie stále frfleme, hoci pri televízii vieme byť do noci

Typické umelecké stvárnenie spomínanej hrobky predstavuje socha mŕtveho Krista umiestnená v skalnom hrobe, ako o tom referujú aj evanjelisti: „On [Jozef z Arimatey] kúpil plátno, a keď ho sňal, zavinul ho do plátna a uložil do hrobu vytesaného do skaly“ (Mk 15,46). Pred ňou sa vystavuje aj kríž s korpusom Ukrižovaného, s postranne umiestnenými rozžatými sviecami, ktorý majú veriaci možnosť (ale nie povinnosť) uctiť si bozkom.

Zvyčajne sa pri hrobe nachádza aj schránka na almužnu, z ktorej výťažok obvykle putuje na hmotné zabezpečenie Baziliky Božieho hrobu v Jeruzaleme. Vznešenosť Ježišovho hrobu má zvýrazniť aj prítomná kvetinová výzdoba, ktorá by ale mala byť decentná a rozhodne by sa nemala redukovať na umelé kvetiny. Napokon, mimoriadny význam osoby pochovaného Božieho Syna pripomínajú aj evanjeliové texty referujúce o bohatosti zmesi myrhy s aloou, ktorou bol Kristus po smrti pomazaný.

„Kvantita balzamu je výnimočná a prekračuje akúkoľvek bežnú mieru: ide o kráľovský pohreb. Ak sme sa pri delení šiat stretli s Ježišom ako Veľkňazom, teraz je podľa spôsobu pochovania prezentovaný ako Kráľ: v okamihoch, keď sa zdá, že je všetkému koniec, tajomným spôsobom vystupuje do popredia Ježišova sláva,“ uvádza Benedikt XVI. v druhom diele svojho Ježiša Nazaretského (2011, s. 223-224).


Členky Dobrovoľného hasičského zboru strážia Boží hrob. Foto – TASR/Radovan Stoklasa

Živý uprostred mŕtvych

Napriek tomu, že „eucharistické tajomstvo s obsahom Bielej soboty tematicky nesúvisí“, ako píše František Kunetka (cit. dielo, s. 17), je prax vystavovania Sviatosti Oltárnej pri Božom hrobe živá dodnes, a to už od 17. storočia, keď sa – hoci geograficky nie veľmi rovnomerne – rozširovala po Európe. Ako však zdanlivo protikladne voči spomínanému tvrdeniu upozorňuje Peter Caban, „najdôležitejšou v Božom hrobe nie je socha zomretého Krista, ale vystavená Eucharistia v monštrancii, ktorá je na znak Kristovho pochovania zahalená priesvitným závojom“ (in: Katolícke noviny, č. 12/2008, s. 26).

Ako dodal, význam tohto závoja, tzv. véla, nie je celkom jednoznačný, no zvyk zahaľovať ostenzórium, teda monštranciu so Sviatosťou oltárnou, je v našich končinách zaužívaný. Jedným z historických vysvetlení véla, ako ďalej objasňuje, môže byť snaha ilustrovať práve dokonané Kristovo utrpenie, ktorého božstvo sa pred zrakmi ľudí „akoby skrylo“.

Napokon, aj starozákonné texty naznačujú, že „najkrajší z ľudských synov“ (Ž 45,3) sa v dôsledku potupenia zmení na človeka, ktorý už „nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili“ (Iz 53,2). Takéto vysvetlenie spomínanej praxe zahaľovania Eucharistie, datovanej od stredoveku, však z teologického hľadiska – ako uzatvára docent Caban – neobstojí.

„Najdôležitejšou v Božom hrobe nie je socha zomretého Krista, ale vystavená Eucharistia v monštrancii.“ Peter Caban

Stavanie Božích hrobov nie je liturgicky záväzné a svoj zdroj čerpá z ľudovej zbožnosti. Rímska liturgia, ako poznamenáva Peter Caban, ho napríklad vôbec nepozná. O tom, že nejde len o náš lokálny zvyk, svedčí okrem iného aj správa brata súčasného pápeža Georga Ratzingera v nedávno vydanej knihe spomienok Môj brat, pápež (San Francisco: Ignatius Press, 2011).

Na jej stránkach si spomína, že v čase ich mladosti „v mnohých kostoloch (...) sa nachádzal „Svätý hrob“, inými slovami, oltár, ktorý bol spodobnený ako Kristova hrobka. V ňom bola vyložená Najsvätejšia Sviatosť, cez ktorú bol prehodený biely priesvitný závoj. Pod oltárom bola socha Krista ležiaceho v hrobke, ozdobená kvetinami“ (s. 49). Tento obraz opisovaný monsignorom Ratzingerom, známy aj z našich končín, dokresľuje ešte tamojšia zvláštnosť: „Farebné, okrúhle sklenené nádoby naplnené červenou, žltou a zelenou tekutinou slúžili ako špeciálna dekorácia. Takto ponúkal Svätý hrob nádherný pohľad“ (tamže).

Hodina Matky

Okrem spomínanej zvyklosti modlitieb pri Božom hrobe pozná tradícia cirkvi aj iný prejav ľudovej zbožnosti typický pre deň Bielej soboty. Je ním tzv. Hodina Matky. Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii z r. 2001, ktoré vydala vatikánska Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí, k tejto praxi uvádza, že „zatiaľ čo Synovo telo odpočíva v hrobe a jeho duša zostúpila k zosnulým, aby im zvestovala blížiace sa oslobodenie z ríše tieňa, Panna anticipuje a zosobňuje Cirkev, ktorá plná viery očakáva Synovo víťazstvo nad smrťou“ (čl. 147).

Stavanie Božích hrobov nie je liturgicky záväzné a svoj zdroj čerpá z ľudovej zbožnosti.

Zvyk zotrvávať zbožne v modlitbovom bdení s Ježišovou Matkou plne korešponduje s jej hlbokou vierou, viackrát explicitne zachytenou v evanjeliách či v Skutkoch apoštolov. Zbožnosť Panny Márie a jej očakávanie Synovho víťazstva nad smrťou plasticky opisuje aj blahoslavená Anna Katarína Emmerichová vo svojich víziách: „Zarmútená Matka vyšla zo spustošeného chrámu a v mysli sa jej ozývali Ježišove slová: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Potom už úzkostlivo očakávala zmŕtvychvstanie svojho Syna na tretí deň, keď sa mali jeho slová naplniť“ (Umučenie Pána Ježiša vo videniach blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej, 2004, s. 166).

Ako je zjavné, pestrosť prejavov zbožnosti a ich teologická i umelecká hĺbka svedčí o význame, aký Bielej sobote prikladá cirkevná tradícia. Univerzálne pravidlo „liturgického prežívania“ tohto dňa síce neexistuje, no ako pre dodáva liturgista Peter Caban, správne sláviť Bielu sobotu znamená sláviť ju „podľa miestnych špecifík“. Bohatosť rozličných výrazových prostriedkov Kristovho umučenia a smrti vo všetkých končinách Zeme naznačuje ich skutočný zmysel a cieľ – vieru v Kristovo zmŕtvychvstanie.

Text bol pôvodne publikovaný v apríli 2012 na portáli Postoy.sk

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0