Ako nás zmení doba nerovnosti

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ako nás zmení doba nerovnosti

Foto: Kuba Bozanowski/flickr.com

Nerovnosť rastie najviac v Poľsku, Bulharsku a východných štátoch EÚ.

Žijeme v dobe, keď zažívame vnútornú transformáciu demokracie aj kapitalizmu. O premene demokracie sme už na Postoji písali viackrát, obdobie masovej demokracie s masovými stranami a vnútornou homogenitou voličstva postupne zmenili trendy, ktoré otriasli masovými stranami, ktoré v podstate zanikli, stratili totiž kontakt so širšou spoločnosťou – ako to brilantne opísal Peter Mair v knihe Ruling the Void (2013), v dôsledku toho sa „doba straníckej demokracie skončila“. Strany dnes plnia inú rolu a spektrá čelia nevídanému rozkladu.

K tomu sa pridala hlbšia premena západných spoločností na post-národné spoločenstvá, došlo k náboženskej premene, čo ešte viac zvýraznilo krátke obdobie masovej imigrácie. Treťou zmenou, ktorá doplnila predchádzajúce, sa stal vplyv sociálnych médií a vôbec premena médií s celým aparátom spoločenskej manipulácie. Výsledkom je, že moderná demokracia sa oligarchizuje.

Kapitalizmus prechádza podobne dramatickými premenami. Keby ste sa dnes začítali do niektorých z kníh Michaela Novaka, ktorý s nadšením v tóne oslavoval demokratický kapitalizmus, krútili by ste hlavou, občas azda nezadržali smiech. Už len nad tým, koľkí z hrdinov knihy Biznis ako povolanie sú dnes považovaní za skorumpovaných kapitalistických podvodníkov.

Už dlhšie je veľkou témou spoločenskej premeny nerovnosť. Napriek kritike na ňu najsystematickejšie upozornil Thomas Piketty v knihe Kapitál, ale aj celá veľká diskusia o hádanke skrytej za menom Trump v Amerike, o príčinách prepadu strednej triedy, rozkladu amerického sna, problémoch, ktoré priniesol globálny kapitalizmus, a problémoch, ktoré pre západný svet predstavuje Čína. Pritom to nie je tak dávno, čo jeden z bystrých britských intelektuálov písal o Číamerike, spojenom čínsko-americkom svete.

Niektoré nové informácie a trochu svieži vietor, ako sa o nerovnosti rozprávať, prináša štúdia troch mladých autorov – Thomasa Blancheta, Lucasa Chancela a Amory Gethina, ktorí kráčajú v stopách Thomasa Pikettyho. Ich štúdia nesie názov How Unequal Is Europe? Evidence from Distributional National Accounts 1980-2017. Ústrednou témou asi 80-stránkovej štúdie je teda nerovnosť v Európe, presnejšie jej vývoj za štyri dekády.

Iste, je tu rok 1989 a pád komunizmu v našej časti Európy, slovenský čitateľ preto zdvihne obočie, ako možno porovnávať neporovnateľné. Práve v tom je však základný argument textu paradoxne najsilnejší, ukazuje totiž, ako prekvapivo stabilný je pomer východnej Európy k západnej Európe počas 40 rokov.

Východ je tam, kde bol pred 40 rokmi

Jedným z najdôležitejších záverov štúdie je, že ak ide o príjmy a konvergenciu východnej Európy k západnej, „príjem na hlavu dospelého jedinca vo východnej Európe je asi o 35 percent nižší, ako je európsky priemer dnes. A to je rovnaká hodnota ako na začiatku 80. rokov, pred pádom Sovietskeho zväzu“.

Pozor, spoločenská nerovnosť sa mení (o tom za moment), teraz porovnávame celkové hodnoty pre štáty západu a východu kontinentu. Toto zistenie má jednu pozoruhodnú paralelu, poukázal na ňu pred pár rokmi profesor Dušan Škvarna, keď si všimol, ako dnešná úroveň bohatstva stredoeurópskych štátov kopíruje podobné pomery medzi nimi z obdobia Uhorska a čias monarchie.

