Spoločnosť 14. apríl 2019

Ak sa podvolíme facebookovskej dobe, tak to bude náš koniec

Fero Múčka
Fero Múčka
V demokraciách nerozhoduje väčšina, ale kreatívne menšiny, preto treba viac spolupracovať. Hovorí rektor Kolégia Antona Neuwirtha Martin Luterán.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Fero Múčka

Ak sa podvolíme facebookovskej dobe, tak to bude náš koniec
V demokraciách nerozhoduje väčšina, ale kreatívne menšiny, preto treba viac spolupracovať. Hovorí rektor Kolégia Antona Neuwirtha Martin Luterán.

Mgr. Martin Luterán, M.Jur., M.Phil., D.Phil. je rektorom a spoluzakladateľom Kolégia Antona Neuwirtha, nezávislého vzdelávacieho inštitútu, ktorý sa zameriava na interdisciplinárne štúdium pilierov západnej civilizácie. Po štúdiu práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského pokračoval v štúdiu právnej a morálnej filozofie na Oxfordskej univerzite, kde v roku 2009 obhájil svoju dizertačnú prácu na tému „Proporcionalita v ústavnom práve a v etike“.

Svoje akademické príspevky prezentoval na konferenciách v Anglicku, Írsku, Kanade, Katare a na Slovensku. V roku 2002 založil Spoločenstvo Ladislava Hanusa, ktoré viedol do roku 2011.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom na slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu.

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

O tom, čo bolo

Nedávno ste si pripomenuli desať rokov fungovania Kolégia Antona Neuwirtha. Čo mala byť pointa tohto projektu, ako ste ju videli pred desiatimi rokmi?

Malo to viac rozmerov, osobný aj spoločenský. Osobný bol v tom, že som si robil doktorát v Anglicku na Oxforde a vedel som, že sa chcem vrátiť na Slovensko. Ale vedel som aj to, že to nemôže byť slovenské univerzitné prostredie, ktoré som poznal zo svojej školy.

Prečo?

Vedel som, že tam by som zomrel, že tam by som nič nezmenil. Preto som chcel založiť niečo, kde by ma to bavilo a kde by som mohol robiť s ľuďmi, ktorých to tiež baví. A videl som aj spoločenskú potrebu umožniť slovenským vysokoškolákom vzdelanie, ktoré na Slovensku inde nedostanú. Spoločenský rozmer bol vo vedomí, že charakterní lídri z neba nepadajú, ale treba ich formovať. Chcel som aspoň malou troškou prispieť k vytvoreniu času a miesta, kde sa mladí ľudia môžu pokúsiť zmeniť na osobnosti a meniť spoločnosť k lepšiemu.

V tom čase tu už ale fungovalo Spoločenstvo Ladislava Hanusa, ktoré ste spoluzakladali pár rokov predtým. To vám nestačilo?

Založenie kolégia som vnímal ako dokončenie myšlienky, s ktorou som zakladal SLH. Chcel som rezidenčný program. Ako štvrták na vysokej škole som to, samozrejme, nemohol zrealizovať, tak sme spravili aspoň to, čo sa vtedy dalo. Teda program stretávania študentov raz do týždňa pri rozoberaní kvalitných primárnych textov. Ale vždy som chcel mať rezidenčný študijný program pre intenzívne fungujúcu komunitu mladých ľudí.

Dopadlo to ale tak, že vzniklo kolégium a SLH funguje ďalej po svojom.

Bol tu veľký dopyt, aby zostalo aj pôvodné SLH vo samostatnom projekte, aby sa to nemenilo. Dnes teda máme dve organizácie, ktoré majú vzdelávaco-formačnú víziu pre mladých. Trochu si konkurujú, no veľmi často aj spolupracujú na konkrétnych projektoch.

Cítiť, že je medzi nimi konkurencia?

Je tam istý prirodzený potenciál pre trecie plochy.

Takmer desať rokov ste stáli na čele Spoločenstva Ladislava Hanusa. Beriete ešte SLH ako svoju vec?

