Svet kresťanstva 18. apríl 2019

Na čas Veľkonočnej vigílie stále frfleme, hoci pri televízii vieme byť do noci

Pavol Rábara
Pavol Rábara
Rozhovor s liturgistom Štefanom Fábrym o symboloch Veľkej noci. 
Rozhovor s liturgistom Štefanom Fábrym o symboloch Veľkej noci. 
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Pavol Rábara

Na čas Veľkonočnej vigílie stále frfleme, hoci pri televízii vieme byť do noci
Začiatok Veľkonočnej vigílie pred kostolom v meste Monrovia, Kalifornia, USA: Flickr.com/Prayitno

Kedy sa končí pôst? Možno na Zelený štvrtok umývať nohy aj ženám? Musí sa začať Veľkonočná vigília po tme? Ako ju slávili prví kresťania? Odpovedá člen Liturgickej komisie pri KBS a farár zo Žiliny Štefan Fábry.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom na slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu.

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

Máme za sebou Kvetnú nedeľu, ktorá sa nazýva aj Nedeľou utrpenia Pána. Prečo si ukrižovanie pripomíname dvakrát – v Kvetnú nedeľu aj na Veľký piatok?

Kvetná nedeľa je začiatkom Veľkého týždňa, a hoci sa pri bohoslužbe slova v tento deň čítajú či spievajú pašie od niektorého zo synoptických evanjelistov, asi sa nedá celkom tvrdiť, že si v túto nedeľu pripomíname ukrižovanie. 

Kvetná nedeľa je začiatkom Svätého týždňa a v tento deň Cirkev slávi pamiatku slávnostného Pánovho vstupu do Jeruzalema, ktorý bol predzvesťou jeho umučenia. 

Pútnička Etéria na začiatku štvrtého storočia opisuje, ako sa kresťania v Jeruzaleme popoludní zhromaždili na Olivovej hore, kde spievali a modlili sa. Okolo piatej hodiny popoludní sa prečítalo evanjelium o Pánovom vstupe do Jeruzalema, potom sa utvoril sprievod, kde biskup predstavoval Ježiša a veriaci mali v rukách palmové a olivové ratolesti, a takto si symbolicky pripomenuli Pánov vstup do Jeruzalema. 

Táto spomienka sa dodnes koná slávnostnou procesiou. Áno, čítanie pašií upriamuje našu pozornosť na Ježišovo ukrižovanie, ale vlastným obsahom tejto nedele je spomienka na Ježišov vstup do Jeruzalema.

Kedy sa vlastne končí pôstne obdobie?

Myslím, že odpoveď môže byť dvojaká. Pôstne obdobie ako čas pokánia, modlitby, pôstu, a teda prípravy na slávenie Veľkej noci, sa de facto končí Bielou sobotou ako posledným dňom, ktorý má takýto charakter. 

Ak sa pýtate na Pôstne obdobie ako jedno z privilegovaných období liturgického roka, potom Zeleným štvrtkom, keďže večerná omša na pamiatku Pánovej poslednej večere je už súčasťou Veľkonočného trojdnia, ktoré považujeme za osobitnú časť liturgického roka. Súvisí to s inou otázkou: čo znamená „slávenie Veľkej noci“? 

Čo teda znamená? 

Môžeme myslieť na slávenie Pánovho vzkriesenia a potom by sme pojmom Veľká noc označovali prioritne Veľkonočnú nedeľu s predchádzajúcou vigíliou, ale prípadne aj oktávou či dokonca celé Veľkonočné obdobie, alebo len slávenie obradov patriacich k Veľkonočnému trojdniu. 

Ak by sme však vzali do úvahy skutočnosť, že podľa tradície Cirkvi má čas pôstu a pokánia trvať 40 dní okrem nedieľ, ktoré k pôstnym dňom nepatria, hoci do Pôstneho obdobia áno, potom týchto 40 dní musíme počítať takto: celých šesť pôstnych týždňov vrátane Zeleného štvrtka, Veľkého piatku a Bielej soboty je spolu 42 dní (6 x 7 dní), mínus 6 nedieľ je 36 dní, a preto sa Pôstne obdobie začína štyri dni pred Prvou pôstnou nedeľou, teda na Popolcovú stredu. 

Veľkonočné trojdnie je vyvrcholením celého liturgického roka. Čo vlastne zahŕňa? 

Možno je zaujímavé spomenúť, že za tieto tri dni nepovažujeme Zelený štvrtok, Veľký piatok a Bielu sobotu, keďže celý názov znie „Najsvätejšie trojdnie ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Pána“. 

Z tohto je jasné, že pod pojmom Trojdnie liturgia myslí piatok, sobotu a nedeľu a odráža sa tu židovsko-antické počítanie času, podľa ktorého sa za nový deň považoval už večer po západe slnka predchádzajúceho dňa. Preto sa večerná omša Pánovej večere považuje za začiatok Trojdnia.

Odkedy sa v Cirkvi slávi Veľkonočné trojdnie v tejto podobe?

Z tzv. sporu o dátum Veľkej noci, ale aj z iných prameňov vieme, že prvotná Cirkev slávila Veľkú noc ako jediné slávenie, ktoré bolo liturgickým zvestovaním a sprítomnením vykupiteľského diela Ježiša Krista v celej jeho plnosti, teda jeho smrti a zmŕtvychvstania, víťazstva nad hriechom, zmierenia ľudí s Bohom i založenia Cirkvi.

„Obrady veľkonočnej vigílie ešte na konci štvrtého storočia zaberali celú noc, končili sa až spoločným stolovaním na svitaní.“ Zdieľať

Od štvrtého storočia je možné sledovať vplyv historizujúceho pohľadu, ktorý ovplyvňuje liturgiu a usporadúva slávenie či sprítomnenie jednotlivých udalostí tak, ako ich v časovom kontexte opisujú evanjeliá. Vzniká tak Veľkonočné trojdnie, päťdesiatdňové Veľkonočné obdobie so slávnosťou Nanebovstúpenia Pána na 40. deň, podľa zmienky v Skutkoch apoštolov (Sk1, 3), a samostatnou slávnosťou Zoslania Ducha Svätého.

Na Zelený štvrtok sa zvykne konať obrad umývania nôh. Čo má symbolizovať?

S týmto obradom sa stretávame na Západe (s výnimkou Ríma) už vo 4. storočí a je súčasťou krstného obradu; v Ríme je prvýkrát dosvedčený v 12. storočí. Význam obradu je v podstate jednoduchý – kňaz napodobňuje Krista, ktorý svojim učeníkom na znak pokory a lásky umýva pred Poslednou večerou nohy. Je to teda gesto služobnej lásky či konkrétneho prejavu lásky, o ktorej nielen hovoríme, ale ktorá nás privádza k tomu, aby sme sa sklonili v službe našim blížnym. 

Na tento obrad možno od roku 2016, keď ho zreformoval pápež František, vybrať nielen mužov alebo chlapcov, ale aj ženy, aby sa lepšie vyjadrila rozmanitosť a jednota Cirkvi.

V tento deň utíchnu zvony aj organ. Kde je pôvod tejto tradície? Ako sa dostal do liturgie „rapkáč“?

Drevené zvukové nástroje, latinsky sa nazývajú crepitacula, sa používajú v liturgii namiesto zvonov od večernej omše Zeleného štvrtku po Veľkonočnú vigíliu, aby sa vyjadrilo Kristovo poníženie. Kedy a kde presne sa začali používať, nevieme, ale môžeme predpokladať, že ich používanie súviselo so zvykom zmĺknutia zvonov, ktorý siaha najmenej do karolínskej doby, čiže ôsme až deviate storočie. No sú autori, ktorí v zamĺknutí zvonov a používaní klepáčov vidia len akúsi spomienku na časy, keď sa zvony v liturgii skrátka ešte nepoužívali.

Farár Marian Ondrejka umýva v Kostole sv. Štefana v Piešťanoch 24. marca 2016 nohy dvanástim miništrantom, podobne ako to urobil Ježiš svojim učeníkom. Foto: TASR – Martin Palkovič

Je Zelený štvrtok oslavou alebo má byť skôr pôstnym dňom? Ako sa správať v domácnosti? 

Zelený štvrtok je určite dňom Pôstneho obdobia, posledným pred začatím Veľkonočného trojdnia. Ak sa pýtate na oslavu, zrejme myslíte večernú omšu na pamiatku Pánovej poslednej večere, ktorá – hoci sa slávi v bielom rúchu – nesie všetky znaky pôstnej liturgie. Ak by som to povedal veľmi jednoducho, na „oslavu“ si ešte treba počkať. Oslava, radosť, pramení z Kristovho vzkriesenia. 

Prečo sa na Veľký Piatok neslúži omša?

Dôvodom je to, že Veľký piatok ako deň Kristovej smrti bol od počiatku Cirkvi považovaný za deň smútku a prísneho pôstu. Kresťania na tento deň vzťahovali Ježišove slová o tom, že učeníci sa budú postiť, keď im ženícha vezmú (Mt9, 15). 

Ako ten pôst vyzeral v minulosti? 

V prvých storočiach to bol úplný pôst, počas ktorého sa nesmela požiť ani trocha jedla, svedčí o tom už svätý Irenej a svätý Hypolit. Kresťania zrejme nemali spočiatku žiadnu špecifickú liturgiu tohto dňa, až neskôr sa dopoludnia stretávali pri uctievaní svätého kríža a popoludní na čítaní pašií, ako o tom opäť svedčí pútnička Etéria na začiatku štvrtého storočia. 

No tieto prejavy nábožnosti súviseli s nájdením pozostatkov Ježišovho kríža, ktoré sa datuje do roku 320. Tu vidieť prvotné úsilie prispôsobiť liturgiu časovému rozvrhnutiu jednotlivých udalostí, čo neskôr ovplyvnilo aj liturgiu Západu. 

Dodnes má teda liturgia Veľkého piatku tri časti, a to bohoslužbu slova s čítaním pašií a slávnostnou modlitbou veriacich, úctu kríža a sväté prijímanie bez slávenia Eucharistie. Je to akoby jediná liturgia „vopred posvätených darov“ (známa z východnej tradície), ktorú pozná rímska liturgická tradícia.

Laikov môže zaujať úvodná prostrácia, teda keď kňaz s asistenciou leží dolu tvárou na zemi. Čo znázorňuje? 

Je prvkom, ktorý liturgia prevzala z byzantského cisárskeho dvora, a vyjadruje hlboké poníženie sa a nehodnosť človeka. Toto gesto však nájdeme aj v Starom zákone, kde je vyjadrením bezprostredného kontaktu s Bohom. V žalmoch 5 a 138 nájdeme vyjadrenia „vrhnúť sa na tvár pred Božím chrámom“. 

„Ani požehnanie ohňa, ani spev Glórie, ani zvonenie na zvonoch, ale slávenie Eucharistie je svedectvom toho, že Ježiš vstal z mŕtvych.“Zdieľať

Benedikt XVI. vo svojej knihe Duch liturgie vysvetľuje, že na Veľký piatok toto gesto (ono sa používa aj pri speve litánií pri vysviackach, pri súkromnej modlitbe) vyjadruje naše pohnutie nad tým, že svojimi hriechmi aj my nesieme vinu na Kristovej smrti. Skláňame sa, a tým poznávame, kto sme: padlí ľudia, ktorých môže pozdvihnúť len sám Kristus.

Veriaci sa z rôznych dôvodov sústredia na pašie, v mnohých kostoloch sú spievané s umeleckým stvárnením. Sú práve pašie tou ústrednou časťou veľkopiatkových obradov?

Ako som už povedal, kresťania sa obradmi Veľkého piatku usilovali sprítomniť udalosti Ježišovho života bezprostredne súvisiace s jeho smrťou na kríži a pochovaním, preto uctievali ostatky jeho kríža, a čítaním evanjelií si pripomínali tieto udalosti tak, ako ich zaznačili evanjelisti. Neviem, či môžeme hovoriť o tom, čo je ústrednou časťou obradov. Podľa mňa je „ústredná“ tak úcta krížu ako čítanie pašií a napokon sväté prijímanie, ktoré sa pridalo v siedmom storočí.

Výrazné miesto počas Trojdnia má u nás Boží hrob. Aký je pôvod tejto tradície, keďže v krajinách mimo strednej Európy sa s ním nestretneme?

Tento obrad vznikol z prirodzenej úcty miesta, hrobu, v ktorom bol Ježiš pochovaný. V stredoveku si aj tí kresťania, ktorí nemali možnosť ísť do Svätej zeme, chceli uctiť Ježišovo utrpenie, preto si vo svojich kostoloch, podobne ako krížovú cestu, začali pripomínať aj hrob. Pripravili tak symbolické miesto pripomínajúce hrob, do ktorého vložili po obrade uctenia kríž. No už od desiateho storočia máme zmienky o tom, že sa na tomto mieste ukladá i Sviatosť oltárna. 

Ako sa pozeráte na tradíciu poklony Božiemu hrobu? Dáva aj liturgicky zmysel alebo ide čisto o zvyk?

Poklona v Božom hrobe striktne nepatrí k liturgii Veľkonočného trojdnia, a to ani k obradom Veľkého piatku, a už vôbec nie Veľkonočnej vigílie. Skrátka, je prejavom ľudovej zbožnosti, výrazom zotrvania na modlitbe v čase, keď je telo Pána uložené v hrobe. 

Vidím v nej i prejav viery v Kristovo vzkriesenie, teda jeho očakávanie. Z pohľadu liturgickej teológie dokonca možno vnímať akýsi stret dvoch dôležitých skutočností, a to je úcta krížu, pred ktorým v tomto čase kľakáme ako pred Eucharistiou, a adorácie, pretože vyloženie Eucharistie je súčasťou poklony v Božom hrobe. Aj keď je podľa našich zvykov zahalená závojom, čo niekoho môže dokonca priviesť k tomu, že dôležitá je socha Krista ležiaceho v hrobe. 

Ak by som sa mal pozrieť na poklonu v Božom hrobe striktne liturgicky, tak je „komplikovaná“. Kombinuje sa tu meditácia pred obrazom, respektíve sochou Krista uloženého v hrobe s poklonou Eucharistie a úctou kríža. Napriek tomu je zvyk modlitby v Božom hrobe u nás silný a považujem ho za dôležitý prvok nábožnosti. Som rád, že tento zvyk máme.

Kňazi končia úkon prostrácie na začiatku obradov na Veľký piatok. Foto: Flickr.com/abbeyprivate

Ako miništranti sme sa na Bielu sobotu veľmi tešili na oheň, teda „pálenie Judáša“. Aký má zmysel?

Označenie ohňa zapáleného pred Veľkonočnou vigíliou ako „pálenie Judáša“ mi znie absurdne. Viem, že sa tento oheň tak nazýval, ale s apoštolom Judášom ani jeho pálením nemá nič spoločné. 

Prvou časťou Veľkonočnej vigílie je bohoslužba svetla, alebo slávnosť veľkonočnej sviece. Jej zmysel je zrejmý: svetlo je symbolom života, symbolom samého Ježiša, ktorý o sebe povedal, že je svetlo sveta (Jn8, 12). Používanie sviec je starobylé, má svoj pôvod v Ríme, kde sa zapaľovali svetlá ako symbol Ježišovho vzkriesenia. Samotná veľkonočná svieca, paškál, sa zrejme ako symbol vzkrieseného Krista používala spočiatku v galskej liturgii. 

Požehnanie nového ohňa – kedysi bolo zvykom zapáliť ho kresaním kremeňa – je spojené so symbolom ohňa vo všeobecnosti. Oheň a svetlo patria k najstarším prírodným symbolom, ktoré naznačujú Božiu prítomnosť a silu. Oheň symbolizuje aj lásku, ktorá horí a hreje, aj uprostred tmy a chladu. Dáva teplo, svetlo, prináša potešenie a radosť, no zároveň je symbolom smrti a očisty. Toto všetko sa stretáva vo veľkonočnej symbolike: život a smrť, láska i očistenie.

Musí sa Veľkonočná vigília slúžiť po tme?

Ako som už povedal, je to slávenie, ktoré teologicky súvisí s Veľkonočnou nedeľou, nie s Bielou sobotou, ktorá je aliturgickým dňom, teda dňom bez liturgie. Preto sa zachováva anticko-židovský zvyk počítania času, podľa ktorého sa deň skončil západom slnka a začal sa nový. 

Obrady veľkonočnej vigílie ešte aj na konci štvrtého storočia zaberali celú noc, končili sa až spoločným stolovaním na svitaní, keď sa „noc rozjasnila zmŕtvychvstaním nášho Pána“.

Následná veľkonočná nedeľa preto spočiatku nemala vlastnú liturgiu. Skoro sa však objavila prax skončenia pred polnocou, preto sa v nedeľu konala opätovná slávnosť vzkriesenia. 

Tieto obrady sa postupom času posúvali najprv na večer, potom na popoludnie, až tak, že napokon sa, až do roku 1951, konali na Bielu sobotu ráno. To bola podľa mňa jedna z najväčších absurdít stredovekej liturgie, keď sa vigília všetkých vigílií slávila ráno. 

Veriaci si Veľkonočnú vigíliu spájajú aj s dĺžkou, ktorá súvisí s vyšším počtom čítaní.

Je pravdou, že toto slávenie je dlhšie, ale nesúvisí to len s rozšírenou bohoslužbou slova a počtom starozákonných čítaní, ktorých môže byť až sedem, ale aj s obradom svetla, obradom krstu či aspoň požehnania krstnej vody (vo farských kostoloch) a obnovením krstných sľubov, a u nás aj procesiou, ktorá sa koná po svätom prijímaní.

Kedy nastáva počas Veľkonočnej vigílie ten moment víťazstva, najväčšej radosti, vyvrcholenie pôstu?

Neviem, či možno spojiť moment víťazstva s vyvrcholením pôstu, ale som presvedčený o tom, že tak ako pri každej svätej omši slávenej kedykoľvek v roku je sprítomnením Kristovej smrti a zmŕtvychvstania samotné slávenie Eucharistie, pretože v Eucharistii je prítomné živé telo Pána Ježiša – ona je sprítomnením nielen smrti Ježiša, ako by nás mohli pomýliť centrálne kríže na našich oltároch, ale aj vzkriesenia, pretože od prvých čias bol oltár pre kresťanov symbolom prázdneho Ježišovho hrobu (a biele plachty na ňom symbolom plachiet, ktoré našli Peter a Ján v hrobe), tak je to aj pri slávení Veľkonočnej vigílie. 

Ani požehnanie ohňa, ani spev Glórie, ani zvonenie na zvonoch, ani čítanie Svätého písma, ale slávenie Eucharistie je svedectvom toho, že Ježiš vstal z mŕtvych a je živý prítomný medzi nami.

Čo považujete u našich veriacich za zlozvyk v súvislosti so slávením veľkonočných obradov? 

Niekedy ma udivuje, koľko problémov s časom slávenia Veľkonočnej vigílie majú mnohí naši veriaci i kňazi a ako zaťažko nám padne začať toto slávenie v neskoršiu hodinu. 

Dokonca diecézne obežníky i slovenské direktórium (liturgický kalendár) v posledných rokoch uvádzajú informáciu o presnom čase západu slnka a o tom, že ordinár nemá kompetenciu udeliť výnimku od času slávenia, zrejme preto, aby sa Veľkonočná vigília slávila tak, ako sa má. 

Je to slávenie raz v roku, a keď vezmem do úvahy, že bez problémov zotrváme do nočných hodín pri televízii, knihe, na rodinných oslavách, je pre mňa zarážajúce to nekonečné frflanie o čase slávenia Veľkonočnej vigílie.

A čo vás, naopak, povzbudzuje? 

Úsilie spojené s prípravou týchto slávení. V mnohých kostoloch veriaci vyupratujú, vyzdobia Boží hrob, nacvičia krásne spevy, dajú si záležať aj na veciach, ktoré sú inokedy v úzadí. 

Zrazu počuť spievať aj kňazov, ktorí celý rok tvrdia, že spievať nevedia. Zrazu sa vo farnostiach nájde aj viac žalmistov, hoci celý rok žalm spieva len organista. Myslím, že všetci vnímame silu i dôležitosť týchto dní, a to sa odráža aj na našom prístupe k liturgii.

ThLic. Štefan Fábry, Th.D. je tajomník Diecéznej liturgickej komisie Žilinskej diecézy, člen Liturgickej komisie pri KBS, výkonný redaktor časopisu Liturgia a farár Farnosti Žilina-Závodie. 

 

 

Prečo ste mohli čítať tento článok zadarmo?

Články na Postoji nie sú spoplatnené ani uzamknuté, aby k nim malo prístup čo najviac ľudí. Ich tvorba ale stojí značné úsilie, čas a peniaze. Práca našej profesionálnej redakcie je financovaná z pravidelnej podpory mnohých našich čitateľov. Budeme si veľmi vážiť, ak nás aj vy TERAZ PODPORÍTE, aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe hodnotného obsahu. Ďakujeme!

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0