Sotvakto z nás v živote zabudne na hokejové majstrovstvá sveta 2002. Akonáhle to tam Peter Bondra nabomboval a o minútu a pol hry neskôr bol odpískaný koniec, boli sme raz a navždy zlatí. Ktože už potom riešil, za akých okolností k tomu došlo? Kto sa zamýšľal nad tým, že aj s našimi najväčšími hviezdami sme rozhodne neprechádzali turnajom ako nôž maslom (ako toľkokrát predtým aj potom ZSSR/Rusko či Kanada)? Koho zaujímalo naše tretie miesto v skupine, prehra s Fínmi a skutočnosť, že – s jedinou výnimkou – sme proti ťažším súperom vyhrávali len najtesnejším rozdielom? Koho zaujímali vtedajšie slabšie kádre súperov, hlavne finálového Ruska? Pri trošku inej konštelácii hviezd (NHL) by sa nám bol podobný kúsok sotva podaril. Čo na tom, zlato je zlato! To však neznamená, že pri vyhodnocovaní svojho výkonu a potenciálu by manažmenty jednotlivých tímov nemali brať do úvahy okolnosti.
Podobne je to s hodnotením fenomenálneho úspechu Zuzany Čaputovej. Bolo by neprístojné spochybňovať jej prezidentskú legitimitu poukazovaním na okolnosti a čísla. Navyše, z pozície neznámeho outsidera sa behom pár mesiacov vyšvihla tak raketovo, že v našich volebných dejinách jej prípad nemá obdoby. Lenže to by nám nemalo brániť vsadiť si volebné čísla do slovenského aj medzinárodného kontextu. A nazrieť na ne aj vo svetle slabej účasti a rekordného počtu neplatných hlasov. Obzvlášť v dnešnej dobe vzostupu antisystémových síl, ktorá môže plazivo prerásť až do krízy demokratických inštitúcií. Pozrime sa teda na dané ukazovatele a ich súvislosti podrobnejšie.
Už počas volebnej noci sa objavila informácia že Čaputová získala najmenej hlasov spomedzi všetkých víťazov slovenských prezidentských volieb. Zopakujme si toto porovnanie, avšak prepočítané na percentá vtedajších, resp. terajších oprávnených voličov. Totiž medzi rokmi 1999 a 2019 ich počet narástol o takmer 400 000. Preto porovnanie zisku Čaputovej s predošlými víťazmi, rátané v absolútnom počte hlasov, bolo mierne skresľujúce a voči nej ešte opticky príliš milosrdné. Prerátané na percentá to vyzerá takto:
Podporu Čaputovej v rámci celého elektorátu prekonali aj víťazi z iných štátov. Nižšie nájdete jej porovnanie s výsledkami všetkých priamych volieb prezidenta, ktoré v posledných rokoch v našich médiách výraznejšie zarezonovali:
Denník Postoj priniesol tiež informáciu, že pozoruhodne vysoká časť jeho podporovateľov sa rozhodla v druhom kole vhodiť do urny neplatný lístok. Výsledky volieb ukázali, že nešlo o ojedinelý jav v bubline čitateľov jedného portálu. Bol pozorovateľný aj na celoslovenskej úrovni. Napriek rekordne najnižšej volebnej účasti bolo tieto voľby zaznamenaných zároveň rekordne veľa neplatných hlasov. A to nielen v absolútnom počte a čo do podielu zúčastnených voličov, ale aj čo do podielu všetkých oprávnených voličov. Celkovo ide „len“ o desaťtisíce hlasov, no v porovnaní s minulosťou je ich nárast taký enormný, že náhodu možno prakticky vylúčiť:
Tabuľka 1: Neplatné hlasy v prezidentských voľbách SR
Môžeme teda oprávnene predpokladať, že mnoho z nich bolo tentoraz vhodených nie v dôsledku chybného zaznačenia, ale na znak nespokojnosti s oboma finálnymi kandidátmi. Túto interpretáciu ešte viac podporujú údaje na úrovni okresov: suverénne najvyššie percento neplatných hlasov vykazoval okres Námestovo, ktorý je baštou Františka Mikloška (tesne ho tam predbehla Zuzana Čaputová, no s pre ňu inak podpriemerným výsledkom). Nasledujú ďalšie severoslovenské okresy, kde tradične nadpriemerne obchádza napríklad KDH, napriemerná bola u nich tiež účasť v referende o rodine v roku 2015. Oravské Námestovo ani Tvrdošín pritom na prvých priečkach v neplatných hlasoch v minulosti nefigurovali.
Nižšie uvádzam v tabuľke výsledky regresnej analýzy, ktorou som sa snažil zistiť, nakoľko výsledky neúspešných kandidátov v prvom kole na úrovni okresov predikovali nárast neplatných hlasov v druhom kole. Pre vysvetlenie: čím sú regresné koeficienty β vyššie, tým tesnejšie priamo úmerne súviselo percento hlasov pre kandidáta (v prvom kole) s nárastom neplatných hlasov (v druhom kole). Hviezdičky znamenajú, že – zjednodušene – náhodný efekt je tu len extrémne málo pravdepodobný:
Tabuľka 2: Voľby SR 2019 - prediktory nárastu neplatných hlasov v druhom kole
Čím viac sa v okresoch darilo Františkovi Mikloškovi, tým viac tam v druhom kole dochádzalo k vhadzovaniu neplatných lístkov, a to aj po štandardizovaní na zisky ostatných neúspešných kandidátov. Štatisticky významné vzťahy týmto smerom boli pozorovateľné aj v prípade hlasov pre Eduarda Chmelára a Mariana Kotlebu, no oveľa slabšie než u Mikloška. U ostatných uvedených kandidátov nebol vzťah štatisticky významný.
Uvedené rozhodne neznamená, že by v druhom kole hádzala neplatné hlasy väčšina Mikloškovych voličov (nie, mnoho z nich volilo Čaputovú). Údaje však poskytujú indíciu, že skupina jeho voličov bola medzi týmito rebelmi silne nadreprezentovaná.
Na túto otázku nám istú – hoci nedokonalú – odpoveď dá podobný regresný model. Tu som namiesto rozdielu v neplatných hlasoch skúmal prediktory poklesu volebnej účasti medzi prvým a druhým kolom:
Tabuľka 3: Voľby SR 2019 - prediktory poklesu volebnej účasti v druhom kole oproti prvému
Pokles voličov v druhom kole jednoznačne najviac súvisel s predošlými percentami pre Kotlebu, v menšej miere aj pre Bugára, Mikloška a Chmelára. Priaznivci antisystémového Kotlebu zo všetkých prvokolových voličov najviac druhé kolo odignorovali. Voliči prodemokratického Mikloška v porovnaní s inými v relatívne najväčšej miere ukazovali svoj odmietavý postoj občianskym aktom neplatnej voľby.
Zaujímavé je, že priaznivci Štefana Harabina bojkotovali druhé kolo v porovnaní s kotlebovcami oveľa menej často. Paradoxne, sám Harabin okato neodporúčal nikoho a priam spochybňoval zákonnosť volieb. Napriek tomu sa veľká časť Harabinovych voličov v druhom kole radšej prikláňala k voľbe eurofilného Šefčoviča (môj ďalší regresný model na reálnych výsledkoch – nepublikovaný – priniesol zhodné výsledky). Tieto zistenia naznačujú, že v skutočnosti snáď len menšina voličov Harabina vykazuje konzistentne antisystémové črty. Zvyšní sa môžu potenciálne kedykoľvek preliať k umiernenejšiemu subjektu než je údajná plánovaná Harabinova strana. Ich miera dôvery v existujúce inštitúcie, v inštitút volieb a ochota akceptovania volebných výsledkov bude u nich zrejme vyššia než u protestných nevoličov. A to je pre budúcnosť a spoločenskú atmosféru našej krajiny snáď ešte dôležitejšia správa týchto volieb než víťazstvo mainstreamovej Čaputovej nad mainstreamovým Šefčovičom.
Lukáš Pitel
Autor je vedecký pracovník na Ústave experimentálnej psychológie CSPV SAV.