Týmto článkom by som sa chcel vrátiť k nedávnym prezidentským voľbám. V prvom rade som sa snažil uchopiť, pre mnohých stále tajomnú, osobnosť novozvolenej prezidentky a ponúknuť na ňu iný pohľad, než ponúkajú mainstreamové médiá. Budem nadväzovať na to, čo som napísal v predchádzajúcich dvoch článkoch. Okrem toho chcem reflektovať aj niektoré iné fenomény, ktoré v súvislosti s voľbami zohrali určitú úlohu ako je téma slušnosti, vplyvu agentúr na prieskum verejnej mienky, slovenského manicheizmu a tv diskusií. Vzhľadom na väčší rozsah som článok rozdelil na dve časti. Druhú časť uverejním s odstupom niekoľkých dní.
Havel v sukni
Keby sa výsledku tohtoročných prezidentských volieb u nás dožil Václav Havel, možno by ho komentoval slovami: „Pravda a láska konečně zvítězili nad lží a nenávistí.“ Havlov antipód Václav Klaus by určite reagoval inak. Napr. takto: „Něco takového je možné jenom na Slovensku. Já se domnívám, že jde o hluboké, ale opravdu hluboké, nedorozumění.“ Havel a Klaus reprezentovali dva odlišné typy politiky. Havel nepolitickú, nestranícku politiku, ako boj dobra so zlom, Klaus, štandardnú (politickú) politiku, založenú na súperení ideovo vymedzených politických strán. Preto by víťazstvo nepolitickej političky Z. Čaputovej hodnotili opačne. Klaus, pokiaľ viem, sa k našim voľbám zatiaľ nevyjadril, ale jeho bývalý kancelár J. Weigl napísal, že Slovensko je krajina, kde sa prezidentmi stávajú osobnosti bez politickej skúsenosti, navyše osobnosti donedávna pomerne neznáme.
Ako je možné, že u nás teraz vyhrala havlovská nepolitická politika? Slovensko sa dnes nachádza v revolučných časoch. Nie sú to bežné časy, a preto ani veci, ktoré sa u nás dejú, nie sú bežné. V revolučnej dobe sa k moci môžu dostať doteraz neznámi ľudia, ktorí by za normálnych okolností pôsobili na periférii verejného života a tí, ktorí reprezentujú štandardnú, aj keď nedokonalú politiku, môžu skončiť na okraji (Stačí sa pozrieť na dejiny francúzskej alebo ruskej revolúcie.).
Politické pomery u nás nie sú konsolidované. Môžeme očakávať prudké politické vzostupy aj pády. Teraz sa rozhoduje o tom, ako bude slovenská politika vyzerať možno ďalších 20 rokov. Ak uvažujete o založení strany, urobte to teraz.
V článku O čo pôjde v druhom kole prezidentských volieb som písal o Čaputovej príslušnosti k havlistickému politickému prúdu. Spätne sa mi potvrdzuje táto intuícia ako správna. Podporili ju Havlov kancelár K. Schwarzenberg, havlista Halík a počas volebnej noci bol u nej prítomný Michael Kocáb, ktorý patril do blízkeho okruhu V. Havla. Kocáb dostal vyznamenanie od slovenského havlistu Kisku. Je to Kiskov človek.
Kisku počítam k havlistom preto, lebo krátko po nástupe do úradu sa prihlásil k politickému odkazu V. Havla a I. Radičovej. Český novinár Erik Tabery ho prirovnal k Havlovi. Kiskov poradca Martin Bútora bol aj Havlovým poradcom pre ľudské práva. Kiska ako „nadstranícky“ prezident a slovenský havlista podporil Čaputovú tiež.
Aj nemecké médiá prirovnali zvolenie Čaputovej k zvoleniu V. Havla v roku 89. Čaputová používa havlovské heslá o pravde, láske, súcite, slušnosti, boji dobra so zlom... Ako mimovládna aktivistka je reprezentantkou nepolitickej politiky a tzv. občianskej spoločnosti, ktorá, v havlovskom ponímaní, predstavuje kladný protipól skorumpovanej straníckej politiky štandardných politických strán. Čaputová predstavuje čistú dušu, ako ju nazval nie celkom obyčajný človek Matovič, neskazenú straníckymi bojmi o moc.
Už po zvolení sa v Prahe stretla aj s riaditeľom Knižnice V. Havla Michaelom Žantovským. Žantovský pôsobil v minulosti ako Havlov hovorca.
Kto dokáže interpretovať gestá, ten už môže na základe spomínaných kontaktov niečo tušiť, akým smerom sa bude uberať Čaputovej politika v prezidentskom úrade. Hovorí sa o nej ako o Kiskovi v sukni a ona môže byť zatiaľ slovenským Havlom v sukni.
Volebnú noc s Čaputovou strávila aj Oľga Pietruchová, ktorá preložila z nemčiny brožúru s názvom Ako uplatňovať rodové hľadisko, kde sa píše o potrebe vzniku ženskej univerzity a požiadavke, aby každá inštitúcia, či už štátna alebo súkromná, mala poradcu (akýsi novodobý politruk) pre uplatňovanie rodového hľadiska, aby sa pri každom projekte, napr. aj pri stavbe parkoviska, uplatňovalo rodové hľadisko a inštitúcia, ktorá to nebude robiť, by mala byť sankcionovaná vo forme krátenia či zrušenia dotácií. Boli tam aj progresívni (rozumej: materializmom šmrncnutí) teológovia Kocúr a Prostredník. O potetovanom Martinovi Poliačikovi s huňatou hipsterskou bradou, experimentujúcom s drogami a podporujúcom Dúhové pochody, asi nemusím špeciálne hovoriť. No a tiež skoro celá činohra SND na čele so Z. Fialovou. Na to, že herci sú väčšinou „progresívne“ naladení, na to si treba zvyknúť a netreba tomu pripisovať prílišnú váhu, lebo herci nerozumejú politike o nič viac než ostatné profesijné skupiny. Možno skôr menej. Americkí herci sú spolitizovaní ešte viac než naši. Spomeňme si ako si Meryl Streepová robila srandu z D. Trumpa a ako viacerí herci hystericky reagovali na jeho zvolenie. Hercom vyhovuje uvoľnenejší spôsob života menej zviazaný pravidlami, preto podporujú tzv. progresívcov. Medzi Čaputovej gratulantmi zo zahraničia sa ocitol aj známy biológ a spoluzakladateľ moderného ateizmu R. Dawkins.
Česi jasajú nad zvolením Čaputovej, takmer ako keby sa stala ich prezidentkou, lebo sa im zdá, že je oveľa lepšia než Zeman. Zeman je prezidentom už 6 rokov, Čaputová ešte ani deň. Počkajme si na hodnotenie, keď bude Čaputová vo funkcii končiť. Voči Zemanovi mám rôzne výhrady, avšak uznávam ho ako osobnosť a v zásadných otázkach ako sú migrácia, štátna suverenita atď. má Zeman správne názory. Rešpektujem ľudí, ktorí sa neboja vystúpiť z mainstreamu a stáť si za svojím názorom, hoci s nimi nemusím vo všetkom súhlasiť. Takého prezidenta my nemáme a ani tak skoro asi nebudeme mať.
Zuzana a jej tieň
V čom môže byť podobnosť medzi Havlom a Čaputovou, je aj vytváranie kultu osobnosti. Havel je dnes považovaný v určitých kruhoch za ľudskoprávneho svätca. Mal však aj svoju tienistú stránku. Nebudem to tu rozpitvávať, lebo sa hovorí „O mŕtvych len dobre“, ale spomeniem aspoň to, ako presviedčal G. Busha ml., v čase kedy Bush ešte váhal, aby urobil inváziu do Iraku aj bez mandátu OSN. Známy je aj jeho výrok o humanitárnom bombardovaní Srbska. Havlov hlas mal nepochybne veľkú váhu, lebo americké elity si ho veľmi obľúbili. Stotožnili si ho s bojom za slobodu a ľudské práva, čo je pre nich obzvlášť milá téma. Aj okolo Čaputovej vzniká kult osobnosti, a preto je potrebné pripomínať aj jej tienistú stránku.
Svetlo vždy vrhá tieň a tak je to aj v prípade slnečno venušanskej osobnosti našej novej prezidentky. Jej tieňom sa v posledných týždňoch zaoberali predovšetkým neohrozený novinár Martin Daňo a právnik Alfi.
Daňo nedávno zverejnil video, v ktorom tvrdí, že za ním prišiel niekto z Progresívneho Slovenska, koho aj osobne pozná, a ponúkol mu sumu 30 tisíc euro, ak dá Zuzane pokoj, teda ak sa nebude už vŕtať jej v živote. Dotyčný mal peniaze pri sebe v hotovosti. Zrejme doba cashu ešte neskončila. 30 tisíc, to je slušný úplatok (v korunách skoro milión). A tak to má byť, lebo slušní ľudia by mali dávať len slušné úplatky. V Progresívnom Slovensku problém s peniazmi určite nemajú. Truban výhodne predal svoju IT firmu a keď bude treba, niečo prihodia aj eseťáci. "Lidi! Peníze jsú," ako by povedal Bohumil Stejskal. Aby sme prezidentke nekrivdili, ten korupčník s najväčšou pravdepodobnosťou konal bez jej vedomia.
Čo Daňo zistil? Podal na Čaputovú sťažnosť na advokátsku komoru, kde upozornil na niektoré porušenia zákonov, ktoré vymedzujú výkon advokátskej profesie. 1. Advokát by mal mať na budove, kde má kanceláriu, tabuľku s titulom, menom a označením advokát. Toto Čaputová nemala. Jej advokátska kancelária je resp. bola v tej istej budove ako sídlo PS a dokonca mala aj poštovú schránku totožnú so schránkou tejto strany. Teda ten, kto chodil vyberať poštu PS, zároveň vyberal poštu od jej klientov. Na schránke ani nebolo označenie, že ide o schránku Z. Čaputovej advokátky. 2. Advokát má za seba ustanoviť náhradného advokáta, počas doby, keď nemôže vykonávať svoje povolanie, čo podľa Daňa nespravila. 3. Advokát nemôže podľa zákona o advokácii § 29c neúmerne vyzdvihovať svoju osobu v určitej kauze, čo ona robí vyzdvihovaním svojho podielu na kauze Pezinská skládka.