Iste, francúzski autori podceňujú to, čomu rozumieme my na východe, naše meny neboli voľne obchodovateľné, kurz bol umelo udržovaný, oficiálny a reálny kurz nemeckej marky boli výrazne odlišné čísla, centrálna ekonomika nedokázala pokrývať dopyt, technologický vývoj zaostával a miera zaostávania by sa len prudko zvyšovala. To všetko je pravda, preto musel mať rok 1989 také fatálne následky. Napriek tomu, že na tých číslach zo štúdie niečo vážne nesedí (komunistická ekonomika bola neudržateľná), mechanické porovnania aj tak prekvapujú.

Podľa jednej z tabuliek v citovanej štúdii troch francúzskych ekonómov predstavoval podiel príjmu vo východnej Európe (13 štátov z východu) k európskej úrovni nasledujúce hodnoty: 61 percent v roku 1980, 55 percent v roku 1990, 49 percent v roku 2000 a 68 percent v roku 2017. Trvalo teda viac ako tri dekády, kým sme mierne prevýšili úroveň z roku 1980.

Vezmime si príklad Slovenska: V roku 1980 sme dosahovali úroveň 67 percent priemeru v Európe, v roku 1990 to bolo 63 percent, v roku 2000 – 50 percent, v roku 2007 – 65 percent, v roku 2017 – 75 percent. Minimálne vysvetlenie na úrovni poznámky pod čiarou by si zaslúžilo Česko, ktoré podľa štúdie z úrovne 83 percent (1980) oslabilo na 76 percent (2017). Ešte horšie je na tom Slovinsko.

Jednotlivé krajiny teda môžu mať viac alebo menej úspešnú trajektóriu, ako ukazuje príslušnosť k regionálnej skupine. Priemerný národný príjem v európskych štátoch v roku 2017 napríklad ukazuje, že v skupine 20- až 30-tisíc eur v parite kúpnej sily, sa nachádzajú krajiny od chudobnejších po bohatšie: Grécko, Maďarsko, Poľsko, Portugalsko, Slovensko, Česko, Litva, Estónsko, Slovinsko a Taliansko, v hraničnom pásme aj Španielsko.  A to je už iný pohľad na Európu, ako bol v roku 1980.

Náraz, aký zažili východoeurópske štáty v roku 1990, zažili štáty európskeho juhu po vypuknutí gréckej a dlhovej krízy v rokoch 2007-2008. Najhorší prepad zaznamenalo, pochopiteľne, Grécko, z úrovne 102 percent priemerného európskeho príjmu v roku 1980 padlo na 64 percent v roku 2017. Klesá ale aj Taliansko, zo 119 percent (1980) na 92 percent (2017), naopak, dlhodobo stabilnú úroveň dosahuje Portugalsko či Španielsko.

Stabilný pomer dosahujú aj západoeurópske štáty ako Belgicko, Nemecko (aj keď tu treba zaznamenať zjednotenie s východným Nemeckom), Francúzsko či Rakúsko, Rakúšania napríklad v roku 1980 dosahovali 120 percent priemeru európskeho príjmu, v roku 2017 to bolo 121 percent.

Najbohatšie krajiny Európy sú Nórsko a Luxembursko, s odstupom nasledované Švédskom, Islandom a Švajčiarskom. Najchudobnejší je Balkán a Moldavsko.

To, čím sú tieto čísla zaujímavé, je zmena metra. Dnes sa bežne porovnávame s priemernou úrovňou EÚ, čo vychádza celkovo v náš prospech, lenže časť EÚ stagnuje alebo upadá (južné štáty), celkový priemer je znížený aj úrovňou východoeurópskych štátov, najmä tých ešte chudobnejších, ako sme  my.

Ako píšu autori, „napriek významne vyšším úrovniam rastu ekonomík úroveň príjmov vo východoeurópskych krajinách zostáva pod úrovňou EÚ-15 (západoeurópskych členov únie, pozn. red.) a relatívne podobná s úrovňou zo začiatku 80. rokov 20. storočia.“ Presnejšie, v roku 2017 dosahoval priemerný príjem východoeurópskych štátov z EÚ úrovne 62 percent starých členov EÚ, v roku 1980 to bolo 54 percent.

Zato severské štáty, demograficky a veľkosťou HDP skôr malé a menšie, rastú dynamicky, najmä Švédsko, Dánsko, Nórsko, Island (mimochodom nečlenovia eurozóny).

Toľko prvá ilustrácia toho, čo všetko môžu európske štatistiky skrývať, k všeobecnej spokojnosti.

Francúzska štúdia má však niekoľko ďalších zaujímavejších porovnaní.  

Ako zarába Západ na východe kontinentu

Snaží sa napríklad zachytiť nielen množstvo priamych zahraničných investícií do východných krajín zo západu, ale aj presne opačnú vec – nárast zahraničných príjmov západných štátov z ekonomík východu. Vďaka tomu krajiny, ktoré sú síce priamymi donormi rozpočtov EÚ (príspevky sú vyššie ako čerpané dotácie), majú prekvapivo vysoké čisté zahraničné príjmy na úrovni 2-3 percent svojho HDP. Z dát Európskej komisie vyplýva, že iba polovica týchto zahraničných príjmov vyrovná náklady, ktoré majú tieto bohatšie štáty s financovaním fondov EÚ. Povedané lapidárne: západné štáty na tom zarábajú.

Ďalšia zaujímavá vec je, že s výnimkou Belgicka vo všetkých európskych štátoch rastie dynamika nerovnosti, príjmy 10 percent najbohatších sú stále vyššie.

Toto porovnanie skrýva prekvapivú informáciu: krajina, kde je dynamika nárastu nerovnosti najvyššia, sa volá Poľsko. Mimochodom, Slovensko patrí medzi presne opačnú skupinu krajín, nerovnosť rastie rýchlejšie aj v Maďarsku, Bulharsku, Litve či Rumunsku, ale aj Česku a v podstate všetkých štátoch EÚ. Asi neprekvapí, že vo východnej Európe tieto rozdiely rastú najrýchlejšie.

Lenže aj tu je skrytý paradox, ktorý štúdia nevysvetľuje: v Poľsku neexistuje oligarchia ako napr. u nás, v Česku, Maďarsku či v ďalších východných štátoch, ďalej, v Poľsku je súčasne výrazne nižšia úroveň korupcie a klientelizmu. Pritom 10 percent najbohatších Poliakov si rozdelilo až 40 percent národného príjmu v roku 2017. Prečo? Autori ponúkajú slabú hypotézu, že Poľsko fakticky nezažilo ekonomickú recesiu na rozdiel od zvyšku Európy a trend nebol prerušený, istým faktorom môže byť aj výraznejší podiel poľnohospodárstva a celkovo rozdiel medzi mestom a vidiekom, ale otázky zostávajú.

Odrazom tejto štatistiky je aj rozdiel medzi rastom príjmu 40 percent chudobnejších oproti celoštátnemu príjmu, Slovensko je v spoločnosti Dánska, Belgicka a Holandska, kde sú tieto rozdiely relatívne nízke, naopak, Poľsko je s Írskom, Maďarskom, Bulharskom a Bosnou a Hercegovinou medzi štátmi, kde sú rozdiely (a teda nerovnosť) vysoké.

Celý tento proces v podstate možno nazvať vznikom novej ekonomickej elity vo východných štátoch. A to, kto patrí k tejto elite, akú má minulosť a väzby na politickú triedu, je druhá otázka, rozdiely sú obrovské ako sú veľké v korupcii medzi Poľskom a Rumunskom.

Zaujímavé je, že hoci Nemecko, ktoré zvládlo mimoriadne ekonomicky náročné zjednotenie, patrí medzi úspešné a bohaté štáty, v poslednej dekáde tu rastie rozdiel medzi najchudobnejšími 10 percentami populácie, ktoré zažívajú úplne iné (a nízke) tempo rastu.

Amerika: kráľovstvo nerovnosti

A napokon porovnanie s USA. Neprekvapí, že rozdiely medzi 50 štátmi USA sú dlhodobo menšie ako medzi štátmi v Európe. Ani to, že celková nerovnosť je v Amerike dramaticky vyššia, a tiež že jej dynamika v posledných 40 rokoch je vyššia za oceánom. Príjmy najbohatšieho percenta Američanov v roku 2017 boli dvojnásobne vyššie ako kumulované príjmy 50 percent Američanov, ktorí patria k chudobnejšej polovici USA. V Európe je to naopak – chudobnejšia polovica populácie má kumulované príjmy stále výrazne vyššie ako najbohatšie percento populácie. Mimochodom, zmenilo sa to až po roku 1980, dovtedy boli Amerika a Európa v tomto meradle porovnateľné. Odvtedy platí, že 70 percent chudobnejších Európanov zažíva vyšší rast príjmov ako 70 percent chudobnejších Američanov.

Nerovnosť a nerovnakosť má svoje dôsledky: v Amerike sa ekonomická nerovnosť podstatne viac ako v EÚ znižuje daňami. V Európe dane a transfery znižujú nerovnosť o 20 percent, v Amerike až o 40 percent. A hoci je EÚ menej nerovná ako USA, napriek tomu nerovnosť aj v Európe rastie, to je jeden z hlavných záverov štúdie.  

Najbohatšie percento Európanov zvýšilo svoj príjem z 8 na 11 percent národného príjmu medzi rokmi 1980 a 2017. Ako už bolo spomenuté, v Amerike je to až 50 percent.

Aj to má svoj dôvod – obnova americkej ekonomiky po páde Lehman Brothers a následnom vypuknutí krízy len zväčšila tieto rozdiely, vytlačené peniaze skončili v rukách najbohatších. Ide o dielo prezidenta Obamu. Nasledujúce odkazy čerpám z článku Arthura C. Brooksa.

Len medzi rokmi 2009 a 2014 sa index Dow Jones viac ako zdvojnásobil, v roku 2013 zaznamenal index S&P 500 najvyšší nárast za dve dekády, americké burzy sú na historicky mimoriadne vysokých úrovniach. A ako upozornil Edward Wolff z New York University, 10 percent najbohatších Američanov vlastní 81 percent akcií na burze, 95 percent cenných papierov, 92 percent business-equity a 80 percent nebytových nehnuteľností. Ešte jeden odkaz, podľa ekonóma Emmanuela Saeza z Berkeley až 95 percent všetkých zdrojov investovaných počas Obamu do obnovy americkej ekonomiky skončilo v rukách najbohatšieho percenta Američanov. (V tom istom čase sa počet odkázaných na štátnu potravinovú pomoc zvýšil z 32 miliónov na 48 miliónov Američanov, čo predstavovalo každého šiesteho Američana.)

Prejdime k politike

Nárast ekonomických nerovností dáva väčšiu moc bohatším. Čím sú spoločnosti spoločensky a nábožensky heterogénnejšie a atomizovanejšie, manipulácia je jednoduchšia.

Napriek tomu, že Slovensko nevyzerá v európskom kontexte zle, aj u nás vidíme nárast vplyvu oligarchie a plazivý nárast plutokracie. Na čele všetkých významných politických strán stoja podnikatelia, ich etós je iný, svoje strany riadia ako firmy. A slovenská spoločnosť, zdá sa, nedokáže tomuto trendu nijako čeliť. Napokon výsledkom kauzy Gorila je, že veľké firmy posilnili svoj vplyv nad médiami.

V demokracii aj v kapitalizme rastie význam nerovnosti. Súčasťou tohto trendu je aj vzbura proti prevládajúcim pomerom, napokon Trump, Babiš či Kiska sú podnikatelia.

Skutočná otázka je, čo táto doba nerovnosti prinesie. Jedno varovanie z minulosti poznáme, veď jedna z najviac rovnostárskych foriem vlády sa volá tyrania, dejiny sa však nezvyknú opakovať tak priamočiaro a bez predstavivosti. Nárast nerovnosti by nás mal aj tak znepokojovať. 

Traja francúzski ekonómovia napísali štúdiu, ktorá volá po polemike pri niektorých prepočtoch a najmä niektorých interpretáciách. Jednu vec im ale uprieť nemožno: na európsku integráciu sa pozerajú racionálnejšie ako mnohí jej apologéti, kladú si viaceré správne otázky a obsedantne porovnávajú. Nejde len o vzťah západu a východu kontinentu, severu a juhu, ale aj o zisky a straty v eurozóne, čomu sa nevenujú, ale k čomu ich práca priamo vedie. A tiež o povahu ekonomickej nerovnosti, ktorá rastie až na jednu výnimku v každej krajine Západu.

Prínos štúdie je aj v tom, že opatrne naznačuje, akým významným faktorom je EÚ pri posilňovaní nerovnosti medzi európskymi štátmi a vo vnútri našich spoločností.

Jednu vec tušíme všetci. Nerovnosť, skôr alebo neskôr, zrodí volanie po rovnosti. Keď príde jej hodina, niet silnejšieho ideálu v politike.

Foto: flickr.com, obrázky grafov sú prebeaté z citovanej štúdie

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo