Pobaltské krajiny: život medzi Ruskom a Západom

Ešte dnes si spomínam, aké pobavenie vyvolalo na univerzite premenovanie Pobaltia na „severovýchodný pás strednej Európy“.


Estónsky premiér Taavi Roivas.

Za týmto novonázvom stála úporná snaha politizujúcich politológov o napratanie čo najväčšieho počtu „úspešných, štandardizujúcich sa“ nových demokracií pod nejaký vysvetľujúci koncept. Vtedy bol „objavený“ Milan Hodža a s ním koncept strednej Európy. Tento koncept sa zdal byť ľahko uchopiteľný a predateľný nielen doma, ale aj v zahraničí.

Toto zdanie netrvalo dlho. Už na pobavených tvárach nás študentov bolo vidno, že akceptovanie tejto novej kvázivedeckej ekvilibristiky nebude jednoduché, a severovýchodný pás strednej Európy sa rýchlo vytratil zo slovníka jeho objaviteľov. Snaha vytvoriť z Pobaltia súčasť strednej Európy neprešla, a tak sa vzdialenosť medzi nami nezmenšila. Čo znamená Pobaltie pre nás?

Historická všehochuť

Keď som prvýkrát vystúpil z lietadla vo Vilniuse, hlavnom meste Litvy, pripadal som si ako v Bratislave. Malé príjemné letisko. Po návšteve toaliet som sa však cítil viac ako na letisku v Tbilisi. (Nechcem uraziť žiadne z týchto letísk, iba zachytávam svoje skúsenosti.) Vilnius, Riga, Talin a iné pobaltské mestá sú jednoducho všehochuť.

"Ruská a sovietska minulosť je prítomná najviditeľnejšie. Obytné domy z prelomu 19. a 20. storočia veľmi pripomínajú Kyjev, Novgorod alebo Kazaň."

Zdieľať

Pri prechádzke ulicami míňame pripomienky dávno zaniknutej Rzeczpospolity, vlády Hanzy, prítomnosti Švédov, Prusov, Rusov či Sovietov. Tí všetci formovali Pobaltie. Stále si nemožno predstaviť tamojšie trhy, ulice či námestia bez rusky hovoriacich bábušiek. Pre mnohých obyvateľov je ruština stále druhým jazykom, hoc mladá generácia sa od nej odvracia a upriamuje svoj zrak na angličtinu.

Ruská a sovietska minulosť je prítomná najviditeľnejšie. Obytné domy z prelomu 19. a 20. storočia veľmi pripomínajú Kyjev, Novgorod alebo Kazaň – rôzne kúty zaniknutého ruského impéria. Rôzne zbúraniská uprostred zástavby, čiastočne zaplnené obrovskými palácmi mieru, športu, odborov a pod., majú príchuť dôb nie tak minulých a vlády jednej strany. Obyvatelia Pobaltia však nežijú tým, akú majú rôznorodú architektúru, ale každodennými problémami.

Ekonomika, náboženstvo, jazyk

Ekonomická situácia nie je napriek silnému rastu HDP jednoduchá. Ekonomika stúpa z veľmi slabých úrovní, čo je jeden z dôvodov rýchlosti vzostupu, keď sa darí, ale aj pádu, keď príde kríza. Kríza v roku 2008 zasiahla krajiny tak mocne, že spôsobila aj menšiu demografickú krízu.

Nábožensky je Pobaltie zvláštne. Keď ideme z juhu na sever, klesá počet katolíkov a rastie počet protestantov, pravoslávnych a najmä ateistov. Kým v Litve cítite ducha katolicizmu aj v akademickom prostredí (a to viac ako na Slovensku), v Lotyšsku a Estónsku už dominuje sekulárny humanizmus. Ruské pravoslávie združujúce skoro výlučne menšinových Rusov sa postupne stáva najväčšou cirkvou krajiny. Protestantizmus, ktorý po stáročia určoval život väčšiny obyvateľstva stredného a severného Pobaltia, je dnes už iba málo postrehnuteľný.


Vianoce vo Villnuse.

Problém jazyka je v Pobaltí jedným z najvypuklejších. Najmä v Estónsku a Lotyšsku, kde rusky hovoriace obyvateľstvo tvorí štvrtinu až tretinu populácie. Apropo populácia. Ak si myslíme, že Slovensko je maličká krajina a v Európe je ťažké nájsť menej ľudnaté štáty, tu máme hneď tri. Kým Lotyšsko a Estónsko po poslednej vlne vysídľovania v roku 2008 nepresahujú ani dva milióny obyvateľov, Litva sa vyšplhala na viac ako tri milióny. Z týchto počtov tvoria významné podiely menšiny. Nielen ruská, ale aj poľská, ukrajinská či bieloruská. Ich príslušníci najčastejšie hovoria rusky. V mnohých prípadoch ani takmer 25 rokov po vyhlásení samostatnosti nedosiahli štatút plnoprávnych občanov.

"Kým v Litve cítite ducha katolicizmu aj v akademickom prostredí - a to viac ako na Slovensku - v Lotyšsku a Estónsku už dominuje sekulárny humanizmus."