Ďalej Daňo upozornil na poslednú prezidentskú diskusiu na rádiu Expres, kde prišla reč aj na zahraničnú politiku. Čaputová, aby nevyzerala popri skúsenom Šefčovičovi ako dáka chudera, spomenula, že aj ona má skúsenosti v zahraničnej politike a blysla sa tvrdením, že bola prijatá v Bielom dome. Podľa Daňa sa však takéto prijatie dá vybaviť kedykoľvek. Nie je to nič neštandardné. Udávať svoju cestu do USA, kedy si bola prevziať cenu od jednej nadácie (Jej meno nemôžem spomenúť, lebo by som bol obvinený z antisemitských narážok.), ako príklad skúseností zo zahraničnej politiky, je zavádzajúce. Čaputová, keď treba, zrejme nemá problém si pravdu o sebe trochu prikrášliť.
Ďalej je tu jej koncipientská prax a pokútnictvo. Na ne si posvietil Alfi. Ide o pomerne komplikovanú kauzu, o čom svedčí aj to, že jej podstatu nedokázal pochopiť ani M. Šefčovič a mnohí novinári. V stručnosti ide o toto: Čaputová fingovala koncipientskú prax a súčasne pokútnicky vykonávala právnickú prax. Problém nebol v tom, že mala živnosť. Živnosť mohla mať. Problém bol v tom, že v čase, kedy mala byť na hlavný úväzok zamestnaná ako koncipientka, pracovala na živnosť ako právnička pre Via Iuris, čím porušila zákon o advokácii, pretože právne služby nie je možné poskytovať na živnosť. Navyše mala v živnosti uvedený ako predmet podnikania kontrolu transpozície práva EÚ do právneho systému SR. A to bola tiež chyba, lebo, ako som uviedol, právnickú činnosť nie je možné vykonávať na živnosť. Takýto živnostenský list nemal byť vôbec vystavený a Čaputová to mala vedieť.
Zhrnutie: Čaputová podvádzala pri koncipientskej praxi. Bola koncipientkou len formálne, len akože. V skutočnosti pracovala ako spolupracujúca právnička na živnosť pre Via Iuris, čo je porušenie zákona o advokácii. Porušila aj zásadu o nezávislosti advokáta od klienta, keď bola vo Via Iuris zamestnaná ako manažérka a zároveň pre Via Iuris poskytovala právne služby.
Pikantné na tom je to, že Čaputová vystupuje s imidžom miss transparentnosť a spravodlivosť a aj organizácia, pre ktorú pracovala, si zakladá na týchto hodnotách. Okrem toho je Čaputová autorkou niekoľkých publikácií o sudcovskej etike. Píše o dodržiavaní pravidiel a sama ich porušuje, ako sa jej hodí. Pod lampou býva najväčšia tma.
Čaputová sa v dôsledku tlaku vyvolaného Daňovou sťažnosťou a Alfiho zisteniami nechala vyškrtnúť zo zoznamu advokátov, čím sa vyhla disciplinárnemu konaniu. Alfi to prirovnal k tomu, keď chybujúci policajt odíde do civilu, aby sa vyhol dôsledkom svojho konania. Nepriamo to môžeme považovať za priznanie. Čaputová si nepriznala chybu, namiesto toho si zvolila cestu vyhnutia sa zodpovednosti za svoje pochybenia (Pre podrobnejšie informácie odporúčam článok Alfi nám berie princeznú.).
Keď som videl v tv Čaputovú zavádzať o svojej koncipientskej praxi, povedal som si „Výborne zapadne do našej politiky.“ Jedno jej treba uznať, nervy má zo železa.
Aké závažné sú tieto je zlyhania? Za podobné kauzy sa na západ od nás odstupuje. Myslím Nemecko a Česko. V Čechách kvôli podobnej kauze fingovanej koncipientskej praxe odstúpila ministerka T. Malá. Na Slovensku by sme to mohli závažnosťou prirovnať ku kauze Dankovej rigoróznej práce. Danko nikoho neokradol, ani nikoho nezavraždil, len podvádzal. Novinári z Denníka N a aj L. Nicholsonová si išli nohy zodrať, aby zistili, ako je to s Dankovou rigoróznou prácou. Ako keby od toho záviselo smerovanie Slovenska na ďalších 50 rokov. V prípade pravdy o Čaputovej praxi si nohy zodrať nejdú. Prečo? Podľa mňa z dvoch dôvodov: 1. Čaputovej kauza je pomerne zložitá na pochopenie a teda nie je tak sexy pre médiá. Na druhej strane, do školy sme chodili všetci a vieme, čo to znamená odpisovať od spolužiaka. 2. Čaputová je človek Denníka N a L. Nicholsonovej. Je to ich človek. Navyše, je to slušný človek. Danko nie je ich človek a ani to nie je slušný človek. Preto na neho uplatňujú prísnejšie kritériá. K svojich ľuďom zvykneme byť zhovievavejší. Viac im toho odpustíme.
Problém s neoznačením advokátskej kancelárie je skôr vecou nedbalosti, lajdáctva.
Ak sme žiadali Danka, aby odstúpil kvôli svojej práci, potom, ak by sme mali rovnaký meter, mali by sme to isté žiadať aj od Čaputovej. Veď Danko je „len“ predsedom SNR, kým Čaputová bude hlavou štátu. Bude prisahať na dodržiavanie zákonov a ústavy. Prezidentský sľub u nás znie:
"Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Budem dbať o blaho slovenského národa, národnostných menšín a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony."
Naša prezidentka odkázala Kiskovi aj Sulíkovi, že na ich mieste by nepokračovala v politike. Lenže keby to myslela so slušnosťou, spravodlivosťou a transparentnosťou naozaj vážne, tak by sa aj sama musela vzdať funkcie prezidenta. Aby som mohol žiadať od iných dodržiavanie pravidiel, tak ich musím najprv ja sám dodržiavať. Podvodník predsa nemá právo vyzývať iných k čestnosti. Nie som však naivný. Čaputová neodstúpi. Na to je príliš ambiciózna a je v tom príliš veľa peňazí. Ale mohla by si aspoň chlapsky uznať chybu. Nielen zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať.
Vo svojom najnovšom rozhovore pre seznam.cz povedala, že chce, aby Slovensko bolo krajinou, kde platia pravidlá pre všetkých. Zaujímalo by ma, či má na mysli všetkých, okrem seba, alebo všetkých, vrátane seba.
O jej kampani sa hovorí, že bola najdrahšia v dejinách. Neoficiálne. Zachytil som rôzne čísla od jedného do troch miliónov. Sú v tom zarátané aj peniaze za Mistríkovu kampaň. To ešte bude treba prešetriť. Vyjadrenia Transparency International k tejto veci nepovažujem za objektívne, lebo je tu jasný konflikt záujmov. Ona je „ich“ človek a k svojim ľuďom zvykneme byť zhovievavejší.
Ďalšia záhada jej životopisu je súbežné štúdium práva na UK v Bratislave a práca asistentky v Pezinku. Ak študovala externe, potom je všetko v poriadku. Ak interne, a vylúčime možnosť bilokácie, potom treba vysvetliť, aký veľký bol jej úväzok. Pracovala naozaj v Pezinku alebo tam bola len akože, pričom plat brala reálne?
V jednom zo svojich skorších príspevkov Alfi hovorí, že v niektorých dokumentoch uvádza titul JUDr., pričom tento titul nemá.
Čo sa týka kauzy Pezinská skládka, je Čaputovej význam pre túto kauzu zrejme výrazne nadhodnotený. Kauza vrcholila v roku 2006, kým Čaputová bola do zoznamu advokátov zapísaná len vo februári 2010. Teda do tejto doby nemohla v kauze pôsobiť ako advokátka a skutoční advokáti majú spoluprácu s pokútnikmi zakázanú. Mohla sa v kauze angažovať jedine ako občianska aktivistka. Na tej kauze robilo viac ľudí, a preto je nespravodlivé vyzdvihovať len jednu osobu. Sporný je aj ekologický význam kauzy, lebo tu došlo len k tomu, že skládka bola presunutá z jedného miesta na iné. Teda prírode sa tým veľmi nepomohlo resp. pomohlo sa jednému regiónu na úkor iného regiónu. V súvislosti s touto kauzou ma zaujal tento diskusný príspevok, ktorý sa objavil na Postoji:
V poslednom období sa stretávam s právnymi kanceláriami. Ako sa vraví niet nad osobnú skúsenosť. Moja skúsenosť mi vraví nasledovné. Celá advokátska a kocipientska práca pani Čaputovej je vycucaná z prsta . Vysvetlím, v renomovaných kanceláriách , to chodí tak, že 90 % percent odmakajú koncipienti. Príprava a hlavne analýza materiálu prípadov je práve na týchto "mladých" právnikoch. Sú to koncipienti, ktorými stávite ako klient 90 % času. Sú to koncipienti, s kým musí klient prelúskať prípad a prejsť celú právnu situáciu. Jednoducho majiteľ na to nemá čas, inak by zahynul od hladu. Koncipient musí na seba zarobiť. Platí pravidlo, čím je pripad zložitejsí, tým je práca koncipienta väčšia a čas strávení s klientom dlhší. Až v závere, keď koncipient, vypočuje klienta, pripadne viacerých ĺudí, rozanalyzuje prípad jeho slabé a silné stránky prejde si to so zamestnávateĺom-advokátom sa stretávate s majiteĺom,či partnerom kancelárie ! Opakujem vždy je to tak. Túto "čiernu" ale nutnú prácu spraví vždy koncipient, nikdy nie advokát. Prečo to vravím. Z "koncipentskej" práce "pani Čaputovej vyplýva nasledovné, žiadnu koncipientsku prácu nevykonávala. Pretože ona sa jednoducho nedá vykonávať 200 kilometrov od klienta, to je somarina ako voda v koši !! :)) tomu sa nedá veriť. Navyše kde sú klienti, s ktorými strávila hodiny a dni nad pripadmi ??? Ja si tých koncipientov pamätám každého jedného . Tak ako sa ozvala aj radnica mesta Pezinok. Zo zastupovaním mesta nemá pani Mgr.Čaputová vóbec nič spoločné. Ani s prípravou podkladov, ktorú robili pracovníčky mesta odboru životného prostredia Podkladom pre konanie na ESD bol veľmi precízne vypracovaný materiál, ktorý pripravili pracovníčky Mestského úradu Ing. Eva Popluhárová, Ľubica Mezeiová a Martina Gaalová v spolupráci so zástupcami právnickej kancelárie G. Lehnert. K.S.(konkrétne JUDr. Ján Ondruš a JUDr. Katarína Siváková). Účastníkmi konania za mesto boli aj prednosta Mestského úradu Mgr. Miroslav Šebesta a právnička Mgr. Martina Gaalová.) V celom prípade nikde nefiguruje Mgr. ČAPUTOVÁ!! Naviac v roku 2010 ?????? Pani Mgr.Čaputová, nemá s pripadom vóbec nič.KDE SÚ KLIENTI MGR.ČAPUTOVEJ ??? V ČOM SPOČÍVA Aktivizmus Mgr. ČAPUTOVEJ ??? ONA NIKDY NEZASTUPOVALA MESTO !! NEBOLA ADVOKATKOU V KAUZE SKLÁDKY A UŽ VÓBEC NIE V ROKU 2010 !!!!!!!!!!!! Mgr. ČAPUTOVA BOLA PRÁVNIČKOU OBČIANSKEHO ZDRUŽENIA ALE O.Z., žiadnen spor s nikým neviedlo.
Ministerstvo spravodlivosti pri jej mene eviduje len 6 rozsudkov. To je na elitnú advokátku žalostne málo.
Či môže Čaputová, vzhľadom na uvedené skutočnosti, reprezentovať slušné Slovensko, na to si dajte odpoveď sami.
Mne sa javí ako princezná z dobrej rodiny, ktorá má vydláždenú cestu a ktorá nemusí dodržiavať pravidlá platné pre bežných smrteľníkov. Vidíme, že keď jej to vyhovuje, klame a podvádza, čo je nepekné, no na druhej strane je to také našské, poľudšťuje ju to, robí ju to jednou z nás. Nie je to bytosť z vyšších sfér (elfka, víla), je ušúľaná z prachu zemského.
Cieľom mojich tvrdení nie je difamácia, ale niečo, čo by som nazval, dekonštrukcia rodiaceho sa mýtu o neohrozenej bojovníčke za spravodlivosť, o novodobej Jane z Arcu. Aj pre jej sympatizantov je užitočné poznať túto jej tienistú stránku, aby nepodľahli kvázináboženskému mesianistickému blúzneniu. Liberáli moje úsilie nepochybne ocenia, lebo oni sa radi venujú dekonštrukcii rôznych mýtov, predsudkov a stereotypov. Preto budú mať pre mňa pochopenie.
Nová prezidentka má samozrejme aj pozitívne stránky. Aj keď je v politike nedochôdča, jej veľkou výhodou je, že dokáže v ľuďoch vzbudzovať sympatie. Má špeciálnu venušanskú charizmu. To jej môže pomôcť najmä pri reprezentácii Slovenska v zahraničí. Tak ako bol V. Havel prijímaný v zahraničí ako bojovník za slobodu a ľudské práva, môže byť ona prijímaná ako bojovníčka proti Pezinskej skládke a za spravodlivosť a transparentnosť. Na mňa urobili dojem jej pokoj a sebavedomie, ktoré predviedla počas predvolebnej kampane. (Na druhej strane treba povedať, že nikto z oponentov sa jej nedokázal dostať pod kožu. Šefčovič ju mohol pred celým Slovenskom vyzliecť do spodničky, ale príležitosť nevyužil. Nie je to bojovník, skôr diplomat.)
Určite je silná osobnosť. Skôr osobnosť rebelky, revolucionárky, než štandardnej političky. Preto si ju ľud v týchto revolučných časoch vyvolil. Vzhľadom na viaceré jej špecifické názory bude zaujímavé sledovať, ako bude vyzerať jej komunikácia s vládou, politickými stranami a najmä, ako sa bude vyvíjať jej vzťah s verejnosťou. Nie som si istý, či si je verejnosť úplne vedomá toho, koho si vlastne zvolila. Či sa nenechala ošialiť, či emócie na hranici náboženského blúznenia, nezvíťazili nad zdravým rozumom.
Duchovne by som Čaputovú zaradil k venušanskej spiritualite. Táto spiritualita má svoju vyššiu, ako aj nižšiu podobu. V poklesnutej podobe sa môže prejavovať takto: Negatívne alebo aspoň prezieravo sa stavia k všetkému marsovskému, mužskému. Mužský princíp je potláčaný. Zavrhuje sa agresivita ako princíp. Akékoľvek násilie je zlé. Manželia sa nesmú navzájom biť, ani rodičia nesmú biť deti, ani po nich kričať. Učiteľ nesmie dať facku žiakovi. Bol by to neodpustiteľný zločin. Nikoho nie je možné verbálne kritizovať, lebo by ho to mohlo emocionálne zraniť. Mohol by mať z toho doživotnú traumu. Starý zraňujúci jazyk treba nahradiť novým nezraňujúcim. Všetci musíme byť mierni, nenásilní, nemáme sa brániť ani vtedy, keď na nás niekto útočí, lebo násilie je mužské, marsovské, a preto je fuj. V ideálnom venušanskom svete sa homosexuáli a moslimovia navzájom nežne milujú. Bieli heterosexuálni muži hľadia na bozkávajúcich sa afrohomosexuálov s dojatím v očiach. Doprajú im. Každý toleruje každého. Každá sexuálna praktika je dovolená (vrátane incestu), ak tí, ktorí sa na nej zúčastňujú, to robia dobrovoľne. Láske nemožno klásť žiadne prekážky. Kto to odmieta, ten je pod vplyvom predsudkov a stereotypov. Treba ho prevychovať. Verejné domy sú novodobé chrámy lásky. Nebo je jedna veľká posteľ, kde sa raz všetci stretneme a budeme si navzájom užívať. Nie 72 panien hurisiek, ale všetky panny a mládenci budú k dispozícii. Emócie musia zvíťaziť nad chladným (aj zdravým) rozumom. Poriadny chlap si poplače. Boh už nie je báči v bielej nočnej košeli, ktorý sedí na oblakoch a vrhá odtiaľ blesky, ale sexy žena v ružovom overale s bičíkom v jednej ruke a so semišovými putami v druhej.
Čaputová rada vnáša do politiky etické hľadisko a hovorí napr. aj o pokore. Lenže ona sa mi až taká pokorná nezdá (nezamieňajte si pokoru s milotu alebo nežnosťou), lebo si myslím, že pokorný človek dokáže prijať kritiku, zatiaľ čo ona chápe každú kritiku ako útok (zla na dobro?), a vie si aj priznať chybu (moja vina, moja vina), čo ona v súvislosti s podozreniami okolo svojej praxe nedokázala. Namiesto toho, aby si priznala chybu, zavádzala.
Vopred by som ju však neodsudzoval. Dajme jej šancu, nech ukáže, čo vie. Schopnosti na to, aby bola dobrou prezidentkou, určité má. Ak svoju úlohu zvládne a bude skutočne nadstraníckou prezidentkou, môže byť ctená ako matička, tak ako Merkelová v Nemecku, ak nie, bude zavrhnutá ako nespravodlivá macocha a ľud bude odpočítavať dni, ktoré budú zostávať do skončenia jej funkčného obdobia (Aj Kiska mal šancu stať sa slovenským tatíčkom Kiskom, ale túto šancu premrhal, pretože sa príliš politicky vyhraňoval.).
Bezprostredne po zvolení povedala, že chce byť v prvom rade kvalitnou mamou. Myslela pre svoje dve dcéry. Lenže zvolením za prezidentku prestala byť súkromnou osobou. Od politika sa očakáva obeta, že posunie svoj súkromný život do úzadia. Funkcia prezidenta v našom politickom systéme je pozostatkom monarchizmu. Náš prezident je niečo ako konštitučný monarcha, ktorý panuje, ale nevládne a dobrý kráľ mal mať k svojim podaným otcovský vzťah. V prípade kráľovnej materský. Kráľ mal byť otcom ľudu, kráľovná matkou ľudu. Do istej miery, nakoľko je tu prítomný ten monarchický rozmer, to platí aj v republike. Od prezidentky sa teda očakáva, že bude kvalitnou mamou nielen pre svoje dcéry, ale pre všetkých občanov Slovenska. Mala by sa na všetkých občanov pozerať ako na svoje deti. Jej vlastná rodina teraz musí ísť bokom, lebo teraz sme všetci jej rodina.
Slušné a neslušné Slovensko
V čísle 8 týždenníka Týždeň publikoval Peter Zajac článok s názvom Rok po, rok pred, kde píše: „(politická alternatíva by mala byť schopná sa dohodnúť – J. B.) Na akceptovaní liberálnej demokracie ako nespochybniteľného základu spoločnosti a na schopnosti brániť ju pred autokratmi a konšpirátormi. Na slušnosti ako protiváhe oplzlej vulgárnosti. Na konformnosti voči trhovej ekonomike, na vzdelanosti, zdraví a spravodlivosti ako spoločných prioritách. Na ukotvenosti v západnom civilizačnom okruhu bez príznačného áno –ale. Toto všetko sú vlastnosti slušného Slovenska... A Slušné Slovensko vieme vyvolať po mene. V prezidentských voľbách ho predstavujú František Mikloško a Zuzana Čaputová. Nechcem sa dotknúť Róberta Mistríka, mám kolegiálnu úctu k jeho vedeckej práci a výkonom. Ale písať s roztrasenými rukami listy vedeckej mafii nie je to isté ako celoživotný zápas za slobodu viery a občianske práva či dlhoročný neoblomný zápas proti zlovôli skorumpovaných úradov...Buď zvíťazí slušné Slovensko alebo Slovensko lži a nenávisti.“ (str. 32)
V podaní P. Zajaca tu vidíme vo vzťahu k slušnosti tri veci: politizáciu, ideologizáciu a privatizáciu. Politizáciu preto, lebo stotožňuje slušnosť s konkrétnymi politickými postojmi, zatiaľ čo tradične sa slušnosť chápe ako niečo apolitické. Slušnosť je iným slovom pre etiketu. Veľmi blízkym pojmom pojmu slušnosti je zdvorilosť. Podľa etymológie ide o dvorné správanie, ktoré sa pôvodne rozvíjalo na panovníckych dvoroch, odkiaľ ho prevzali aristokrati, ktorí na panovníckych dvoroch pôsobili ako dvorania. Od nich sa potom šírilo do celej spoločnosti, najmä medzi buržoáziu. V tomto tradičnom zmysle slušným môže byť aj monarchista, socialista, komunista alebo aj fašista. Mnohí fašisti aj skutočne mali dobré (fajnové) spôsoby (Himmler, Eichmann...).
P. Zajac dáva slušnosti konkrétny politický a ideologický význam. Slušný človek preferuje podľa neho orientáciu na Západ. Zrejme tým myslí EÚ a Nato. Ja si tiež myslím, že členstvo v Nato je pre nás prospešné, ale nevidím dôvod, aby som niekoho, kto preferuje napr. našu neutralitu, označoval za neslušného. Ten človek má iný názor ako ja, ale prečo ho hneď označovať za neslušného. Tak isto mi nie je jasné, prečo by sme mali za neslušného považovať socialistu, ktorý preferuje iný typ ekonomiky, než je trhová. Ide tu o rôzne politické a ekonomické názory, nie o slušnosť a neslušnosť. Ideologizácia slušnosti spočíva v jej stotožnení s liberalizmom. V Zajacovom ponímaní, byť slušným, znamená, byť liberálnym demokratom. Ak ste monarchista, fašista, konzervatívny alebo sociálny demokrat, máte smolu.
Privatizácia slušnosti spočíva v tom, že P. Zajac si slušnosť, ktorá bola až doteraz verejným statkom, prisvojuje a na základe toho si osobuje právo dať jej nový politický a ideologický význam, ako aj posudzovať, kto takto nanovo interpretovanú slušnosť reprezentuje a kto nie. P. Zajac a iní slušní ľudia sa tak stávajú samozvanými vykladačmi slušnosti. P. Zajacovi ako prorokovi (hovorcovi, interpretovi) slušnosti tak vychádza, že Mikloško a Čaputová sú reprezentanti slušnosti, Mistrík už nie. O Harabinovi a Kotlebovi škoda hovoriť. Harabin a Kotleba, aj keby absolvovali kurz diplomatickej etikety u Magdy Vášaryovej a stali by sa z nich dokonalí gentlemani, tak by im to nebolo nič platné. Slušní ľudia z nich nebudú, lebo slušným človekom dnes na Slovensku znamená byť liberálom.
Na konci Zajac signifikantne parafrázuje Havla, keď hovorí o víťazstve slušného Slovenska nad Slovenskom lži a nenávisti. Ten havlovský duch je tu stále nejako prítomný.
Ak slušné Slovensko reprezentujú Mikloško s Čaputovou a ich voliči, máme tomu rozumieť tak, že všetci ostatní kandidáti a ich voliči reprezentujú Slovensko lži a nenávisti?
Pri čítaní Sarrazinovej knihy Teror cnosti som si uvedomil, aký úzky vzťah existuje medzi politickou korektnosťou a slušnosťou. Politická korektnosť je vlastne také prepiato slušné vyjadrovanie. Určitý prienik medzi slušnosťou a politickou korektnosťou by sme našli aj u nás.
Pred voľbami došlo dokonca aj k privatizácii prívlastku demokratický. Určité médiá a určití politici označili za demokratických len troch kandidátov: Čaputovú, Mikloška a Mistríka. Ostatní jedenásti by mali byť potom logicky nedemokratickí. Otázka je, nakoľko je takéto používanie pojmu demokratický korektné. Čo to vlastne znamená byť demokratický? Demokracia je politický systém, kde moc pochádza zdola, z ľudu, teda demokratický politik je taký, ktorý rešpektuje túto skutočnosť. Naopak, nedemokratický je taký, ktorý by chcel demokraciu nahradiť nejakou autoritatívnou formou vlády. Keby niekto označil Harabina alebo Kotlebu za nedemokratických kandidátov, to by som ešte chápal, ale chceli Šefčovič, Bugár alebo Krajniak nejako spochybniť náš systém parlamentnej demokracie? Určite nie. A to isté by sa dalo povedať aj o väčšine ostatných kandidátov. Dokonca aj Harabina a Kotlebu by sme s prižmúrením oka mohli považovať za demokratických kandidátov. Teda keď určité elity označili za demokratických len troch kandidátov, tak to bol z ich strany nie celkom férový pokus, ako zabezpečiť práve im určitú výhodu a to, byť nositeľmi populárneho prívlastku demokratický a zároveň, nepriamo znevážiť ostatných kandidátov tým, že im prívlastok demokratický uprieme. Bola to však len svojvôľa. Bol to útok na podvedomie voličov.
V hnutí za slušné Slovensko som od začiatku vnímal viacero rozmerov. Videl som tam idealizmus, naivitu, utopické snívanie o lepšom svete teda akúsi sekulárnu verziu túžby po uskutočnení kráľovstva Božieho na zemi (slušne spravovaná spoločnosť), revolucionárstvo (nenásilné a v medziach zákona), havlovskú nepolitickú politiku, keď politiku robí neštandardné a mimosystémové zoskupenie nikým nevolených ľudí len na základe akejsi nadprirodzenej charizmy alebo sebavyvolenia, ulicu, ktorá chce diktovať kabinetu, hoci presne nevie, čo vlastne chce. Bolo počuť najmä volanie po slušnosti. Ja si myslím, že tento slogan nebol zvolený celkom vhodne. Skôr by sa hodila spravodlivosť, Spravodlivé Slovensko. Preto spravodlivosť, lebo toto hnutie malo predovšetkým antikorupčný rozmer a korupcia nie je otázkou slušnosti či neslušnosti (aj skorumpovaný človek môže mať dobré spôsoby), ale skôr otázkou spravodlivosti a nespravodlivosti, alebo všeobecnejšie, morálnosti a nemorálnosti.
Na vedomej úrovni tu bolo volanie po slušnosti a antikorupčný postoj. To sú skôr apolitické záležitosti, na ktorých sa môžu zhodnúť ľudia naprieč politickým spektrom. Okrem toho tu však, skôr podvedome, bol prítomný aj odpor voči vláde, voči koalícii a to hlavne voči strane Smer. V tomto zmysle bolo, alebo ešte je, toto hnutie politické. Byť proti Smeru, to je konkrétny politický postoj. Smer bol manichejsky stotožnení so zlom a žiada sa odchod tejto strany na smetisko dejín.
Opakujem: slušnosť a odpor voči korupcii sú apolitické hodnoty, na ktorých by sa mohli zhodnúť politici od ľavicových liberálov až po fašistov. Lenže pojem slušnosť získal postupne politické a ideologické zafarbenie. Bol stotožnený s liberalizmom.
Slušný človek je dnes na Slovensku liberálny demokrat, jednoznačne prozápadne (a protirusky) orientovaný, odmietajúci korupciu a jednoznačne negatívne naladený proti strane Smer. Ak nespĺňate tieto kritériá, potom nepatríte medzi slušných ľudí.
Ideologický posun hnutia za slušné Slovensko smerom k liberalizmu vidieť aj podľa účasti ľudí z mimovládneho sektora na protestoch ako aj na ich organizácii. Títo ľudia neboli inštruovaní priamo americkým miliardárom maďarského pôvodu (Politická korektnosť nedovoľuje spomenúť jeho meno. Hneď by som bol obvinený z antisemitizmu a to nepotrebujem.), ako tvrdil Fico, boli to však ľudia s väzbami na organizácie (alebo priamo z nich), ktoré tento ľudomil finančne podporuje, a ktoré šíria jeho víziu otvorenej spoločnosti. Organizátori protestov za slušné Slovensko mali prepojenie na tohto miliardára. Aj táto ideologická vyhranenosť je dôvod, prečo nemá súčasné revolučné hnutie takú širokú podporu verejnosti ako to z roku 89.
Aj Kiska chce so svojou vznikajúcou stranou osloviť slušných ľudí. Všetci oslovujú len slušných ľudí. A čo spravíme s tými neslušnými? Natlačíme ich do suda s kapustou? (Nechápte túto moju otázku doslova ako výzvu na genocídu neslušných ľudí. Je to len autorská hyperbola.) Kiska tak akoby už kreslil deliace čiary budúcej studenej občianskej vojny medzi slušnými ľuďmi a tými ostatnými, ktorých on a Peter Zajac za slušných nepovažujú. Nemal by sa politik a najmä prezident prihovárať všetkým ľuďom (občanom), nielen tým slušným?
Zrazu sa vyrojilo mnoho ľudí, ktorí o sebe tvrdia, že sú slušní. Lenže, kto môže o sebe povedať, že je slušný? O sebe to môže povedať hocikto, aj hocijaký ozembuch. Preto je lepšie, keď o mne svedčia iní. Ten, kto skutočne pozná ideál slušnosti, ten práve nebude o sebe tvrdiť, že je slušný, lebo si bude uvedomovať skôr svoju nedostatočnosť. Skutočne slušný človek sa teda bude považovať skôr za neslušného. Podobne ako sa svätec považuje za hriešnika. Tí, ktorí sami seba označujú za slušných, sa môžu cítiť lepší a nadradení voči tým, ktorých označujú za neslušných. Hovorí sa tomu pýcha alebo namyslenosť.
Moji predkovia boli pastieri. A ako vieme, na slovenských pasienkach a grúňoch sa etiketa veľmi nepestovala. Nebol na to dôvod. Keď som však chcel ísť medzi ľudí, musel som si osvojiť nejaké základné zásady slušného správania. Naučil som sa pozdraviť (Mnohí, ktorí pochádzajú z mesta alebo tzv. dobrých rodín sa veľakrát ani pozdraviť nevedia.), jesť príborom a neskákať druhým do reči. Či to stačí na to, aby som mohol byť označený za slušného človeka a teda spadal do okruhu tých, ktorých chce osloviť Kiska, to neviem. Pravdu povediac ma to ani až tak netrápi, lebo život ma naučil ceniť si viac morálku než slušnosť. To, či som slušný alebo dobrý človek, to ja nebudem o sebe hovoriť. Radšej nech o mne svedčia iní.
Pokračovanie nabudúce.