Som jeho zakladateľ, som členom čestnej rady a cítim sa byť súčasťou tej komunity, ktorú som tam dobre poznal pred desiatimi rokmi, chodíme na rodinné dovolenky, stretávame sa. Vzťah k inštitúcii je ale skôr len pracovný.

Jezuitský kaštieľ v Ivanke pri Dunaji, sídlo Kolégia Antona Neuwirtha. Foto – Fero Múčka

A teraz, po desiatich rokoch od založenia kolégia, naplnila sa tá pointa, ktorú ste mali pri jeho zrode?

V mnohom sa naplnila. Najdôležitejším kritériom sú pre mňa absolventi. Cieľom bolo dať do života mladých ľudí, ktorí tu budú, nejakú ingredienciu, ktorá im zmení spôsob uvažovania a do budúcna znásobí ich schopnosť robiť niečo dobré. Kolégium má byť stimulom pre všetky aspekty ich ďalšieho života. A to sa nám podarilo.

Z čoho vychádza toto vaše presvedčenie?

Reflexií od absolventov o tom, ako im to zmenilo život, mám veľké množstvo. KAN je miesto, z ktorého keď ľudia odchádzajú, sú trochu iní. Nie sme ale čarovná krabica, pracujeme s ľuďmi, ktorí majú slobodnú vôľu, čo treba rešpektovať. Nie sme fabrika na formátovanie ľudí. Celkovo by som ale povedal, že tento vzdelávací model je brutálne úspešný. A to nehovorím s tým, že by som mal pocit, že sme vymysleli niečo úžasne nové. V podstate sme len odkopírovali to, čo už inde funguje.

Čo myslíte pod tým modelom?

Ak bystrým mladým ľuďom dáte znova a znova texty veľkých mysliteľov, ktorí formovali našu západnú civilizáciu, aby s nimi pracovali, tak ich to musí poznačiť. Podmienkou je, že musia mať priestor, čas a musíte sa im venovať vy osobne. A potom to funguje. Ak by niekoho zaujímala seriózna reforma vysokého školstva, tak by sme mohli byť zaujímavá prípadová štúdia. Nech sa prídu pozrieť, ako tento náš model funguje.

Asi viete aj o kritike od tých, čo by chceli, aby vaše kolégium dodávalo hotových ľudí do spoločenskej debaty či do politiky.

Niektorí čakajú, že každý absolvent kolégia bude novinár, politik alebo intelektuál, čo bude písať knihy, každý si do nás niečo projektuje. My nie sme fabrika na produkovanie nejakej profesie. Sme vzdelávaco-formačná inštitúcia pre mladých, aby rástli a hľadali miesto v živote. Pre niekoho to bude politika, pre iných akadémia alebo rodina. Pre mňa je kľúčové, aby im ten čas, čo tu strávia, pomáhal žiť lepší a hlbší život. Učiť sa myslieť, to je pravý zmysel univerzity.

My chceme poskytovať klasické vzdelanie vo svete, kde sa aj z univerzít už stali len stroje na výrobu ľudí na trh práce, namiesto toho, aby učili ľudí myslieť.Zdieľať

Ale vaša vízia predsa bola, aby ste boli pre elitných mladých ľudí.

Ja som chcel, aby mladí ľudia zažili kvalitné vzdelanie. Ak by som chcel mať akademikov, tak spravíme iný typ programu. Ak by sme chceli len vychovávať politikov, spravili by sme iný typ programu a vyberali len takých ľudí, ktorí už majú nastavenie ísť do politiky. Ale to nie je naše poslanie. My chceme poskytovať klasické vzdelanie vo svete, kde sa aj z univerzít už stali len stroje na výrobu ľudí na trh práce, namiesto toho, aby učili ľudí myslieť. Z tohto pohľadu tu máme krízu univerzitného vzdelávania, u nás aj v iných krajinách. Je super naučiť sa IT do praxe, byť IT expert, ale ten mladý človek niekde vnútri cíti, že mu niečo chýba, že v živote ide o viac.

Mali sme konkrétny prípad IT absolventa so zaručenou dobrou IT budúcnosťou, po našom programe sa rozhodol študovať filozofiu a dnes si z nej robí doktorát. Podobných prípadov máme viac. Ak chcem, aby nás nejaké slovo vystihovalo, tak je to hĺbka.

Ale zároveň asi chcete mať nejaké výsledky z hľadiska zaradenia svojich absolventov do praxe, do spoločenského života, verejného vplyvu.

Rozhodne chcem. Ale tiež nechcem skĺznuť do toho, že budem brať len ľudí, ktorí majú drajv ísť do politiky. Teda tridsiatnikov, čo vedia, čo chcú, a im by som robil nejaké tréningy. Takýto program by mal tiež zmysel, ale to nie je môj cieľ. Ja chcem mladým ľuďom pomôcť sa zorientovať v živote a naučiť ich myslieť. A to ešte v čase, keď nemajú zakotvené spôsoby myslenia z praxe. A keď už sme pri tom, naši absolventi už mali zásadný vplyv na spoločnosť, Juraj Šeliga a Veronika Bruncková sú tiež naši absolventi. Samozrejme, čo robia a ako robia, vychádza najmä z ich osobností, ambícií, zručností, ale myslím si, že ich pobyt v kolégiu mal vplyv na ich rozhodnutie byť verejne angažovanými ľuďmi.

Foto – Fero Múčka

Kolégium ste zakladali na prahu tridsiatky, mali ste vtedy v rukách čerstvý doktorát práva z Oxfordu. Čo znamenalo tých desať rokov pre vás?

To by bolo nadlho. Hlavne som musel vytriezvieť zo svojich očakávaní, že budem môcť pokračovať v akademickej kariére. To sa ukázalo ako úplná utópia. Rozbehnúť inštitúciu, zabezpečiť jej finančný rast, personálnu úroveň, udržať kvalitu, na to je málo času, aj keď to robíte naplno. Čiže tých desať rokov života som tomu zasvätil úplne.

Baví vás to ešte?

Baví, najmä tá časť, kde prichádzam do kontaktu s mladými ľuďmi a som súčasťou ich života. To ma napĺňa a teší, aj keď som sa kvôli nej musel mnohého vzdať. No teraz, na prahu štyridsiatky viem, že to chcem ešte posilniť. Máme už naakumulovaný slušný intelektuálny kapitál a know-how, preto chcem ponúknuť zvlášť program pre starších profesionálov, ale aj pre stovky až tisícky stredoškolákov, takýto projekt práve začíname rozbiehať. Chceme sa viac zamyslieť nad tým, ako poklady západnej civilizácie rozdať väčšiemu počtu ľudí.

O mladých ľuďoch

Vnímate nejaký rozdiel medzi deťmi z prvých ročníkov a terajšími študentmi?

Teraz do kolégia prichádza generácia detí, ktoré by už teoreticky mohli byť mojimi deťmi, pred desiatimi rokmi to boli mladí ľudia len o niečo mladší, ako som bol ja. Čiže generačný rozdiel tu už je. Nebudem robiť zovšeobecňovania za celú generáciu, na to nemám dobrú vzorku, ale istý posun k tomu, čomu sa hovorí krehkejšia generácia, cítim. Vidno to aj na väčšom počte psychických komplikácií, mladí prichádzajú z rozbitejších rodín, ako to bývalo. Akoby vtedy, keď mali mať viac istoty, jej mali menej a vtedy, keď sa dostali ako starší do kontaktu s vonkajším svetom, zasa nemali toľko odolnosti.

V niečom to majú ťažšie, v niečom zasa ľahšie, nezažili napríklad materiálny nedostatok. Táto kombinácia ich robí trochu krehkejšími, často vravia, že náš program je ťažký a že ho nezvládajú.

Po akademickej stránke či organizačnej, teda dodržiavanie denného rytmu?

Myslím, že oboje. Ale nehovorím o dramatickom posune. Zápasy mladého človeka sú stále rovnaké, každý rieši svoje životné poslanie, čo so životom. Každý rieši svoje sebaprijatie, vzťah s rodičmi, to všetko je stále rovnaké. A aj na túto generáciu platí, že toto klasické vzdelávanie má na nich silný vplyv. A keď to zistia, veľmi ich to baví.

Aká je ich akademická úroveň?

Rozhodne vidno trend, že ak každý piaty vysokoškolák odchádza do Čiech, tak tí, čo odchádzajú do Čiech, majú väčší ťah na bránku. Máme aj študentov, čo prichádzajú zo zahraničných škôl a sú na tom akademicky lepšie. My tu, žiaľ, musíme učiť aj základné univerzitné zručnosti, čítať s porozumením a písať akademicky presné eseje. Podľa mňa by už toto mal vysokoškolák vedieť. Z toho sa dá usúdiť, že vzdelávací systém je naozaj v kríze.

Jeden pedagóg mi povedal, že experimenty, kde sa pokúsili o podobnú formu vzdelávania, znejú dobre, ale nemajú zmysel. Dopadne to tak, že sa prečíta nejaký text, hodinu o tom debatujú traja žiaci s prednášajúcim a efekt pre triedu je horší, ako keby sa mali naspamäť naučiť nejaké konkrétne vedomosti, čomu hovoria hard-skills.

To je ukážkové nepochopenie metodiky. Prvý krok je, aby si ten študent vopred prečítal text, kvalitný primárny text. Mal by ho pochopiť, zreflektovať, prežiť si svoju diskusiu s veľkým autorom. To je veľký intelektuálny výkon. Potom by mal predstúpiť a odprezentovať názor, otázky, komentár, reflexiu. A to tak, aby ho ostatní v skupine pochopili. Potom by mal reagovať na názor iných, pochopiť, čo mu hovoria, že existujú aj iné pohľady, že niekto v tom texte videl niečo iné, čo jemu napríklad ušlo, zapochybovať o vlastnom názore, prediskutovať ho s iným, zvládnuť konflikt, vážiť si pravdu, vnímať jej komplexnosť.

Našich študentov učíme aj to, že pravda je. Môže byť komplexná, ale nie je relatívna.Zdieľať

Nielen mať dojem a plesnúť ho na nejaký blog a zaplaviť verejný priestor polopravdami, dojmami, redukciami, ilúziami. Ak toto nie sú hard skill, tak čo potom? Veď dnes všade vidíme, ako nám chýba úcta k pravde, snaha si veci trochu premyslieť, pozrieť sa na ne z viacerých strán.

Je tu niekoľko organizácií, ktoré majú za cieľ učiť mladých pravidlám debatovania, učia ich spochybňovať všetky pevné názory, pozerať sa na fakty z viacerých strán ako na rovnocenné pohľady. Až sa to napokon všetko zredukuje na akademický alibizmus, že nič nie je istá pravda, že všetko je relatívne a všetko závisí od toho, ako sa na to pozrieme.

Také riziko tu je, ale našich študentov učíme aj to, že pravda je. Môže byť komplexná, ale nie je relatívna. Čerpáme z textov veľkých mysliteľov, ktorí boli presvedčení, že viera a rozum sa potrebujú vzájomne, sú to dve krídla, na ktorých sa vznáša ľudský duch pri kontemplácii Boha, ako povedal Ján Pavol II. Keď sa rozum zasekne, nastáva relativizmus, vtedy potrebuje vieru, pevné body, ktoré prichádzajú z nadprirodzena. Liberál sa nad takýmito slovami pousmeje, ale on tiež má svoju vieru, či si to uvedomuje alebo nie, a otázka je, či je jeho viera udržateľná. Kresťanská viera je veľmi rozumná viera, vie byť oporou pre rozum aj kontrolou, vytvára harmonický vzťah. Dokazuje to mnoho veľkých intelektuálov a mysliteľov histórie.

Asi ste zachytili aj ten názor, že vzdelávacia stránka kolégia je v poriadku, ale v princípe to neponúka nič zásadnejšie odlišné ako existujúce sekulárne programy, hoci sa to tak tvári.

Poznám tú kritiku, že sme málo zameraní na duchovný život.

Beriete ju?

V mojom ponímaní je duchovný život živý vzťah s Bohom, ktorý pretvára všetko, čo robíš. Kolégium je nastavené tak, aby si aj pri čítaní Aristotela alebo hraní frisbee spoznával Boha a robil to na Božiu slávu. C. S. Lewis vraví, že na slávu Božiu môže kikiríkať kohút aj Beethoven skladať sonáty.

V kolégiu máme duchovnú podporu, autoritu cirkvi, duchovné obnovy, pravidelné modlitby, adorácie, spoločenstvo, v ktorom sa môže mladý človek zdieľať. Ale to, ako to každý prežíva, je tajomstvo. Máme tu charizmatikov, saleziánskych odchovancov, tradicionalistov a ďalšie spirituality. Rozumiem, že mnohí by radi v kolégiu videli nejakú konkrétnu spiritualitu, tú svoju, ale kolégium nie je kláštor, noviciát či seminár. Opäť hovorím, že sú také programy, ale kolégium má iné poslanie.

Tá otázka nebola o tom, prečo nie ste kláštor, ale čo hovoríte na výhradu, napríklad aj z vám blízkeho prostredia, že túto vec podceňujete, resp. že na vašich absolventoch ju nevidno.

Takých kritikov by som pozval na adorácie, ktoré si naši študenti sami pripravujú. Ale k tomu podčiarkujem, že dnešný slovenský katolicizmus potrebuje aj vzdelávanie, aby mladí ľudia vôbec vedeli, v čo veria a prečo veria. Ak chceme milovať Boha, musíme ho aj spoznávať, aj to je pomoc duchovnému životu. Veď aj preto nám dal Boh rozum. V našej katolíckej tradícii máme takých velikánov, ako boli svätí Augustín, Tomáš Akvinský či aj poslední pápeži Ján Pavol II. alebo Ratzinger, to boli intelektuáli par excellence. Boh ich poslal s nejakým zámerom do tejto doby a my ani nepoznáme ich diela.

Kto dnes číta encykliky? Veď to je určené aj pre inteligentných laikov, nielen pre teológov. Katolíci akoby sa dnes vzdali tohto spoznávania svojho bohatstva, preto v kolégiu na to kladieme veľký dôraz. V tomto je kolégium stále výnimočné, nepoznám iný program, ktorý by to takto robil.

Štúdium v Kolégiu Antona Neuwirtha. Foto – KAN

Je medzi mladými ľuďmi po takom niečom dopyt?

Nehlásia sa sem tisícky študentov, ale každý rok je to asi dvojnásobok toho, čo môžeme prijať. Hoci sa za to trochu platí, nie sú za to kredity, treba sa zriecť svojho pohodlia. Pritom sa nedá povedať, že my sami kresťania povzbudzujeme mladých, aby sa vydali na túto cestu spoznávania. Sadnúť si a čítať, to by mali mladých učiť aj miestni kňazi, vedúci spoločenstiev. Zvlášť v dnešnej dobe facebookových statusov. Ak sa podvolíme tomu, že taká je doba, že sa čítajú len statusy, tak to je koniec. Odpílime sa od celej svojej kultúry a môžeme len čumieť, ako sa staneme obeťami všelijakých extrémistických názorov a pohľadov.

Ľudia budú len kopírky toho, čo si myslí pár manipulátorov. Ak máme byť soľou zeme, nemôžeme sa nechať zotročiť digitálnymi technológiami, musíme zmeniť aj svoj životný štýl. Nemôžeme sa k tomu správať ako svet okolo, lebo nás to zomelie. Študenti mi hovoria, že na napísanie eseje potrebujú internet. Hovorím im, že nie, že potrebujú len papier, pero, knihu a svoju hlavu.

O politike

Pred desiatimi rokmi mali konzervatívci v politike slušnú silu. Nemyslím len z pohľadu percent, ale aj z hľadiska kvality či rešpektu. Išlo napríklad o témy ako justícia, vnútro. KDH nominovalo ľudí ako Žitňanská, Lipšic, Procházka, Palko. Boli tam aj osobnosti, aj intelektuálny presah a nedá sa povedať, že to boli ľudia, ktorí sa šli do politiky nabaliť. Bol tu až pretlak talentu a to bolo len pred pár rokmi. Prečo dnes nevidíme také nominácie?

Pamätám sa, že vtedy sme tiež neboli spokojní s KDH. Ale dnes, keď sa na to spätne pozrieme, tak by sme niečo podobné určite brali. Môžeme sa z toho poučiť. Vnímam, že žité kresťanstvo na Slovensku je v menšine. Ale to nevadí, pretože v demokraciách rozhodujú kreatívne menšiny. Vidíme to v prípade Kotlebu, ale napríklad aj v prípade Čaputovej, ktorú reálne volilo len 24 percent obyvateľov. V demokraciách nerozhodujú väčšiny, ale intenzívne menšiny, ktoré majú nápad, energiu, ľudí a peniaze. Môj smútok je v tom, že naša menšina nedokáže dnes takto fungovať a niečo ponúknuť.

Poukazovanie na nepriateľa môže čiastočne mobilizovať, ale to nestačí. Potrebujeme dať energiu do tvorivých atraktívnych riešení a ľudí, čo budú toho nositeľmi. A v politike hľadať zjednotenie. Aj dnes máme viacero silných konzervatívnych politikov, v stranách či mimo nich, ktorí by mohli spolupracovať. Neviem, v čom je problém, či nie je len v egách.

Politika odráža to, ako tu fungujeme my. Ako sa navzájom podporujeme, ako spolu komunikujeme. Zdieľať

Doteraz tu nebol pocit, že by museli byť nutne spolu v jednej strane, keďže mohli dobre fungovať aj v rozličných stranách. Ale zdá sa, že tento model sa oslabuje.

A môže sa stať, že v najbližších parlamentných voľbách nebudú mať kresťania relevantnú reprezentáciu a budeme sa so smútkom pozerať, ako to zvalcuje protikresťanská ideológia, z jednej či druhej strany. Tá hrozba tu je. Ale nechcem to zakončiť tak lacno, že to bude len zlyhanie politikov.

A čie teda?

Politika odráža to, ako tu fungujeme my. Ako sa navzájom podporujeme, ako spolu komunikujeme, tam sa rozhoduje, či uspejeme vo verejnom diskurze. Je najvyšší čas to začať brať vážne a rozmýšľať, ako spoločne ponúknuť našu alternatívu spoločného dobra.

Nezdá sa, že by to bol len problém Slovenska, je to vlastne fenomén celého Západu. Žijeme v dobe, keď sú kresťanské hodnoty na príťaž, pretože majú pevné body, s ktorými sa nedá pohnúť. No dnes sa uprednostňuje flexibilita, adaptácia, neustála zmena. Sme zvyknutí, že čo platí dnes, zajtra už nebude a chceme to tak, lebo máme pocit posunu k lepšiemu.

Kresťanstvo je dnes pod tlakom, vtláča sa mu zlý imidž, ale stále ponúka to, po čom každý človek v hĺbke túži – jednotu s Bohom, druhými ľuďmi a sebou samým. Všetci túžime milovať a byť milovaní. A kresťanstvo je náboženstvo Lásky. Je to aj dnes stále atraktívna ponuka pre každého. A navyše má veľmi pozitívny spoločnosť-formujúci dosah. Sloboda dnes funguje tam, kde jej pripravilo pôdu kresťanské myslenie a jeho hodnoty. Je vlastne otázne, či je bez kresťanstva vôbec udržateľná demokracia.

Súhlasíte so stále častejšie opakovanou tézou, že tu máme krízu demokracie?

Na tom, že tu je nejaká kríza demokracie, sa zhodnú skoro všetci. Len všetci hovoria, že sme v nej kvôli Kotlebovi a podobným. Ale tam sa to nezačína. Kríza je viditeľná v celom spektre, od konzervatívcov po liberálov. Veď dnešné politické strany sú zakladané ako firmy, ktoré riadi manažér. A prečo to tak je? Lebo je to efektívne. Máš marketing a peniaze, tak to zmanažuješ a ideš do parlamentu. Demokracia je z princípu neefektívna, lebo je o diskusii, boľavom hľadaní riešení, dohode mnohých ľudí a hľadaní spoločných riešení. Tento étos sa stráca a dopyt po rýchlej efektivite povedie naozaj k nejakej forme efektívneho vládnutia, teda diktatúre.

Foto – Fero Múčka

Čo je chyba taktiky konzervatívcov?

Myslím, že sme príliš v defenzíve, reagujeme len proti niečomu. Napríklad encyklika pápeža Františka Laudato Si je mimoriadne inšpiratívna. Téma životného prostredia nie je len o sadení stromčekov, je to o postavení človeka v stvorenom svete, o vzopätí sa konzumu. Prečo kresťania viac nebojujú aj o túto tému? Menej konzumovať a viac sa starať o túto zem – veď táto téma ochrany stvorenstva je v kresťanstve dlhodobo prítomná v nádherných spevoch a opisoch stvorenstva ako Božieho diela. Máme to, len to neponúkame svetu.

To, kde sa nám to darí, je sociálna oblasť, charita či práca s mladými. Dá sa na niečom stavať. Ale chýba nám širší pohľad na všeobecné dobro. Ale ani ja nemám na všetko odpovede a návody. To musí prísť zo širšej spolupráce.

A prečo tu nie je tá širšia spolupráca?

Chýbajú nám inštitúcie, ale aj peniaze. Chýbajú nám katolícki milionári, ktorí by podporovali dobré projekty či zakladali tu silné médiá. Nemáme svoju Open Society Foundation či nadáciu Pontis. Nezostáva nám nič iné než bežní ľudia, ktorých musíme presvedčiť, aby prispievali na diela, ako je KAN či Postoj a iné. A ak už máme nejaké inštitúcie, tak nemáme synergiu, pretože málo spolu komunikujeme a spolupracujeme. Toto by sme mali zmeniť ako prvé, už je čas. Spolupráca medzi občianskym sektorom, politikmi, cirkvou, tak by sa mi to páčilo. Zvlášť výzva pre katolícku cirkev je viac dôverovať laikom.

Žijeme v dobe laikov, ako tvrdia poslední pápeži. Tí musia stáť v čele takýchto projektov, pretože cirkev to už dnes nie je. A preto si tieto laické štruktúry zaslúžia podporu cirkvi, aj finančnú. Zatiaľ tu vidím skôr nedôveru k dielam, ktoré nevedú kňazi.

Ako hovorila Matka Tereza, sme povolaní byť verní, nie úspešní.Zdieľať

Musíme hľadať stále nové spôsoby fungovania a komunikácie, občas aj zmeniť, čo je zabehané, veď o tom je tvorivá menšina, ako hovorí Benedikt XVI. Menšina už sme, tak začnime byť tvoriví. Byť stále proti trom témam a to mať ako program, to nie je veľmi tvorivé, to už aj Kotleba je tvorivejší. Veď kresťanstvo je o slobode, o tom, že sa nenechám zotročiť vášňami, smartfónom, strachom, o tom, že môžem žiť svoj život naplno, lebo Boh chce, aby som sa realizoval pre dobro. Svätci neboli zotročení zúbožení ľudia, čo sa celý život niečoho báli. To boli brutálne zaujímaví, slobodní a tvoriví ľudia.

Čiže záver je, že dnes chýbajú tvoriví svätí?

Možno, že záver je, že potrebujeme viac takých svätých. Dobrá správa je, ako my kresťania veríme, že svet už bol spasený, že nečaká na nás, aby sme ho spasili, Kristus už zvíťazil a my máme robiť to, čo vieme, pomôcť svojou troškou. Keď Silvester Krčméry po svojom slávnom prejave bol odsúdený na štrnásť rokov, mohol si zúfať, že to nikam nevedie. Napriek tomu to malo zmysel, hoci to vtedy tak vôbec nevyzeralo. Ako hovorila Matka Tereza, sme povolaní byť verní, nie úspešní.

Prečo ste mohli čítať tento článok zadarmo?

Články na Postoji nie sú spoplatnené ani uzamknuté, aby k nim malo prístup čo najviac ľudí. Ich tvorba ale stojí značné úsilie, čas a peniaze. Práca našej profesionálnej redakcie je financovaná z pravidelnej podpory mnohých našich čitateľov. Budeme si veľmi vážiť, ak nás aj vy TERAZ PODPORÍTE, aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe hodnotného obsahu. Ďakujeme!

 

 

 

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0