Zdieľať

Problém jazyka je teda aj problémom občianstva. Rusky hovoria najmä obyvatelia, ktorých predkovia, resp. oni sami sa presťahovali do Pobaltia v období Sovietskeho zväzu. Z pohľadu Litvy, Lotyšska a Estónska išlo o obdobie okupácie, ktorá trvala približne od druhej svetovej vojny až do získania nezávislosti v roku 1991. Títo obyvatelia sú v očiach miestnych vlastne okupantmi, resp. ich potomkami. Je to takmer oficiálna ideológia vyučovaná v školách. Takto to nevníma iba staršia populácia.

Situácia obyvateľstva bez občianstva sa pomaly mení k lepšiemu, ale proces je príliš pomalý a vytvára priepasť medzi štátotvorným väčšinovým národom a rusky hovoriacou menšinou. Odcudzenie týchto dvoch skupín pretrváva a prenáša sa na nové generácie. Vyriešeniu situácie nepomohli ani rôzne európske inštitúcie, ktoré väčšinou pred problémom zatvárali oči, čo sa stalo predmetom ostrej a často oprávnenej kritiky zo strany Ruskej federácie.

Ohrození Moskvou

Kým posledné roky sa akoby problém jazyka (ruština nemá postavenie ani regionálneho jazyka a nemôže byť používaná v úradnom styku) darilo tlmiť - hlavne postupným rozširovaním úradného jazyka a priznávaním občianstva väčšiemu počtu rusky hovoriacich obyvateľov Pobaltia - dnes sa situácia mení. Hlavným dôvodom je situácia na Ukrajine a argumentácia Moskvy, ktorá hovorí o ochrane rusky hovoriaceho obyvateľstva. Malé štáty Pobaltia sa cítia touto rétorikou a mnohými nie práve priateľskými činmi zo strany Ruskej federácie ohrozené.

"Obdobie mieru, relatívnej slabosti svojho obrovského východného suseda a postupného ekonomického rozvoja pobaltskí politici nevyužili na stabilizovanie vlastných krajín a na historické zmierenie ich obyvateľov."

Zdieľať

Na druhej strane je potrebné uviesť, že pobaltskí politici sa za uplynulých 25 rokov neprejavili ako veľkí štátnici. Obdobie mieru, relatívnej slabosti svojho obrovského východného suseda a postupného ekonomického rozvoja nevyužili na stabilizovanie vlastných krajín a na historické zmierenie ich obyvateľov. Keby každý politik či politická strana v Pobaltí so zmierlivejšou politikou voči Ruskej federácii nebol hneď ostrakizovaný, nazývaný trollom a obviňovaný zo zapredania sa, dnes sa mohlo hlavne Lotyšsko a Estónsko viac spoľahnúť na svoju rusky hovoriacu populáciu.


Neskoro barokový zámok Kadriorg neďaleko centra estónskej metropoly Tallinn.

Naše menšiny

Keď sa na Pobaltie dívame zo slovenskej perspektívy, nemôžeme nevidieť v ich rozhodnutiach aj kus našich dilem a často aj zlyhaní. Síce sme nenaháňali ruskú fatamorgánu, ale mali sme svoju maďarskú. Hoci už nereprezentuje ani 10 percent našej populácie a má za sebou iba približne desaťmiliónový štát, dokáže stále vzbudzovať vášne a rozsievať strach.

Trochu z neho som pocítil aj v Pobaltí, keď sa ma seriózne opýtali, či je to skutočne iba EÚ, ktorá drží orbánovské Maďarsko pred vojnou so Slovenskom. Otázka nevyšla od štamgasta v krčme, ale od ctihodného poľského univerzitného profesora, odborníka na národnosti v strednej Európe. Snažil som sa argumentovať, že Maďarsko na to nemá silu a ani chuť. V podozrievavom a pocitom ohrozenia ovládanom ovzduší Pobaltia som zrejme nebol veľmi vierohodný.

Napriek zrejmej odlišnosti nás a krajín v Pobaltí, stále sa nachádzame v tej istej Európe medzi Ruskom na východe a Nemeckom na západe. Musíme nájsť svoju cestu, ktorej cieľom je dôstojné prežitie.

Pobaltská verejná diskusia je veľmi jednostranná, kontaminovaná strachom z medvedieho suseda, ale zároveň v nej cítiť aj isté vnímanie zlyhania pri uplatňovaní sily väčšiny voči svojim menšinám. Toto zlyhanie síce hlasno odmietajú, ale čím sú hlasnejší, tým viac počuť ich svedomie.

K téme
Konflikt na Ukrajine
Rokovania v Minsku: krok sem, krok tam 

Zdieľať

Pobaltské národy určite netrpia sebaklamom. Vedia, že sú malé, stoja voči veľkému susedovi a musia nájsť cestu von. Zvolili si alebo im bola vnútená cesta konfrontácie – pokračujúce prezbrojovanie, obnovenie povinnej vojenskej služby, vojenské prehliadky či cvičenia. Samozrejme, osamotené nemôžu vyhrať, ale ukázali odhodlanosť, schopnosť biť sa za svoju dôstojnú budúcnosť.

Oproti ním sa my ani nedokážeme zhodnúť na tom, že svet sa mení a už vôbec nie na tom, že najlepší spôsob, ako vojnu odvrátiť, je pripraviť sa na ňu a ukázať odhodlanie čeliť aj zdanlivo silnejšiemu súperovi.

Michal Považan
Autor je spolupracovník Postoy.sk. Minulý rok pôsobil na Univerzite Tarasa Ševčenka v Kyjeve, neskôr priamo z miesta sledoval prezidentské voľby.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo